10*12*/344*/ Zlodej Pinkel ***(2,89k)

Kedysi dávno žila vdova, ktorá mala troch synov. Dvaja najstarší už boli dospelí, a hoci boli známi ako záhaľčiví chlapci, niektorí susedia im z úcty k ich matke dali prácu. Ale v čase, keď sa začína tento príbeh, boli obaja takí nedbalí a nečinní, že ich páni vyhlásili, že ich už viac nezamestnajú.

            Tak sa vrátili domov k matke a najmladšiemu bratovi, o ktorom si mysleli, že je málo užitočný, lebo sa staral o dom, opatroval sliepky a dojil kravu. Pohŕdavo ho volali „Pinkel,“ a takto ho onedlho začali volať v celej dedine.

            Obaja mladí muži si mysleli, že je oveľa príjemnejšie žiť doma a zaháľať, ako byť nútený robiť množstvo nepríjemných vecí, ktoré sa im nepáčili. Boli by zostali pri ohni až do konca života, keby s nimi vdova nestratila trpezlivosť a nepovedala, že keď si nechcú hľadať prácu doma, musia si ju hľadať inde, lebo ich už nechce mať pod svojou strechou. Svojich slov však trpko ľutovala, keď jej Pinkel povedal, že aj on je dosť starý na to, aby odišiel do sveta, a keď si zarobí majetok, pošle po svoju matku, aby sa mu starala o domácnosť.

            Vdova pri rozlúčke s najmladším synom vyplakala veľa sĺz, ale keďže videla, že jeho srdce je rozhodnuté ísť s bratmi, nesnažila sa ho zadržať. A tak sa mladí muži jedného rána vydali na cestu v dobrej nálade a nikdy nepochybovali, že prácu, ktorú budú ochotní robiť, dostanú, len čo sa minie ich malá zásoba peňazí.

            Ale už po niekoľkých dňoch putovania sa im otvorili oči. Zdalo sa, že ich nikto nechce, alebo ak áno, mladí muži vyhlásili, že nie sú schopní vykonávať všetko, čo od nich farmári, mlynári alebo drevorubači požadujú. Najmladší brat, ktorý bol múdrejší, by bol rád urobil nejakú prácu, ktorú ostatní odmietli, ale bol malý a drobný a nikomu nenapadlo ponúknuť mu nejakú prácu. Preto chodili z jedného miesta na druhé, živili sa len ovocím a orechmi, ktoré našli v lese, a každým dňom boli hladnejší.

            Jednej noci, keď už kráčali mnoho hodín a boli veľmi unavení, prišli k veľkému jazeru s ostrovom uprostred. Z ostrova vychádzalo silné svetlo, vďaka ktorému videli všetko takmer tak jasne, ako keby svietilo slnko, a všimli si, že v kroví leží napoly skrytá loď.

            „Vezmime si ju a preplávajme na ostrov, kde je určite nejaký dom,“ povedal najstarší brat, „a možno nám tam dajú jedlo a prístrešie.“ Všetci nasadli a veslovali smerom k svetlu. Keď sa priblížili k ostrovu, videli, že vychádza zo zlatého lampáša zaveseného nad dverami chatrče, zatiaľ čo sladká zvonivá hudba vychádzala z niekoľkých zvončekov pripevnených na zlatých rohoch kozy, ktorá sa kŕmila neďaleko chalupy. Srdcia mladíkov sa potešili, keď si pomysleli, že si konečne budú môcť oddýchnuť, a tak vstúpili do chatrče. Ale s počudovaním uvideli vo vnútri škaredú starenku zabalenú v zlatom plášti, ktorý osvetľoval celý dom. Keď pristúpila k nim aj so svojou dcérou, nepokojne sa na seba pozreli, pretože podľa plášťa vedeli, že ide o slávnu čarodejnicu.

            „Čo si želáte?“ spýtala sa a zároveň naznačila dcére, aby miešala veľký hrniec nad ohňom.

            „Sme unavení a hladní a radi by sme sa na noc ukryli,“ odpovedal najstarší brat.

            „Tu ho nedostanete,“ povedala čarodejnica, „ale jedlo aj prístrešie nájdete v paláci na druhej strane jazera. Vezmite si loď a choďte, ale tohto chlapca nechajte u mňa – môžem mu nájsť prácu, hoci mi niečo hovorí, že je rýchly a mazaný a urobí mi zle.

            „Akú škodu môže chudobný chlapec ako ja spôsobiť takému veľkému trollovi, ako si ty?“ odpovedal Pinkel. „Nechaj ma ísť, prosím, s mojimi bratmi. Sľubujem, že ti nikdy neublížim.“ Čarodejnica ho teda nakoniec pustila a on nasledoval svojich bratov k lodi.

