10*3*/335*/ Jano, syn vojaka ***(3,86k)

V jednej krajine na západe, v Grianaigu, žil rytier, ktorý mal tri dcéry, ktoré sa svojou dobrotou a krásou nevyrovnali nikomu na všetkých ostrovoch. Všetci ľudia ich milovali a hlasno plakali, keď sa jedného dňa, keď tri devy sedeli na skalách na okraji mora a máčali si nohy vo vode, spod vĺn vynorila veľká príšera a strhla ich pod hladinu oceánu. Nikto nevedel, kam sa podeli, ani ako ich hľadať.

V mestečku vzdialenom niekoľko míľ žil vojak, ktorý mal troch synov, pekných a silných mladíkov a najlepších hráčov na ihrisku v tej krajine. Na Vianoce toho roku, keď sa rodiny stretávali a konali sa veľké hostiny, Jano, najmladší z troch bratov, povedal:

„Poďme si zmerať sily na trávniku rytiera z Grianaigu, pretože jeho trávnik je širší a tráva hladšia ako naša.“

Ale ostatní mu odpovedali:

„Nie, lebo je v smútku a spomenie si na hry, ktoré sme tam hrali, keď sa na nás pozerali jeho dcéry.“

„Nech sa teší alebo hnevá, koľko len chce,“ povedal Jano, „dnes sa budeme hrať s loptou na jeho trávniku.“

Tak sa aj stalo a Jano vyhral tri zápasy nad svojimi bratmi. Rytier sa však pozrel z okna a hneval sa; prikázal svojim mužom, aby pred neho priviedli mladíkov. Keď stál vo svojej hale a uvidel ich, jeho srdce sa trochu obmäkčilo, ale na tvári mu bolo vidieť zlosť. I spýtal sa:

„Prečo ste sa rozhodli hrať sa s loptou pred mojím hradom, keď ste dobre vedeli, že sa mi vráti spomienka na moje dcéry? Za bolesť, ktorú ste mi spôsobili, budete trpieť aj vy.“

„Keďže sme ti ublížili,“ odpovedal najmladší Jano, „postav nám loď a my pôjdeme hľadať tvoje dcéry. Nech sú na náveternej strane, na záveternej strane alebo medzi štyrmi hnedými hranicami mora, nájdeme ich skôr, ako uplynie rok a deň, a privedieme ich naspäť do Grianaigu.

Za sedem dní bola loď postavená a boli na ňu naložené veľké zásoby jedla a vína. Traja bratia ju obrátili čelom k moru a vyplávali. A o sedem dní loď sama pristála pri pláži s bielym pieskom a všetci vystúpili na breh. Nikto z nich nikdy predtým nevidel túto zem. Obzerali sa po okolí. Za chvíľu uvideli, že kúsok od nich pracuje na skale niekoľko mužov a jeden stojí nad nimi.

„Čo je to toto za miesto?“ spýtal sa najstarší brat. A muž, ktorý stál vedľa, odpovedal:

„Na tomto mieste bývajú tri dcéry rytiera z Grianaigu, ktoré sa majú zajtra vydať za troch obrov.

„Ako ich nájdeme?“ znova sa spýtal mladík. A strážca odpovedal:

„Aby ste sa dostali k dcéram rytiera Grianaiga, musíte nastúpiť do tohto koša a nechať sa vytiahnuť lanom po stene tejto skaly.“

„Ach, to sa dá ľahko urobiť,“ povedal najstarší brat a skočil do koša, ktorý sa hneď začal pohybovať hore a hore a hore, až prešiel asi polovicu cesty, keď k nemu priletel tučný čierny krkavec a ďobol ho, až takmer oslepol, takže sa musel vrátiť späť, odkiaľ prišiel.

Potom sa do koša dostal druhý brat, ale ani jemu sa nedarilo lepšie, pretože aj k nemu priletel krkavec, a tak sa vrátil rovnako ako jeho brat.

„Teraz som na rade ja,“ povedal Jano. Ale keď bol v polovici cesty, krkavec sa pustil aj do neho.

„Rýchlo! Rýchlo!“ zakričal Jano na mužov, ktorí držali lano. „Rýchlo! Rýchlo! Lebo inak ma oslepí!“ Muži ťahali zo všetkých síl a o chvíľu bol Jano na vrchole, kde za ním priletel krkavec.

