9*27*/331*/ Korytnačka a zlomyseľná opica ***(4,34k)

Kedysi dávno existovala jedna krajina, kde boli rieky väčšie a lesy hlbšie ako kdekoľvek inde. Ľudia tam skoro vôbec nechodili, a divé tvory tam mali všetko pre seba a hrali medzi sebou rôzne zvláštne hry. Veľké stromy, pripevnené jeden k druhému hustými kvitnúcimi rastlinami s jasnými šarlátovými alebo žltými kvetmi, boli slávnymi úkrytmi pre opice. Tie mohli nepozorovane čakať, kým okolo nich neprejde puma alebo slon. A potom im vyskočiť na chrbát a ísť sa povoziť, a keď mali dosť, hojdať sa na popínavých rastlinách. V blízkosti riek sa nachádzali obrovské korytnačky, a hoci sa nám korytnačky zdajú byť nudné a pomalé, je úžasné pomyslieť na to, aké boli šikovné a ako často prekabátili mnohých svojich rýchlejších priateľov.

Najmä jedna korytnačka vždy dokázala všetkých prekabátiť a v lese sa o nej rozprávalo veľa príbehov o jej veľkých činoch. Začali sa, keď bola ešte celkom mladá a nebavilo ju zostávať doma s otcom a matkou. Jedného dňa ich opustila a vydala sa hľadať dobrodružstvá. Na otvorenom priestranstve obklopenom stromami sa stretla so slonom, ktorý práve večeral pred večerným kúpeľom v rieke, ktorá tiekla neďaleko. „Pozrime sa, kto z nás dvoch je silnejší,“ povedala mladá korytnačka a vykročila k slonovi. „Tak dobre,“ odpovedal slon, veľmi pobavený drzosťou malého tvora, „kedy chceš, aby sa konala skúška?“

„O hodinu, ale najprv musím niečo vybaviť,“ odpovedala korytnačka. A ponáhľala sa preč tak rýchlo, ako jej to jej krátke nohy dovoľovali.

V riečnej kaluži odpočívala veľryba, ktorá vyfukovala vodu do vzduchu a vytvárala krásnu fontánu. Korytnačka však bola príliš mladá a príliš zaneprázdnená, aby obdivovala takéto veci, a tak zavolala na veľrybu, aby sa zastavila, lebo sa s ňou chcela porozprávať.

„Chcela by si si vyskúšať, kto z nás je silnejší?“ povedala. Veľryba sa na ňu pozrela, vyslala ďalšiu fontánu a odpovedala: „Ach, áno, určite. Kedy chceš začať? Som celkom pripravená.“

„Tak mi daj jednu zo svojich najdlhších kostí a ja si ju pripevním k nohe. Keď dám znamenie, musíš ťahať a uvidíme, kto dokáže ťahať silnejšie.“

„Veľmi dobre,“ odpovedala veľryba, vytiahla jednu zo svojich kostí a podala ju korytnačke.

Korytnačka vzala koniec kosti do úst a vrátila sa k slonovi. „Pripevním ti ju k nohe,“ povedala, „rovnako ako ju mám pripevnenú ja, a obaja musíme ťahať, ako sa len dá. Čoskoro uvidíme, kto je silnejší. Opatrne ju teda omotala okolo slonieho stehna a zviazala ju pevným uzlom. „Teraz!“ zvolala a ponorila sa do hustého krovia za ňou.

Veľryba ťahala za jeden koniec a slon za druhý, a ani jeden z nich netušil, že nemá za súpera korytnačku. Keď veľryba ťahala najsilnejšie, slon bol stiahnutý do vody, a keď slon ťahal najsilnejšie, veľryba bola vytiahnutá na súš. Boli veľmi vyrovnané a boj bol tvrdý.

Nakoniec boli celkom unavené a korytnačka, ktorá ich pozorovala, videla, že sa už nemôžu ďalej hrať. Vyliezla teda zo svojho úkrytu, ponorila sa do rieky, prišla k slonovi a povedala: „Vidím, že si naozaj silnejší, ako som si myslela. Čo keby sme to pre dnešok vzdali? Potom sa osušila na machu, zašla k veľrybe a povedala: „Vidím, že si naozaj silnejšia, ako som si myslela. Čo keby sme to dnes vzdali?“

Obaja protivníci boli veľmi radi, že si môžu oddýchnuť, a do konca svojich dní verili, že korytnačka je predsa len silnejšia ako oni.

