10*15*/347*/ Dobrodružstvá mladšieho šakalovho syna ***(0,94k)

Po smrti otca a staršieho brata zostal zo šakalej rodiny len jeden syn, ktorý nebol o nič menej mazaný ako ostatní. Nerád sa zdržiaval na tom istom mieste ako ony a nikto nikdy nevedel, v ktorej časti krajiny ho nájdu nabudúce.

Jedného dňa, keď sa túlal po okolí, zbadal peknú tučnú ovcu, ktorá obhrýzala trávu a vyzerala byť celkom spokojná so svojím údelom.

            „Dobré ráno,“ povedal šakal. „Veľmi rád ťa vidím. Všade som ťa hľadal.“

            „MŇA?“ odpovedala ovca prekvapeným hlasom. „Ale veď my sme sa ešte nikdy nestretli!“

            „Nie, ale už som počul o tebe. Ach! Ani nevieš, aké pekné veci som o tebe počul! Ach, nuž, niektorí ľudia majú všetko šťastie!“

            „Určite si veľmi milý,“ odpovedala ovečka a nevedela, na ktorú stranu sa má pozerať. „Môžem ti nejako pomôcť?“

            „Niečo som si predsavzal, hoci to nerád navrhujem pri takej krátkej známosti, ale podľa toho, čo mi ľudia povedali, som si myslel, že by sme mohli spolu pohodlne bývať, ak by si súhlasila. Mám niekoľko polí, ktoré mi patria, a ak sa dobre zavlažujú, prinášajú skvelú úrodu.“

            „Možno by som mohla prísť na krátky čas,“ povedala ovca s malým zaváhaním, „a ak si nebudeme rozumieť, môžeme sa rozísť.“

            „Ó, ďakujem, ďakujem,“ zvolal šakal. „Nestrácajme ani chvíľu.“ A podal jej labku takým vyzývavým spôsobom, že ovca hneď vstala a klusala vedľa neho, až kým nedošli domov.“

            „Teraz,“ povedal šakal, „ty choď k studni a dones vodu a ja ju nalejem do priekop, ktoré vedú medzi políčkami s obilím.“ A keď to robil, chrapľavo si spieval. Práca bola veľmi ťažká, ale ovečka nereptala a vzápätí jej práca bola odmenená. Zakrátko uvidela malé zelené steblá obilia, ktoré sa predierali cez zem. Potom na horúcom slnku rýchlo dozreli a čoskoro nastal čas žatvy. Obilie bolo pokosené, pomleté a pripravené na predaj.

            Keď bolo všetko hotové, šakal povedal ovečke:

            „Teraz si to rozdelíme, aby si každý mohol so svojím dielom robiť, čo chce.“

            „Urob to ty,“ odpovedala ovca. „Tu sú váhy. Musíš to starostlivo zvážiť.“

            Šakal teda začal vážiť obilie, a keď skončil, nahlas počítal:

            „Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem dielov pre šakala a jeden diel pre ovcu. Ak sa ti to páči, môžeš si to vziať, ak nie, nechaj to tak.“

Ovca sa mlčky pozrela na dve hromady – jedna bola taká veľká, druhá taká malá – a potom odpovedala:

            „Počkaj chvíľu, kým si prinesiem vrecia, aby som si odniesla svoj podiel.“

            Ale ovca nechcela vrecia, lebo len čo sa šakalovi stratila z pohľadu, vyrazila svojím najlepším tempom k domu chrta, kam dorazila od náhlenia celkom zadýchaná.

            „Ach, dobrý strýko, pomôž mi, prosím ťa!“ zvolala, len čo vládala hovoriť.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa chrt a prekvapene zdvihol zrak.

            „Prosím ťa, aby si sa vrátil so mnou a postrašil šakala, aby mi zaplatil, čo mi dlhuje,“ odpovedala ovca. „Už mesiace žijeme spolu a ja som každý deň dvakrát načerpala vodu, zatiaľ čo on ju len vylieval do zákopov. Spoločne sme žali úrodu a teraz, keď prišla chvíľa, aby sme si ju rozdelili, vzal si sedem dielov pre seba a mne nechal len jeden.“

            Skončila, zvrtla sa a prehodila si cez oči vlnený chvost; chrt ju pozoroval, ale mlčal. Potom povedal:

            „Prines mi vrece.“ A ovca sa ponáhľala, aby ho priniesla. Čoskoro sa vrátila a vrece položila pred neho.

„Otvor ho, aby som sa doň mohol dostať,“ zvolal, a keď sa v ňom pohodlne prikrčil, povedal ovci, aby ho vzala na chrbát, a ponáhľal sa na miesto, kde nechala šakala.

            Našla ho, ako na ňu čaká a predstiera, že spí, hoci jasne videla, ako žmurká jedným okom. Ona si to však nevšímala, ale hrubo hodila vrece na zem a zvolala:

            „Teraz meraj!“

            Na to šakal vstal, pristúpil k hromade obilia, ktorá ležala neďaleko, a rozdelil ho ako predtým na osem porcií – sedem pre seba a jednu pre ovcu.

            „Prečo to takto počítaš?“ opýtala sa rozhorčene. „Dobre vieš, že som to bola ja, kto čerpal vodu, a ty, kto ju len vylieval do zákopov.“

            „Mýliš sa,“ odpovedal šakal. „To ja som čerpal vodu a ty si ju len vylievala do zákopov. To ti povie každý! Ak chceš, spýtam sa tých ľudí, čo tam kopú!“

            „Tak dobre,“ odpovedala ovca. A šakal sa ozval:

            „Hej! Vy kopáči, povedzte mi: Kto bol ten, koho ste počuli spievať pri práci?“

            „Samozrejme, že si to bol ty, šakal! Spieval si tak hlasno, že ťa mohol počuť celý svet!“

            „A kto je ten, kto spieva – ten, kto vodu čerpá, alebo ten, kto ju vylieva?“

            „Určite ten, čo vodu čerpá!“

            „Počuješ?“ povedal šakal a obrátil sa k ovečke. „Teraz poď a odnes si svoj diel, inak si vezmem aj ten tvoj.“

            „Ty si ma oklamal,“ odpovedala ovca. „A asi sa musím priznať, že som sa nechala podraziť! Ale keďže nemám nič zlé, choď a zjedz z datlí, ktoré som priniesla v tom vreci.“ A šakal, ktorý mal datle rád, sa okamžite rozbehol a roztrhol otvor do vreca. Ale práve keď sa chystal ponoriť nos dovnútra, uvidel dve hnedé oči, ktoré sa naňho zvnútra pokojne pozerali. V okamihu pustil vrece a odbehol späť k miestu, kde stála ovca.

            „Len som žartoval a ty si priviedla môjho strýka chrta. Vezmi si vrece a rozdelíme sa znova. A začal preskupovať hromady.

            „Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, pre moju priateľku ovcu a jeden pre šakala,“ počítal a celý čas vrhal nesmelé pohľady na vrece.

            „Teraz si môžeš vziať svoj podiel a ísť,“ povedala ovca. Šakalovi nebolo treba dvakrát hovoriť! A zakaždým, keď ovca zdvihla zrak, videla ho bežať a náhliť sa po planine; a čo ja viem, možno po nej beží až  doteraz.

[@ Berberská poviedka, Rene Basset, Andrew Lang, Robert Hodosi]