9*28*/332*/ Rytieri ryby ***(2,03k)

Kedysi dávno žil starý obuvník, ktorý od rána do večera tvrdo pracoval vo svojom remesle a sotva si dal chvíľu na jedlo. Ale aj keď bol usilovný, sotva mohol kúpiť chlieb a syr pre seba a svoju ženu, a tí boli každým dňom chudší a chudší.

            Dlhú chvíľu sa jeden pred druhým tvárili, že nemajú chuť do jedla a že zopár černíc zo živého plota je oveľa príjemnejšie ako misa dobrej a hustej polievky. No napokon prišiel deň, keď to už obuvník nemohol vydržať a odhodil svoje obuvnícke náradie. Požičal si od suseda udicu a vydal sa na ryby.

Švec bol pri rybolove rovnako trpezlivý ako pri obuvníckom remesle. Od svitania do zotmenia stál na brehu malého potoka, no nepodarilo sa mu uloviť nič lepšie ako úhora alebo niekoľko starých topánok, o ktorých aj on, hoci bol šikovný, vedel, že nestojí za to, aby ich opravil. Nakoniec ho trpezlivosť začala opúšťať, a keď sa raz v noci vyzliekal, povedal si: „Dobre, dám tomu ešte jednu šancu, a ak zajtra nechytím rybu, pôjdem sa obesiť.“

Na druhý deň ráno nahodil udicu až po desiatich minútach a z rieky vytiahol najkrajšiu rybu, akú kedy videl. Od prekvapenia však takmer spadol do vody, keď sa mu ryba začala prihovárať malým piskľavým hláskom:

„Vezmi ma do svojej chaty a uvar ma, potom ma rozrež, a posyp korením a soľou. Dva kúsky daj svojej žene a ďalšie dva zakop v záhrade.“

Švec nevedel, čo si má o týchto čudných slovách myslieť; bol však múdrejší ako mnohí ľudia, preto, aj keď nerozumel, pomyslel si, že je dobré poslúchnuť. Jeho deti chceli celú rybu zjesť samé a prosili otca, aby im povedal, čo majú robiť s kúskami, ktoré odložil bokom; ale obuvník sa len zasmial a povedal im, že to nie je ich vec. A keď boli v bezpečí v posteli, vykradol sa von a zakopal dva kúsky v záhrade.

Onedlho ležali v kolíske dve deti, úplne rovnaké, a v záhrade boli dve vysoké rastliny s dvoma lesklými štítmi na vrchole.

Prešli roky a z detí boli takmer muži. Už ich nebavilo žiť pokojne doma, kde si ich každý, koho videli, zamieňal, a rozhodli sa vydať rôznymi smermi, hľadať dobrodružstvá.

A tak jedného pekného rána obaja bratia opustili chatu a spoločne sa vybrali na miesto, kde sa rozdeľovala veľká cesta. Tam sa objali a rozišli sa, pričom si sľúbili, že ak sa niektorému z nich stane niečo pozoruhodné, vráti sa na križovatku ciest a počká, kým príde jeho brat.

Mladík, ktorý sa vybral po ceste vedúcej na východ, prišiel zakrátko do veľkého mesta, kde našiel všetkých stáť pri dverách, zalamovať rukami a horko plakať.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, zastavil sa a obzrel sa okolo seba. A jeden muž mu chvejúcim sa hlasom odpovedal, že každý rok sa nájde krásne dievča, ktoré je vybrané žrebom, aby bolo obetované strašnému ohnivému drakovi, ktorý mal ešte horšiu matku ako on sám, a tento rok padol žreb na ich bezchybnú princeznú.

„Ale kde je princezná?“ opýtal sa mladík ešte raz a muž mu opäť odpovedal: „Stojí pod stromom, míľu odtiaľto, a čaká na draka.

Tentoraz sa rybí rytier nezastavil, aby si vypočul viac, ale rozbehol sa, ako najrýchlejšie vedel, a našiel princeznú zaliatu slzami a roztrasenú od hlavy až k päte.

