10*14*/346*/ Dobrodružstvá staršieho šakalovho syna ***(1,33k)

Hoci bol šakal už mŕtvy, zanechal po sebe dvoch synov, ktorí boli rovnako ľstiví a zákerní ako ich otec. Starší z nich bol pekný fešák, ktorý mal príjemné správanie a získal si veľa priateľov. Zviera, ktoré stretával najčastejšie, bolo hyena; a jedného dňa, keď sa spolu prechádzali, našli krásny zelený plášť, ktorý zrejme spadol niekomu, kto sa viezol po planine na ťave. Samozrejme, obaja z nich ho chceli vlastniť a takmer sa kvôli tomu pohádali. Ale nakoniec sa dohodli, že hyena bude plášť nosiť cez deň a šakal v noci. Po chvíli však šakal začal byť s touto dohodou nespokojný a vyhlásil, že nikto z jeho priateľov, ktorí boli úplne iní ako tí hyenini, nemohol vidieť nádheru plášťa a že by bolo spravodlivé, keby ho občas mohol nosiť aj cez deň. S tým hyena v nijakom prípade nechcela súhlasiť. Boli už na pokraji hádky, keď hyena navrhla, aby požiadali leva, aby medzi nimi rozhodol. Šakal s tým súhlasil, hyena si okolo seba omotala plášť a obaja odklusali ku leviemu brlohu.

            Šakal, ktorý rád rozprával, hneď vyrozprával príbeh, a keď skončil, lev sa obrátil na hyenu a spýtal sa jej, či je to pravda.

            „Úplná pravda, Vaše Veličenstvo,“ odpovedala hyena.

            „Tak polož ten plášť na zem k mojim nohám,“ povedal lev, „a ja vynesiem rozsudok.“ Tak hyena rozprestrela plášť na červenú zem a spolu so šakalom sa postavili vedľa neho z obidvoch strán.

            Chvíľu bolo ticho a potom si lev sadol a vyzeral byť veľmi veľký a múdry.

            „Môj rozsudok znie, že plášť bude celý patriť tomu, kto zajtra na úsvite prvý zazvoní na zvon najbližšej mešity. Teraz choďte, lebo ma dnes čaká ešte veľa práce!“

            Celú noc hyena sedela a bála sa, aby šakal nedosiahol na zvon skôr ako ona, lebo mešita bola na dosah. S prvým svitaním sa vydala k zvonu, práve keď sa šakal, ktorý celú noc tvrdo spal, dvíhal na nohy.

            „Veľa šťastia,“ zvolal šakal. A prehodil si plášť cez chrbát, odfrčal cez pláň a jeho priateľka hyena ho už viac nevidela.

            Po niekoľkých míľach behu si šakal myslel, že je už pred prenasledovaním v bezpečí, a keď uvidel leva a ďalšiu hyenu, ako sa spolu rozprávajú, vydal sa k nim.

            „Dobré ráno,“ povedal, „môžem sa spýtať, čo sa deje? Zdá sa, že vás niečo veľmi trápi.“

            „Prosím ťa, sadni si,“ odpovedal lev. „Rozmýšľali sme, ktorým smerom by sme sa mali vydať, aby sme našli najlepšiu večeru. Hyena chce ísť do lesa a ja do hôr. Čo si o tom myslíš?“

            „No, keď som sa práve teraz prechádzal po planine, všimol som si stádo pasúcich sa oviec a niektoré z nich sa zatúlali do malého údolia celkom mimo dohľadu pastiera. Ak sa budete držať medzi skalami, nikto vás nespozoruje. Ale i tak mi možno dovolíte ísť s vami a ukázať vám cestu?“

            „Si naozaj veľmi láskavý,“ odpovedal lev. A tak sa vytrvalo zakrádali, až nakoniec dorazili k ústiu údolia, kde sa na bohatej tráve kŕmil baran, ovca a jahňa, ktoré si neuvedomovali nebezpečenstvo.

            „Ako si ich rozdelíme?“ spýtal sa lev šeptom hyeny.

            „To sa dá ľahko urobiť,“ odpovedala hyena. „Jahňa pre mňa, ovca pre šakala a baran pre leva.“

            „Tak, ja mám mať toho chudého tvora, ktorý nie je ničím iným ako rohmi, však?“ rozzúrene skríkol lev. „Ja ťa naučím deliť veci takýmto spôsobom! A dal hyene dva silné údery, ktoré ju v okamihu natiahli mŕtvu na zemi. Potom sa obrátil k šakalovi a spýtal sa: „Ako by si ich rozdelil ty?“

            „Úplne inak ako hyena,“ odpovedal šakal. „Ty budeš raňajkovať z jahňaťa, ty budeš obedovať z ovce a ty budeš večerať z barana.“

            „Bože môj, aký si ty šikovný! Kto ťa naučil takej múdrosti?“ zvolal lev a obdivne sa na neho pozrel.

            „Osud hyeny,“ odpovedal šakal, zasmial sa a rozbehol sa najväčšou rýchlosťou; videl totiž, že tesne za levom sa blížia dvaja muži ozbrojení oštepmi!

            Šakal pokračoval v behu, až napokon už nevládal bežať. Vrhol sa pod strom a lapal po dychu, keď počul šuchot v tráve a pred ním sa objavil starý priateľ jeho otca, jež.

