10*5*/337*/ Ako Jano Dirič získal Modrého sokola ***(2,86k)

Kedysi dávno vládli na západných ostrovoch kráľ a kráľovná, ktorí mali jedného syna, ktorého veľmi milovali. Chlapec vyrástol do výšky, sily a krásy. Vedel behať, strieľať, plávať, a potápať sa lepšie ako ktorýkoľvek chlapec v jeho veku v krajine. Okrem toho sa vedel plaviť a spievať piesne na harfu, a počas zimných večerov, keď sa všetci zhromaždili okolo obrovského ohňa v sále a tvarovali luky alebo tkali látky, im tento kráľovský syn, Jano Dirič, rozprával príbehy o činoch svojich starých otcov.

Takto čas plynul, kým Jano nebol takmer mužom. A práve vtedy mu jeho matka kráľovná zomrela. Na všetkých ostrovoch zavládol veľký smútok a chlapec s otcom ju tiež horko oplakávali. Ale kým prišiel nový rok, kráľ sa oženil s inou ženou a zdalo sa, že na svoju predchádzajúcu zabudol. Len Jano si na ňu spomenul.

V jedno ráno, keď sa na stromoch v rokline lístie zahalilo do jesenného šatu, si Jano prehodil luk cez plece, naplnil si tulec šípmi a vydal sa na kopec hľadať zver. Nikde však nebolo vidieť ani jedného vtáka, až napokon okolo neho preletel modrý sokol. Tak zdvihol luk a zamieril naň. Jeho oko bolo priame a ruka pevná, ale sokol letel rýchlo a on mu trafil len pierko z krídla. Keďže slnko už bolo nízko nad morom, vložil pierko do vrecka na zver a vydal sa na cestu domov.

„Priniesol si mi dnes veľa zveriny?“ spýtala sa ho macocha, keď vošiel do haly.

„Iba toto,“ odpovedal a podal jej pierko modrého sokola, ktoré chytila medzi prsty a mlčky sa naň dívala. Potom sa obrátila k Janovi a povedala:

„Ukladám na teba ťažký kríž a zaklínadlá mocné ako jeseň roka! Aby ti bola vždy zima, aby si bol mokrý a špinavý, a aby si mal v topánkach vždy kaluže, kým mi sem neprinesieš modrého sokola, na ktorom to pierko vyrástlo.“

„Ak zaklínaš, môžem zaklínať aj ja,“ odpovedal Jano Dirič. „A budeš stáť jednou nohou na veľkom dome a druhou na hrade, kým sa nevrátim, a tvár budeš mať otočenú k vetru, nech bude fúkať odkiaľkoľvek.“ Potom odišiel hľadať vtáka, ako mu prikázala macocha. A keď sa z kopca pozrel domov, uvidel kráľovnú, ako stojí jednou nohou na veľkom dome a druhou na hrade a tvárou je otočená k vetru, nech už fúkal odkiaľkoľvek.

Putoval ďalej, cez kopce a rieky, až sa dostal na šíru rovinu, ale sokola nikde nezahliadol. Stále viac sa stmievalo, drobné vtáky si hľadali svoje hniezda a Jano Dirič napokon už nič nevidel. Ľahol si teda pod nejaké kríky a prišiel naňho spánok. Vo sne sa ho dotkol jemný nos, vedľa neho sa schúlilo chlpaté stvorenie a zašepkal mu tichý hlas:

„Šťastie je proti tebe, Jano Dirič; mám pre teba len ovčie stehno a kopyto, a s tým sa musíš uspokojiť.“ Vtom sa Jano Dirič prebudil a uvidel líšku Džizelu Prefíkanú.

Zapálili medzi sebou oheň a pojedli večeru. Potom líška Džizela Prefíkaná prikázala Janovi Diričovi, aby si ľahol ako predtým a spal až do rána. Keď sa ráno prebudil, Džizela Prefíkaná, povedala:

„Sokol, ktorého hľadáš, je u obra s piatimi hlavami, piatimi krkmi a piatimi hrbmi. Ukážem ti cestu do jeho domu a radím ti, aby si hravo a veselo plnil jeho príkazy a predovšetkým sa láskavo správal k jeho vtákom, lebo tak ti môže dať svojho sokola na kŕmenie a starostlivosť. A keď sa tak stane, počkaj, kým obor nevyjde z domu. Potom prehoď cez sokola šatku a odnes ho so sebou. Len dávaj pozor, aby sa ani jedno z jeho pier nedotklo ničoho v dome, inak ťa postihne zlo.“

„Ďakujem ti za radu,“ povedal Jano Dirič. „Budem sa ňou riadiť.“ Potom sa vydal na cestu k domu obra.