Keď počula zvuk jeho meča, otočila sa a sňala si z očí šatku.

„Utekaj,“ zvolala, „utekaj, kým máš čas, kým ťa tá príšera neuvidí.“

Povedala to a myslela to vážne, ale keď sa jej otočil chrbtom, cítila sa opustenejšia ako predtým. V skutočnosti však neuplynulo viac ako niekoľko minút, kým sa vrátil, zúrivo cválajúc na koni, ktorého si požičal, a na krku mal obrovské zrkadlo.

„Tak som teda prišiel včas,“ zvolal, veľmi opatrne zosadol a položil zrkadlo ku kmeňu stromu.

„Daj mi svoj závoj,“ povedal narýchlo princeznej. Keď si ho odvinula z hlavy, zakryl ňou zrkadlo.

„Len čo sa k tebe priblíži drak, musíš ten závoj strhnúť,“ zvolal, „a nezabudni sa schovať za zrkadlo. Neboj sa, budem pri tebe.“

Sotva si s koňom našiel úkryt medzi skalami, bolo jasne počuť mávanie dračích krídel. Od radosti pri pohľade na ňu pohodil hlavou a pomaly sa blížil k miestu, kde stála, kúsok pred zrkadlom. Potom, ešte stále pozerajúc netvorovi pevne do tváre, si prehodila jednu ruku za chrbát a zo zrkadla strhla závoj, pričom rýchlo vykročila za strom.

Keď princezná poslúchla príkaz rytiera ryby, netušila, čo má očakávať. Premýšľala, či sa drak s hadími vlasmi zmení na kameň, ako drak v starom príbehu, ktorý jej rozprávala sestra, alebo či zo srdca zrkadla vystrelí nejaká ohnivá iskra a zasiahne ho smrťou? Ani jedna z týchto vecí sa nestala, ale namiesto toho sa drak zastavil od prekvapenia a hnevu, keď pred sebou uvidel netvora veľkého a silného ako on sám. Od hnevu a zúrivosti si potriasol hrivou; nepriateľ pred ním urobil presne to isté. Švihol chvostom a vyvalil červené oči a drak oproti nemu ani o chlp nezaostával. Otvoril ústa do najväčšej šírky a strašne zareval, no druhý drak mu to len vrátil.

To už bolo priveľa a s ďalším revom, z ktorého sa princezná otriasla v topánkach, sa vrhol na svojho nepriateľa. V okamihu mu zrkadlo ležalo pri nohách rozbité na tisíc kúskov, ale keďže každý kúsok odrážal časť jeho samého, drak si pomyslel, že aj on sa rozbil na atómy.

Bola to chvíľa, na ktorú Rytier ryby tak dlho čakal a všetko pozorne sledoval. A skôr než sa drak stihol presvedčiť, že mu vôbec neublížil, mal mladíkovu kopiju v hrdle a váľal sa mŕtvy na tráve.

Ach, aké výkriky radosti sa rozliehali veľkým mestom, keď sa mladík vrátil na koni s princeznou sediacou za ním a ťahajúc strašného netvora za povraz. Všetci kričali, že kráľ musí dať víťazovi ruku princeznej, a tak aj urobil, a nikto nikdy predtým nevidel také bály, hostiny a súťaže. A keď sa všetky skončili, mladý pár odišiel do paláca, ktorý bol pre nich pripravený a ktorý bol taký veľký, že mal tri míle dookola.

Prvý upršaný deň po svadbe ženích prosil nevestu, aby mu ukázala všetky miestnosti paláca. Bol to taký veľký a trvalo to tak dlho, že slnko opäť jasne svietilo, kým vystúpili na strechu, aby si pozreli výhľad.

