10*2*/334*/ Kráľ, ktorý chcel vidieť raj ***(0,87k)

Bol raz jeden kráľ, ktorý jedného dňa na poľovačke narazil na fakíra na osamelom mieste v horách. Fakír sedel na malej starej posteli a čítal Korán, a cez plecia mal prehodený zaplátaný plášť.

Kráľ sa ho spýtal, že čo číta, a on odpovedal, že číta o raji a modlí sa, aby bol hoden vstúpiť doň. Potom sa začali rozprávať a kráľ poprosil fakíra, či by mu nemohol ukázať aspoň kúsok raja, pretože sa mu veľmi ťažko verilo v to, čo nevidel. Fakír mu odpovedal, že ho žiada o veľmi ťažkú a možno aj veľmi nebezpečnú vec, ale že sa zaňho bude modliť a možno to bude môcť urobiť. Kráľa však varoval pred nebezpečenstvom jeho nevery a pred zvedavosťou, ktorá ho viedla k tejto žiadosti. Kráľ sa však nedal od svojho zámeru odhovoriť a sľúbil fakírovi, že ho bude každý deň zabezpečovať jedlom, ak sa zaňho na oplátku bude modliť. S tým fakír súhlasil, a tak sa rozišli.

Čas plynul a kráľ vždy posielal starému fakírovi s jedlom aj otázku, že kedy mu ukáže raj. Fakír mu na ňu vždy odpovedal: „Ešte nie, ešte nie!“

Keď prešiel rok alebo dva, kráľ sa jedného dňa dopočul, že fakír je veľmi chorý, a  skutočne sa verilo, že umiera. Okamžite sa za ním ponáhľal a zistil, že je to naozaj pravda a že fakír už dýcha z posledných síl. Vtedy ho kráľ prosil, aby si spomenul na svoj sľub a ukázal mu kúsok raja. Umierajúci fakír odpovedal, že ak kráľ príde na jeho pohreb, a keď bude hrob zasypaný a všetci ostatní odídu, príde a položí ruku na hrob, dodrží svoje slovo a ukáže mu pohľad do raja. Zároveň kráľa prosil, aby to nerobil, ale aby sa uspokojil s tým, že uvidí raj, keď ho tam Boh zavolá. Kráľova zvedavosť však bola stále taká veľká, že neustúpil.

Preto, keď už bol fakír mŕtvy a pochovaný, zostal tam dlhšie, kým všetci ostatní neodišli. A keď už bol celkom sám, pristúpil k hrobu a položil naň ruku! Zem sa okamžite otvorila a prekvapený kráľ, ktorý do nej nahliadol, uvidel hrubé schody a na ich spodku sedel fakír, presne ako sedával na svojej rozheganej posteli, a čítal Sväté písmo!

Kráľ bol najprv taký prekvapený a vystrašený, že sa mohol len prekvapene pozerať, ale fakír mu pokynul, aby zišiel dolu, a tak kráľ nabral odvahu a odvážne vstúpil do hrobu.

Fakír vstal, naznačil kráľovi, aby ho nasledoval, a prešiel niekoľko krokov tmavou chodbou. Potom sa zastavil, slávnostne sa obrátil k svojmu spoločníkovi a pohybom ruky odhrnul akoby ťažký záves a odhalil – čo? Nikto nevie, čo sa tam kráľovi ukázalo, a ani to nikdy nikomu nepovedal; ale keď fakír konečne spustil záves a kráľ sa obrátil, aby opustil toto miesto, mal možnosť uvidieť raj! Chvejúc sa v každom úde sa potácal späť po chodbe a potácal sa po schodoch von z hrobky na čerstvý vzduch.

Začínalo svitať. Kráľovi sa zdalo zvláštne, že bol tak dlho v hrobe. Zdalo sa, že len pred niekoľkými minútami zostúpil dolu, prešiel niekoľko schodov k miestu, kde nahliadol za závoj, a možno po piatich minútach toho nádherného pohľadu sa opäť vrátil! A čo to bolo, čo videl? Mútil si hlavu, aby si spomenul, ale nedokázal si vybaviť ani jednu vec! Ako zvláštne všetko vyzeralo! Veď aj jeho vlastné mesto, do ktorého práve vchádzal, sa mu zdalo zmenené a čudné! Slnko už vyšlo, keď zabočil k bráne paláca a vošiel do kráľovskej sály. Bola plná a na tróne sedel iný kráľ! Chudák kráľ, celý zmätený, si sadol a hľadel okolo seba. Vzápätí mu do cesty prišiel komorník a spýtal sa ho, prečo sedí bez pozvania v prítomnosti kráľa. „Ale ja som kráľ!“ zvolal.

„Aký kráľ?“ opýtal sa komorník.

„Pravý kráľ tejto krajiny,“ povedal rozhorčene.

Potom komorník odišiel a rozprával sa s kráľom, ktorý sedel na tróne, a starý kráľ počul slová ako ‚šialený‘, ‚starý‘, ‚súcit‘. Potom ho kráľ na tróne vyzval, aby predstúpil, a keď išiel, zbadal sám seba, ako sa odráža v leštenom oceľovom štíte telesnej stráže. Zdesene cúvol! Bol starý, vetchý, špinavý a otrhaný! Dlhé biele fúzy a vlasy mal neupravené a strapaté po celej hrudi a pleciach. Zostal mu len jeden znak kráľovskej hodnosti, a to prsteň so znakom na pravej ruke. Roztrasenými prstami si ho stiahol a zdvihol ho pred kráľa.

„Povedz mi, kto som,“ zvolal. „Tu je môj pečatný prsteň, s ktorým som kedysi sedel tam, kde ty, ešte včera!“

Kráľ sa naňho súcitne pozrel a so zvedavosťou si pečatný prsteň prezrel. Potom prikázal, aby vytiahli zaprášené záznamy a archívy kráľovstva, a staré mince z predchádzajúcich panovaní a verne ich porovnali. Nakoniec sa kráľ obrátil k starcovi a povedal: „Starec, taký kráľ, ktorému patril tvoj pečatný prsteň, vládol pred sedemsto rokmi, ale vraj zmizol, nikto nevie kam; kde si vzal ten prsteň?“

Vtedy sa starec bil do pŕs a hlasno nariekal, lebo pochopil, že on, ktorý sa neuspokojil s trpezlivým čakaním na raj verných, bol už odsúdený. Otočil sa, bez slova opustil sálu a odišiel do džungle, kde dvadsaťpäť rokov žil životom modlitieb a rozjímaní, až napokon k nemu prišiel anjel smrti a milosrdne ho od bezútešného života oslobodil, očisteného a zbaveného svojho trestu.

[@ Paštúnska poviedka, Major Campbell, Andrew Lang, Robert Hodosi]