            Cesta bola dlhšia, ako si mysleli, a kým dorazili do paláca, bolo už ráno.

            Teraz sa konečne zdalo, že sa na nich usmialo šťastie, lebo kým dvaja najstarší dostali miesta v kráľovských stajniach, Pinkel bol prijatý za páža malého princa. Bol to šikovný a zábavný chlapec, ktorý si všimol všetko, čo mu prešlo popod oči, a kráľ to zbadal. Tak ho často zamestnával vo svojich službách, čo mu jeho bratia veľmi závideli.

            Takto to išlo nejaký čas a Pinkel sa každým dňom tešil kráľovskej priazni. Nakoniec sa závisť jeho bratov stala takou veľkou, že to už nemohli ďalej znášať a spoločne sa radili, ako najlepšie zničiť jeho dôveryhodnosť u kráľa. Nechceli ho zabiť – hoci by im možno nebolo ľúto, keby sa dozvedeli, že je mŕtvy, ale chceli mu len pripomenúť, že je predsa len dieťa a nie je ani z polovice taký starý a múdry ako oni.

            Čoskoro sa im naskytla príležitosť. Kráľ mal vo zvyku raz do týždňa navštíviť svoje stajne, aby sa presvedčil, či je o jeho kone riadne postarané. Pri najbližšom vstupe do stajní sa obom bratom podarilo stretnúť sa s ním. A keď kráľ pochválil krásne saténové kože koní, ktoré mali na starosti, a poznamenal, aký rozdiel bol v ich stave, keď jeho čeľadníci po prvý raz prišli cez jazero. Mladí muži hneď začali hovoriť o úžasnom svetle, ktoré vychádzalo z lampáša nad chatrčou. Kráľ, ktorý mal záľubu v zbieraní všetkých najvzácnejších vecí, aké len mohol nájsť, sa hneď chytil do pasce a spýtal sa, kde by mohol získať tento zázračný lampáš.

            „Pošlite poň Pinkela, pane,“ povedali. „Patrí starej čarodejnici, ktorá k nemu nepochybne prišla nejakým nečestným spôsobom. Ale Pinkel má šikovný jazyk a dokáže si získať každú ženu, starú aj mladú.“

            „Tak mu rozkážte, aby odišiel ešte túto noc,“ zvolal kráľ. „A ak mi prinesie lampáš, urobím ho jedným z hlavných mužov pri mojej osobe.“

            Pinkel sa veľmi potešil myšlienke na svoje dobrodružstvo a bez ďalších rečí si požičal malý čln, ktorý ležal zakotvený pri brehu, a hneď vesloval k ostrovu. Keď dorazil, bolo už neskoro a takmer tma, ale podľa pikantnej vône, ktorá k nemu doľahla, vedel, že čarodejnica varí večeru. Vyšplhal sa teda potichu na strechu a pozoroval, kým sa stará žena neobrátila chrbtom, a potom rýchlo vytiahol z vrecka za hrsť soli a hodil ju do hrnca. Sotva to urobil, čarodejnica zavolala svoju dcéru a prikázala jej, aby zdvihla hrniec z ohňa a dala guláš do misky, pretože sa varil dosť dlho a ona už bola hladná. No sotva ho ochutnala, odložila lyžicu a vyhlásila, že jej dcéra musela do toho niečo zamiešať, keďže sa nedá vôbec jesť, lebo je veľmi presolený.

            „Choď k prameňu v údolí a dones trochu čerstvej vody, aby som si mohla pripraviť novú večeru,“ zvolala, „lebo som napoly vyhladovaná.“

            „Ale, matka,“ odpovedalo dievča, „ako nájdem studničku v tejto tme? Veď vieš, že lúče lampáša tam dole nevrhajú žiadne svetlo.“

            „Tak si teda vezmi lampáš,“ odpovedala čarodejnica, „lebo naozaj sa musím navečerať a bližšie nie je žiadna iná voda.“

            Dievča teda vzalo vedro do jednej ruky a zlatý lampáš do druhej a ponáhľalo sa k studni, nasledované Pinkelom, ktorý dával pozor, aby sa vyhol lúčom z lampáša. Keď sa napokon pri studni zohla, aby si naplnila vedro, Pinkel ju do nej strčil, popadol lampáš a ponáhľal sa späť ku svojej loďke a vesloval z brehu preč.