„Kto je tam?“ zvolal obor, keď niekto hlasno zaklopal na dvere jeho domu.

„Ten, kto si hľadá prácu ako sluha,“ odpovedal Jano Dirič.

„A čo vieš robiť?“ opýtal sa obor znova.

„Dokážem kŕmiť vtáky a postarať sa o ošípané; dokážem nakŕmiť a podojiť kravu, a tiež kozy a ovce, ak máte nejaké,“ odpovedal Jano Dirič.

„Tak teda vojdi, lebo takého človeka veľmi potrebujem,“ povedal obor.

Jano Dirič teda vstúpil dnu a staral sa o všetky vtáky a zvieratá tak dobre a starostlivo, že obor bol spokojnejší ako kedykoľvek predtým. Tak si nakoniec pomyslel, že mu môže zveriť aj krmivo pre sokola. A Janovo srdce sa potešilo a staral sa o modrého sokola, až jeho pierka žiarili ako obloha. Nuž obor bol spokojný, a jedného dňa mu povedal:

„Už dlho ma moji bratia na druhej strane hory prosili, aby som ich navštívil. Ale nikdy som nemohol ísť, lebo som sa bál o svojho sokola. Teraz si myslím, že ho môžem na jeden deň nechať u teba, a kým sa zotmie, sa vrátim.“

Sotva sa na druhý deň ráno obor stratil z dohľadu, Jano Dirič chytil sokola, prehodil mu cez hlavu šatku a ponáhľal sa s ním k dverám. Slnečné lúče však prenikli cez hrúbku látky, a keď prechádzali okolo stĺpika dverí, sokol nadskočil a špička jedného jeho pera sa dotkla stĺpika, z ktorého vyšiel hlasný prenikavý zvuk, a obor sa tromi krokmi vrátil naspäť. Jano Dirič sa zachvel, keď ho uvidel, ale obor len povedal:

„Ak chceš môjho sokola, musíš mi najprv priniesť Biely meč svetla, ktorý je v dome Veľkých žien z Durhradu.“

„A kde bývajú?“ spýtal sa Jano. Ale obor odpovedal:

„Ach, to musíš zistiť ty.“ Jano sa neodvážil viacej povedať a ponáhľal sa dolu do pustatiny. Tam, ako dúfal, stretol svojho priateľa, líšku Džizelu Prefíkanú, ktorá mu prikázala zjesť večeru a ľahnúť si spať. Keď sa na druhý deň ráno zobudil, líška mu povedala:

„Poďme na breh mora.“ A tak išli na breh mora. Keď dorazili na breh a uvideli more, ktoré sa rozprestieralo pred nimi, a uprostred neho ostrov s Durhradom, Janovo srdce pokleslo. Obrátil sa na Džizelu Prefíkanú a spýtal sa, že prečo ho tam priviedla, lebo obor, keď ho tam poslal, dobre vedel, že bez člna Veľké ženy nikdy nenájde.

„Nenechaj sa odradiť,“ odpovedala líška. „Je to celkom jednoduché! Premením sa na čln, ty sa nalodíš na mňa a ja ťa preveziem cez more k siedmim Veľkým ženám na Durhrad. Povedz im, že vieš rozjasniť striebro a zlato, a nakoniec si ťa vezmú za sluhu. A ak sa im budeš snažiť vyhovieť, dajú ti vyleštiť Biely meč svetla, aby bol jasný a žiarivý. Keď ho však budeš chcieť ukradnúť, dávaj pozor, aby sa jeho pošva nedotkla ničoho v dome, inak ťa postihne zlo.“

Jano Dirič teda urobil všetko tak, ako mu povedala líška, a sedem veľkých žien z Durhradu si ho vzalo za sluhu a šesť týždňov pracoval tak usilovne, že si jeho sedem paničiek povedalo: „Ešte nikdy nemal žiaden náš sluha takú zručnosť, aby urobil všetko také jasné a žiarivé, ako tento. Dajme mu Biely meč svetla, aby ho vyleštil ako všetko ostatné.“

