10*20*/352*/ Žaba a Levia víla ***(5,42k)

Kedysi dávno žil jeden kráľ, ktorý bol stále vo vojne so svojimi susedmi, čo bolo veľmi zvláštne, pretože to bol dobrý a láskavý človek, ktorý bol celkom spokojný so svojou vlastnou krajinou a nechcel sa zmocniť pôdy patriacej iným ľuďom. Možno sa až príliš snažil vyhovieť všetkým, čo sa často končí tým, že vtedy človek nevyhovie nikomu. Ale v každom prípade sa na konci ťažkého boja ocitol porazený a musel ustúpiť za hradby svojho hlavného mesta. Keď sa tam ocitol, začal sa pripravovať na dlhé obliehanie a ako prvé naplánoval, ako najlepšie poslať svoju manželku do bezpečia.

Kráľovná, ktorá svojho manžela vrúcne milovala, by s ním rada zostala a podelila sa s ním o nebezpečenstvá, ale on to nedovolil. Tak sa s mnohými slzami rozišli a kráľovná sa so silnou strážou vydala na cestu do opevneného hradu na okraji veľkého lesa, vzdialeného asi dvesto míľ. Takmer celú cestu preplakala, a keď tam dorazila, plakala ešte viac, pretože všetko na hrade bolo zaprášené a staré. Okrem toho, vonku bolo len štrkom vysypané nádvorie a kráľ jej zakázal vyjsť za hradby bez toho, aby ju sprevádzali aspoň dvaja vojaci.

            Kráľovná bola vydatá len niekoľko mesiacov a vo svojom vlastnom dome bola zvyknutá chodiť a jazdiť po všetkých kopcoch bez akéhokoľvek sprievodu, preto sa cítila veľmi obmedzovaná, keď ju takto zatvorili. Dlho to však znášala, lebo si to želal kráľ, ale keď čas plynul a smerom k hradu sa nešírili žiadne náznaky vojny, osmelila sa a občas zablúdila za hradby, smerom k lesu.

            Potom nastalo hrozné obdobie, keď správy od kráľa úplne prestali prichádzať.

            „Určite je chorý alebo mŕtvy,“ pomyslelo si úbohé dievča, ktoré malo ešte len šestnásť rokov. „Už to nevydržím, a ak od neho čoskoro nedostanem list, opustím toto hrozné miesto a vrátim sa zistiť, čo sa deje. Ach! Želám si, aby som odtiaľ nikdy neodišla!“

            A tak bez toho, aby niekomu povedala, čo má v úmysle urobiť, dala postaviť malý nízky kočiar, niečo ako sane, len na dvoch kolesách, dosť veľký na to, aby sa doň zmestil jeden človek.

            „Už ma nebaví byť stále na hrade,“ povedala svojim sluhom, „a chcem si trochu zaloviť. Samozrejme, celkom blízko,“ dodala, keď videla ich znepokojený výraz. „A nie je dôvod, aby ste aj vy nelovili.“

            Všetky tváre sa pri tom rozjasnili, pretože, pravdupovediac, všetci boli takmer tak unudení ako ich pani. Kráľovná teda urobila, čo bolo v jej silách, a zo stajne priviedli dva krásne kone, aby ťahali malý voz. Spočiatku sa kráľovná snažila držať v blízkosti zvyšku poľovníkov, postupne sa však zdržiavala čoraz ďalej. Až napokon jedného rána využila výskyt diviaka, za ktorým okamžite cválal celý jej dvor, a odbočila na cestu opačným smerom. Nanešťastie náhodou neviedla ku kráľovskému palácu, kam mala v úmysle ísť. Ale tak veľmi sa bála, že si jej útek niekto všimne, že bičovala kone, až sa rýchlo rozbehli dopredu.

            Keď pochopila, čo sa deje, úbohá mladá kráľovná sa strašne vyľakala, pustila opraty a chytila sa boku voza. Kone, ktoré tak zostali bez akejkoľvek kontroly, slepo narazili do stromu a kráľovnú odhodilo na zem, kde niekoľko minút ležala v bezvedomí.