            Bol už ďaleko od ostrova, keď čarodejnica, ktorá sa čudovala nad tým, že čo sa stalo s jej dcérou, išla k dverám, aby ju hľadala. V blízkosti chatrče bola hustá tma, ale čo bolo to kývajúce sa svetlo, ktoré k nej prichádzalo z vody? Čarodejnici sa rozbúchalo srdce, keď jej zrazu došlo, čo sa stalo.

            „To si ty, Pinkel?“ zvolala a mladík jej odpovedal:

            „Áno, drahá babka, to som ja!“

„A to si ty ten darebák, ktorý ma okradol?“ povedala.

            „Veru, drahá babka, som,“ odpovedal Pinkel a vesloval rýchlejšie ako inokedy, lebo sa obával, že ho čarodejnica prenasleduje. Ale ona nemala na vode žiadnu moc a nahnevane sa obrátila do chatrče, pričom si celý čas mrmlala:

            „Dávaj si pozor! dávaj si pozor! Druhýkrát tak ľahko neunikneš!“

            Slnko ešte nevyšlo, keď sa Pinkel vrátil do paláca, a keď vošiel do kráľovskej komnaty, podržal lampáš, aby jeho lúče dopadali na posteľ. V okamihu sa kráľ prebudil a keď uvidel, že zlatý lampáš naňho vrhá svetlo, vyskočil a s radosťou objal Pinkela.

            „Ó, ty si ale mazaný šibal!“ zvolal, „Aký poklad si mi to len priniesol!“ A zavolal svojich sluhov a prikázal im, aby pre Pinkela pripravili izby vedľa jeho vlastnej a aby mladík mohol k nemu kedykoľvek pristúpiť. A okrem toho mal mať aj miesto v kráľovskej rade.

            Možno si ľahko domyslieť, že toto všetko vzbudilo v jeho bratoch ešte väčšiu závisť ako predtým. A tak si v hlave nanovo premysleli, ako by ho mohli čo najlepšie zničiť. Nakoniec si spomenuli na kozu so zlatými rohmi a zvoncami a potešili sa: „Lebo,“ povedali si, „TENTOKRÁT bude stará žena na stráži, a nech je akokoľvek šikovný, zvonce na rohoch ju určite upozornia.“ Keď teda kráľ ako predtým znova prišiel do stajne a pochválil šikovnosť ich brata, mladíci mu povedali o tom ďalšom zázraku, ktorý vlastnila čarodejnica, o koze so zlatými rohmi.

            Od tejto chvíle kráľ v noci vôbec nevedel zatvoriť oči od túžby po tomto zázračnom tvorovi. Vedel, že teraz, keď čarodejnica má podozrenie, je nebezpečné pokúsiť sa jej kozu ukradnúť, a celé hodiny vymýšľal plány, ako ju prekabátiť. Ale akosi ho vôbec nič nenapadlo, a tak nakoniec, ako bratia predvídali, poslal po Pinkela.

            „Počul som,“ povedal, „že stará čarodejnica na ostrove má kozu so zlatými rohmi, z ktorých visia zvončeky, ktoré zvonia tou najsladšou hudbou. Tú kozu musím mať! Ale povedz mi, ako ju mám získať? Dal by som tretinu svojho kráľovstva každému, kto by mi ju priviedol.“

            „Privediem ju sám,“ odpovedal Pinkel.

            Tentoraz bolo pre Pinkela jednoduchšie nepozorovane sa priblížiť k ostrovu, pretože tam nebol zlatý lampáš, ktorý by vrhal svoje lúče nad vodu. Na druhej strane však koza spala vo vnútri chatrče, a preto ju bude musieť vziať priamo spred očí starej ženy. Ako to má urobiť? Celú cestu cez jazero premýšľal a premýšľal, až mu napokon prišiel na um plán, ktorý sa zdal byť účinný, hoci vedel, že ho bude veľmi ťažké uskutočniť.

            Keď dorazil na breh, najprv sa poobzeral po kúsku dreva, a keď ho našiel, ukryl sa blízko chatrče, až kým sa celkom nezotmelo a nepriblížila sa hodina, keď čarodejnica a jej dcéra chodili spať. Potom sa prikradol a upevnil drevo pod dvere, ktoré sa otvárali von, takým spôsobom, že čím viac ste sa ich snažili zatvoriť, tým pevnejšie držali. A práve to sa stalo, keď dievča išlo ako zvyčajne zabuchnúť dvere a na noc všetko pozatvárať.

            „Čo to robíš?“ spýtala sa čarodejnica, keď videla, že jej dcéra neustále ťahá za kľučku.