            „Ach, to si ty?“ spýtal sa malý tvor. Aké zvláštne, že sme sa stretli tak ďaleko od domova!“

            „Práve som o vlások unikol pred smrťou,“ povzdychol si šakal. „A potrebujem sa vyspať. Potom musíme vymyslieť niečo, čím by sme sa zabavili.“ Znova si ľahol a niekoľko hodín tvrdo spal.

            „Teraz som pripravený,“ povedal. „Chceš mi niečo navrhnúť?“

            „V údolí za týmito stromami,“ odpovedal ježko, „je malý statok, kde sa vyrába najlepšie maslo na svete. Poznám ich spôsoby a o hodinu pôjde farmárova žena podojiť kravy, ktoré chová v určitej vzdialenosti. Ľahko sa dostaneme dnu oknom do maštale, kde skladuje maslo, a ja budem strážiť, aby niekto nečakane neprišiel, zatiaľ čo ty sa dobre naješ. Potom budeš ty dávať pozor a ja budem jesť.“

            „To znie ako dobrý plán,“ odpovedal šakal a spoločne sa vydali na cestu.

            Keď však dorazili na farmu, šakal povedal ježkovi: „Choď dnu a prines hrnce s maslom a ja ich schovám na bezpečné miesto.“

            „Ale nie,“ zvolal ježko, „to by som naozaj nemohol. Veď by to hneď zistili! A okrem toho, je to také iné, len si občas dať trochu masla.“

            „Okamžite urob, čo ti hovorím,“ povedal šakal a pozrel na ježka tak prísne, že sa malý kamarát už neodvážil nič povedať a čoskoro dokotúľal hrnce k oknu, odkiaľ ich šakal jeden po druhom vyťahoval.

            Keď boli všetky v rade pred ním, náhle sa rozbehol.

            „Utekaj ako o život,“ zašepkal svojmu spoločníkovi, „vidím, že sa farmárka blíži cez kopec!“ A ježko s búšiacim srdcom vyrazil, ako najrýchlejšie vedel. Šakal zostal stáť na mieste a triasol sa od smiechu, lebo ženu vôbec nebolo vidieť a ježka poslal preč len preto, lebo nechcel, aby vedel, kde zakope hrnce s maslom. Ale každý deň sa prikradol ku svojej skrýši a lahodne hodoval.

            Jedného rána ježko zrazu povedal:

            „Nikdy si mi nepovedal, čo si s tými hrncami urobil!“

            „Ach, bezpečne som ich ukryl, kým na ne ľudia z farmy nezabudnú,“ odpovedal šakal. „Ale keďže ich stále hľadajú, musíme ešte chvíľu počkať, a potom ich prinesiem domov a rozdelíme si ich medzi sebou.“

            Tak ježko čakal a čakal, ale zakaždým, keď sa spýtal, či nie je šanca získať hrnce s maslom, šakal ho odbil nejakou výhovorkou. Po chvíli začal byť ježko podozrievavý a povedal:

            „Rád by som vedel, kam si ich schoval. Dnes večer, keď sa zotmie, mi to miesto ukážeš.“

            „To ti naozaj nemôžem povedať,“ odpovedal šakal. „Toľko rozprávaš, že by si to tajomstvo určite niekomu prezradil, a potom by sme sa zbytočne trápili, navyše by sme riskovali, že nám farmár zlomí väzy. Vidím, že už začína byť znechutený a veľmi skoro sa pátrania vzdá. Maj ešte chvíľu trpezlivosť.“

            Ježko už nič nepovedal a tváril sa, že je spokojný, ale keď uplynulo niekoľko dní, zobudil šakala, ktorý tvrdo spal po niekoľkohodinovom love.

            „Práve som sa dozvedel,“ poznamenal ježko a potriasol ním, „že moja rodina chce zajtra usporiadať hostinu a pozvala ťa na ňu. Prídeš?“

            „Iste,“ odpovedal šakal, „s radosťou. Ale keďže ráno musím niekam odísť, stretneme sa na ceste.“

            „To bude veľmi dobré,“ odpovedal ježko. A šakal si opäť ľahol spať, pretože musel skoro vstávať.

            Ježko prišiel na miesto určené na ich stretnutie, a keďže šakal tam nebol,

sadol si a čakal na neho.

            „Aha, tu si!“ zvolal, keď tmavožltá postava konečne zabočila za roh. „Už som sa skoro na teba vykašľal! Skutočne, skoro som si želal, aby si neprišiel, lebo sotva viem, kam ťa schovám.“

            „Prečo by si ma mal niekde schovávať?“ spýtal sa šakal. „Čo sa stalo?“

            „No, toľko hostí si so sebou priviedlo psy a mulice, že sa obávam, že pre teba bude sotva bezpečné ísť medzi nich. Nie, neutekaj tadiaľto,“ dodal rýchlo, „lebo cez kopec sa blíži ďalší oddiel. Len si ľahni sem a ja cez teba hodím tieto vrecia; a nehýb sa, nech sa deje čokoľvek.“

            A stalo sa to, že keď šakal ležal prikrytý pod malým kopcom, jež naň spustil veľký kameň, ktorý ho rozdrvil až na smrť.

[@ Berberské poviedky, Andrew Lang, Robert Hodosi]