„Čo je to za hrad tam vonku,“ spýtal sa rytier, „zdá sa, že je z čierneho mramoru?“

„Volá sa hrad Albatroz,“ odpovedala princezná. „Je zakliaty a nikto, kto sa doň pokúsil vstúpiť, sa nikdy nevrátil.“

Jej manžel nič nepovedal a začal rozprávať o niečom inom; ale na druhý deň ráno si objednal koňa, vzal kopiju, zavolal svojho loveckého psa a vydal sa k hradu.

Bolo treba odvážneho muža, aby sa k nemu priblížil, lebo už len pri pohľade naň vstávali vlasy dupkom; bol tmavý ako noc po búrke a tichý ako hrob. Rytier ryby však nepoznal strach a nikdy sa neotočil chrbtom k nepriateľovi, preto vytiahol roh a zatrúbil.

Zvuk prebudil všetky spiace ozveny na hrade a opakoval sa raz hlasno, raz ticho, raz blízko, raz ďaleko. Nikto sa však ani nepohol.

„Je niekto vo vnútri?“ zvolal mladík svojím najhlasnejším hlasom, „niekto, kto by pohostil rytiera? Ani guvernér, ani šľachtic, dokonca ani páža?“

„Ani páža!“ odpovedala ozvena. Mladík na to však nedbal a len zúrivo udrel do brány.

Potom sa otvorila malá mriežka a objavila sa špička obrovského nosa, ktorý patril tej najškaredšej starene, akú kedy kto videl.

„Čo chceš?“ povedala.

„Vstúpiť,“ odpovedal krátko. „Môžem tu túto noc prenocovať? Áno alebo nie?“

„Nie, nie, nie!“ opakovala ozvena.

Medzi prudkým slnkom a hnevom z toho, že ho nechali čakať, sa Rytier ryby tak rozohrial, že si zdvihol prilbu. A keď stará žena videla, aký je pekný, začala šmátrať po zámku brány.

„Vojdi, vojdi,“ povedala, „taký pekný pán nám neuškodí.“

„Neuškodí!“ opakovala ozvena, ale mladík si ju opäť nevšímal.

„Nechaj ma vojsť, stará dáma,“ ale ona ho prerušila.

„Musíte ma volať pani Berberiska,“ odpovedala ostro, „a toto je môj hrad, na ktorom ťa vítam. Budeš tu žiť so mnou a budeš mojím manželom.“ Pri týchto slovách však rytier pustil kopiju, taký bol prekvapený.

„Ja si ťa mám vziať za ženu? Veď ty musíš mať aspoň sto rokov!“ zvolal. „Ty si sa zbláznila! Jediné, po čom túžim, je prezrieť si hrad a potom odísť.“ Keď to hovoril, počul, ako sa hlasy posmešne smejú, ale stará žena si to nevšímala a len vyzvala rytiera, aby ju nasledoval.

Hoci bola stará, zdalo sa, že ju nemožno unaviť. Nebolo miestnosti, hoci aj malej, do ktorej by ho nezaviedla, a každá izba bola plná zvláštnych vecí, ktoré nikdy predtým nevidel.

Nakoniec prišli ku kamennému schodisku, ktoré bolo také tmavé, že človek nevidel svoju ruku, ani keby si ju držal pred tvárou.

„Nechala som si svoj najcennejší poklad až na koniec,“ povedala starena, „ale dovoľ mi ísť najprv, lebo schody sú strmé a ľahko by si si mohol zlomiť nohu. Tak išla ďalej a sem-tam zavolala na mladíka v tme. Ten však nevedel, že ona ustúpila do výklenku, až kým zrazu nenarazil nohou na padacie dvere, ktoré sa pod ním uvoľnili, a on spadol dolu, ako už mnoho dobrých rytierov pred ním, a jeho hlas sa pridal k ozvene ich hlasov.