O deň alebo dva neskôr sa mladá korytnačka prechádzala, keď stretla líšku a zastavila sa, aby sa s ňou porozprávala. „Skúsme si,“ povedala bezstarostne, „kto z nás dokáže ležať zahrabaný v zemi počas siedmich rokov.“

„To ma poteší,“ odpovedala líška, „len by som bola radšej, keby si začala ty.“

„Mne je to jedno,“ odpovedala korytnačka, „keď zajtra pôjdeš tadiaľto, uvidíš, že som splnil svoju časť dohody.“

Rozhliadla sa teda po vhodnom mieste a našla vhodnú dieru pri úpätí pomarančovníka. Vkradla sa do nej a na druhý deň ráno okolo nej líška navŕšila zeminu a sľúbila, že ju bude každý deň kŕmiť čerstvým ovocím. Líška svoje slovo dodržala a každé ráno, keď vyšlo slnko, sa zjavila, aby sa opýtala, ako sa korytnačke darí. „Ach, veľmi dobre, ale želám si, aby si mi dala nejaké ovocie,“ odpovedala korytnačka.

„Bohužiaľ, ovocie ešte nie je dosť zrelé, aby si ho mohla jesť,“ odpovedala líška, ktorá dúfala, že korytnačka zomrie od hladu ešte dlho pred uplynutím siedmich rokov.

„Ach, bože, bože! Som taká hladná!“ zvolala korytnačka.

„Určite musíš byť, ale zajtra to bude v poriadku,“ povedala líška a odklusala, netušiac, že pomaranče spadli dutým kmeňom priamo do korytnačkinej nory a že ich má toľko, koľko by mohla zjesť.

Takto prešlo sedem rokov, a keď korytnačka vyšla z diery, bola tučná ako vždy.

Teraz prišiel rad na líšku, ktorá si vybrala svoju noru a korytnačka okolo nej navŕšila zem a sľúbila, že sa každý deň alebo dva vráti s pekným mladým vtákom na večeru. „Tak čo, ako sa ti darí?“ spýtala sa veselo, keď ju navštívila.

„Ach, dobre, len by som si priala, aby si mi  priniesla vtáčika,“ odpovedala líška.

„Mala som takú smolu, že sa mi zatiaľ nepodarilo žiadneho uloviť,“ odpovedala korytnačka. „Som si však istá, že zajtra budem mať viac šťastia.“

Ale o niekoľko dní, keď korytnačka prišla so svojou obvyklou otázkou: „Tak čo, ako sa ti darí?“, nedostala žiadnu odpoveď, pretože líška ležala vo svojej nore celkom nehybne, mŕtva od hladu.

V tom čase už korytnačka vyrástla a v celom lese sa na ňu pozerali ako na človeka, ktorého sa treba báť pre jeho silu a múdrosť. Ale nepovažovali ju za veľmi rýchleho bežca, až kým mu na sláve nepridalo dobrodružstvo s jeleňom.

Jedného dňa, keď sa vyhrievala na slnku, okolo nej prešiel jeleň a zastavil sa na krátky rozhovor. „Chcel by si zistiť, kto z nás dokáže bežať najrýchlejšie?“ spýtala sa po chvíli rozhovoru korytnačka. Jeleňovi sa táto otázka zdala taká hlúpa, že len pokrčil plecami. „Samozrejme, víťaz by mal právo zabiť toho druhého,“ pokračovala korytnačka. „Ach, pod touto podmienkou súhlasím,“ odpovedal jeleň, „ale obávam sa, že si čoskoro mŕtva.“

„Nemá zmysel pokúšať sa ma zastrašiť,“ odpovedala korytnačka. „Ale chcela by som tri dni na tréning; potom budem pripravená vyraziť, keď slnko zasvieti na veľký strom na okraji veľkej čistiny.“

Prvé, čo korytnačka urobila, bolo, že zvolala svojich bratov a bratrancov a starostlivo ich rozmiestnila pod papradím po celej línii veľkej čistinky, čím vytvorila akýsi rebrík, ktorý sa tiahol mnoho míľ. Keď to urobila k svojej spokojnosti, vrátila sa na východiskové miesto.

