9*25*/329*/ Kráľ, ktorý chcel byť silnejší ako osud ***(4,09k)

Kedysi dávno, ďaleko na východe krajiny, žil kráľ, ktorý tak veľmi miloval lov, že keď sa raz objavil na dohľad jeleň, vôbec nedbal o svoju bezpečnosť. Často sa totiž celkom vzdialil od svojich šľachticov a sprievodcov, a v skutočnosti mal obzvlášť rád osamelé dobrodružstvá. Ďalšou jeho obľúbenou zábavou bolo zisťovať, ako dobre vládne. A keď ho nikto nevidel, prezliekol sa za podomového obchodníka, naložil osla lacným tovarom a cestoval, pričom o tom vedel len jeho verný veľkovezír. Takto sa dozvedel, čo o ňom hovoria obyčajní ľudia a ako si jeho sudcovia a miestodržitelia plnia svoje povinnosti.

Jedného dňa mu kráľovná porodila dcérku krásnu ako úsvit. Samotný kráľ bol taký šťastný a nadšený, že celý týždeň zabudol na lov a čas trávil verejnými i súkromnými radovánkami.

            Krátko nato sa však vybral za jeleňom, ktorý sa nachádzal v ďalekom kúte jeho lesov. Počas honu jeho psy vyrušili krásneho snehobieleho jeleňa a kráľ sa priamo pri pohľade naň rozhodol, že ho chce mať za každú cenu. Nasadil teda ostrohy na svojho koňa a cválal za ním tak rýchlo, ako len vedel. Samozrejme, všetci jeho sprievodcovia ho nasledovali tou najväčšou rýchlosťou, ako vedeli, ale kráľ bol na koni taký uponáhľaný a jeleň bol taký rýchly, že po hodine kráľ zistil, že v honbe za jeleňom zostal len jeho obľúbený pes a on sám; všetci ostatní boli ďaleko, ďaleko vzadu a mimo dohľadu.

Nič ho však neodradilo, pokračoval ďalej a ďalej, až si všimol, že vchádza do údolia s veľkými skalnatými horami na všetkých stranách. Jeho kôň sa veľmi unavil a triasol sa pri každom kroku. Najhoršie zo všetkého bolo, že večer sa už blížil a slnko malo čoskoro zapadnúť. Márne posielal šíp za šípom na krásneho jeleňa. Každý výstrel bol krátky alebo išiel mimo cieľa. Napokon, práve keď sa začalo stmievať, stratil zviera úplne z dohľadu. V tom čase sa jeho kôň už od únavy sotva hýbal a jeho pes vedľa neho vyčerpane dychčal. Kráľ bol ďaleko medzi horami, kde nikdy predtým nebol. Celkom zišiel z cesty a v dohľade nebolo ani jedno ľudské stvorenie alebo obydlie.

To všetko bolo veľmi skľučujúce, ale kráľovi by to nevadilo, keby nebol stratil toho krásneho jeleňa. To ho veľmi trápilo, ale nikdy sa netrápil tým, čomu nemohol zabrániť. A tak zosadol z koňa, prehodil ruku cez uzdu a viedol zviera po nerovnej ceste v nádeji, že objaví nejakú pastiersku chatu alebo aspoň jaskyňu či úkryt pod nejakou skalou, kde by mohol prečkať noc.

Čoskoro počul zvuk tečúcej vody a zamieril k nej. Prešiel cez strmé skalnaté rameno kopca a tam, priamo pod ním, sa potok rútil do priepasti a takmer pod jeho nohami, mihotajúc sa a trblietajúc sa z hladiny potoka, bolo slabé svetlo ako od lampy. K tomuto svetlu kráčal kráľ so svojím koňom a psom. Kĺzal sa a potácal sa po strmej kamenistej ceste. Na jej konci kráľ našiel úzky trávnatý výbežok pri brehu potoka, cez ktorý sa šíril široký lúč neurčitého svetla z hrubej lampy na vrchu jaskyne. Na okraji potoka sedel starý pustovník s dlhou bielou bradou, ktorý ani neprehovoril, ani sa nepohol, keď sa k nemu kráľ priblížil, ale sedel a hádzal do potoka suché listy, ktoré ležali rozhádzané po zemi v jeho blízkosti.