„Takže si sa so mnou nechcel oženiť!“ uškrnula sa stará čarodejnica. „Ha! ha! Ha! ha!“

Medzitým jeho brat putoval ďaleko a nakoniec sa dostal do toho istého veľkého mesta, kde druhý mladý rytier zažil toľko dobrodružstiev. S údivom si všimol, že keď prechádzal ulicami, stráže sa postavili do radu, pozdravili ho a bubeníci hrali kráľovský pochod; ešte viac ho však zmiatlo, keď k nemu pribehlo niekoľko sluhov v červených uniformách a povedali mu, že princezná si je istá, že sa mu prihodilo niečo strašné, a od plaču ochorela. Nakoniec mu došlo, že ho opäť považujú za jeho brata. „Radšej nič nepoviem,“ pomyslel si, „možno mu predsa len budem môcť pomôcť.“

A tak sa nechal triumfálne odviesť do paláca, kde sa mu princezná vrhla do náručia.

„A ty si teda išiel na hrad?“ spýtala sa.

„Áno, samozrejme, že áno,“ odpovedal.

„A čo si tam videl?“

„Mám zakázané ti o tom čokoľvek povedať, kým sa tam ešte raz nevrátim,“ odpovedal.

„Musíš sa naozaj vrátiť na to hrozné miesto?“ spýtala sa túžobne. „Si jediný človek, ktorý sa odtiaľ vrátil.“

„Musím,“ bolo všetko, čo odpovedal. A princezná, ktorá bola múdrou ženou, len povedala: „No, choď si teraz ľahnúť, lebo som si istá, že musíš byť veľmi unavený.“

Rytier však pokrútil hlavou. „Prisahal som, že nebudem ležať v posteli, kým znova neprídem na hrad.“ Princezná si opäť vzdychla a mlčala.

Na druhý deň skoro ráno sa mladík vydal na hrad a bol si istý, že sa jeho bratovi musela stať nejaká hrozná vec.

Na jeho zatrúbenie sa na mriežke objavil dlhý nos starenky, no len čo zbadala jeho tvár, takmer omdlela od strachu, lebo si myslela, že je to duch mladíka, ktorého kosti ležali v hradnej hrobke.

„Pani všetkých vekov,“ zvolal rytier, „či si neposkytla pohostinstvo mladému rytierovi pred krátkym časom?“

„Pred krátkym časom!“ zvolali  hlasy.

„A ako zle si s ním zaobchádzala?“ pokračoval.

„Zle si s ním zaobchádzala!“ odpovedali hlasy. Žena sa nezastavila, aby počula viac; obrátila sa, aby odletela, ale rytiersky meč vošiel cez jej telo.

„Kde je môj brat, krutá čarodejnica?“ spýtal sa prísne.

„Poviem ti to,“ povedala, „ale keďže cítim, že zomriem, nechám si túto novinu pre seba, kým ma opäť neprebudíš k životu.“

Mladík sa pohŕdavo zasmial. „Ako chceš, aby som urobil ten zázrak?“

„Ach, to je celkom jednoduché. Choď do záhrady a nazbieraj kvety večnej rastliny a trochu dračej krvi. Rozdrv ich spolu a uvar ich vo veľkej kadi s vodou a potom do nej vlož mňa.“

Rytier urobil, ako mu stará čarodejnica prikázala, a veru, vyšla von celkom celá, ale škaredšia ako kedykoľvek predtým. Potom povedala mladému mužovi, čo sa stalo s jeho bratom, a ten zostúpil do žalára, vyniesol jeho telo a telá ostatných obetí, ktoré tam ležali. A keď ich všetky umyl v čarovnej vode, vrátila sa im sila.

Okrem nich našiel v inej jaskyni aj telá dievčat, ktoré boli obetované drakovi, a tiež ich priviedol späť k životu.

Čo sa týka starej čarodejnice, tá nakoniec zomrela od zúrivosti, keď videla, ako jej uniká korisť, a vo chvíli, keď vydýchla naposledy, sa hrad Albatroz s veľkým rachotom zrútil.

[@ Fernan Caballaro, Andrew Lang, Robert Hodosi]