10*11*/343*/ Bystrá mačka ***(3,33k)

Kedysi dávno žil starý muž, ktorý býval so svojím synom v malej chatrči na okraji planiny. Bol už veľmi starý, ťažko pracoval, a keď ho napokon zasiahla choroba, cítil, že už nikdy z postele nevstane. Tak jedného dňa, keď sa syn vrátil z cesty do najbližšieho mesta, kde bol kúpiť chlieb, prikázal svojej žene, aby ho zavolala.

            „Poď sem, syn môj,“ povedal, „dobre viem, že umieram, a nemám ti čo zanechať, iba svojho sokola, mačku a chrta. Ak sa o ne dobre postaráš, nikdy ti nebude chýbať jedlo. Buď dobrý k svojej matke, ako si bol ku mne. A teraz zbohom!“

Potom sa obrátil tvárou k stene a zomrel.

            V chalupe bol dlhé dni veľký smútok, ale nakoniec syn vstal, zavolal svojho chrta, mačku a sokola, a odišiel z domu so slovami, že prinesie niečo na večeru. Keď sa túlal po planine, zbadal húf gaziel a prikázal chrtovi, aby ich prenasledoval. Pes zakrátko privliekol pekné tučné zviera. Mladík si ho prehodil cez plece a vrátil sa domov. Cestou však prechádzal okolo rybníka, a keď sa k nemu blížil, do vzduchu vyletel mrak vtákov. Keď potriasol zápästím, sokol, ktorý na ňom sedel, vyletel do vzduchu a vrhol sa na svoju korisť, ktorá padla mŕtva k zemi. Mladík ju zdvihol, vložil do vrecka a potom sa opäť vydal smerom k domovu.

            Neďaleko chatrče bola malá stodola, v ktorej skladoval úrodu z malého políčka kukurice, ktoré rástlo neďaleko záhrady. Tu mu takmer pod nohy vybehla krysa a za ňou ďalšia a ďalšia, ale rýchlo ako na potvoru sa na ne vrhla mačka a ani jedna jej neunikla.

            Keď boli všetky potkany zabité, mladý muž opustil stodolu. Vybral sa cestičkou vedúcou k dverám chatrče, ale keď pocítil ruku na svojom pleci, zastavil sa.

„Mladý muž,“ povedal mu obor, ktorý bol za ním, „bol si dobrý syn a zaslúžiš si šťastie, ktoré ťa dnes postretlo. Poď so mnou k tamtomu trblietavému jazeru a ničoho sa neboj.“

            Mladík sa trochu obával, čo sa mu môže stať, ale urobil, ako mu obor prikázal. A keď prišli na breh jazera, obor sa k nemu obrátil a povedal mu:

            „Vstúp do vody a zavri oči! Budeš sa pomaly ponárať na dno, ale odváž sa, všetko dobre dopadne. Len vynes toľko striebra, koľko unesieš, a potom si ho rozdelíme.“

            Mladík teda odvážne vstúpil do jazera a cítil, ako sa potápa, potápa, až sa napokon dostal na pevnú pôdu. Pred ním ležali štyri kopy striebra a uprostred nich zvláštny biely lesklý kameň, popísaný zvláštnymi znakmi, aké ešte nikdy nevidel. Zdvihol ho, aby ho bližšie preskúmal, a keď ho držal, kameň prehovoril.

            „Pokiaľ ma budeš držať, splnia sa ti všetky želania,“ povedal kameň. „Ale teraz  ma schovaj do turbanu a potom zavolaj na obra, že si pripravený vyjsť hore.

            O niekoľko minút stál mladík opäť na brehu jazera.

            „No, kde je to striebro?“ spýtal sa obra, ktorý ho čakal.

            „Ach, drahý obor, ako ti to môžem povedať! Bol som taký zmätený a oslnený nádherou všetkého, čo som videl, že som stál ako socha a nebol som schopný pohybu. Potom som počul blížiace sa kroky, zľakol som sa a zavolal som na teba, ako vieš.“

            „Nie si o nič lepší ako ostatní,“ zvolal obor a rozzúrený sa odvrátil.

            Keď sa mu stratil z dohľadu, mladík vytiahol z turbanu kameň a pozrel sa naň. „Chcem tú najlepšiu ťavu, aká sa dá nájsť, a tie najkrajšie šaty,“ povedal.