„Dáš mi kúsok tabaku?“ spýtal sa krkavec, ktorý bol teraz celkom pokojný.

„Ty darebák! Mám ti dať tabak za to, že si mi chcel vyďobnúť oči?“ odpovedal Jano.

„To bola moja povinnosť,“ odpovedal krkavec. „No daj mi trochu z tabaku a ja ti budem dobrým priateľom.“ Jano teda odtrhol kúsok tabaku a dal mu ho. Krkavec ho schoval pod krídlo a potom pokračoval: „Teraz ťa zavediem do domu veľkého obra, kde sedí rytierova dcéra a neustále šije, až sa jej aj náprstok rozmočil od sĺz.“ A krkavec poskakoval pred ním, kým nedošli k veľkému domu s otvorenými dverami. Vošli dnu a prechádzali jednou chodbou za druhou, až našli rytierovu dcéru, ako povedal vták.

„Čo ťa sem priviedlo?“ spýtala sa. Jano odpovedal:

„Prečo by som nemohol ísť tam, kam môžeš ísť ty?“

„Mňa sem priviedol obor,“ odpovedala.

„To viem,“ povedal Jano, „ale povedz mi, kde môžem nájsť toho obra?“.

„Je na poľovačke na kopci,“ odpovedala, „a nič ho neprivedie domov, iba potrasenie železnou reťazou, ktorá visí pred bránou. Ale tam, ani na závetrí, ani v návetrí, ani medzi štyrmi hnedými hranicami mora nie je nikto, kto by mohol proti nemu bojovať, iba Jano, syn vojaka, a ten má teraz iba šestnásť rokov. Ako sa má teda postaviť obrovi?“

            „V krajine, odkiaľ som prišiel, je veľa mužov s Janovou silou,“ odpovedal. Vyšiel von a potiahol za reťaz, ale nemohol ňou pohnúť a od vysilenia padol na kolená. Vtom sa rýchlo postavil, nabral silu, chytil reťaz a tentoraz ňou zatriasol tak, že sa na nej pretrhol jeden článok. A obor, ktorý bol na poľovačke na kopci, to počul,  zdvihol hlavu a pomyslel si:

„Znie to ako hluk Jana, syna vojaka,“ povedal si, „ale zatiaľ má len šestnásť rokov. Napriek tomu by som sa tam mal ísť radšej pozrieť.“ A vrátil sa domov.

„Ty si Jano, syn vojaka?“ spýtal sa, keď vošiel do zámku.

„Určite nie,“ odpovedal mladík, ktorý si neželal, aby ho spoznal.

„Tak kto si ty na závetrí, v návetrí alebo medzi štyrmi hnedými hranicami mora, kto tiež dokáže pohnúť mojou bojovou reťazou?“

„To ti bude jasné po tom, čo so mnou budeš zápasiť, ako ja zápasím so svojou matkou. A raz ma premohla a dvakrát nie.“

            Tak zápasili, pretláčali sa a bojovali, až obor Jana donútil kľaknúť si na kolená.

            „Ty si silnejší,“ povedal Jano a obor mu odpovedal:

„To vedia všetci ľudia!“ A tak sa opäť chytili jeden druhého a Jano napokon obra odhodil a zaželal si, aby mu pomohol krkavec. Sotva si to prial, krkavec priletel.

„Vlož ruku pod moje pravé krídlo a nájdeš tam nôž dosť ostrý na to, aby si mu odrezal hlavu,“ povedal krkavec. A nôž bol taký ostrý, že obrovi jedným úderom odťal hlavu.

„Teraz choď a povedz to dcére kráľa Grianaiga; ale daj si pozor, aby si nepočúval jej slová, a sľúb, že nepôjdeš ďalej, lebo sa ti bude snažiť pomôcť. Namiesto toho choď hľadať prostrednú dcéru, a keď ju nájdeš, tak mi za odmenu dáš kus tabaku.“

„Dobre si si zaslúžil polovicu všetkého, čo mám,“ odpovedal Jano. Krkavec však pokrútil hlavou.

