10*13*/345*/ Šakalove dobrodružstvá ***(1,63k)

V krajine, ktorá je plná divokých zvierat, žili raz šakal a jež. Aj keď si neboli podobné, tieto dve zvieratá sa veľmi spriatelili a často sa stretávali. Jedného popoludnia kráčali spolu po ceste, keď šakal, ktorý z nich dvoch bol vyšší, zvolal:

            „Ach, tam je stodola plná kukurice, poďme si z nej trochu zajesť.“

            „Áno, poďme!“ odpovedal ježko. Tak išli do stodoly a jedli, až pokým nevládali viacej jesť. Potom si šakal obul topánky, ktoré si vyzul, aby nerobil hluk, a vrátili sa na hlavnú cestu.

            Keď prešli kus cesty, stretli pantera, ktorý sa zastavil, zdvorilo sa uklonil a povedal:

            „Prepáč, že ťa oslovujem, ale nemôžem neobdivovať tvoje topánky. Mohol by si mi povedať, kto ich vyrobil?“

            „Áno, myslím, že sú celkom pekné,“ odpovedal šakal, „ale vyrobil som ich sám.“

            „Mohol by si mi vyrobiť podobné?“ opýtal sa panter dychtivo.

            „Samozrejme že by som urobil, čo by bolo v mojich silách,“ odpovedal šakal. „Ale musíš pre mňa zabiť kravu, a keď zjeme mäso, vezmem kožu a urobím ti z nej topánky.“

            Panter sa teda obzeral, kým neuvidel peknú kravu, ktorá sa pásla oddelene od zvyšku stáda. Okamžite ju zabil a potom zakričal na šakala a ježka, aby prišli na miesto, kde sa nachádzal. Čoskoro stiahli mŕtve zviera z kože, ktorú rozprestreli, aby sa vysušila. Urobili si veľkú hostinu, a potom sa na noc schúlili do klbka a tvrdo zaspali.

            Na druhý deň ráno šakal vstal skoro a pustil sa do práce na topánkach, zatiaľ čo panter sedel vedľa a s potešením sa na to pozeral. Nakoniec boli hotové a šakal vstal a natiahol sa.

            „Teraz ich choď položiť na slnko,“ povedal. „O pár hodín budú pripravené na obutie. Ale nepokúšaj sa ich nosiť skôr, lebo ti budú veľmi nepohodlné. No vidím, že slnko je už vysoko na oblohe a my musíme pokračovať v ceste.“

            Panter, ktorý vždy veril tomu, čo mu každý povedal, urobil presne to, čo mu prikázal, a o dve hodiny si začal topánky obúvať.

            Určite sa mu nádherne vynímali na labkách, natiahol predné labky a hrdo sa na ne pozeral. Ale keď sa pokúšal chodiť – ach! to bol iný príbeh! Boli také neohybné a tvrdé, že pri každom kroku takmer vykríkol, až nakoniec klesol na zem a skutočne začal plakať.

            Po nejakom čase počuli stony úbohého pantera malé jarabice, ktoré poskakovali okolo, a išli sa pozrieť, čo sa stalo. Nikdy sa nepokúšal pripraviť si z nich večeru a vždy sa k nim správali celkom priateľsky, tak sa mu prihovorili.

            „Zdá sa, že máš bolesti,“ povedala jedna z nich a priletela k nemu. „Môžeme ti pomôcť?“

            „Ach, to ten šakal! Urobil mi tieto topánky; sú také tvrdé a tesné, že ma z nich bolia nohy, a nemôžem ich vyzuť.

            „Lež pokojne a my ti ich zmäkčíme,“ odpovedala milá jarabica. Zavolala na svojich bratov, všetci prileteli k najbližšiemu prameňu a v zobákoch si niesli vodu, ktorou topánky poliali. Robili to dovtedy, kým tvrdá koža nezmäkla a panter si z nich mohol vyzuť nohy.

            „Ó, ďakujem, ďakujem,“ zvolal a skákal od radosti. „Cítim sa ako iné stvorenie. Teraz pôjdem za šakalom a splatím mu svoje dlhy.“ A odbehol do lesa.