„Pokoj a mier s tebou,“ povedal kráľ a pozdravil ho zvyčajným vidieckym pozdravom.

„Aj ja tebe prajem pokoj,“ odpovedal pustovník, ale ani na chvíľu nezdvihol zrak, ani neprestal robiť to, čo robil.

Minútu alebo dve kráľ stál a pozoroval ho. Všimol si, že pustovník hodil do potoka dva listy naraz, a pozorne ich sledoval. Niekedy ich oba rýchlo odniesol prúd, inokedy odniesol len jeden list a ten druhý sa po pomalom krúžení na okraji prúdu vracal na vírivej hladine k pustovníkovým nohám. Inokedy sa oba listy udržali v spätnom víre a nedosiahli hlavný prúd hlučného prúdu.

„Čo to robíš?“ spýtal sa kráľ a pustovník mu odpovedal, že číta osudy ľudí; povedal, že osud každého človeka je daný od začiatku, a nech je akýkoľvek, niet pred ním úniku. Kráľ sa zasmial.

„Málo ma zaujíma,“ povedal, „aký je môj osud, ale bol by som zvedavý na osud svojej malej dcéry.“

„To nemôžem povedať,“ odpovedal pustovník.

„Takže to nevieš?“ spýtal sa kráľ.

„Mohol by som to vedieť,“ odvetil pustovník, „ale nie je vždy múdre vedieť veľa.“

Kráľ sa však s touto odpoveďou neuspokojil a začal na starca naliehať, aby povedal, čo vie, čo však dlho nechcel urobiť. Nakoniec naňho však kráľ naliehal tak veľmi, že povedal:

„Kráľova dcéra sa vydá za syna chudobnej otrokyne menom Puruna, ktorá patrí kráľovi severnej krajiny. Pred osudom niet úniku.“

Kráľ sa pri počúvaní týchto slov rozzúril od hnevu, ale bol aj veľmi unavený, a tak sa len zasmial a odpovedal, že dúfa, že pred takýmto osudom aj tak nájde nejaké východisko. Potom sa opýtal, či by mu pustovník mohol poskytnúť na noc prístrešie aj s jeho zvieratami, a pustovník povedal: „Áno.“ Kráľ teda čoskoro napojil a priviazal koňa, a po večeri z chleba a sušeného hrachu si ľahol do jaskyne so psom pri nohách a pokúsil sa zaspať. Namiesto spánku však len ležal a myslel na pustovníkovo proroctvo. A čím viac naň myslel, tým sa viac  hneval, až zaškrípal zubami a vyhlásil, že ten osud sa nikdy, nikdy nesmie naplniť.

Prišlo ráno, kráľ vstal, bledý a mrzutý, a keď sa od pustovníka dozvedel, ktorou cestou sa má vydať, náhlivo nasadol na koňa a bez väčších ťažkostí našiel cestu domov. Hneď ako dorazil do svojho paláca, napísal list kráľovi severnej krajiny, v ktorom ho prosil, aby mu ako láskavosť predal svoju otrokyňu Purunu a jej syna, a povedal, že ak bude súhlasiť, pošle posla, aby ich prijal pri rieke, ktorá rozdeľuje kráľovstvá.