„Vieš len to, čo sa stalo, a nič o tom, čo je pred nami. Ak nechceš zlyhať, umy sa v čistej vode, z nádoby na vrchu dverí si vezmi balzam, potri si ním telo a zajtra budeš silný ako mnohí muži. Potom ťa dovediem do príbytku prostrednej dcéry.“

Jano urobil, ako mu krkavec prikázal, a napriek prosbám najstaršej dcéry sa vydal hľadať jej ďalšiu sestru. Našiel ju tam, kde sedela a šila, pričom jej samotný náprstok bol mokrý od sĺz, ktoré vyronila.

„Čo ťa sem priviedlo?“ spýtala sa druhá sestra.

„Prečo by som nemohol ísť tam, kam môžeš ísť ty?“ odpovedal, „a prečo plačeš?

„Pretože sa o jeden deň vydám za toho obra, ktorý je na kopci na poľovačke.“

„Ako ho môžem dostať domov?“ spýtal sa Jano.

            „Nič ho sem neprivedie, iba zatrasenie železnou reťazou, ktorá visí za bránou. Ale ani na záveternej strane, ani na náveternej strane, ani medzi štyrmi hranicami mora nie je nikto, kto by s ním vedel bojovať, iba Jano, syn vojaka, ale ten má teraz iba šestnásť rokov.“

            „V krajine, odkiaľ som prišiel, je veľa mužov s Janovou silou,“ povedal. Vyšiel von a potiahol za reťaz, ale nemohol s ňou pohnúť. Od veľkého úsilia padol na kolená. Vtom sa postavil na nohy, mocne nabral silu a znova ju uchopil. No tentoraz ňou zatriasol tak, že sa tri články pretrhli. A druhý obor to počul na kopci, ako poľoval. I zdvihol hlavu a pomyslel si:

            „Znie to ako hluk Jana, syna vojaka,“ povedal. „No ten má zatiaľ len šestnásť rokov. Napriek tomu by som sa naňho mal ísť radšej pozrieť.“ A vrátil sa domov na hrad.

„Ty si Jano, syn vojaka?“ spýtal sa, keď vošiel do zámku.

„Určite nie,“ odpovedal mladík, ktorý si neželal, aby ho tento obor spoznal. „Ale budem s tebou zápasiť tak dobre, akoby som bol on.“

            Potom sa chytili za plecia a obor ho hodil na obe kolená. „Ty si silnejší,“ zvolal Jano, „ale ja ešte nie som porazený.“ Postavil sa na nohy a uchopil obra okolo pliec.

            Kývali sa dopredu a dozadu, najprv bol hore jeden a potom druhý, ale nakoniec Jano prehodil obra cez svoju nohu a zhodil ho na zem. Potom zavolal na krkavca, ten sa k nemu priblížil a povedal: „Vlož ruku pod moje pravé krídlo a nájdeš tam nôž dosť ostrý na to, aby si mu odrezal hlavu.“ A naozaj bol ostrý, lebo jediným úderom sa obrova hlava odkotúľala od tela.

„Teraz sa umy teplou vodou a natri sa balzamovým olejom, a zajtra budeš silný ako mnohí muži. Dávaj si však pozor na slová rytierovej dcéry, lebo je ľstivá a bude sa ťa snažiť udržať na svojej strane. Zbohom, ale najprv mi daj ešte kúsok tabaku.“

„To urobím rád,“ odpovedal Jano a odtrhol preň veľký kúsok tabaku.

V tú noc sa umyl a natrel, ako mu povedal krkavec, a na druhý deň ráno vošiel do komnaty, kde sedela rytierova dcéra.

„Zostaň tu so mnou,“ povedala, „a staň sa mojím manželom. Na hrade je veľa striebra a zlata.“ Ale on nedbal a pokračoval v ceste, kým nedošiel na hrad, kde v sále šila rytierova najmladšia dcéra. A z očí jej kvapkali slzy na náprstok.

„Čo ťa sem priviedlo?“ spýtala sa. A Jano jej odpovedal:

„Prečo by som nemohol ísť tam, kam môžeš ísť ty?“

„Mňa sem priviedol obor.“

„To viem veľmi dobre,“ povedal.

