10*4*/336*/ Líška a vlk ***(1,67k)

Na úpätí vysokých hôr bola kedysi dávno malá dedina a kúsok odtiaľ sa stretávali dve cesty, z ktorých jedna viedla na východ a druhá na západ. Dedinčania boli tichí, pracovití ľudia, ktorí celý deň pracovali na poli a večer, keď sa rozoznel v kostolíku zvon, sa vydali na cestu domov. V lete ráno vyháňali svoje stáda na pastvu a boli šťastní a spokojní od východu až do západu slnka.

Jednej letnej noci, keď na bielu cestu svietil okrúhly spln mesiaca, sa spoza rohu klusom približoval veľký vlk.

„Určite sa musím dobre najesť, kým sa vrátim do svojho brlohu,“ povedal si. „Už takmer týždeň som neochutnal nič iné ako zvyšky, hoci pri pohľade na moju postavu by to možno nikomu nenapadlo! Samozrejme, v horách je veľa zajacov a králikov, ale na ich chytanie treba byť naozaj chrtom, a ja už nie som taký mladý, ako predtým! Keby som sa len mohol najesť tej líšky, ktorú som videl pred dvoma týždňami, ako sa chúli do chutnej chlpatej gule, nič lepšie by som si neželal. Bol by som ju vtedy zjedol, ale nanešťastie vedľa nej ležal jej manžel a človek vie, že líšky, veľké i malé, behajú ako vietor. Naozaj sa mi zdá, akoby mi nezostal nijaký živý tvor, na ktorom by som sa mohol pohostiť, iba vlky, a ako hovorí príslovie: „Jeden vlk druhého nepohryzie.“ Pozrime sa však, čo táto dedina dokáže vyprodukovať. Som hladný ako učiteľ.“

No a kým sa tieto myšlienky preháňali vlkovi hlavou, po druhej ceste cválala práve tá líška, na ktorú myslel.

„Celý tento deň som počúvala kotkodákanie tých dedinských sliepok, až som to už nemohla vydržať,“ zamrmlala, keď sa hnala popri ňom. A zdalo sa, že sa sotva dotýka zeme. „Keď máš rád sliepky a vajíčka, je to tá najsladšia hudba zo všetkých. Som si istá, že si ich dnes večer dám, lebo som taká vychudnutá, že mi až kosti chrastia, a pritom aj moje úbohé deti plačú za jedlom.“ A keď to dopovedala, došla k malému trávnatému políčku, kde sa spájali dve cesty, a vrhla sa pod strom, aby si trochu oddýchla a urovnala svoje plány. V tej chvíli sa priblížil vlk.

Pri pohľade na líšku, ktorá ležala v jeho dosahu, sa mu začali zbiehať slinky. Ale jeho radosť sa trochu zarazila, keď si všimol, aká je chudá. Rýchle uši líšky počuli zvuk jeho labiek, hoci boli mäkké ako zamat, a otočila hlavu a zdvorilo povedala:

„To si ty, sused? Aké zvláštne miesto na stretnutie! Dúfam, že sa ti darí?“

„Čo sa týka môjho zdravia,“ odpovedal vlk, ktorému sa lačne lesklo oko, „je mi aspoň tak dobre, ako sa dá, keď je človek veľmi hladný. Ale čo je s tebou? Ešte pred dvoma týždňami si bola taká bacuľatá, ako by si len srdce prialo!“

„Bola som chorá – veľmi chorá,“ odpovedala líška. „A to, čo hovoríš, je celkom pravda. V porovnaní so mnou je aj červ tučný.“

„To teda je. Napriek tomu si pre mňa dosť dobrá. Veď pre hladného nie je tvrdý žiaden chlieb.“

„Ach, ty stále žartuješ! Som si istá, že nie si ani z polovice taký hladný, ako ja!“

„To čoskoro uvidíme,“ zvolal vlk, otvoril svoju obrovskú papuľu a prikrčil sa na skok.

„Čo to robíš?“ zvolala líška a ustúpila dozadu.

„Čo robím? Urobím si z teba večeru za kratší čas, ako trvá kohútovi zakikiríkanie.“

            „No, myslím, že musíš mať svoj vtip,“ odpovedala líška mierne, ale nespúšťala oči z vlka, ktorý jej odpovedal zavrčaním, v ktorom sa ukázali všetky jeho zuby.