Päť dní čakal na odpoveď a takmer nespal ani nejedol, ale celý čas bol taký rozčúlený, ako len mohol byť. Na piaty deň sa jeho posol vrátil s listom, v ktorom mu oznámil, že kráľ severnej krajiny otrokyňu a jej syna kráľovi nepredá, ale daruje. Kráľ sa veľmi potešil. Poslal po svojho veľkovezíra a povedal mu, že sa chystá na jednu zo svojich osamelých výprav a že veľkovezír si musí vymyslieť nejakú výhovorku, aby vysvetlil jeho neprítomnosť. Potom sa prezliekol za obyčajného posla, nasadol na rýchlu ťavu a uháňal na miesto, kde mu mala byť odovzdaná otrokyňa. Keď tam dorazil, dal poslom, ktorí ju priniesli, ďakovný list a pekný darček pre ich pána, a odmenu pre nich samých. Potom bez meškania vzal úbohú ženu a jej maličké dieťa. Dieťa posadil pred seba na ťavu a odišiel s nimi do divokej púšte.

Po niekoľkých dňoch a nociach únavného pochodu, takmer bez zastávky, prišli k veľkej jaskyni. Od toľkého zdĺhavého chodenia vedľa ťavy otrokyňa Puruna dostala medzitým vysokú horúčku a zomrela. Kráľ vzal dieťa do opustenej jaskyne. No hoci ho hnev robil dosť krutým, cítil, že nemôže obrátiť svoj veľký meč proti bezmocnému dieťaťu, o ktorom si bol istý, že na tomto osamelom mieste bez matky čoskoro zomrie. Tak ho nechal v jaskyni, kde bolo, a nasadol na ťavu a čo najrýchlejšie odišiel domov.

Neďaleko v jednej malej dedinke v jeho kráľovstve žila stará vdova, ktorá nemala deti ani príbuzných. Živila sa najmä predajom mlieka zo stáda kôz, ale bola veľmi chudobná a nie veľmi silná a často rozmýšľala, ako bude žiť, keď bude príliš slabá alebo chorá, aby sa mohla venovať svojim kozám. Každé ráno vyháňala kozy do púšte, aby sa pásli na kríkoch, ktoré tam rástli, a každý večer sa samé vracali domov, aby ich podojila a na noc bezpečne zavrela.

Jedného večera, stará žena s údivom zistila, že jej najlepšia koza sa vrátila bez kvapky mlieka. Myslela si, že nejaký nezbedný chlapec alebo dievča si z nej vystrelili, chytili kozu na ceste domov a ukradli jej všetko mlieko. Keď však koza večer čo večer zostávala takmer suchá, rozhodla sa zistiť, kto je zlodej. Nasledujúci deň teda sledovala kozy z diaľky a pozorovala ich, keď sa pásli. Napokon popoludní, keď stará žena zbadala, že táto koza sa sama od stáda oddialila, hneď sa za ňou vydala. Koza kráčala ešte nejaký čas a potom zmizla v jaskyni v skalách. Stará žena išla za kozou do jaskyne. Tam uvidela, ako jej koza dáva mlieko malému chlapčekovi, zatiaľ čo na zemi neďaleko ležia smutné pozostatky mŕtvej matky dieťaťa! Stará žena sa čudovala a bála sa, ale nakoniec si pomyslela, že toto malé dieťa by mohlo byť jej synom v jej starobe, že vyrastie a časom jej bude útechou a oporou. Odniesla teda dieťa domov do svojej chatrče. Na druhý deň vzala rýľ do jaskyne a vykopala hrob, kde nebohú matku pochovala.

Roky plynuli a z dieťaťa vyrástol pekný chlapec, rovnako statočný ako krásny a rovnako pracovitý ako odvážny. Jedného dňa, keď mal chlapec, ktorému stará žena dala meno Mahomed, asi sedemnásť rokov, vracal sa z práce na poli, keď uvidel cudzieho osla jesť kapustu v záhrade, ktorá obklopuje ich domček. Schmatol veľkú palicu, začal votrelca biť a vyháňať ho zo svojej záhrady. Sused, ktorý išiel okolo, naňho zavolal: „Hej! Prečo takto biješ obchodníkovho osla?“

„Podomový obchodník by sa mal postarať o to, aby nejedol moju kapustu,“ povedal Mahomed. „Ak sem ešte raz príde tento osol dnes večer, odseknem mu chvost!“