„Ty si Jano, syn vojaka?“ opýtala sa znova. A on opäť odpovedal:

„Áno, som, ale povedz mi, prečo plačeš?“

„Zajtra sa obor vráti z poľovačky na kopci a ja sa zaňho musím vydať,“ vzlykala. Jano si ju nevšímal a len povedal: „Ako ho môžem priviesť domov?“

„Zatras železnou reťazou, ktorá visí pred bránou.“

Jano vyšiel von a potiahol za reťaz tak silno, že od toho potrasenia spadol na zem po celej svojej dĺžke. Ale o chvíľu bol opäť na nohách a chytil reťaz s takou silou, že mu v ruke zostali štyri články. A obor, ktorý bol na poľovačke na kopci a už ukladal zabitú zver do vreca, ho začul.

            „V závetrí, na návetrí alebo medzi štyrmi hnedými hranicami mora niet nikoho, kto by vedel zatriasť mojou reťazou, okrem Jana, syna vojaka. A ak sa dostal ku mne, potom za sebou nechal mojich dvoch mŕtvych bratov.“ S týmito slovami sa tak náhlivo vrátil do hradu, že sa pod ním až zem chvela.

„Ty si Jano, syn vojaka?“ spýtal sa. A mladík odpovedal:

„Určite nie.“

„Tak kto si ty v závetrí, na návetrí alebo medzi štyrmi hnedými hranicami mora, kto dokáže potriasť mojou bojovou reťazou? Pretože len Jano, syn vojaka, to dokáže, a to má ešte len šestnásť rokov.“

„Ukážem ti, kto som, keď budeš so mnou zápasiť,“ povedal Jano. Obidvaja sa navzájom uchopili a obor prinútil Jana kľaknúť si na kolená, ale ten sa v okamihu opäť zdvihol, chytil obra okolo ramien a silno ho zhodil na zem. „Čierny krkavec, poď sem rýchlo!“ zvolal. A krkavec priletel a krídlami udrel obra po hlave, takže nemohol vstať. Potom prikázal Janovi, aby spod jeho peria vytiahol ostrý nôž, ktorý nosil so sebou na krájanie lesných plodov, a Jano ním odsekol obrovi hlavu. A ten nôž bol taký ostrý, že obrova hlava sa jedným zásahom skotúľala na zem.

„Teraz si počas noci odpočiň,“ povedal havran, „a zajtra odvedieš tri rytierove dcéry na okraj skaly, ktorá vedie do dolného sveta. Dávaj však pozor, aby si najprv zišiel dolu ty sám a ony nech idú za tebou. No skôr ako pôjdem, mi daj kúsok tabaku.“

„Vezmi si ho celý,“ odpovedal Jano, „lebo si si ho zaslúžil.“

„Nie, daj mi len kúsok. Vieš, čo je za tebou, ale nevieš, čo je pred tebou.“ A krkavec vzal tabak do zobáka a odletel.

Na druhý deň ráno teda rytierova najmladšia dcéra naložila na osly všetko striebro a zlato, ktoré sa na hrade dalo nájsť, a spolu s Janom, synom vojaka, sa vydala do domu, kde čakala jej druhá sestra, aby zistila, čo sa stane. Aj ona mala osly naložené drahocennými vecami, ktoré chcela odviezť, a rovnako aj najstaršia sestra, keď dorazili na hrad, kde ju držali ako zajatkyňu. Všetci spoločne sa vyviezli až na okraj skaly, potom si Jano ľahol a zakričal. Pripravili kôš, ktorý niekoľkokrát naložili a spustili na dno. Keď vytiahli posledný náklad, Jano mal ísť tiež a nechať tri sestry, aby prišli za ním, ale zabudol na krkavcovo varovanie a prikázal im, aby išli prvé, aby sa nestala nejaká nehoda. Iba najmladšiu sestru poprosil, aby mu nechala malú zlatú čiapočku, ktorú nosila na hlave, a potom im pomohol, každej v poradí, do koša.

Napokon mali vytiahnuť aj jeho. Čakal dlho, ale nech čakal, ako dlho len chcel, kôš sa už nevrátil, pretože rytierove dcéry v radosti z toho, že sú slobodné, zabudli na Jana a odplávali na lodi, ktorá ho a jeho bratov priviezla do krajiny Grianaig.

Nakoniec začal chápať, čo sa mu stalo, a kým sa radil sám so sebou, čo by bolo najlepšie urobiť, prišiel k nemu krkavec.

„Nedbal si na moje slová,“ povedal vážne.