            „Niečo sa stalo s dverami, nechcú sa zavrieť,“ odpovedala.

            „No, nechaj to tak, nikto nám nemôže ublížiť,“ povedala čarodejnica, ktorá bola veľmi ospalá, a dievča urobilo, čo jej povedala, a išlo spať. Čoskoro bolo počuť, ako obaja chrápu, a Pinkel vedel, že prišiel jeho čas. Vyzul si topánky, po špičkách sa vkradol do chatrče, z vrecka vybral jedlo, ktoré mala koza obzvlášť rada, a položil jej ho pod nos. Potom, kým ho zviera jedlo, napchal každý zlatý zvonček vlnou, ktorú si tiež priniesol so sebou. Pritom sa každú chvíľu zastavil, aby počúval, či sa čarodejnica neprebudila a on sa nezmenil na nejakého strašného vtáka alebo zviera. Chrapčanie však stále pokračovalo a on pokračoval v práci tak rýchlo, ako len mohol. Keď vlnou upchal posledný zvonec, vytiahol z vrecka ďalšiu hrsť jedla a podal ju koze, ktorá sa okamžite postavila na nohy a nasledovala Pinkela, ktorý pomaly cúval k dverám, a hneď ako vyšiel von, chytil kozu do náručia a utekal k miestu, kde mal zakotvenú svoju loďku.

            Len čo sa dostal do stredu jazera, Pinkel vytiahol vlnu zo zvončekov, ktoré začali hlasno cinkať. Ich zvuk prebudil čarodejnicu, ktorá zakričala ako predtým:

            „To si ty, Pinkel?“

            „Áno, drahá babka, to som ja, povedal Pinkel.

            „Ukradol si mi moju zlatú kozu?“ spýtala sa.

            „Áno, drahá babka, ukradol,“ odpovedal Pinkel.

„Ty si taký darebák, Pinkel?“

            „Áno, drahá babka, som,“ odpovedal. A stará čarodejnica sa rozzúrila:

            „Ach! dávaj si pozor, ak sem opäť prídeš, lebo nabudúce mi neunikneš!“

            Ale Pinkel sa zasmial a vesloval ďalej.

            Kráľovi sa koza tak zapáčila, že ju mal stále pri sebe, vo dne v noci, a ako sľúbil, Pinkel sa stal vládcom nad tretinou kráľovstva. Ako sa dalo predpokladať, bratia sa rozzúrili viac ako kedykoľvek predtým a od zlosti sa až zamračili.

            „Ako sa ho zbavíme?“ povedal jeden druhému. A nakoniec si spomenuli na zlatý plášť.

            „Bude musieť byť veľmi šikovný, ak ho bude chcieť ukradnúť!“ zvolali so smiechom. A keď sa kráľ prišiel pozrieť na svoje kone, začali hovoriť o Pinkelovi a jeho úžasnej chytrosti a o tom, ako sa mu podarilo ukradnúť lampáš a kozu, čo by nikto iný nedokázal.

            „Ale keď už tam bol, škoda, že neodniesol aj zlatý plášť,“ dodali.

            „Zlatý plášť! A to je čo?“ spýtal sa kráľ. A mladíci opísali jeho krásy takými žiarivými slovami, že kráľ vyhlásil, že nikdy nespozná ozajstné šťastie, kým si ten plášť neobviaže okolo pliec.

            „A muž, ktorý mi ho prinesie, sa ožení s mojou dcérou a zdedí môj trón.“

            „Nikto okrem Pinkela ho nemôže získať,“ povedali, lebo si nevedeli predstaviť, že by čarodejnica po dvoch varovaniach dovolila ich bratovi uniknúť i tretíkrát. Poslali teda po Pinkela a ten sa s radostným srdcom vydal na cestu.

            Dlhé hodiny vymýšľal najprv jeden plán a potom druhý, až kým nemal pripravený plán, o ktorom si myslel, že by mohol byť úspešný.

            Vložil si do kabáta veľkú tašku a vyrazil z brehu, pričom tentoraz si dal pozor, aby sa na ostrov dostal za denného svetla. Pripevnil čln k stromu, pristúpil k chatrči, zvesil hlavu a tváril sa smutne a zahanbene.

            „To si ty, Pinkel?“ spýtala sa ho čarodejnica, keď ho uvidela, a oči sa jej divoko leskli.

            „Áno, drahá babka, to som ja,“ odpovedal Pinkel.

            „Tak ty si sa po tom všetkom, čo si urobil, odvážil zveriť sa do mojej moci!“ zvolala. „Tentoraz mi neunikneš!“ A vzala veľký nôž a začala ho brúsiť.