Nato odišiel do domu a veselo si pískal. Stalo sa však, že tento sused patril k ľuďom, ktorí robia neplechu tým, že veľa rozprávajú. A tak keď v ten večer stretol podomového obchodníka v hostinci, povedal mu, čo sa stalo, a dodal: „Áno; a ten mladý pľuvanec povedal, že ak to nepomôže zbiť osla, zbije aj teba a odreže ti nos ako zlodejovi!“

O niekoľko dní neskôr, keď sa podomový obchodník pohol ďalej, sa v dedine objavili dvaja muži, ktorí sa pýtali, že kto bol ten, kto sa vyhrážal zlým zaobchádzaním a vraždou nevinnému podomovému obchodníkovi. Vyhlásili, že podomový obchodník sa v strachu o svoj život sťažoval kráľovi a že ich poslali, aby bezprávneho človeka, ktorý povedal tieto veci, priviedli pred samotného kráľa. Samozrejme, čoskoro sa dozvedeli o oslovi, ktorý zjedol kapustu Mahomeda, a o horúcich slovách mladíka. Ale hoci ich mládenec ubezpečil, že nikdy nepovedal nič o tom, že by mal niekoho zavraždiť, odpovedali, že dostali rozkaz zatknúť ho a priviesť ho na súd pred kráľa. A tak ho napriek jeho protestom a náreku jeho matky odviedli a v pravý čas predviedli pred kráľa. Mahomed, samozrejme, nikdy ani len netušil, že domnelý podomový obchodník bol náhodou sám kráľ. Hoci to nikto nevedel, lebo bol v preoblečení.

Keďže však bol veľmi nahnevaný z toho, čo mu povedali, vyhlásil, že z tohto mladíka urobí príklad a mieni ho poučiť, že aj chudobní potulní podomoví obchodníci sa môžu v jeho krajine domôcť spravodlivosti a byť chránení pred takýmto bezprávím. Keď sa však chystal vyniesť nejaký veľmi prísny rozsudok, na súde nastal rozruch a prišla stará matka Mahomeda, ktorá plakala a nariekala, a prosila, aby ju vypočuli. Kráľ jej prikázal, aby prehovorila, a ona sa začala za chlapca prihovárať a vyhlásila, aký je dobrý a že je jej oporou v starobe, a ak ho zavrú do väzenia, že zomrie. Kráľ sa jej spýtal, kto je. Odpovedala, že je jeho matka.

„Jeho matka?“ povedal kráľ. „Určite si príliš stará na to, aby si mali takého mladého syna!“

Vtedy sa stará žena v strachu a úzkosti vyznala z celého príbehu, ako našla dieťa a ako ho zachránila a vychovala. A na záver znova prosila kráľa o milosť.

Je ľahké si domyslieť, ako kráľ pri tomto príbehu vyzeral čoraz černejšie a zachmúrenejšie, až napokon napoly omdlel od zúrivosti a údivu. Toto teda bolo dieťa, ktoré nechal zomrieť po tom, čo kruto nechal zomrieť jeho matku! Určite ho tohto mohol osud ušetriť! Prial si, aby mal dostatočnú zámienku usmrtiť chlapca. Pretože proroctvo starého pustovníka sa mu vracalo tak silno ako predtým. A predsa mladý muž neurobil nič také zlé, aby si zaslúžil takýto trest. Každý by kráľa nazval tyranom, keby vydal takýto rozkaz – vlastne sa to ani neodvážil skúsiť!

Nakoniec sa vzchopil a povedal: „Ak tento mladík narukuje do mojej armády, prepustím ho. Takých ako on potrebujeme a trochu disciplíny mu prospeje. Stará žena však stále tvrdila, že bez svojho syna nemôže žiť, a predstava, že by sa mal stať vojakom, ju desila takmer rovnako ako myšlienka, že by sa mal dostať do väzenia. Kráľ – rozhodnutý dostať mladíka do svojich pazúrov – ju však nakoniec upokojil tým, že jej sľúbil dostatočne vysokú penziu, aby jej zabezpečil pohodlie. A Mahomed bol na svoju veľkú radosť riadne zapísaný do kráľovskej armády.

