10*10*/342*/ Pochabý tkáč ***(0,59k)

Raz sa istý tkáč, ktorý si hľadal prácu, dal do služby k istému sedliakovi ako pastier.

Sedliak vedel, že tento muž je veľmi pomalý, a tak mu dával starostlivé pokyny, čo má robiť.

            Nakoniec povedal: „Ak sa vlk alebo nejaké divé zviera pokúsi ublížiť stádu, mal by si vziať takýto veľký kameň,“ a zodvihol kameň spred domu, „a hodiť do neho niekoľko takýchto kameňov. On sa zľakne a odíde. Tkáč povedal, že rozumie, a vydal sa so stádom na lúky, kde sa celý deň páslo.

            Popoludní sa náhodou objavil leopard a tkáč okamžite bežal domov, ako najrýchlejšie vedel, aby zobral kamene, ktoré mu farmár ukázal, a hodil ich po tom zvierati. Keď sa vrátil, celé stádo sa rozutekalo alebo bolo zabité. Keď sa farmár dozvedel, čo sa stalo, poriadne ho zbil. „Či neboli na svahu kamene, že si sa pre ne rozbehol domov, ty hlupák?“ kričal. „Ty sa nehodíš na pasenie oviec. Dnes zostaneš doma a budeš sa starať o moju starú matku, ktorá je chorá. Možno sa ti podarí odohnať jej muchy z tváre, ak nevieš odháňať divú zver od oviec!“

            A tak na druhý deň zostal tkáč doma, aby sa staral o starú chorú matku farmára. Keď teraz ležala vonku na lôžku, ukázalo sa, že muchy začali byť veľmi nepríjemné, a tkáč sa poobzeral po niečom, čím by ich odohnal. A keďže mu bolo povedané, aby zdvihol najbližší kameň a odohnal zvieratá od stáda, pomyslel si, že tentoraz ukáže, ako šikovne vie poslúchnuť rozkazy. Preto vzal najbližší kameň, ktorý bol veľký a ťažký, a hodil ho na muchy; ale nešťastne zasiahol aj úbohú starú ženu. A potom, keďže sa bál farmárovho hnevu, utiekol a už ho v tom okolí viac nevideli.

            Celý ten deň a celú nasledujúcu noc kráčal, až napokon prišiel do dediny, kde žilo veľa tkáčov.

            „Vitaj,“ povedali mu. „Najedz sa a vyspi, lebo zajtra sa šiesti z nás vydajú hľadať čerstvú vlnu na tkanie a prosíme ťa, aby si nám robil spoločnosť.“

            „Ochotne,“ odpovedal tkáč. Na druhý deň ráno sa teda sedem tkáčov vydalo na cestu do dediny, kde si mohli kúpiť, čo chceli. Cestou museli prejsť cez roklinu, ktorá bola nedávno plná vody, ale teraz bola celkom suchá. Tkáči však boli zvyknutí túto roklinu preplávať, a preto sa bez ohľadu na to, že tentoraz bola suchá, vyzliekli, uviazali si šaty na hlavy a pustili sa do preplávania suchého piesku a skál, ktoré tvorili dno rokliny. Takto sa dostali na druhú stranu bez väčšej ujmy ako odretých kolien a lakťov. A len čo sa dostali na druhý breh, jeden z nich ich začal počítať, aby sa uistil, že sú tam všetci. Spočítal všetkých okrem seba a potom zvolal, že niekto chýba! To každého z nich prinútilo počítať, ale každý z nich urobil rovnakú chybu, keď spočítal všetkých okrem seba, takže si boli istí, že jeden z nich chýba! Bežali hore-dolu po brehu rokliny a v strachu si mädlili ruky a hľadali stopy po svojom stratenom kamarátovi. Tam ich našiel istý farmár a spýtal sa ich, čo sa stalo. „Bohužiaľ!“ povedal jeden z nich. „Sedem z nás vyrazilo z druhého brehu a jeden sa musel utopiť pri prechode, pretože sme zistili, že nás zostalo len šesť!“ Farmár ich chvíľu pozoroval a potom vzal palicu a každého z nich silno udrel, pričom počítal: „Jeden! dva! tri!“ a tak ďalej až do sedem. Keď tkáči zistili, že ich je sedem, boli farmárovi veľmi vďační, pretože ho považovali za čarodejníka, keďže takto dokázal zo zjavnej šestky urobiť sedem.

[@ Poviedka z Afganistanu, Andrew Lang, Robert Hodosi]