            Šuchot v jej blízkosti ju nakoniec prinútil otvoriť oči; pred ňou stála obrovská žena, takmer obryňa, bez akéhokoľvek odevu okrem levej kože, ktorú mala prehodenú cez plecia, zatiaľ čo do vlasov mala vpletenú vysušenú hadiu kožu. V jednej ruke držala palicu, o ktorú sa opierala, a v druhej držala tulec plný šípov.

            Pri pohľade na túto zvláštnu postavu si kráľovná pomyslela, že je už určite mŕtva a pozerá na obyvateľa iného sveta. Preto si pre seba ticho šepkala:

            „Nečudujem sa, že ľudia tak neradi umierajú, keď vedia, že uvidia také strašné bytosti.“ Ale keď to vyslovila, obryňa zachytila jej slová a začala sa smiať.

            „Ach, neboj sa, ešte stále žiješ a možno ti to napokon bude ľúto. Ja som Levia víla a ty stráviš zvyšok svojich dní so mnou v mojom paláci, ktorý je celkom blízko. Tak poď so mnou.“ Ale kráľovná sa zdesene stiahla.

            „Ach, milostivá Levia pani, vezmi ma, prosím, späť do môjho zámku a stanov výkupné, aké si želáš, lebo môj manžel ho zaplatí, nech je akékoľvek.“ Ale obryňa pokrútila hlavou.

            „Už som dosť bohatá,“ odpovedala, „ale často sa nudím a myslím, že ma môžeš trochu pobaviť.“ A keď to povedala, zmenila svoju podobu na podobu levice, hodila si kráľovnú cez chrbát a zišla po desiatich tisíckach schodov, ktoré viedli do jej paláca. Levica sa dostala do stredu zeme, kým sa zastavila pred domom osvetleným lampami a postaveným na okraji jazera z tekutej ortuti. V tomto jazere bolo vidieť rôzne obrovské príšery, ktoré sa hrali alebo bojovali, a okolo lietali havrany a krkavce, ktoré vydávali pochmúrne kvákanie. V diaľke sa týčil vrch, po ktorého úbočí pomaly stekali vody – boli to slzy nešťastných milencov – a bližšie k bráne boli stromy bez plodov a kvetov, zatiaľ čo zem pokrývali žihľavy a ostružiny. Ak bol celý hrad takýto pochmúrny, čo si o tom len mohla myslieť samotná kráľovná?

            Niekoľko dní bola kráľovná taká otrasená všetkým, čo prežila, že ležala so zatvorenými očami a nebola schopná ani pohybu, ani slova. Keď jej bolo lepšie, Levia víla jej povedala, že ak chce, môže si postaviť chalúpku, pretože na tomto mieste bude musieť stráviť celý život. Pri týchto slovách sa kráľovná rozplakala a prosila svoju väzniteľku, aby ju radšej usmrtila, než aby ju odsúdila na takýto život, ale Levia víla sa len zasmiala a poradila jej, aby sa snažila urobiť si radosť, pretože ju môže postihnúť mnoho oveľa horších vecí.

            „Neexistuje spôsob, ktorým by som sa mohla dotknúť tvojho srdca?“ spýtala sa zúfalo úbohá dievčina.

            „Nuž, ak ma chceš naozaj potešiť, urob mi pastu zo včelích žihadiel a uisti sa, aby bola dobrá.

            „Ale ja tu žiadne včely nevidím,“ odpovedala kráľovná a obzerala sa okolo seba.

            „Nuž, to je pravda, žiadne tu nie sú,“ odpovedala jej mučiteľka, „ale aj tak ich budeš musieť nájsť.“ A ako tak povedala, odišla.

            „Napokon, čo na tom záleží?“ pomyslela si kráľovná, „mám len jeden život a môžem ho len stratiť.“ A nedbajúc na to, čo urobí, vyšla z paláca, sadla si pod tis a vyliala si všetok svoj žiaľ.