Potom priniesli Biely meč svetla zo železnej skrine, kde visel, a prikázali mu, aby ho leštil, kým si v žiarivej čepeli neuvidí tvár; a on tak urobil. Jedného dňa, keď už bolo sedem veľkých žien preč, si však pomyslel, že prišla chvíľa, aby si meč odniesol. A keď ho vložil do pošvy, zdvihol si ho na plece. No práve keď prechádzal dverami, hrot pošvy sa ich dotkol a dvere hlasno zavŕzgali. Veľké ženy to počuli, pribehli späť, vzali mu meč a povedali:

„Ak chceš náš meč, musíš nám najprv priniesť žriebä erínskeho kráľa.“

Jano Dirič pokorený a zahanbený odišiel z domu, sadol si na breh mora a čoskoro k nemu prišla líška Džizela Prefíkaná.

„Jasne vidím, že si nedbal na moje slová, Jano Dirič,“ prehovorila líška. „Ale najprv sa najedz, a potom ti ešte raz pomôžem.“

Po týchto slovách sa Janovi Diričovi opäť vrátila odvaha. Nazbieral konáre, založil oheň, najedol sa s líškou Džizelou Prefíkanou, a zaspal na piesku. Na úsvite ďalšieho rána povedala líška Janovi:

„Premením sa na loď a preveziem ťa cez more do Erinu, do krajiny, kde býva kráľ. A ty sa ponúkneš, že budeš slúžiť v jeho stajni a starať sa o jeho kone, až bude nakoniec taký spokojný, že ti dá umyť a vyčesať hrivnaté žriebä. Ale keď s ním utečieš, dávaj pozor, aby sa nič okrem podrážok jeho kopýt nedotklo ničoho v bráne paláca, inak to s tebou zle dopadne.“

Keď takto líška Janovi Diričovi poradila, premenila sa na loď a odplavili sa do Erinu. A kráľ tej krajiny zveril do rúk Jana Diriča starostlivosť o svoje kone. Nikdy predtým sa ich koža tak neleskla a ich krok nebol taký rýchly. Kráľ bol veľmi spokojný a po mesiaci poslal po Jana a povedal mu:

„Poskytol si mi vernú službu a teraz ti zverím to najcennejšie, čo moje kráľovstvo má.“ Keď to dopovedal, odviedol Jana Diriča do stajne, kde stálo hrivnaté žriebä. Jano ho vždy poriadne vydrhol a nakŕmil, a cválal s ním po celej krajine, až kým nemohol nechať jeden vietor za sebou a chytiť druhý, ktorý bol vpredu.

„Odchádzam na poľovačku,“ povedal kráľ jedného rána, keď sledoval Jana, ako sa stará o hrivnaté žriebä v jeho stajni. „Jelene zišli z kopca a je čas, aby som ich prenasledoval.“ Potom odišiel. Keď ho už nebolo vidieť, Jano Dirič vyviedol zo stajne hrivnaté žriebä a vyskočil na jeho chrbát. Keď však prechádzali bránou, ktorá stála medzi palácom a vonkajším svetom, žriebä švihlo chvostom o stĺp, ktorý hlasno zakvílil. O chvíľu pribehol kráľ a chytil žriebä za uzdu.

„Ak chceš moje hrivnaté žriebä, musíš mi najprv priviesť dcéru franského kráľa.“

Jano Dirič pomalými krokmi zišiel na breh, kde ho čakala líška Džizela.

„Jasne vidím, že si neurobil, čo som ti prikázala, a ani to nikdy neurobíš,“ prehovorila líška Džizela Prefíkaná. „Ale pomôžem ti ešte raz. Po tretí raz sa premením na loď a poplávame do Francúzska.“

A tak sa plavili do Francúzska, a keďže líška bola loďou, plavili sa, kam chceli. I vkliesnili sa do skalnej trhliny vysoko na pevnine. Potom líška prikázala Janovi Diričovi, aby išiel hore do kráľovského paláca a povedal, že stroskotal, že jeho loď uviazla v skale a že sa nezachránil nikto okrem neho samého.“

Jano Dirič si vypočul slová líšky a vyrozprával taký žalostný príbeh, že si ho prišli vypočuť kráľ, kráľovná aj ich dcéra princezná. A keď si to vypočuli, nechceli nič iné, len zostúpiť na breh a navštíviť loď, ktorá teraz už bola znova vo vode, lebo bol príliv. Bola roztrhaná a zničená, akoby prešla mnohými nebezpečenstvami, ale zvnútra sa šírila hudba s úžasnou sladkosťou.