            „Tak zatvor oči,“ odpovedal kameň. Zavrel ich, a keď ich znova otvoril, stála pred ním ťava, ktorú si prial, a na pleciach mu viselo slávnostné rúcho púštneho princa. Nasadol na ťavu, zapískal na sokola a nasledovaný chrtom a mačkou sa vydal na cestu domov.

            Jeho matka práve šila pri dverách, keď k nej tento veľkolepý cudzinec prifrčal. Od veľkého prekvapenia sa pred ním hlboko uklonila.

            „Ty ma nepoznáš, matka moja?“ povedal so smiechom. Keď počula jeho hlas, dobrá žena takmer padla od úžasu na zem.

            „Odkiaľ máš tú ťavu a tie šaty?“ spýtala sa. „Hádam, môj syn nespáchal vraždu, aby ich vlastnil?“

            „Neboj sa, prišli k nám celkom čestne,“ odpovedal mladík. „Všetko ti hneď vysvetlím, ale teraz musíš ísť do paláca a povedať kráľovi, že sa chcem oženiť s jeho dcérou.“

            Pri týchto slovách si matka pomyslela, že sa jej syn určite zbláznil, a nechápavo naňho hľadela. Mladík uhádol, čo sa jej odohráva na duši, a odpovedal s úsmevom:

            „Ničoho sa neboj. Sľúb mu všetko, o čo ťa požiada; nejako sa to splní.“

            Tak sa vybrala do paláca, kde našla kráľa sedieť v Súdnej sieni a počúvať žiadosti svojho ľudu. Žena počkala, kým sa všetko vypočuje a sála sa vyprázdni, a potom vystúpila a pokľakla pred trón.

            „Môj syn ma poslal požiadať o ruku princeznej,“ povedala.

            Kráľ sa na ňu pozrel a pomyslel si, že sa zbláznila, ale namiesto toho, aby prikázal svojim strážam, aby ju vyviedli von, vážne odpovedal:

            „Skôr než sa ožení s princeznou, musí mi postaviť palác z ľadu, ktorý sa dá ohrievať ohňom a v ktorom môžu žiť najvzácnejšie spevavce!“

            „To sa stane, Vaše Veličenstvo,“ povedala, vstala a vyšla zo sály.

            Jej syn ju netrpezlivo čakal za bránou paláca, oblečený v šatách, ktoré nosil každý deň.

            „No, čo mám robiť?“ spýtal sa netrpezlivo a odtiahol matku nabok, aby ich nikto nepočul.

            „Ach, niečo celkom nemožné; a dúfam, že princeznú hneď vypustíš z hlavy,“ odpovedala.

            „No, ale čo to je?“ trval na svojom.

            „Nič iné, len postaviť ľadový palác, v ktorom by mohli horieť ohne, ktoré by ho udržiavali v takom teple, že by v ňom mohli žiť aj tie najkrehkejšie spevavce!“

            „Myslel som si, že to bude niečo oveľa ťažšie,“ zvolal mladý muž. „Hneď sa o to postarám.“ Opustil matku, odišiel do krajiny a vzal si kameň z turbanu.

            „Chcem ľadový palác, ktorý sa dá ohrievať ohňom a nech je plný najvzácnejších spevavých vtákov!“

            „Tak zavri oči,“ povedal kameň. Mládenec zavrel oči, a keď ich znova otvoril, bol tam palác, krajší než čokoľvek, čo si vedel predstaviť, ohne vrhali na ľad jemnú ružovú žiaru.

            „Je vhodný aj pre princeznú,“ pomyslel si.

            Len čo sa kráľ na druhý deň ráno zobudil, rozbehol sa k oknu a tam na druhej strane pláne uvidel palác.

            „Ten mladík musí byť veľký čarodejník, možno bude pre mňa užitočný.“ A keď mu matka opäť prišla oznámiť, že jeho príkaz bol splnený, prijal ju s veľkou cťou a prikázal jej, aby synovi oznámila, že svadba je stanovená na nasledujúci deň.