            „Ach, drahá babka, ušetri ma!“ vykríkol Pinkel, padol na kolená a divoko sa obzeral okolo seba.

            „Ušetriť ťa? Naozaj? Ty zlodej! Kde je môj lampáš a moja koza? Nie! nie! pre zlodejov je len jeden osud!“ A zamávala nožom vo vzduchu tak, že sa zaleskol vo svetle ohňa.

            „Ak teda musím zomrieť,“ povedal Pinkel, ktorý sa v tej chvíli začal naozaj báť, „nech si aspoň vyberiem spôsob svojej smrti. Som veľmi hladný, lebo som celý deň nič nejedol. Ak chceš, daj mi do kaše trochu jedu, ale nech sa aspoň dobre najem, kým zomriem.“

            „To nie je zlý nápad,“ odpovedala žena, „pokiaľ zomrieš, je to pre mňa jedno.“ Nabrala veľkú misu kaše, zamiešala do nej niekoľko jedovatých bylín a pustila sa do práce, ktorú bolo treba urobiť. Potom Pinkel narýchlo vysypal celý obsah misky do svojho vreca a robil veľký hluk lyžicou, akoby vyškrabával posledné sústo.

            „Či už je kaša otrávená, alebo nie, je výborná. Zjedol som ju do posledného kúska, daj mi ešte,“ povedal Pinkel a otočil sa k nej.

            „No, máš dobrý apetít, mladý muž,“ odpovedala čarodejnica. „Je to však naposledy, čo ju ješ, takže ti dám ešte jednu misku. Posypala kašu jedovatými bylinami, vyliala mu polovicu toho, čo zostalo, a potom išla k oknu zavolať svoju mačku.

            V okamihu Pinkel opäť vyprázdnil kašu do vreca a v nasledujúcej chvíli sa váľal po zemi, krútil sa ako v agónii a pritom vydával hlasné stony. Zrazu zmĺkol a ležal nehybne.

            „Ach! Aj som si myslela, že druhá dávka toho jedu bude pre teba priveľa,“ povedala čarodejnica a pozrela naňho. „Varovala som ťa, čo sa stane, ak sa vrátiš. Priala by som si, aby všetci zlodeji boli takí mŕtvi, ako si ty! Ale prečo moje lenivé dievča neprinesie drevo, po ktoré som ju poslala? Čoskoro bude príliš veľká tma na to, aby našla cestu. Asi ju musím ísť hľadať. Aké sú len s dievčatami problémy!“ A išla k dverám, aby sa pozrela, či po dcére nie sú nejaké stopy. Ale nebolo po nej vidieť ani známky a navyše sa spustil hustý dážď.

            „Nie je noc na môj plášť,“ zamrmlala si. „Kým sa vrátim, bude celý od blata.“ Preto si ho zložila z pliec a starostlivo ho zavesila do skrine v izbe. Potom si obula dreváky a vydala sa hľadať svoju dcéru.

            Len čo utíchol posledný zvuk drevákov, Pinkel vyskočil, zvesil zo skrine zlatý plášť a vesloval preč, ako najrýchlejšie vedel.

            Neušiel ďaleko, keď závan vetra rozhrnul plášť a jeho jas vrhol záblesky na hladinu vody. Čarodejnica, ktorá práve vchádzala do lesa, sa v tej chvíli otočila a uvidela zlaté lúče. Zabudla na svoju dcéru a rozbehla sa k brehu, kričiac od zlosti, že ju už tretíkrát prekabátil.

            „To si ty, Pinkel?“ zvolala.

            „Áno, drahá babka, to som ja.“

            „Vzal si môj zlatý plášť?“

            „Áno, drahá babka, vzal.“

            „A či si ty veľký podvodník?“

            „Áno, naozaj, drahá babka, som.“

            A skutočne ním bol!

            Podarilo sa mu odniesť plášť do kráľovského paláca a na oplátku dostal ruku kráľovskej dcéry a zosobášil sa s ňou. Ľudia hovorili, že to nevesta mala mať na svadobnej hostine na sebe ten zlatý plášť, ale kráľovi sa tak zapáčil, že sa s ním nechcel rozlúčiť, a až do konca jeho života ho bez neho nikto nevidel. Po jeho smrti sa Pinkel stal kráľom; a rozhodol sa, že sa vzdá svojich zlých a zlodejských spôsobov a bude dobre vládnuť svojim poddaným. Čo sa týka jeho bratov, nepotrestal ich, ale nechal ich v stajniach, kde celé dni reptali.

[@ Thorpeho poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]