Zdalo sa, že Mahomed má ako vojak šťastie. Bol dosť prekvapený, ale veľmi potešený, keď zistil, že bol vždy jedným z tých, ktorí boli vybraní, keď sa chystal nejaký ťažký alebo nebezpečný plán; a hoci sa mu pri niektorých príležitostiach podarilo uniknúť len o vlások, samotná zúfalosť situácií, v ktorých sa ocitol, mu dávala zvláštne šance ukázať svoju odvahu. Keďže bol aj skromný a veľkorysý, stal sa obľúbeným medzi dôstojníkmi a kamarátmi.

Preto nebolo veľmi prekvapujúce, že sa onedlho zaradil medzi vybraných mužov kráľovskej telesnej stráže. Faktom je, že kráľ dúfal, že ho dá zabiť v tom či onom boji, ale keď videl, že sa mu naopak darí v tvrdých úderoch, rozhodol sa teraz vyskúšať priamejšie a zúfalejšie metódy.

Jedného dňa, krátko po tom, čo Mahomed vstúpil do telesnej stráže, bol vybraný za jedného z vojakov, ktorí mali sprevádzať kráľa mestom. Sprievod kráčal celkom hladko, keď sa z jednej uličky vyrútil priamo na kráľa muž ozbrojený dýkou. Mahomed, ktorý bol najbližšie zo strážcov, sa mu vrhol do cesty a dostal ranu, ktorá bola zrejme určená kráľovi. Našťastie však úder bol uponáhľaný a dýka sa mu zabodla do hrudnej kosti, takže aj keď utrpel ťažké zranenie, jeho mladosť a sila to rýchlo prekonali. Kráľ si, samozrejme, musel tento odvážny čin všimnúť a za odmenu ho urobil jedným zo svojich sprievodcov.

Potom už mladíkove podivné dobrodružstvá nemali konca kraja. Dôstojníci telesnej stráže boli často posielaní na najrôznejšie tajné a náročné pochôdzky a takéto pochôdzky sa zvláštnym spôsobom stávali nevyhnutnými, keď bol Mahomed v službe. Raz sa pod ním počas cesty prepadla lávka, raz ho napadli ozbrojení lupiči, v horskom priesmyku sa naňho zrútila skala, v úzkej mestskej uličke mu zo strechy k nohám spadla ťažká kamenná kopija. Celkovo si Mahomed začal myslieť, že si niekde urobil nepriateľa, ale bol ľahkomyseľný a táto myšlienka ho veľmi netrápila. Zakaždým sa mu podarilo nejako uniknúť a cítil sa skôr pobavený ako znepokojený z ďalšieho dobrodružstva.

V tomto meste bolo zvykom, že dôstojník palácovej stráže dostával všetko jedlo priamo z kráľovskej kuchyne. Jedného dňa, keď prišiel rad na Mahomeda, práve si sadol k chutnému gulášu, ktorý mu poslali z paláca, keď jeden z tých vychudnutých, hladných psov, ktoré vo východných krajinách pobehujú po uliciach, strčil nos do otvorených dverí strážnice a s otvorenými ústami a rozšírenými nozdrami sa pozrel na Mahomeda. Dobrosrdečný mladík vybral kus mäsa, podišiel k dverám a hodil mu ho von. Pes sa naň vrhol, hltavo ho zhltol a práve sa obracal, aby odišiel, keď sa zapotácal, spadol, prevrátil sa a zomrel. Mahomed, ktorý ho lenivo pozoroval, chvíľu stál na mieste, potom sa vrátil a ticho si pískal. Pozbieral zvyšok večere a starostlivo ho zabalil, aby ho odniesol a niekde zakopal; a potom poslal späť prázdne taniere.