Jeleň bol celkom presný, a len čo slnečné lúče dopadli na kmeň stromu, vyrazil a čoskoro sa stratil korytnačke z dohľadu. Každú chvíľu v behu otočil hlavu a zavolal: „Ako sa ti darí?“ a korytnačka, ktorá bola v tej chvíli najbližšie, odpovedala: „Dobre, som blízko teba.“

Jeleň plný údivu zdvojnásobil svoje úsilie, ale nebolo to nič platné. Zakaždým, keď sa spýtal: „Si tam?“, prišla odpoveď: „Áno, samozrejme, kde inde by som mala byť?“ A jeleň bežal, bežal a bežal, až už nemohol bežať a padol mŕtvy na trávu.

A korytnačka, keď si na to spomenie, stále sa smeje.

Ale korytnačka nebola jediným tvorom, o ktorého kúskoch sa v lese rozprávali príbehy. Bola tu aj slávna opica, ktorá bola rovnako šikovná a ešte zlomyseľnejšia, lebo mala oveľa rýchlejšie nohy aj ruky. Bolo celkom nemožné chytiť ju a dať jej výprask, ktorý si tak často zaslúžila, pretože sa vždy len vyhupla na strom a smiala sa rozzúrenej obeti, ktorá sedela pod ňou. Niekedy však boli obyvatelia lesa takí hlúpi, že ju vyprovokovali, a vtedy to odniesli najhoršie. To sa stalo aj holičovi, ktorého opica raz ráno navštívila s tým, že sa chce dať oholiť. Holič sa zákazníčke zdvorilo uklonil, poprosil ju, aby sa posadila, uviazal jej okolo krku veľkú látku a natrel jej bradu mydlom, ale namiesto toho, aby jej ostrihal bradu, urobil jej strih na konci chvosta. Bol to len veľmi malý kúsok a opica vybúrila naňho skôr od zlosti ako od bolesti. „Vráť mi koniec môjho chvosta,“ zrevala, „alebo si vezmem jednu z tvojich britiev. Holič odmietol vrátiť chýbajúci kúsok, a tak opica schytila zo stola britvu a utiekla s ňou preč. A v lese sa už niekoľko dní nikto nemohol oholiť, pretože na míle ďaleko sa nedala zohnať iná britva.

Keď si razila cestu k svojej vlastnej veľkej palme, kde rástli kokosové orechy, ktoré sa tak hodili na oblievanie okoloidúcich, stretla ženu, ktorá si kúskom dreva šúpala rybu, lebo na tejto strane lesa žilo v chatrčiach pri rieke niekoľko ľudí.

„To musí byť ťažká práca,“ povedala opica a zastavila sa, aby sa pozrela, „skús môj nôž – pôjde ti to rýchlejšie.“ A počas reči jej podala britvu. O niekoľko dní sa vrátila a zabúchala na dvere chatrče. „Prišla som si po svoju britvu,“ povedala, keď sa žena objavila.

„Stratila som ju,“ odpovedala.

„Ak mi ju hneď nedáš, zoberiem ti tvoju sardinku,“ odvetila opica, ktorá jej neverila. Žena protestovala, že nôž nemá, a tak si opica vzala sardinku a utiekla.

O kúsok ďalej uvidela pekára, ktorý stál pri dverách a jedol jeden zo svojich chlebov. „Ten musí byť dosť suchý,“ povedala

„Ochutnaj moju rybu,“ a mužovi nebolo treba dvakrát hovoriť. O niekoľko dní neskôr sa opica opäť zastavila pri pekárovej chatrči. „Prišla som si po tú rybu,“ povedala.

„Tú rybu? Ale veď som ju zjedol!“ zvolal pekár zdesene.

„Ak si ju zjedol, vezmem si za ňu tento sud múky,“ odpovedala opica a odišla so sudom pod pazuchou.