            Šakal bol však veľmi mazaný a klusal sem a tam, sem a tam, takže bolo veľmi ťažké zistiť, po ktorej stope sa naozaj vydal. Nakoniec však panter zbadal svojho nepriateľa v tom istom okamihu, ako ho zbadal šakal. Panter hlasno zareval a vyrazil vpred. Ale šakal bol naňho príliš rýchly a vrhol sa do hustého húštia, kam ho panter nemohol prenasledovať.

            Znechutený svojím neúspechom, ale ešte viac nahnevaný ako inokedy, si panter na chvíľu ľahol a rozmýšľal, čo bude robiť ďalej. A ako tak rozmýšľal, išiel okolo starý muž.

            „Otče, povedz mi, ako sa môžem odplatiť šakalovi za to, ako mi poslúžil!“ A bez ďalších rečí vyrozprával svoj príbeh.

            „Vypočuj si moju radu,“ odpovedal starec. „Zabi kravu a pozvi všetky šakaly v lese na hostinu. Pozorne ich sleduj, kým budú jesť, a uvidíš, že väčšina z nich sa bude pozerať na jedlo. Ale ak sa jeden z nich pozrie na teba, budeš vedieť, že je to ten zradca.“

            Panter, ktorého spôsoby boli vždy dobré, poďakoval starcovi a poslúchol jeho radu. Krava bola zabitá a jarabice lietali okolo s pozvánkami pre šakaly, ktoré sa vo veľkom počte zhromaždili na hostinu. Prišiel medzi nimi aj zlomyseľný šakal. Ale keďže ho panter videl len raz, tak ho nedokázal odlíšiť od ostatných. Všetci však zaujali svoje miesta na drevených sedadlách okolo mŕtvej kravy, ktorá bola položená na konároch spadnutého stromu, a pustili sa do večere, pričom každý šakal lačne upieral oči na kus mäsa, ktorý mal pred sebou. Len jeden z nich sa zdal byť znepokojený a každú chvíľu sa pozrel smerom k svojmu hostiteľovi. Panter si to všimol, náhle sa vrhol na vinníka a chytil ho za chvost. Ale šakal bol naňho opäť príliš rýchly, chytil nôž, odrezal si chvost a vrhol sa do lesa, nasledovaný ostatnými členmi skupiny. A kým sa panter spamätal z prekvapenia, ocitol sa sám.

            „Čo mám teraz robiť?“ spýtal sa starca, ktorý sa čoskoro vrátil, aby zistil, ako to dopadlo.

            „Určite je to dosť veľká smola,“ odpovedal. „Ale myslím, že viem, kde ho nájdeš. Asi dve míle odtiaľto je melónová záhrada, a keďže šakaly majú melóny veľmi rady, je takmer isté, že sa tam išli nakŕmiť. Ak tam uvidíš šakala bez chvosta, budeš vedieť, že je to ten, ktorého hľadáš.“ Panter mu poďakoval a vydal sa na cestu.

            Šakal už tušil, akú radu dá starec svojmu nepriateľovi, a tak sa, kým jeho priatelia lačne jedli najzrelšie melóny v najslnečnejšom kúte záhrady, vkradol za nimi a zviazal im chvosty. Práve skončil, keď jeho uši zachytili zvuk lámajúcich sa konárov, a zvolal: „Rýchlo, rýchlo, prichádza majiteľ záhrady!“ A šakaly vyskočili a rozbehli sa na všetky strany, nechávajúc za sebou chvosty. A ako mal teraz panter vedieť, ktorý je jeho nepriateľ?

            „Žiadny z nich nemal chvost,“ povedal smutne starcovi, „a mňa už nebaví ich loviť. Nechám ich na pokoji a pôjdem si uloviť niečo na večeru.“

            Ježko sa, samozrejme, nemohol zúčastniť na žiadnom z týchto dobrodružstiev. Ale len čo sa všetko nebezpečenstvo skončilo, šakal sa vydal hľadať svojho priateľa, ktorého našiel našťastie doma.

            „Ach, tu si,“ povedal veselo. „Odkedy som ťa videl naposledy, stratil som chvost. A ostatné šakaly tiež stratili svoje chvosty, ale to nevadí! Som hladný, tak poď so mnou k pastierovi, ktorý sedí tam hore, a poprosíme ho, aby nám predal jednu zo svojich oviec.“

            „Áno, to je dobrý plán,“ odpovedal ježko. A kráčal tak rýchlo, ako mu len jeho malé nožičky stačili, aby udržal krok so šakalom. Keď došli k pastierovi, šakal vytiahol spod prednej nohy peňaženku a dohodol sa.