„Nechcem žartovať, ale jesť!“

            „Ale človek s tvojím talentom si určite musí uvedomiť, že by si ma mohol zjesť do posledného sústa a ani by si nevedel, že si vôbec niečo zhltol!“

            „Na tomto svete sú najchytrejší ľudia vždy najhladnejší,“ odpovedal vlk.

            „Ach, to je pravda, ale…“

„Nemôžem už počúvať tvoje ale a ale,“ prerušil ju hrubo vlk. „Prejdime k veci, a tá je, že ťa chcem zjesť a nie sa s tebou rozprávať.“

            „Nemáš súcit s úbohou matkou?“ spýtala sa líška a priložila si chvost k očiam, ale aj tak spoza neho úlisne vykukla.

            „Umieram od hladu,“ odpovedal vlk tvrdohlavo, „a vieš,“ dodal s úsmevom, „že dobročinnosť sa začína doma.“

            „Presne tak,“ odpovedala líška, „bolo by odo mňa nerozumné namietať proti tomu, aby si si uspokojil svoj apetít na môj úkor. Ale ak sa líška zmieri s obetou, ako matka ti ponúkam poslednú prosbu.“

            „Tak si pohni a nestrácaj môj čas, lebo už nemôžem dlho čakať. Čo chceš?“

            „Musíš vedieť,“ povedala líška, „že v tejto dedine žije bohatý muž, ktorý v lete vyrába toľko syrov, že mu vystačia na celý rok, a uchováva ich v starej, teraz už vyschnutej studni na svojom dvore. Pri studni visia na tyči dve vedrá, ktoré sa kedysi používali na naberanie vody. Už mnoho nocí sa vkrádam do paláca, spúšťam sa dolu vedrom a prinášam so sebou domov dostatok syra, aby som ním nasýtila svoje deti. Jediné, o čo ťa prosím, je, aby si išiel so mnou a namiesto lovenia sliepok a podobných vecí si pred smrťou pripravila dobré jedlo zo syra.“

„Ale všetky syry už môžu byť zjedené.“

            „Keby si len vedel, koľko ich je!“ zasmiala sa líška. „A aj keby boli zjedené, vždy sa tam nájde niečo iné pod zub.“

            „Dobre, pôjdem. Veď ma, ale upozorňujem ťa, že ak sa pokúsiš utiecť alebo budeš robiť nejaké triky, počítaj s tým, že nebudeš mať šancu utiecť predo mnou, lebo moje nohy sú rovnako dlhé ako tvoje!“

            V dedine bolo ticho a okrem mesiaca, ktorý jasne svietil na oblohe, nebolo vidieť ani jedno svetlo. Vlk a líška sa potichu zakrádali, keď sa zrazu zastavili a pozreli sa na seba; do nosa im prenikla pikantná vôňa vyprážanej slaniny, ktorá sa dostala až k nosom spiacich psov, ktoré začali nenásytne štekať.

            „Myslíš, že je bezpečné ísť ďalej?“ spýtal sa vlk šepotom. Líška pokrútila hlavou.

            „Nie, kým štekajú psy,“ povedala, „niekto by mohol vyjsť von a zistiť, či sa niečo deje.“ A naznačila vlkovi, aby sa schúlil do tieňa vedľa nej.

            Asi za pol hodiny sa psy unavili štekaním, alebo možno už bola slanina zjedená a nebola tam žiadna vôňa, ktorá by ich dráždila. Vtedy vlk a líška vyskočili a ponáhľali sa k múru.

            „Som ľahšia ako on,“ pomyslela si líška. „Keď sa poponáhľam, možno sa mi podarí vyštartovať a preskočiť múr na druhej strane skôr, ako sa to podarí jemu.“ A zrýchlila krok. Ale ak vlk nevedel bežať, vedel skákať a jedným skokom sa ocitol vedľa svojej spoločníčky.

            „Čo si sa chystala urobiť, kamoška?“

            „Ach, nič,“ odpovedala líška, veľmi roztrpčená neúspechom svojho plánu.

            „Myslím si, že keby som ti vytrhol kúsok z hrude, skákala by si lepšie,“ povedal vlk a pri reči na ňu zavrčal. Líška sa znepokojene stiahla.