„Nie, neposlúchol som ťa, a preto som tu,“ odpovedal Jano a sklonil hlavu.

„Minulosť sa nedá vrátiť späť,“ pokračoval havran. „Kto si nedá poradiť, ten sa pustí do boja. Túto noc budeš spať na hrade obra. A teraz mi daj kúsok tabaku.“

„Dám. Ale prosím ťa, zostaň so mnou na hrade.“

„To nemôžem urobiť, ale zajtra prídem.“

A na druhý deň prišiel a povedal Janovi, aby išiel do obrovej stajne, kde stál kôň, ktorý vedel cestovať po súši aj po mori.

„Ale dávaj pozor,“ dodal, „lebo dvere na vstupe do stajne sa neprestajne kývajú sem a tam, a ak sa ťa dotknú, potom ťa zrania tak, že až vykríkneš. Pôjdem prvý a ukážem ti cestu.“

„Dobre, choď,“ povedal Jano. Havran sa pohol a poskočil a myslel si, že je v úplnom bezpečí, ale dvere sa zabuchli o perie jeho chvosta, až od bolesti hlasno zakričal.

Jano cúvol, rozbehol sa dopredu a urobil skok, ale dvere mu zachytili jednu nohu a on padol v mdlobách na podlahu stajne. Rýchlo k nemu priletel krkavec, zdvihol ho do zobáka a pazúrov a odniesol ho späť do hradu, kde mu na nohu naniesol hojivú masť. Rana sa mu zahojila a noha bola v poriadku ako nikdy predtým.

„Teraz vyjdi von na prechádzku,“ povedal krkavec, „ale dávaj pozor, aby si sa nečudoval ničomu, čo uvidíš, a ničoho sa nedotýkaj. A najprv mi daj kúsok tabaku.“

Jano videl na tom ostrove veľa zvláštnych vecí, viac, ako si myslel. V rokline ležali traja hrdinovia natiahnutí na chrbtoch, usmrtení tromi oštepmi, ktoré mali stále zabodnuté v hrudi. Jano sa však držal krkavcovej rady a nič nepovedal, len vytiahol oštepy.  A muži sa posadili a povedali:

„Ty si Jano, syn vojaka, a na teba je uvalené zaklínadlo, aby si cestoval v našej spoločnosti do jaskyne čierneho rybára.“

Tak išli spolu, až došli k jaskyni, a jeden z mužov vošiel, aby zistil, čo tam nájde. Uvidel čarodejnicu, strašnú na pohľad, sediacu na skale, a skôr než stihol prehovoriť, udrela ho palicou a premenila ho na kameň; a podobne naložila aj s ďalšími dvomi. Napokon vstúpil aj Jano.

„Títo muži sú zakliati,“ povedala čarodejnica, „a živí nikdy nebudú, kým ich nepoleješ vodou, ktorú musíš priniesť z ostrova Veľkých žien. Dávaj pozor, aby si sa nezdržiaval.“ A Jano od nej odišiel s poklesnutým srdcom, pretože by bol najradšej nasledoval najmladšiu dcéru rytiera z Grianaigu.

„Neuposlúchol si moju radu,“ povedal krkavec a prihopkal k nemu, „a tak ťa postihlo nešťastie. Ale teraz spi a zajtra nasadneš na koňa, ktorý je v obrovej stajni a ktorý dokáže cválať po mori i po súši. Keď dorazíš na ostrov Veľkých žien, príde ti v ústrety šestnásť chlapcov, ponúknu koňovi jedlo a budú si chcieť vziať od neho sedlo a uzdu. Dbaj však, aby sa ho nedotkli, a sám mu daj jedlo a sám ho zaveď do stajne a zatvor dvere. A dbaj na to, aby si za každé otočenie zámky, ktoré urobí šestnásť čeľadníkov, urobil ďalšie. A teraz mi odtrhni kúsok tabaku.“

Na druhý deň ráno Jano vstal, vyviedol koňa zo stajne a bez toho, aby mu dvere ublížili, odišiel cez more na ostrov Veľkých žien, kde ho stretlo šestnásť čeľadníkov a každý z nich sa ponúkol, že vezme jeho koňa, nakŕmi ho a zavedie do stajne. Jano však len odpovedal:

„Ja ho tam dám a postarám sa oň.“ A tak aj urobil. A kým mu drhol kožu, kôň mu povedal:

„Ponúknu ti všetky druhy nápojov, ale dávaj pozor, aby si si nič nevzal, iba srvátku a vodu. A tak to dopadlo; a keď šestnásť čeľadníkov videlo, že nechce nič piť, vypili všetko sami a jeden po druhom ležali natiahnutí okolo stola.