Princezná sa potešila svojmu novému domovu a aj svojmu manželovi; a niekoľko dní šťastne ubehlo a strávila ich obracaním všetkých krásnych vecí, ktoré palác obsahoval. Mladého muža však nakoniec omrzelo zdržiavať sa stále medzi múrmi a povedal svojej žene, že na druhý deň ju musí na niekoľko hodín opustiť a ísť na lov. „Nebude ti to vadiť?“ spýtal sa. A ona odpovedala, ako sa na dobrú manželku patrí:

            „Áno, samozrejme, že mi to bude vadiť, ale strávim deň plánovaním nových šiat a potom mi bude tak príjemne, keď sa vrátiš, vieš!“

            A tak manžel odišiel na lov so sokolom na zápästí a s chrtom a mačkou za chrbtom – veď v paláci bolo tak teplo, že ani mačke nevadilo, že v ňom žije.

            Sotva odišiel, na dvere paláca zaklopal obor, ktorý už mnoho dní očakával vhodnú príležitosť.

            „Práve som sa vrátil z ďalekej krajiny,“ povedal, len čo sluhovia otvorili dvere, „a mám so sebou niekoľko najväčších a najbrilantnejších kameňov na svete. O princeznej je známe, že miluje krásne veci, možno by si chcela nejaké kúpiť?“

            Princezná už mnoho dní premýšľala, aké ozdoby by si mala dať na svoje šaty, aby na dvorných plesoch zatienili šaty ostatných dám. Nič z toho, čo ju napadlo, sa jej nezdalo dosť dobré, a tak, keď jej priniesli správu, že obor a jeho tovar sa nachádzajú dole, hneď nariadila, aby ho priviedli do jej komnaty.

            Ó, aké krásne kamene pred ňu položil, aké krásne rubíny a aké vzácne perly! Žiadna iná dáma by takéto šperky nemala – tým si bola princezná celkom istá. Ale sklopila oči, aby obor nevidel, ako veľmi po nich túži.

            „Obávam sa, že sú pre mňa príliš drahé,“ povedala bezstarostne, „a okrem toho, teraz už takmer žiadne šperky nepotrebujem.“

            „Ani ja ich nechcem predať,“ odpovedal obor rovnako ľahostajne. „Ale mám náhrdelník zo žiarivých kameňov, ktorý mi zanechal otec, a jeden, ten najväčší s vyrytými čudnými znakmi, mi chýba. Počul som, že ho vlastní tvoj manžel. Ak mi ten kameň dokážeš zohnať, dostaneš ktorýkoľvek z týchto šperkov, ktorý si vyberieš. Ale budeš musieť predstierať, že ho chceš pre seba, a hlavne sa nezmieňuj o mne, lebo on si na ňom veľmi zakladá a nikdy by sa s ním nerozlúčil s cudzím človekom! Zajtra sa vrátim s ešte krajšími šperkami, ako sú tieto, ktoré mám so sebou dnes. Takže, madam, zatiaľ zbohom!“

            Keď princezná zostala sama, začala premýšľať o mnohých veciach, ale hlavne o tom, či presvedčí svojho manžela, aby jej ten kameň dal, alebo nie. V jednej chvíli mala pocit, že ju už obdaroval tak veľa, že by bola škoda žiadať o jediný predmet, ktorý si nechal pre seba. Nie, bolo by to podlé, nemohla to urobiť! Ale potom, tie diamanty a tá šnúra perál! Veď boli manželmi len týždeň a radosť z toho, že jej to dá, by mala byť oveľa väčšia ako radosť z toho, že si to nechá pre seba. A bola si istá, že to tak bude!

            No a v ten večer, keď sa mladý muž najedol svojich obľúbených jedál, ktoré mu princezná dala špeciálne pripraviť, sadla si tesne vedľa neho a začala ho hladiť po hlave. Chvíľu neprehovorila, ale pozorne počúvala všetky dobrodružstvá, ktoré sa mu v ten deň stali.

            „Ale celý ten čas som myslel na teba,“ povedal na konci, „a želal som si, aby som ti mohol priniesť niečo, čo by si chcela. Ale, bohužiaľ, neviem. Čo je to, čo ešte nemáš?“

            „Ako dobre, že na mňa nezabúdaš, keď si uprostred takých nebezpečenstiev a ťažkostí,“ odpovedala. „Áno, je pravda, že mám veľa krásnych vecí, ale ak mi chceš dať darček – a zajtra mám narodeniny – JE tu jedna vec, ktorú si veľmi želám.“

„A čo je to? Samozrejme, že ju hneď dostaneš!“ opýtal sa dychtivo.