Keď odchádzala, uvidel ženu, ktorá mala okolo seba skupinu malých dievčat a učila ich, ako si upravovať vlasy. „Tu je niečo na koláče pre deti,“ povedala a položila sud, ktorý sa jej zdal už dosť ťažký. Deti boli nadšené a hneď bežali hľadať nejaké ploché kamene, na ktorých by si upiekli koláče, a keď ich upiekli a zjedli, mysleli si, že nikdy nič také dobré neochutnali. A naozaj, keď o chvíľu uvideli, že sa k nim blíži opica, ponáhľali sa jej v ústrety v nádeji, že im prináša ďalšie darčeky. Ale ona si ich otázky nevšímala, len povedala ich matke: „Prišla som si po sud s múkou.“

„Veď si mi ju dala, aby som z nej upiekla koláče!“ zvolala matka.

„Ak nedostanem svoj sud múky, vezmem si jedno z tvojich detí,“ odpovedala opica. ‚

„Chýba mi niekto, kto by mi upiekol chlieb, keď ma omrzí ovocie, a kto by vedel upiecť kokosové koláče.“

„Ach, nechaj mi moje dieťa a ja ti nájdem iný sud s múkou,“ plakala matka.

„Ja nechcem iný sud, ja chcem TEN,“ odpovedala prísne opica. A kým žena stála a zalamovala rukami, opica chytila dievčatko, ktoré sa jej zdalo najkrajšie, a vzala ho k sebe domov na palmu.

Do chatrče sa už nikdy nevrátila. Ale vcelku ju nebolo treba ľutovať, lebo opice sa vedia hrať skoro tak dobre ako deti a naučili ju hojdať sa, šplhať, lietať zo stromu na strom a všetko ostatné, čo vedeli, čo bolo veľmi veľa.

Opica si svojimi unavujúcimi kúskami získala v lese veľa nepriateľov, ale nikto ju nenávidel tak veľmi ako puma. Príčinu ich hádky poznali len oni sami, ale všetci o nej vedeli a dávali si pozor, aby sa im vyhli, keď sa títo dvaja mohli stretnúť. Často puma nastražila na opicu pasce, o ktorých si bola istá, že sa im jej nepriateľ nevyhne. A opica sa tvárila, že nič nevidí, a potešila skryté srdce pumy tým, že sa zdalo, že ide priamo do pasce, keď sa ozval hlasný smiech a opičia usmievavá tvár vykukla z húštiny plazivých rastlín a zmizla skôr, ako sa k nej jej nepriateľ dostal.

Tento stav trval už dlho, keď konečne nastalo obdobie, aké ani najstarší papagáj v lese nepamätal. Namiesto dvesto alebo tristo centimetrov dažďa, na ktoré boli všetci zvyknutí, prechádzal mesiac za mesiacom bez jediného mráčika, a rieky a pramene vyschli, až zostala len jedna malá kaluž, z ktorej sa mohli všetci napiť. Na míle ďaleko nebolo zvieraťa, ktoré by sa nezarmucovalo nad týmto šokujúcim stavom, aspoň okrem pumy. Celé roky myslela len na to, ako dostať opicu do svojej moci. A tentoraz si predstavovala, že jej šanca naozaj prišla. Chcela sa ukryť v húštine, a keď sa opica príde napiť – a to musela prísť -, puma vyskočí a chytí ju. Áno, v tomto prípade už nebolo úniku!

A nebolo by ho ani viac, keby puma mala viac trpezlivosti, ale v rozrušení sa pohla príliš skoro. Opica, ktorá sa skláňala, aby sa napila, počula šuchot a otočila sa, aby zachytila záblesk dvoch žltých, vražedných očí. Mohutným skokom sa chytila popínavej rastliny, ktorá visela nad ňou, a pristála na konári stromu; na nohách cítila dych pumy, keď sa zviera vyrútilo z úkrytu. Opica ešte nikdy nebola tak blízko smrti a chvíľu trvalo, kým sa jej vrátila odvaha, aby sa opäť odvážila vstúpiť na zem.

Tam hore v úkryte stromov začala v hlave prehodnocovať plány, ako uniknúť nástrahám pumy. Nakoniec jej pomohla náhoda. Keď sa pozrela dolu na zem, uvidela muža, ktorý sa blížil po ceste a na hlave niesol veľkú tekvicu naplnenú medom.