Vtedy sa Jano z celého srdca potešil, že odolal ich slovám, a zabudol na radu, ktorú mu rovnako dal kôň, keď povedal:

„Daj si pozor, aby si nezaspal a nevynechal šancu vrátiť sa domov.“ Kým totiž mládenci spali, do uší mu doliehala sladká hudba a on tiež zaspal.

Keď sa to stalo, kôň prerazil dvere stajne, kopol ho a hrubo ho zobudil.

„Nedbal si na moju radu,“ povedal, „a kto vie, či už nie je neskoro prejsť cez more? Najprv však vezmi ten meč, čo visí na stene, a odsekni hlavy šestnástim čeľadníkom.“

Jano, naplnený hanbou, že sa opäť ukázalo, že ho nepočúva, vstal a urobil, čo mu kôň prikázal. Potom odbehol k studni, nalial si trochu vody do koženej fľaše, vyskočil koňovi na chrbát a prešiel cez more na ostrov, kde ho čakal krkavec.

„Zaveď koňa do stajne,“ povedal havran, „a sám si ľahni spať, lebo zajtra musíš hrdinov opäť priviesť k životu a zabiť čarodejnicu. A daj si pozor, aby si zajtra nebol taký hlúpy ako dnes.“

„Zostaň so mnou,“ prosil Jano, ale krkavec pokrútil hlavou a odletel.

Ráno sa Jano zobudil, ponáhľal sa k jaskyni, kde sedela stará čarodejnica, a udrel ju tak silno, že zomrela skôr, ako ho stihla začarovať. Potom pokropil vodou hrdinov, ktorí opäť ožili, a všetci spoločne sa vybrali na druhú stranu ostrova, kde ich čakal krkavec.

„Konečne si poslúchol radu, ktorá som ti dal,“ povedal havran. A teraz, keď si sa naučil múdrosti, môžeš sa vrátiť domov do Grianaigu. Tam zistíš, že dve najstaršie rytierove dcéry sa dnes majú vydať za tvojich dvoch bratov a najmladšia za náčelníka mužov na skale. Jej zlatú čiapku však dáš mne, a ak ju budeš chcieť, stačí si na mňa spomenúť a ja ti ju prinesiem. A ešte jedno varovanie ti dávam. Ak sa ťa niekto opýta, odkiaľ si prišiel, odpovedz, že si prišiel zozadu; a ak sa ťa niekto spýta, kam ideš, povedz, že ideš dopredu.“

Jano teda nasadol na koňa, otočil ho k moru a chrbtom k brehu, a uháňal, stále ďalej a ďalej, až dorazil ku kostolu Grianaig, a tam, na trávnatom poli pri studni s vodou, zoskočil zo sedla.

„Teraz,“ povedal mu kôň, „vytiahni meč a odsekni mi hlavu.“ Jano však odpovedal:

„To by bola úbohá vďaka za všetku pomoc, ktorú si mi poskytol.“

„Je to jediný spôsob, ako sa môžem oslobodiť od kúziel, ktoré na mňa a na krkavca uvalili obri; veď som bola dievča, a nie kobyla, a on bol mladík, ktorý sa mi dvoril! Tak sa neboj, ale urob, čo som ti povedala.“

Jano teda vytiahol meč, ako mu prikázala, odsekol jej hlavu a bez toho, aby sa obzrel späť, pokračoval v ceste. Ako kráčal, uvidel ženu, ktorá stála pri dverách svojho domu. Spýtala sa ho, odkiaľ prišiel, a on jej odpovedal tak, ako mu povedal krkavec, že prišiel zozadu. Potom sa spýtala, kam ide, a tentoraz odpovedal, že ide dopredu, ale že je smädný a rád by sa napil.

„Si drzý chlapík,“ povedala žena, „ale napiješ sa.“ A dala mu trochu mlieka, čo bolo všetko, čo mala, kým sa jej muž nevrátil domov.