            „Ach, môj drahý manžel,“ plakala, „čo si pomyslíš, keď prídeš po mňa do zámku a nenájdeš ma tam? Radšej si tisíckrát predstav, že som mŕtva, ako by si si mal myslieť, že som na teba zabudla! Ach, aké šťastie, že rozbitý voz zostal ležať v lese, lebo potom budeš môcť smútiť za mnou ako za človekom, ktorého zožrala divá zver. A ak by moje miesto v tvojom srdci zaujal niekto iný – no, aspoň sa to nikdy nedozviem.“

            Možno by takto pokračovala ešte dlho, keby jej pozornosť neupútal hlas vrany priamo nad hlavou. Pozrela sa hore, aby zistila, čo sa deje, a v slabom svetle uvidela vranu, ktorá držala v pazúroch tučnú žabu, ktorú si zjavne chcela dať na večeru. Kráľovná sa náhlivo zdvihla zo sedadla a prudko ju udrela do pazúrov vejárom, ktorý mala zavesený na boku, a prinútila ju pustiť žabu, ktorá padla na zem viac mŕtva ako živá. Vrana, rozzúrená svojím sklamaním, zlostne odletela.

            Len čo sa žaba spamätala, priskočila ku kráľovnej, ktorá stále sedela pod tisom. Postavila sa na zadné nohy, sklonila sa pred ňou a jemne povedala:

            „Krásna pani, akou nešťastnou náhodou si sem prišla? Si jediné stvorenie, ktoré som videla urobiť dobrý skutok, odkedy ma na toto miesto prilákala osudná zvedavosť.“

            „Čo to môžeš byť za žabu, ktorá pozná reč smrteľníkov?“ opýtala sa kráľovná. „Ale ak ju poznáš, povedz mi, prosím, či som zajatcom len ja, lebo doteraz som nevidela nikoho iného ako príšery z jazera.“

            „Kedysi dávno to boli muži a ženy ako ty,“ odpovedala žaba, „ktorí mali v rukách moc, ale používali ju len pre svoje vlastné potešenie. Preto ich sem osud na chvíľu poslal, aby znášali trest za svoje zlé činy.“

            „Ale ty, priateľka žaba, ty určite nepatríš medzi týchto zlých ľudí, všakže?“ spýtala sa kráľovná.

            „Som napoly víla,“ odpovedala žabka, „ale hoci mám isté čarovné schopnosti, nedokážem urobiť všetko, čo by som si priala. A keby sa Levia víla dozvedela o mojej prítomnosti vo svojom kráľovstve, ponáhľala by sa ma zabiť.“

            „Ale ak si víla, ako to, že ťa vrana takmer skoro zabila?“ opýtala sa kráľovná a zvraštila čelo.

            „Pretože tajomstvo mojej moci sa skrýva v mojej čiapočke z ružových listov, ale tú som na chvíľu odložila, keď sa na mňa vrhla tá strašná vrana. Keď ju mám na hlave, ničoho sa nebojím. Ale zopakujem: nebyť teba, nebola by som unikla smrti, a ak ti môžem nejako pomôcť alebo zmierniť tvoj ťažký osud, stačí, keď mi to povieš.“

            „Bohužiaľ,“ vzdychla si kráľovná, „Levia víla mi prikázala, aby som jej pripravila pastu zo žihadiel včiel, a pokiaľ viem, žiadne tu nie sú; ako by aj mali byť, nie sú tu žiadne kvety, ktorými by sa mohli kŕmiť? A keby aj boli, ako by som ich mohla chytiť?“

            „Nechaj to na mňa,“ povedala žaba, „ja to zvládnem za teba.“ A vydávajúc zvláštny zvuk, trikrát udrela nohou o zem. V okamihu sa pred ňou objavilo šesťtisíc žiab, z ktorých jedna niesla malú čiapočku.

            „Natrite sa medom a poskakujte okolo úľov,“ prikázala žaba a nasadila si čiapočku, ktorú jej priateľka držala v ústach. Potom sa obrátila ku kráľovnej a dodala:

            „Levia víla má zásobu včiel na tajnom mieste blízko spodku desaťtisíc schodov vedúcich do horného sveta. Nie že by ich chcela pre seba, ale niekedy sú jej užitočné pri trestaní jej obetí. Tentoraz sa nám ju však podarí prekonať.“

            Len čo to dopovedala, vrátilo sa šesťtisíc žiab, ktoré vyzerali tak čudne. Včely mali prilepené na každom kúsku tela. Úbohá kráľovná sa nemohla ubrániť smiechu, aj keď jej bolo smutno. Všetky včely boli tak omámené tým, čo zjedli, že bolo možné vytiahnuť ich žihadlá bez toho, aby ich lovila. A tak kráľovná s pomocou svojej priateľky čoskoro pripravila pastu a odniesla ju Levej víle.