Počkal, kým sa muž ocitol tesne pod stromom, potom sa zavesila na konár a chytila tekvicu, zatiaľ čo muž sa prekvapene pozeral nahor, pretože nevedel liezť po stromoch. Potom sa opica celá potrela medom a obalila množstvom listov z popínavej rastliny, ktorá visela neďaleko; všetky ich zapichla tesne vedľa seba do medu, takže vyzerala ako chodiaci krík. Keď to dokončila, pribehla k vodnej nádrži, aby sa pozrela na výsledok, a celkom spokojná sama so sebou sa vydala hľadať nové dobrodružstvá.

Čoskoro sa po lese rozniesla správa, že sa nevedno odkiaľ objavilo nové zviera a že keď sa ho niekto spýtal na meno, ten čudný tvor odpovedal, že je Papriadka zelená. Vďaka tomu mohla opica piť v kaluži, koľkokrát chcela, pretože ani zviera, ani vták nemali najmenšie tušenie, kto je. A ak sa na to pýtali, jediná odpoveď, ktorú dostali, bola, že voda, z ktorej sa hlboko napil, zmenila jeho vlasy na listy, takže všetci vedeli, čo sa stane, ak budú príliš chamtiví.

Zrazu sa opäť začali veľké dažde. Rieky a potoky sa naplnili a ona sa už nemusela vrátiť ku kaluži, v blízkosti domova jeho nepriateľa, pumy. Pretože tam bolo veľké množstvo miest, z ktorých si mohla vybrať. A tak raz v noci, keď bolo všade ticho a pokoj, a dokonca aj štebotajúce papagáje spali na jednej nohe, opica sa potichu prikradla z výšky, zmyla zo seba med a lístie, a vyšla z kúpeľa vo svojej pravej koži. Cestou na raňajky stretla zajaca a zastavila sa, aby sa s ním porozprávala.

„Cítim sa dosť nudne,“ poznamenala, „myslím, že by mi prospelo, keby sme si chvíľu zalovili. Čo povieš?“

„Och, som celkom ochotný,“ odpovedal králik, hrdý na to, že ho oslovil taký veľký tvor. „Ale otázka je, čo budeme loviť?“

„Nie je žiadna zásluha ísť za slonom alebo tigrom,“ odpovedala opica a pohladila si bradu, „sú také veľké, že by sa ti nemohli vyhnúť. Oveľa väčšiu šikovnosť ukážeme, keď sa vám podarí chytiť malú vec, ktorá sa v okamihu schová za list. Ja ti poviem čo! Dajme tomu, že ja budem loviť motýle a ty hady.“

Králik, ktorý bol mladý a bez skúseností, bol týmto nápadom nadšený, a obaja sa vydali na rôzne cesty.

Opica pokojne vyliezla na najbližší strom a väčšinu dňa jedla ovocie. Ale zajac sa na smrť unavil strkaním nosa do každej kopy suchých listov, ktoré videl, v nádeji, že medzi nimi nájde hada. Našťastie pre neho boli všetky hady popoludní preč, na svojom vlastnom stretnutí, pretože hady nemajú nič tak rady na večeru ako pekného bacuľatého králika. Ale ako to už býva, všetky suché listy boli prázdne a zajac nakoniec zaspal tam, kde bol. Vtedy opica, ktorá ho pozorovala, padla na zem a potiahla ho za uši, čo králika rozzúrilo a prisahal pomstu.

Nebolo ľahké vyviesť opicu z miery a králik dlho čakal, kým sa mu naskytla príležitosť. Jedného dňa však Papriadka zelená sedela na kameni a premýšľala, čo ďalej.  Keď sa za ňou potichu prikradol králik a prudko ju potiahol za chvost. Opica vykríkla od bolesti a vrhla sa na strom, ale keď uvidela, že to bol len králik, kto sa ju opovážil tak uraziť, rozčúlila sa a veľmi nahnevala. Vyzerala tak zúrivo, že králik utiekol do najbližšej diery a zostal tam niekoľko dní a triasol sa od strachu.