            „Je to ten svetlý kameň, ktorý ti pred niekoľkými dňami vypadol zo záhybov turbanu,“ odpovedala a hrala sa s jeho prstom. „Ten malý kameň so všetkými tými smiešnymi značkami. Nikdy predtým som takýto kameň nevidela.“

            Mladík najprv neodpovedal, potom pomaly povedal:

            „Sľúbil som to, a preto to musím splniť. Ale prisaháš, že sa od neho nikdy neodlúčiš a budeš ho mať vždy bezpečne pri sebe? Viac ti nemôžem povedať, ale úpenlivo ťa prosím, aby si naň dávala pozor.“

            Princezná sa jeho správania trochu zľakla a začala ľutovať, že toho obra vôbec počúvala. Ale nechcela sa stiahnuť a predstierala, že sa nesmierne teší zo svojej novej hračky, a bozkávala a ďakovala za ňu svojmu manželovi.

            Veď ho nemusím dávať obrovi, pomyslela si, keď zaspávala.

            Nanešťastie sa nasledujúce ráno mladý muž opäť vybral na lov a obor, ktorý ho pozoroval, to vedel a prišiel až oveľa neskôr ako predtým. Vo chvíli, keď zaklopal na dvere paláca, princezná už bola unavená zo všetkých svojich zamestnaní a jej spoločníci si nevedeli rady, ako ju zabaviť, keď prišiel vysoký černoch oblečený v šarlátovom, aby jej oznámil, že obor je dole a chce vedieť, či sa s ním princezná chce rozprávať.

            „Okamžite ho sem priveďte!“ zvolala, vyskočila z vankúšov a zabudla na všetky svoje predsavzatia z predchádzajúcej noci. O chvíľu sa už skláňala nad trblietavými drahokamami.

            „Máte ho?“ spýtal sa obor šeptom, pretože princeznine dámy stáli čo najbližšie, aby si mohli pozrieť nádherné šperky.

            „Áno, tu,“ odpovedala, vybrala kameň zo šerpy a položila ho medzi ostatné. Potom zvýšila hlas a začala rýchlo rozprávať o cenách retiazok a náhrdelníkov a po chvíli vyjednávania, aby oklamala svojich spoločníkov, vyhlásila, že jedna šnúrka perál sa jej páči viac ako všetky ostatné a že obor si môže vziať ostatné veci, ktoré nie sú ani z polovice také cenné, ako usudzuje.

            „Ako si želáte, pani,“ povedal obor a s úklonom opustil palác.

            Krátko po jeho odchode sa stala zvláštna vec. Princezná sa neopatrne dotkla steny svojej izby, ktorá zvykne odrážať teplé červené svetlo ohňa na krbe, a zistila, že jej ruka je celkom mokrá. Otočila sa a – bola to len jej predstava, alebo oheň horel slabšie ako predtým? Ponáhľala sa do obrazárne, kde sa tu a tam objavovali kaluže vody na podlahe a celým telom jej prebehol chlad. V tom okamihu jej vystrašené dámy zbehli po schodoch a rozplakali sa:

            „Pani! pani! čo sa stalo? Palác nám mizne pred očami!“

            „Môj manžel sa čoskoro vráti domov,“ odpovedala princezná, ktorá, hoci bola takmer rovnako vystrašená ako jej dámy, cítila, že im musí ísť príkladom. „Počkajte do tej doby a on nám povie, čo máme robiť.“

            A tak čakali, sediac na najvyšších stoličkách, aké našli, zabalené v najteplejších šatách a s hromadami vankúšov pod nohami, zatiaľ čo úbohé vtáky lietali so znecitlivenými krídlami sem a tam, až mali to šťastie, že objavili otvorené okno v nejakom zabudnutom kúte. Týmto oknom zmizli a viac ich nebolo vidieť.

            Nakoniec, keď princezná a jej dámy museli opustiť horné izby, kde sa steny a podlahy roztopili, a uchýliť sa do haly, princeznin manžel sa vrátil domov. Vracal sa po kľukatej ceste, z ktorej palác uvidel, až keď bol tesne pri ňom, a zostal stáť zdesený z výjavu, ktorý sa mu naskytol. V okamihu si uvedomil, že jeho žena musela zradiť jeho dôveru, ale nechcel jej to vyčítať, pretože už tak musela dosť trpieť. Ponáhľal sa a preskočil všetko, čo zostalo z múrov paláca, a princezná pri pohľade naňho vydala výkrik úľavy.