            „Počkaj len do zajtra,“ povedal pastier, „a dám ti najväčšiu ovcu, akú si kedy videl. Pretože vždy sa pasie v určitej vzdialenosti od zvyšku stáda a trvalo by mi dlho, kým by som ju chytil.“

            „No, je to veľmi zdĺhavé, ale asi musím počkať,“ odpovedal šakal. A spolu s ježkom sa poobzerali po peknej suchej jaskyni, v ktorej by si mohli urobiť pohodlie na noc. Keď však odišli, pastier zabil jednu zo svojich oviec a stiahol z nej kožu, ktorú pevne obšil okolo chrta, ktorého mal so sebou, a okolo krku mu dal šnúru. Potom si ľahol a zaspal.

            Veľmi, veľmi skoro, ešte skôr ako slnko poriadne vyšlo, šakal a ježko začali pastiera ťahať za plášť.

            „Zobuď sa,“ povedali, „a daj nám tú ovcu. Celú noc sme nemali čo jesť a sme veľmi hladné.“

            Pastier zívol a pretrel si oči. „Je priviazaná k tomu stromu, choďte a vezmite ju.“ Tak išli k stromu, odviazali povraz, otočili sa a vrátili sa do jaskyne, kde spali, a chrta ťahali za sebou. Keď prišli k jaskyni, šakal povedal ježkovi.

            „Skôr ako ju zabijem, pozriem sa, či je tučná alebo chudá.“ Postavil sa kúsok dozadu, aby si mohol zviera lepšie prezrieť. Keď sa naň minútu alebo dve pozeral s hlavou naklonenou na jednu stranu, vážne prikývol.

            „Je dosť tučná, je to dobrá ovca.“

            Ale ježko, ktorý niekedy ukázal viac dôvtipu, ako by ktokoľvek tušil, odpovedal:

            „Môj priateľ, hovoríš nezmysly. Vlna je naozaj ovčia, ale spod nej vykúkajú labky môjho strýka chrta.“

            „Je to ovca,“ zopakoval šakal, ktorý si nerád myslel, že je niekto múdrejší ako on.

            „Podrž šnúru, kým sa na ňu pozriem,“ odpovedal ježko.

            Šakal veľmi nerád podržal povraz, zatiaľ čo ježko pomaly obchádzal chrta, až kým opäť nedošiel k šakalovi. Podľa labiek a chvosta celkom dobre vedel, že je to chrt, a nie ovca, a že ich pastier podviedol. A keďže nevedel odhadnúť, akým smerom sa veci môžu uberať, rozhodol sa mu ustúpiť.

            „Áno, máš pravdu,“ povedal šakalovi, „ale ja nikdy nemôžem jesť, kým sa predtým nenapijem. Pôjdem a uhasím smäd z toho prameňa na okraji lesa, a potom budem pripravený na raňajky.“

            „Dobre, no dlho sa nezdržuj,“ zavolal šakal, ako sa ježko ponáhľal svojím najlepším tempom, a ľahol si pod skalu, aby naňho počkal.

            Prešla viac ako hodina a jež mal dosť času ísť k prameňu a späť, ale stále po ňom nebolo ani stopy. A to bolo veľmi prirodzené, veď sa ukryl v dlhej tráve pod stromom!

            Nakoniec šakal usúdil, že jeho priateľ z nejakého dôvodu utiekol, a rozhodol sa, že už dlhšie nebude čakať na raňajky. Prišiel teda k miestu, kde bol chrt priviazaný, a odviazal povraz. No práve keď sa mu chystal skočiť na chrbát a smrteľne ho uhryznúť, šakal počul tiché vrčanie, ktoré nikdy nevychádzalo z hrdla žiadnej ovce. Šakal ako blesk odhodil povraz a bežal cez planinu preč. Ale hoci mal dlhé nohy, chrt ich mal ešte dlhšie a čoskoro sa dostal k svojej koristi. Šakal sa obrátil, aby bojoval, ale chrtovi sa nevyrovnal a o niekoľko minút už ležal mŕtvy na zemi, zatiaľ čo chrt pokojne klusal späť k pastierovi.

[Nové berberské poviedky, Rene Basset, Andrew Lang, Robert Hodosi]