Čoskoro po tomto dobrodružstve odišla opica do inej časti krajiny, priamo na okraj lesa, kde bola krásna záhrada plná pomarančov, ktoré viseli zrelé zo stromov. Táto záhrada bola obľúbeným miestom pre vtáky všetkých druhov, z ktorých každý dúfal, že si zaobstará pomaranč na večeru. A aby majiteľ odplašil vtáky a nechal si trochu ovocia pre seba, pripevnil na jeden z konárov voskovú figurínu.

Opica mala rada pomaranče rovnako ako všetky vtáky, a keď uvidela človeka, ktorý stál na strome, kde rástli najväčšie a najsladšie pomaranče, hneď sa mu prihovorila. „Človeče,“ povedala hrubo, „hoď mi tam hore ten veľký pomaranč, lebo po tebe hodím kameň. Vosková figúrka si túto požiadavku nevšímala. A tak opica, ktorá sa dala ľahko nahnevať, zdvihla kameň a hodila ho celou silou. Ale namiesto toho, aby kameň opäť spadol na zem, prilepil sa na mäkký vosk.

V tej chvíli stromom zatriasol vánok a pomaranč, ktorý opica od srdca chcela, spadol z konára. Zdvihla ho a zjedla ho do posledného kúska vrátane kôry, a bol taký dobrý, že si pomyslela, že by si dala ešte jeden. Znovu teda zavolala na voskovú figúrku, aby jej hodila pomaranč, a keďže sa figúrka nepohla, hodila ďalší kameň, ktorý sa prilepil na vosk rovnako ako ten prvý. Keď opica videla, že mužovi sú kamene celkom ľahostajné, rozzúrila sa ešte viac, narýchlo vyliezla na strom a prudko do figúrky kopla. No rovnako ako dva kamene aj jeho noha zostala prilepená k vosku a pevne sa zachytila. „Okamžite ma pusť, inak ti dám ďalší kopanec,“ zvolala. Slovo viedlo k činu a aj tentoraz zostala jej noha v mužovom zovretí. Opica nevedela, čo má robiť, udrela doň najprv jednou rukou a potom druhou, a keď zistila, že je doslova spútaná rukami aj nohami, tak sa rozzúrila od zlosti a hrôzy, že v zápase spadla na zem a voskovú postavu muža ťahala za sebou. Takto sa jej ruky a nohy uvoľnili, ale okrem šoku z pádu sa ešte zakotúľala do tŕňového kríka, a odkrívala preč polámaná a pomliaždená, a hlasno stonala; keď sa totiž opice ZRANIA, dajú si záležať na tom, aby to všetci vedeli.

Trvalo dlho, kým bola Papriadka zelená dosť zdravá na to, aby sa mohla opäť vydať na cestu; keď sa jej to však podarilo, stretla sa so svojím starým nepriateľom pumou. A takto sa to stalo.

Jedného dňa puma pozvala svojho priateľa jeleňa, aby s ňou išiel navštíviť kamaráta, ktorý bol preslávený dobrým mliekom od svojich kráv. Jeleň miloval mlieko, a tak s radosťou prijal pozvanie, a keď slnko začalo trochu zapadať, obaja sa vydali na prechádzku. Cestou sa dostali na breh rieky, a keďže v tých časoch ešte neboli mosty, bolo potrebné ju preplávať. Jeleň nemal rád plávanie a začal hovoriť, že je unavený, a pomyslel si, že sa mu predsa len neoplatí ísť tak ďaleko po mlieko a že sa vráti domov. Puma však tieto výhovorky ľahko prezrela a vysmiala sa mu.

„Rieka vôbec nie je hlboká,“ povedala, „veď vždy pôjdeš nohami po dne. Poď, naber odvahu a nasleduj ma.“

Jeleň sa bál rieky, ale oveľa viac sa bál, že sa mu bude puma smiať. Tak sa vrhol za ňou, ale v okamihu ho strhol prúd. A keby ho náhodou neodniesol na plytké miesto na opačnej strane, kde sa mu podarilo vyškriabať sa na breh, určite by sa bol utopil. Takto sa vyškriabal von a celý sa triasol od hrôzy. Potom našiel pumu, ktorá naňho čakala. „Tentoraz si unikol len o vlások,“ povedala puma.