            „Poď rýchlo,“ povedal, „lebo zmrzneš!“ A ponurý sprievod sa vydal ku kráľovskému palácu. Chrt a kocúr sa držali vzadu.

            Pri bráne ich nechal, hoci ho jeho žena prosila, aby jej dovolil vstúpiť.

            „Zradila si ma a zničila si ma,“ povedal prísne. „Idem hľadať svoje šťastie sám.“ A bez ďalších slov sa otočil a odišiel od nej.

            So sokolom na zápästí, a s chrtom a mačkou za chrbtom, prešiel mladý muž dlhú cestu. Každého, koho stretol, sa pýtal, či nevidel jeho nepriateľa, obra. Nikto ho však nevidel. Potom prikázal svojmu sokolovi, aby vzlietol vysoko na oblohu – hore,  hore a hore – a skúsil zistiť, či jeho ostré oči dokážu objaviť obra zlodeja. Vták musel vyletieť tak vysoko, že sa vrátil až o niekoľko hodín, ale svojmu pánovi povedal, že obor spí v nádhernom paláci v ďalekej krajine na brehu mora. To bola pre mladého muža potešujúca správa. A tak hneď kúpil pre sokola mäso a prikázal mu, aby sa dobre najedol.

            „Zajtra,“ povedal, „poletíš do paláca, kde leží obor, a kým bude spať, budeš okolo neho hľadať svetlý kameň, na ktorom sú vyryté zvláštne znaky; ten mi prinesieš. O tri dni ťa tu budem očakávať naspäť.“

            „Dobre, ale musím vziať so sebou mačku,“ odpovedal vták.

            Slnko ešte nevyšlo, keď sa sokol vzniesol vysoko do vzduchu, mačka mu sedela na chrbte a labkami pevne zvierala jeho šiju.

            „Radšej zavri oči, lebo sa ti môže zatočiť hlava,“ povedal vták a mačka, ktorá sa nikdy predtým neodlepila od zeme, iba aby vyliezla na strom, urobila, ako jej povedal.

            Celý ten deň a celú tú noc leteli a ráno uvideli, že pod nimi leží obrov palác.

            „Bože môj,“ povedala mačka, keď prvýkrát otvorila oči, „tam dole sa mi to veľmi podobá na potkanie mesto, poďme k nemu, možno nám pomôžu. A tak sa vylodili v kríkoch v srdci krysieho mesta. Sokol zostal sedieť na vysokom strome, ale mačka si ľahla pred hlavnú bránu, čím vyvolala medzi potkanmi strašné zdesenie.

            Keď napokon videli, že sa nehýbe, jedna odvážnejšia ako ostatné vystrčila hlavu z horného okna hradu a trasľavým hlasom povedala

            „Prečo si sem prišla? Čo chceš? Ak je to v našej moci, povedz nám to a my to urobíme.“

            „Keby ste ma nechali prehovoriť skôr, povedala by som vám, že prichádzam ako priateľ,“ odpovedala mačka, „a bola by som vám veľmi zaviazaná, keby ste poslali štyroch najsilnejších a najchytrejších z vás, aby mi preukázali službu.“

            „Ó, to nás poteší,“ odpovedal potkan s veľkou úľavou. „Ale ak mi prezradíš, čo si želáš, aby robili, budem môcť lepšie posúdiť, kto je na tento post najvhodnejší.“

            „Ďakujem,“ povedala mačka. „No, musia urobiť toto: Dnes v noci sa musia zahrabať pod múry hradu a dostať sa do miestnosti, kde spí obor. Niekde pri sebe má ukrytý svetlý kameň, na ktorom sú vyryté zvláštne znaky. Keď ho nájdu, musia mu ho vziať bez toho, aby sa zobudil, a priniesť mi ho.

            „Tvoje rozkazy splníme,“ odpovedal potkan. A vyšiel von, aby vydal svoje pokyny.

            Okolo polnoci mačku, ktorá stále spala pred bránou, zobudilo trochu vody, ktorú na ňu vylial hlavný potkan, ktorý sa nevedel odhodlať otvoriť dvere.