Aký bol kráľ rozzúrený, keď sa na druhý deň ráno na kráľovskom dvore pred ním objavil Mahomed svieži, čulý a usmievavý ako zvyčajne. Bol však rozhodnutý, že to skúsi ešte raz, a keď mladíkovi prikázal, aby sa večer dostavil k nemu, vydal mu rozkaz, aby odniesol tajnú depešu guvernérovi vzdialenej provincie. „Okamžite sa nachystaj,“ dodal, „a ráno nech si pripravený vyraziť. Ja sám ti v poslednej chvíli doručím dokumenty na tvoju cestu.“

Táto provincia bola od paláca vzdialená štyri alebo päť dní cesty a jej guvernér bol najvernejší služobník, akého kráľ mal. Vedel mlčať ako hrob a hrdil sa svojou poslušnosťou. Kým on bol starý a skúšaný kráľov služobník, jeho manželka bola pre mladú princeznú takmer matkou, odkedy kráľovná pred niekoľkými rokmi zomrela. Stalo sa, že krátko predtým princeznú pre jej zdravie poslali do inej vzdialenej provincie, a kým tam bola, jej stará priateľka, guvernérova manželka, ju prosila, aby prišla a zostala aj u nich čo najskôr.

Princezná s radosťou súhlasila a skutočne sa zdržiavala v guvernérovom dome práve v čase, keď sa kráľ rozhodol poslať tam Mahomeda so záhadnou zásielkou.

Mahomed sa podľa rozkazu dostavil na druhý deň skoro ráno do kráľovho súkromného bytu. Jeho najlepší kôň bol osedlaný, jedlo uložené v sedlovej taške a s peniazmi priviazanými na opasku bol pripravený vyraziť. Kráľ mu odovzdal zapečatený balík so želaním, aby ho sám odovzdal len do rúk guvernéra a nikomu inému. Mahomed ho starostlivo ukryl do turbanu, vyhupol sa do sedla, o päť minút neskôr vyrazil z mestských brán a vydal sa na dlhú cestu.

Počasie bolo veľmi horúce, ale Mahomed si myslel, že čím skôr bude jeho vzácny list doručený, tým lepšie, a tak sa na tretí deň napoludnie priblížil k mestu, ktoré bolo jeho konečným cieľom. A to vďaka tomu, že väčšinu noci jazdil a odpočíval len v najhorúcejšej časti dňa.

Nikde nebolo vidieť ani živej duše a Mahomed, stuhnutý, vysušený, smädný a unavený, sa túžobne pozeral cez múr do záhrad a pozoroval fontány, zelenú trávu, tienisté marhuľové sady a obrovské moruše, a želal si, aby tam bol.

Nakoniec dorazil k hradnej bráne, cez ktorú ho hneď pustili, pretože mal na sebe uniformu kráľovskej stráže. „Guvernér odpočíva,“ povedal vojak, a že ho môže vidieť až večer. Mahomed teda odovzdal svojho koňa správcovi, zašiel do krásnych záhrad, ktoré videl z cesty, a sadol si do tieňa, aby si oddýchol. Hodil sa na chrbát a pozoroval vtáky, ktoré štebotali a čvirikali na stromoch nad ním. Cez konáre videl veľké plochy oblohy, na ktorých krúžili dravé vtáky a neprestajne sa ozývali s hrôzostrašným hvízdaním. Nad kvetmi bzučali včely s upokojujúcim zvukom a o niekoľko minút Mahomed tvrdo zaspal.

Každý deň cez popoludňajšiu horúčavu si guvernér a aj jeho žena zvykli na dve-tri hodiny ľahnúť do svojich izieb, a tak to robila väčšina ľudí v paláci. Ale princezná, podobne ako mnohé iné dievčatá, bola nepokojná a radšej sa túlala po záhrade, ako by mala odpočívať na hromade mäkkých vankúšov. Aké to bolo niekedy trápenie, keď jej starí statní opatrovatelia a sluhovia od nej počuli, že trvá na tom, aby zostala hore, a nútila ich rozprávať alebo niečo robiť, hoci sotva dokázali udržať svoje oči otvorené! Niekedy však princezná predstierala, že ide spať, a potom, keď všetky jej dvorné dámy ochotne nasledovali jej príklad, vstala a vyšla sama von, závoj jej voľne visel okolo hlavy. Keď ju odhalili, jej stará pestúnka jej prísne vynadala, ale princezná sa len zasmiala a nabudúce urobila to isté.