Po niekoľkých minútach odpočinku, aby sa jeleň spamätal zo strachu, pokračovali v ceste, až prišli k háju banánov.

„Vyzerajú veľmi dobre,“ poznamenala puma s túžobným pohľadom, „a som si istá, že musíš byť hladný, priateľ jeleň? Čo keby si vyliezol na strom a nejaké si zobral? Zelené zješ, tie sú najlepšie a najsladšie, a žlté mi môžeš hodiť dolu. Dovolím si tvrdiť, že budú celkom dobré! Jeleň urobil, ako mu bolo povedané. Hoci, keďže nebol zvyknutý liezť, robilo mu to veľké problémy a boleli ho kolená, a okrem toho sa mu rohy neustále zamotávali do popínavých rastlín. Čo bolo horšie, keď raz banány ochutnal, zistil, že mu vôbec nechutia, a tak ich všetky, zelené aj žlté, zhodil na zem a nechal pumu, nech si vyberie. A aká to bola pre ňu večera! Keď bol hotový, opäť sa vydali na cestu.

Cesta viedla cez kukuričné pole, na ktorom pracovalo niekoľko mužov. Keď k nim prišli, puma im pošepkala: „Choď pokojne dopredu, priateľ jeleň, a povedz len: „Smolu všetkým robotníkom!““ Jeleň poslúchol, ale mužom bolo horúco, a boli unavení a nepovažovali to za dobrý žart. Tak naňho poštvali svojich psov a on musel utekať, ako najrýchlejšie vedel.

„Dúfam, že vaša práca bude odmenená tak, ako si zaslúži,“ povedala puma, keď prechádzala okolo; muži sa potešili a ponúkli jej na zjedenie trochu svojej kukurice.

Vzápätí puma zbadala malého hada s krásnou lesklou kožou, ktorý ležal stočený pri úpätí stromu. „Aký krásny náramok by to bol pre tvoju dcéru, priateľ jeleň!“ povedala. Jeleň sa zohol a zdvihol hada, ktorý ho uhryzol, a nahnevane sa obrátil k pume. „Prečo si mi nepovedal, že ma uhryzne?“ spýtal sa.

„Môžem ja za to, že si tupec?“ odpovedala puma.

Nakoniec dorazili na koniec cesty, ale to už bolo neskoro a druh pumy bol pripravený spať. A tak zavesili svoje hojdacie siete na vhodné miesta a išli spať. Uprostred noci však puma potichu vstala a vykradla sa z dverí do ovčinca, kde zabila a zjedla najtučnejšiu ovcu, akú našla. Pritom vzala misku plnú jej krvi a pokropila ňou spiaceho jeleňa. Potom sa vrátila do postele.

Ráno išiel pastier ako zvyčajne vypustiť ovce z ovčinca a zistil, že jedna z nich chýba. Hneď si spomenul na pumu a bežal ju obviniť, že ovcu zjedla. „Ja, môj dobrý muž? Ako ťa niečo také mohlo napadnúť? Mám na sebe nejakú krv? Ak niekto zjedol ovcu, musel to byť môj priateľ jeleň. Pastier išiel preskúmať spiaceho jeleňa a, samozrejme, uvidel krv. „Ach, ja ťa naučím, ako sa kradne!“ zvolal a udrel jeleňa takou ranou do lebky, že ten v okamihu skonal. Hluk zobudil domáceho nad ním a ten zišiel dolu. Puma ho radostne privítala a prosila, aby si mohla čo najskôr dať trochu povestného mlieka, lebo bola veľmi smädný. Pred pumu bolo priamo postavené veľké vedro. Vypila ho do poslednej kvapky a potom odišla.

Cestou domov stretla opicu. „Máš rada mlieko?“ opýtala sa ho. „Poznám miesto, kde ho dostaneš a je tam veľmi lahodné. Ak chceš, ukážem ti ho. Opica vedela, že puma nie je taká dobromyseľná len tak pre nič za nič. Ale cítila sa celkom schopná postarať sa o seba, a tak si povedala, že by mala veľkú radosť, keby mohla svojho priateľa sprevádzať.