            „Tu je ten kameň, ktorý si chcela,“ povedal, keď mačka hlasno zamňaučala. „Ak zdvihneš labky, pustím ti ho. A tak aj urobil. „A teraz zbohom,“ pokračoval potkan, „čaká vás dlhá cesta a urobíte dobre, ak vyrazíte pred svitaním.“

            „Tvoja rada je dobrá,“ odpovedala mačka a usmiala sa; vložila si kameň do úst a odišla hľadať sokola.

            Celý ten čas ani mačka, ani sokol nemali čo jesť a sokol sa čoskoro unavil nosením takého ťažkého bremena. Keď prišla noc, vyhlásil, že už nemôže ísť ďalej, ale strávi ju na brehu rieky.

            „A teraz som na rade ja, aby som sa postaral o kameň,“ povedal, „inak to bude vyzerať, akoby si ty urobila všetko a ja nič.“

            „Nie, mám ho ja a nechám si ho,“ odpovedala mačka, ktorá bola veľmi unavená a rozčúlená; a tak sa začali pekne hádať. Ale nešťastne uprostred hádky mačka zvýšila hlas a kameň spadol do ucha veľkej rybe, ktorá náhodou plávala okolo, a hoci mačka aj sokol za ňou skočili do vody, nestihli ju chytiť.

            Napoly utopení a viac ako napoly udusení sa obaja verní sluhovia vyškriabali späť na pevninu. Sokol odletel na strom a roztiahol krídla na slnku, aby sa osušil, ale mačka, keď sa poriadne otriasla, začala driapať piesok na brehu a hádzať kúsky zeminy do potoka.

            „Načo to robíš?“ spýtala sa malá rybka. „Vieš, že tým vodu poriadne zakalíš?“

            „To mi vôbec nevadí,“ odpovedala mačka. „Chystám sa naplniť celú rieku, aby všetky rybky zahynuli.“

            „To je veľmi nepekné, veď sme ti nikdy nič zlé neurobili,“ odpovedali ryby. „Prečo sa na nás tak hneváš?“

            „Pretože jedna z vás zachytila môj kameň – kameň s čudnými znakmi, ktorý spadol do vody. Ak mi sľúbite, že mi ho vrátite, možno nechám vašu rieku na pokoji.“

            „Určite sa o to pokúsim,“ odpovedala ryba veľmi náhlivo, „ale musíš mať trochu trpezlivosti, pretože to nemusí byť ľahká úloha.“ A v okamihu bolo vidieť, ako sa jej šupiny rýchlo zablysli a stratila sa vo vode.

            Rybka plávala čo najrýchlejšie k moru, ktoré nebolo ďaleko, a zvolala všetkých svojich príbuzných, ktorí žili naokolí, a povedala im o hroznom nebezpečenstve, ktoré hrozí obyvateľom rieky.

            „Nikto z nás ho nemá,“ povedali ryby a pokrútili hlavami, „ale v zátoke tamto je tuniak, ktorý, hoci je taký starý, vždy všade chodí sám. Ten ti o tom bude môcť niečo povedať, ak to niekto dokáže.“ A tak rybička odplávala k tuniakovi a opäť mu vyrozprávala svoj príbeh.

            „Nuž, ja som bol len pred niekoľkými hodinami v tej rieke!“ zvolal tuniak. „A keď som sa vracal, niečo mi padlo do ucha, a tam je to doteraz, lebo keď som prišiel domov, išiel som spať a na všetko som zabudol. Možno je to to, čo chceš. A natiahol chvost, švihol ním a kameň vyskočil von.

            „Áno, myslím, že to musí byť ono,“ povedala ryba s radosťou. Vzala kameň do úst a odniesla ho na miesto, kde na ňu čakala mačka.

            „Som ti veľmi zaviazaná,“ povedala mačka, keď ryba položila kameň na piesok. „A ako odmenu ti nechám tvoju rieku na pokoji.“ Nasadla na chrbát sokola a leteli k svojmu pánovi.

Ach, ako sa tešil, keď ich opäť videl s čarovným kameňom. V okamihu si prial palác, ale tentoraz zo zeleného mramoru; a potom si prial, aby ho obývala princezná a jej dámy. Žili tam spoločne dlhé roky, a keď starý kráľ zomrel, namiesto neho vládol princeznin manžel.

[@ Berberská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]