            „Málo korenia,“ povedala obryňa a hltala veľké sústa, aby zakryla prekvapenie, ktoré pociťovala. „No, tentoraz si trestu unikla a ja som rada, že som získala o niečo inteligentnejšiu spoločníčku, ako boli tie ostatné, ktoré som vyskúšala. A teraz si choď radšej postaviť dom.“

            Kráľovná odišla a vzala malú sekeru, ktorá ležala pri dverách, a s pomocou svojej priateľky žaby začala na tento účel rúbať niekoľko cyprusov. A akoby to nestačilo, šesťtisíc žabích sluhov dostalo príkaz, aby jej tiež pomohli. Netrvalo dlho, a postavili najkrajšiu chalúpku na svete. V jednom jej rohu si ustlali posteľ zo sušeného papradia, ktoré priniesli z hornej časti desaťtisíc schodov. Vyzerala mäkko a pohodlne a kráľovná si na ňu veľmi rada ľahla, taká bola unavená zo všetkého, čo sa od rána stalo. Sotva však zaspala, keď hneď za dverami začali príšery z jazera vydávať tie najstrašnejšie zvuky, pričom sa k nej prikradol malý drak a vydesil ju tak, že utiekla, čo bolo presne to, čo drak chcel!

            Chudobná kráľovná sa po zvyšok noci krčila pod skalou a na druhý deň ráno, keď sa prebudila z nepokojných snov, sa rozveselila, keď videla, že pri nej bdie žaba.

            „Počula som, že ti budeme musieť postaviť ďalší palác,“ povedala. „No tentoraz nebude tak blízko jazera.“ A usmiala sa svojimi smiešnymi širokými ústami, až sa kráľovná spamätala a spoločne sa vybrali hľadať drevo do novej chaty.

            Maličký palác bol čoskoro hotový a čerstvá posteľ ustlaná z divého tymianu, ktorý nádherne voňal. Ani kráľovná, ani žabka o tom nič nepovedali, ale ako to už býva, príbeh sa nejako dostal k ušiam Levej víly a tá poslala havrana, aby priviedol vinníka.

            „Akí bohovia alebo ľudia ťa chránia?“ spýtala sa zamračená. „Táto zem, vysušená neustálym dažďom síry a ohňa, nič nevydáva, a predsa som počula, že tvoja posteľ je vystlaná voňavými bylinkami. Keď však dokážeš zohnať kvety pre seba, samozrejme že ich môžeš zohnať aj pre mňa, a o hodinu musím mať vo svojej izbe kyticu tých najvzácnejších kvetov. Ak nie, zle pochodíš! Teraz môžeš ísť.“

            Úbohá kráľovná sa vrátila do svojho domu s takým smutným výrazom, že si to žaba, ktorá na ňu čakala, ihneď všimla.

            „Čo sa deje?“ povedala s úsmevom.

            „Ach, ako sa môžeš smiať!“ odpovedala kráľovná. „Tentoraz jej mám do hodiny priniesť kyticu najvzácnejších kvetov, a kde ich mám nájsť? Ak sa mi to nepodarí, viem, že ma zabije.“

            „No, musím sa pozrieť, či ti nedokážem pomôcť,“ odpovedala žaba. „Jediná osoba, s ktorou som sa tu spriatelila, je netopier. Je to dobré stvorenie a vždy urobí, čo mu poviem, takže mu len požičiam svoju čiapku, a keď si ju nasadí a poletí do sveta, prinesie nám späť všetko, čo chceme. Išla by som sama, lenže on bude rýchlejší.“

            Potom si kráľovná osušila oči, trpezlivo čakala a dlho predtým, ako uplynula hodina, priletel netopier so všetkými najkrajšími a najsladšími kvetmi, aké rastú na zemi. Dievča pri tom pohľade vyskočilo od radosti a ponáhľalo sa s nimi k Levej víle, ktorá bola taká prekvapená, že tentoraz nevedela nič povedať.