Čoskoro dorazili k tej istej rieke a puma ako predtým poznamenala: „Priateľka opica, zistíš, že je veľmi plytká; nie je dôvod na strach. Skoč do nej a ja ťa budem nasledovať.“

„Myslíš si, že máš čo robiť s jeleňom?“ spýtala sa opica so smiechom. „Najradšej by som išiel za tebou; ak nie, ďalej nepôjdem. Puma pochopila, že je zbytočné snažiť sa opicu prinútiť, aby urobila, čo chce. A tak si vybrala plytké miesto a začala plávať na druhú stranu. Opica počkala, kým sa puma nedostala do stredu, potom prudko vyskočila a skočila jej na chrbát, lebo dobre vedela, že puma sa bude báť striasť sa jej, aby ju nezmietla do hlbokej vody. Takto sa dostali na breh.

Banánový háj nebol ďaleko a tu si puma pomyslela, že opicu vyplatí za to, že ju prinútila preniesť ju cez rieku. „Priateľka opica, pozri, aké pekné banány,“ zvolal. „Ty rada šplháš, čo keby si vybehla hore a zopár mi ich zhodila. Môžeš zjesť tie zelené, ktoré sú najkrajšie, a ja sa uspokojím so žltými.“

„Dobre,“ odpovedala opica a vyhupla sa hore; sama však zjedla všetky žlté a zhodila len tie zelené, ktoré zostali. Puma sa rozzúrila a vykríkla: „Za to ti dám po hlave.“ Ale opica len odpovedala: „Ak budeš hovoriť také nezmysly, nepôjdem s tebou.“ A puma zmĺkla.

O niekoľko minút prišli na pole, kde muži žali kukuricu, a puma poznamenala, ako to urobila predtým jeleňovi: „Priateľka opica, ak sa chceš týmto ľuďom zapáčiť, povedz, keď pôjdeš okolo: „Smolu majú všetci robotníci.“

„Dobre,“ odpovedala opica, ale namiesto toho prikývla, usmiala sa a povedala: „Dúfam, že vaša práca bude odmenená tak, ako si zaslúži.“ Muži jej srdečne poďakovali, nechali ju prejsť ďalej a puma išla za ňou.

Ďalej po ceste uvideli lesklého hada ležiaceho na machu. „Aký krásny náhrdelník pre tvoju dcéru,“ zvolala puma. „Zober ho a vezmi si ho so sebou.“

„Si veľmi milý, ale nechám ti ho,“ odpovedala opica a o hadovi už nič nepovedali.

Krátko nato dorazili k domu svojho kamaráta a našli ho práve pripraveného ísť spať. Bez toho, aby sa zastavili a porozprávali sa, rozvešali hojdacie siete, pričom opica sa snažila umiestniť tú svoju tak vysoko, aby sa k nej nikto nedostal. Okrem toho si myslela, že bude rozumnejšie nezaspať, a tak len nehybne ležala a hlasno chrápala. Keď sa už celkom zotmelo a nebolo počuť ani hlások, puma sa prikradla k ovčincu, zabila ovcu a priniesla späť misku plnú jej krvi, ktorou chcela pokropiť opicu. Ale opica, ktorá ju pozorovala kútikom oka, počkala, kým sa puma priblíži, a prudkým kopnutím vyliala misku na celú pumu.

Keď puma zbadala, čo sa stalo, veľmi sa ponáhľala, aby opustila dom. Ale skôr ako to stihla urobiť, zbadala prichádzajúceho pastiera a urýchlene si opäť ľahla.

„Už druhýkrát som stratil ovcu,“ povedal muž opici, „o to horšie to bude pre zlodeja, keď ho chytím, to ti môžem povedať.“ Opica neodpovedala, ale mlčky ukázala na pumu, ktorá sa tvárila, že spí. Pastier sa zohol, uvidel krv a vykríkol: „Aha, tak to si ty? Tak si to pekne odskáčeš!“ a palicou dal pume takú ranu do hlavy, že tá na mieste zomrela.

Potom opica vstala, išla do mliekarne a vypila všetko mlieko, ktoré našla. Potom sa vrátila domov a vydala sa. A to bolo naposledy, čo sme o nej počuli.

[@ Brazílska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]