Práve dnes popoludní, princezná nechala všetky svoje dvorné dámy spať a po tom, čo sa márne snažila zabaviť sa vo vnútri, vykĺzla do veľkej záhrady a pobehovala po všetkých svojich obľúbených zákutiach a cítila sa celkom bezpečne, pretože tam nebolo vidieť ani jedného tvora. Keď zrazu zabočila za roh, prekvapene sa zastavila, pretože pred ňou ležal muž, ktorý tvrdo spal! V náhlivosti oňho takmer zakopla. Ale bol to mladý muž, opálený a zaprášený cestovaním, v uniforme dôstojníka kráľovskej stráže. Jednou z mála chýb tejto pôvabnej princeznej bola hltavá zvedavosť, a ona žila tak nečinne, že mala na zvedavosť dosť času. Z jedného zo záhybov turbanu tohto mladého muža vykúkal roh listu! Zaujímalo ju, čo je to za list – komu je určený! Pritiahla si závoj trochu k sebe, prišla bližšie po špičkách a chytila roh listu. Potom ho trochu potiahla a ešte trochu! Zjavila sa jej veľká pečať, ktorá patrila jej otcovi, a pri pohľade na ňu sa na chvíľu zastavila a napoly sa zahanbila za to, čo robí. Ale radosť z toho, že si vzala list, ktorý nebol určený pre ňu, bola väčšia, než dokázala odolať, a v ďalšom okamihu ho už držala v ruke. Zrazu si uvedomila, že pre tohto úbohého dôstojníka by bolo smrťou, keby list stratil, a že ho musí za každú cenu vrátiť späť. To však nebolo také ľahké a navyše ju list v ruke spaľoval túžbou prečítať si ho a zistiť, čo je v ňom. Preskúmala pečať. Bola lepkavá od toho, že bola vystavená horúcemu slnku, a s malým úsilím sa oddelila od papiera. List bol otvorený a ona ho čítala! A toto bolo napísané:

„Okamžite dajte popraviť posla, ktorý tajne prinesie tento list. Na nič sa ho nevypytujte.“

Dievča zbledlo. Aká hanba! pomyslela si. Nikdy nedopustí, aby takého pekného mladíka sťali. Ale ako tomu zabrániť, nebolo v tejto chvíli celkom jasné. Treba vymyslieť nejaký plán a ona sa chcela zavrieť tam, kde by ju nikto nemohol vyrušiť, čo sa mohlo ľahko stať v záhrade. Preto sa potichu vkradla do svojej izby, vzala kus papiera a napísala naň: „Okamžite zosobášte posla, ktorý prinesie tento list, s princeznou! A to hneď ako sa list otvorí. Na nič sa nepýtajte!“ A dokonca sa rozhodla, že z pôvodného listu odlepí pečate a pripevní ich k nemu, takže nikto nemohol zistiť, ak ho dôkladne nepreskúmal, že bol niekedy otvorený. Potom, ako sa triasla od strachu a vzrušenia, vkĺzla späť k miestu, kde mladý dôstojník ešte stále ležal a spal, strčila list do záhybu jeho turbanu a ponáhľala sa naspäť do svojej izby. Bolo to hotové!

Neskoro popoludní sa Mahomed zobudil, a keď sa uistil, že vzácna zásielka je stále v bezpečí, išiel sa pripraviť na audienciu u guvernéra. Hneď ako ho uviedli do jeho prítomnosti, vybral list z turbanu a podľa rozkazu ho vložil guvernérovi do rúk. Keď si ho guvernér prečítal, bol určite trochu prekvapený, ale v liste mu bolo povedané, aby sa „na nič nepýtal,“ a on vedel, ako sa majú plniť rozkazy. Poslal po svoju manželku a povedal jej, aby princeznú okamžite pripravila na sobáš.