„Kde je tvoj muž?“ spýtal sa Jano a žena mu odpovedala:

„Je na rytierovom hrade a snaží sa vyrobiť zo zlata a striebra čepiec pre najmladšiu dcéru, podobný čepcom, aké nosia jej sestry, aké sa nenájdu v celej tejto krajine. Ale pozri, už sa vracia a teraz si vypočujeme, ako sa mu darí.“

Vtedy muž vošiel do brány a keď uvidel neznámeho mladíka, spýtal sa ho: „Aké je tvoje remeslo, chlapče?“

„Som kováč,“ odpovedal Jano. A muž mu odpovedal:

„Tak to ma postretlo šťastie, lebo mi môžeš pomôcť vyrobiť čepiec pre rytierovu dcéru.“

„Tú čiapku nedokážeš vyrobiť, a ty to vieš,“ povedal Jano.

„No, musím sa o to pokúsiť,“ odpovedal muž, „inak ma obesia na strom, takže by bolo dobrým skutkom, keby si mi pomohol.“

„Pomôžem ti, ak budem môcť,“ povedal Jano, „ale zlato a striebro si nechaj pre seba a mňa dnes večer zamkni do kováčskej dielne a ja sa pokúsim pomocou kúziel vyrobiť taký čepiec.“ A tak ho muž, ktorý sa tomu náramne čudoval, zavrel do dielne.

Len čo sa kľúč otočil v zámke, Jano si prial, aby k nemu priletel krkavec, ktorý tam bol hneď aj s čiapkou v zobáku.

„Teraz mi odtni hlavu,“ povedal havran. Jano však odpovedal:

„To by bolo úbohé poďakovanie za všetku pomoc, ktorú si mi poskytol.

„To je jediný spôsob, ako mi môžeš poďakovať,“ povedal krkavec, „lebo som bol mladík ako ty, kým ma nezačarovali.“

Vtedy Jano vytiahol meč, odsekol krkavcovi hlavu a zavrel si oči, aby nič nevidel. Potom si ľahol a spal, kým sa ráno nerozvidnelo, keď prišiel muž, odomkol dvere a zatriasol spáčom.

„Tu je ten čepiec,“ povedal Jano ospalo a vytiahol ho spod vankúša. A hneď nato opäť zaspal.

Slnko bolo vysoko na oblohe, keď sa znova zobudil, a tentoraz uvidel, že pri ňom stojí vysoký hnedovlasý mladík.

„Ja som krkavec,“ povedal mladík, „a kúzla sú prelomené. Ale teraz vstaň a poď so mnou.“

Potom sa obaja spolu vybrali na miesto, kde Jano nechal mŕtveho koňa, ale teraz tam už žiadny kôň nebol, iba krásna dievčina.

„Ja som ten kôň,“ povedala, „a kúzla sú zrušené.“ A spolu s mladíkom odišli.

Medzitým kováč odniesol čepiec na hrad a prikázal slúžke, ktorá patrila rytierovej najmladšej dcére, aby ho odniesla svojej panej. Ale keď ho dievča zbadalo, vykríklo:

„Ak mi neprinesie muža, ktorý čepiec naozaj vyrobil, obesím ho na strom vedľa môjho okna.“

Slúžku pri jej slovách popadol strach, ponáhľala sa a povedala to kováčovi, ktorý bežal čo najrýchlejšie hľadať Jana. Keď ho našiel a priviedol do zámku, dievča najprv onemelo od radosti; potom vyhlásilo, že si nikoho iného nevezme. Vtom k nej priviedli rytiera z Grianaigu. A keď Jano vyrozprával svoj príbeh, prisahal, že dievčina mala pravdu a že jeho staršie dcéry sa nikdy nesmú vydať za mužov, ktorí si nielenže prisvojili slávu, ktorá im nepatrila, ale aj skutočného hrdinu nechali napospas osudu.

Svadobní hostia povedali, že rytier hovoril spravodlivo, a obaja starší bratia museli odísť z krajiny, lebo sa s nimi už nikto nechcel rozprávať.

[@ Poviedka zo Západnej vysočiny, Andrew Lang, Robert Hodosi]

Be the first to comment

Leave a Reply

Your email address will not be published.


*