„Priveď ma na loď,“ zvolala princezná, „aby som sa mohla ísť pozrieť na harfu, ktorá vydáva takú krásnu hudbu.“ Tak priniesli čln, do ktorého nastúpil Jano Dirič a princezná. Potom privesloval k boku lode, na jej vzdialenejšiu stranu. Vesloval tak, aby ho nikto nevidel. A keď pomohol princeznej na palubu, postrčil čln tak, že sa k nemu už nemohla vrátiť. A hudba znela stále sladšie, hoci vôbec nevedeli zistiť, odkiaľ prichádza, a hľadali ju vo všetkých častiach lode. Keď sa konečne dostali na palubu a obzreli sa okolo seba, nevideli žiadnu pevninu ani nič iné okrem hučiacej vody.

Princezná mlčala a jej tvár sa zachmúrila. Nakoniec povedala:

„Zlý trik si na mňa zahral! Čo si to urobil a kam ideme?“

„Budeš kráľovnou,“ odvetil Jano Dirič, „lebo ma po teba poslal kráľ Erinu a na oplátku mi dá svoje hrivnaté žriebä, aby som ho odviezol k Siedmim veľkým ženám z Durhradu výmenou za Biely meč svetla. Ten musím odniesť obrovi s piatimi hlavami, s piatimi krkmi a s piatimi hrbmi. A on mi namiesto neho daruje Modrého sokola, ktorého som sľúbil svojej macoche, aby ma oslobodila od kúzla, ktoré na mňa uvalila.“

„Radšej by som bola tvojou ženou,“ odpovedala princezná.

Vzápätí loď vplávala do prístavu na pobreží Erinu a zakotvila tam. Líška Džizela Prefíkaná prikázala Janovi Diričovi, aby princeznej povedal, že sa musí ešte chvíľu zdržať v jaskyni medzi skalami, pretože majú na pevnine prácu, a po chvíli sa k nej vrátia. Potom vzali čln, dopádlovali k nejakým skalám, a keď sa dotkli zeme, Džizela sa premenila na krásnu ženu, ktorá sa smiala a povedala Janovi Diričovi: „Budem pre kráľa krásnou ženou.“

Erinský kráľ bol na poľovačke na kopci, a keď uvidel cudziu loď plaviacu sa k prístavu, uhádol, že by to mohol byť Jano Dirič, a tak zanechal poľovačku a zbehol z kopca do stajne. Náhlivo vyviedol zo stajne hrivnaté žriebä, na chrbát mu nasadil zlaté sedlo, na hlavu striebornú uzdu, a s uzdou v ruke sa ponáhľal v ústrety princeznej.

„Priviedol som ti dcéru francúzskeho kráľa,“ povedal Jano Dirič. Erinský kráľ sa pozrel na dievčinu a veľmi sa potešil, netušiac, že je to líška Džizela Prefíkaná. Poklonil sa a poprosil ju, aby mu preukázala česť a vstúpila do paláca; a keď Džizela vošla, otočila sa, aby sa pozrela na Jana Diriča, a zasmiala sa.

Vo veľkej sále sa kráľ zastavil a ukázal na železnú truhlicu, ktorá stála v rohu.

„V tej truhlici je koruna, ktorá na teba čakala dlhé roky,“ povedal. „A konečne si si pre ňu prišla.“ Vtedy sa zohol, aby truhlicu odomkol.

V okamihu mu líška Džizela Prefíkaná skočila na chrbát a uhryzla ho tak, že upadol do bezvedomia. Rýchlo líška opäť nadobudla svoju vlastnú podobu a odcválala k morskému pobrežiu, kde na ňu čakal Jano Dirič, princezná a žriebä.

„Stanem sa loďou,“ zvolal Džizela Prefíkaná, „a vy nastúpite na moju palubu.“ A tak aj urobila. Jano Dirič zaviedol na loď žriebä, princezná išla za nimi a vyplávali ku Durhradu. Vietor fúkal za nimi a veľmi skoro uvideli pred sebou jeho skaly. Vtedy prehovorila líška Džizela Prefíkaná:

„Nech sa v týchto skalách ukryje žriebä a kráľovská dcéra, a ja sa premením na žriebä a pôjdem s tebou do domu Siedmich veľkých žien.“

Radosť zaliala srdcia Veľkých žien, keď uvideli, ako Jano Dirič vedie k ich dverám hrivnaté žriebä. Najmladšia z nich priniesla Biely meč svetla a dala ho do rúk Janovi, ktorý s mečom zišiel z kopca na miesto, kde ho čakala princezná a skutočné žriebä.