„Hlúposť!“ povedala jeho žena. „Čo tým vlastne myslíš?“

„To sú kráľovské príkazy,“ odpovedal. „Choď a urob, čo ti prikazujem. V liste sa píše „okamžite“ a „na nič sa nepýtajte.““ Svadba sa teda musí uskutočniť dnes večer.

Jeho žena márne vznášala všetky námietky; čím viac argumentovala, tým bol jej manžel rozhodnejší. „Viem, ako plniť rozkazy,“ povedal, „a tie sú jasné ako nos na mojej tvári! Zavolali si teda princeznú a na ich prekvapenie sa zdalo, že novinu prijala veľmi pokojne; potom sa o tom dozvedel Mahomed, ktorý bol veľmi prekvapený, ale samozrejme sa nemohol inak ako tešiť z veľkej a nečakanej pocty, ktorú mu podľa neho kráľ preukázal. Potom sa celý hrad obrátil hore nohami; a keď sa správa rozšírila v meste, aj TO sa obrátilo hore nohami. Všetci sa rozbehli všade a snažili sa robiť všetko naraz; a uprostred toho všetkého starý guvernér prešľapoval na mieste so zježenými vlasmi a mrmlal niečo o „plnení rozkazov.“

A tak sa svadba oslavovala a na hrade sa konala veľká hostina, a ďalšia v kasárňach vojakov, a po celom meste a v krásnych záhradách sa konala oslnivá slávnosť. Všetci ľudia vyhlásili, že taký nádherný zážitok ešte nikdy nevideli, a rozprávali o tom do konca života.

Na druhý deň guvernér vyslal princeznú a jej ženícha ku kráľovi s oddielom jazdcov, nádherne oblečených, a pred nimi poslal jazdeckého posla s listom, v ktorom kráľovi podal správu o svadbe.

Keď kráľ dostal guvernérov list, tak sa začervenal v tvári, že si všetci mysleli, že dostane mŕtvicu. Všetci sa veľmi chceli dozvedieť, čo sa stalo, ale on sa ponáhľal preč a zavrel sa do izby, kde zúril a bedákal, až kým sa neunavil. Potom si po chvíli začal myslieť, že bude lepšie, keď sa z toho nejako dostane, najmä preto, že starý guvernér bol dosť šikovný, aby mu poslal späť svoj list, a kráľ si bol celkom istý, že ten je napísaný princezniným písmom. Mal svoju dcéru rád, a hoci sa správala zle, nechcel jej odťať hlavu a nechcel, aby sa ľudia dozvedeli pravdu, lebo by vyzeral hlúpo. Vlastne čím viac o tom uvažoval, tým viac cítil, že by bolo rozumné, keby sa tváril múdro a nechal ľudí predpokladať, že svadbu naozaj uzavrel z vlastnej vôle.

Keď teda mladý pár prišiel, kráľ ich prijal so všetkou vážnosťou a dal svojmu zaťovi spravovať provinciu. Mahomed sa čoskoro ukázal ako schopný a čestný guvernér, rovnako ako statočný vojak, a keď starý kráľ zomrel, stal sa kráľom namiesto neho a vládol dlho a šťastne.

Stará matka Mahomeda žila dlho v paláci svojho „syna“ a zomrela v pokoji. Princezná, jeho manželka, hoci svojho manžela získala podvodom, zistila, že sa jej ho nepodarí oklamať, a tak sa o to nikdy nepokúšala, ale zaoberala sa učením svojich detí a karhaním svojich slúžok. Čo sa týka starého pustovníka, nikdy sa po ňom nenašla žiadna stopa, ale jaskyňa je tam a lístie pred ňou tam ešte dodnes leží nahusto.

[@ Indická poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]