            „Dávaj si pozor, lebo budem kričať,“ zavrčala. A vlk, ktorý pochopil, čo všetko sa môže stať, ak líška splní svoju hrozbu, dal svojej spoločníčke znamenie, aby vyskočila na múr, kam ju okamžite nasledoval.

            Keď sa ocitli navrchu, prikrčili sa a obzerali sa okolo seba. Na dvore nebolo vidieť ani živáčika a v najvzdialenejšom rohu od domu stála studňa s dvoma vedrami zavesenými na stĺpe, presne tak, ako ju líška opísala. Obaja zlodeji sa bezhlučne ťahali popri múre, až sa ocitli pri studni. Líška natiahla krk čo najďalej, ako to šlo. A tak mohla zistiť, že na dne je len veľmi málo vody, ale práve toľko, aby sa v nej odrážal mesiac, veľký, okrúhly a žltý.

            „Aké šťastie!“ zvolala na vlka. „Je tam obrovský syr veľký ako mlynské koleso. Pozri! Pozri! Videl si niekedy niečo také krásne?!“

            „Nikdy!“ odpovedal vlk, keď sa obzrel a oči sa mu lačne leskli, pretože si predstavoval, že odraz mesiaca vo vode je naozaj syr.

            „A teraz, ty neveriaci, čo chceš povedať?“ a líška sa jemne zasmiala.

            „Že si žena – teda líška – na slovo vzatá,“ odpovedal vlk.

            „Tak si teda choď do toho vedra a najedz sa,“ povedala líška.

            „Aha, tak to je tvoja hra?“ spýtal sa vlk s úsmevom. „Nie! nie! Ten, kto pôjde do vedra, budeš ty! A ak nepôjdeš dolu, tvoja hlava pôjde bez teba!“

            „Samozrejme, že pôjdem dolu, s najväčšou radosťou,“ odpovedala líška, ktorá očakávala vlkovu odpoveď.

            „A dávaj pozor, aby si nezjedla všetok syr, inak ti bude ešte horšie,“ pokračoval vlk. Líška však naňho pozrela so slzami v očiach.

            „Zbohom, ty upodozrievajúci!“ povedala smutne. A vliezla do vedra.

            V okamihu sa dostala na dno studne a zistila, že voda nie je dosť hlboká, aby jej zakryla nohy.

            „Ale veď je väčší a sýtejší, ako som si myslela,“ zvolala a obrátila sa k vlkovi, ktorý sa skláňal nad stenou studne.

            „Tak si pohni a vytiahni ho,“ prikázal vlk.

            „Ako to mám urobiť, keď váži viac ako ja?“ spýtala sa líška.

            „Keď je taký ťažký, tak ho, samozrejme, prines na dva razy,“ povedal.

            „Ale ja nemám nôž,“ odpovedala líška. „Budeš musieť zísť dolu sám a vynesieme ho hore spoločne.“

            „A ako mám zostúpiť?“ spýtal sa vlk.

            „Ach, ty si naozaj veľmi hlúpy! Vlez si do druhého vedra, ktoré máš takmer nad hlavou.“

            Vlk sa pozrel hore, uvidel tam visieť vedro a s ťažkosťami doň vliezol. Keďže vážil aspoň štyrikrát viac ako líška, vedro sa s trhnutím spustilo a druhé vedro, v ktorom sedela líška, vystúpilo nahor.

            Len čo vlk pochopil, čo sa deje, začal hovoriť ako nahnevaný vlk, ale trochu sa upokojil, keď si spomenul, že teraz má celý syr len pre seba.

„Ale kde je ten syr?“ spýtal sa líšky, ktorá sa zasa nakláňala cez rímsu a s úsmevom sledovala jeho počínanie.

            „Syr?“ odpovedala líška. „Vezmem ho domov svojim deťom, ktoré sú príliš malé na to, aby si samy zaobstarali jedlo.“

            „Ach, zradca!“ zvolal vlk a zavyl od zlosti. Líška však túto urážku nepočula, pretože odišla do susedného kurína, kde si deň predtým všimla tučné mladé kurčatá.

            „Možno som sa k nemu správala dosť zle,“ povedala si. „Ale zdá sa, že sa zamračilo, a ak bude silno pršať, druhé vedro sa naplní vodou a klesne na dno, a jeho vedro pôjde hore. No, aspoň by mohlo!“

[@Antonio de Trueba, Andrew Lang, Robert Hodosi]