„Teraz si zajazdíme, ako sme vždy túžili!“ zvolalo Sedem veľkých žien. Osedlali a uviazali uzdu žrebcovi a najstaršia z nich si sadla na sedlo. Potom si druhá sestra sadla na chrbát prvej a tretia na chrbát druhej, a tak ďalej celá sedmička. Keď všetky sedeli, najstaršia udrela bičom do boku a žriebä sa pohlo dopredu. Preletelo cez vresoviská a okolo hôr a Veľké ženy sa ho stále držali a s potešením chrapčali. Nakoniec vyskočilo vysoko do vzduchu a dopadlo na vrchol Monádu, vysokého kopca, kde je skala. Oprelo sa prednými nohami o skalu a vykoplo hore zadné nohy. A tak Sedem veľkých žien padlo cez skalu, a keď dopadli na dno, boli mŕtve. A žriebä sa rozosmialo, stalo sa opäť líškou, ktorá cválala k morskému brehu, kde ju čakal Jano Dirič, princezná a skutočné žriebä, a Biely meč svetla.

„Urobím zo seba loď,“ povedala líška Džizela Prefíkaná, „a odveziem vás s princeznou, s hrivnatým žriebäťom, a Bielym mečom svetla späť na pevninu.“ Keď dorazili na breh, líška sa vrátila do svojej podoby a takto prehovorila k Janovi:

„Nech princezná, Biely meč svetla a žriebä zostanú medzi skalami, a ja sa zmením na podobu Bieleho meča svetla a ty ma donesieš obrovi, a on ti namiesto toho dá Modrého sokola. Jano Dirič urobil, ako mu líška prikázala, a vydal sa na cestu k obrovmu hradu. Obor už z diaľky uvidel žiaru Bieleho meča svetla a jeho srdce sa potešilo; vzal Modrého sokola, vložil ho do košíka a dal ho Janovi Diričovi, ktorý ho rýchlo niesol preč na miesto, kde naňho čakala princezná, žriebä a skutočný Meč svetla.

Obrovi sa tak zapáčilo, že má meč, po ktorom túžil už mnoho rokov, že ním hneď začal víriť vo vzduchu a sekať ním. Chvíľu nechala Džizela Prefíkaná obra, aby sa s ním takto hral; potom sa meč otočil k obrovi a preťal jeho päť krkov, takže sa jeho päť hláv zvalilo na zem. Potom sa líška vrátila k Janovi Diričovi a povedala mu:

„Osedlaj žrebca zlatým sedlom, nasaď mu striebornú uzdu, zaves si cez plece košík so sokolom, a Biely meč svetla si drž rukoväťou k svojmu nosu. Potom nasadni na žrebca, princezná nech nasadne za teba a takto sa odvez do paláca svojho otca. Dbaj však, aby si rukoväť meča mal stále pri nose, inak ťa macocha, keď ťa uvidí, premení na suché raždie. Ak však urobíš, čo ti prikazujem, ona sama sa zmení na zväzok prútov.“

Jano Dirič poslúchol slová Džizely Prefíkanej a jeho macocha sa pred ním zmenila na zväzok prútov, on ho zapálil a navždy sa zbavil jej kúziel. Potom sa oženil s princeznou, ktorá bola najlepšou ženou na všetkých západných ostrovoch. Odteraz bol v bezpečí pred zlom, veď mal predsa žriebä, ktoré vedelo nechať jeden vietor za sebou a chytiť druhý vietor, a modrého sokola, ktorý mu prinášal zverinu na jedenie, a biely meč svetla, ktorý prebodával jeho nepriateľov!“

A Jano Dirič vedel, že za to všetko vďačí líške Džizele Prefíkanej. Tak s ňou uzavrel zmluvu, že si môže vybrať akúkoľvek zver z jeho stád, kedykoľvek ju prepadne hlad, a že odteraz naňho ani na nikoho z jeho rodu nevyletí šíp. Líška Džizela Prefíkaná však nechcela prijať žiadnu odmenu za pomoc, ktorú poskytla Janovi Diričovi, iba jeho priateľstvo. A odvtedy sa Janovi Diričovi darilo až do jeho smrti.

[@ Poviedka zo Západnej vysočiny, Andrew Lang, Robert Hodosi]