            Vôňa a dotyk kvetov kráľovnej privodili takú túžbu po domove, že skoro až omdlela. A tak žabke povedala, že určite zomrie, ak sa jej nepodarí nejako utiecť.

            „Dovoľ mi, aby som sa poradila so svojou čiapkou,“ povedala žabka, vyzliekla si ju, položila do škatule a hodila do nej niekoľko vetvičiek borievky, niekoľko kapií a dva hrášky, ktoré si niesla pod pravou nohou; potom zavrela veko škatule a zamrmlala niekoľko slov, ktorým kráľovná nerozumela.

            O niekoľko okamihov sa z krabice ozval hlas.

            „Osud, ktorý nám všetkým vládne,“ povedal hlas, „ti zakazuje opustiť toto miesto, kým nenastane čas, keď sa splnia určité veci. Ale namiesto toho dostaneš dar, ktorý ťa poteší vo všetkých tvojich ťažkostiach.“

            A hlas hovoril pravdu, pretože o niekoľko dní, keď žabka nakukla do dverí, našla po boku kráľovnej ležať najkrajšie dieťa na svete.

            „Takže čiapočka dodržala svoje slovo,“ zvolala žabka od radosti. „Aké má hebké líčka a aké má drobné nožičky! Ako ho nazveme?“

            Toto bola veľmi dôležitá otázka a bolo potrebné o nej dlho diskutovať. Navrhlo sa tisíc mien, ktoré sa zamietli z tisíc hlúpych dôvodov. Jedno bolo príliš dlhé a jedno príliš krátke. Jedno bolo príliš drsné a iné pripomínalo kráľovnej niekoho, koho nemala rada; ale napokon kráľovnej v hlave blysol nápad a zavolala:

            „Ja už viem! Budeme ju volať Muffetta.

            „To je to pravé,“ zakričala žaba a vyskočila vysoko do vzduchu; a tak bolo rozhodnuté.

            Princezná Muffetta mala asi šesť mesiacov, keď si žaba všimla, že kráľovná začala byť opäť smutná.

            „Prečo máš taký smutný výraz v očiach?“ spýtala sa jej jedného dňa, keď sa prišla hrať s dieťaťom, ktoré už vedelo liezť.

            Hrali sa tak, že Muffetta sa priplazila k žabe, tá sa vzniesla vysoko do vzduchu a sadla dieťaťu na hlavu, chrbát alebo nohy, a zakaždým radostne vykríkla. Neexistuje taký kamarát na hranie ako žaba, ale musí to byť rozprávková žaba, inak by ste jej mohli ublížiť, a ak by sa tak stalo, mohlo by sa vám stať niečo hrozné. Nuž, ako som už povedal, našu žabku zarazila kráľovnina smutná tvár a nestrácala čas, aby sa jej spýtala, čo je toho príčinou.

            „Nechápem, na čo sa chceš teraz sťažovať; Muffetta je celkom zdravá a celkom šťastná, a dokonca aj Levia víla je k nej milá, keď ju vidí. Čo sa teda stalo?“

            „Ach, keby ju len mohol vidieť jej otec!“ vybuchla kráľovná a spínala ruky. „Alebo keby som mu len mohla povedať všetko, čo sa stalo, odkedy sme sa rozišli. Ale oni mu prinesú správu o rozbitom koči a on si bude myslieť, že som mŕtva alebo že ma zožrala divá zver. A hoci bude za mnou dlho smútiť – to dobre viem -, časom ho presvedčia, aby si vzal ženu, ktorá bude mladá a krásna, a on na mňa zabudne.“

A v tom všetkom kráľovná hádala pravdu, až na to, že malo uplynúť dlhých deväť rokov, kým bude súhlasiť, aby na jej miesto dosadil inú.

            Žaba vtedy nič neodpovedala, ale prestala sa hrať a odskočila medzi cyprusy. Tu sedela, a premýšľala a premýšľala, a na druhý deň ráno sa vrátila ku kráľovnej a povedala:

            „Prišla som, pani, aby som ti urobila ponuku. Mám ísť namiesto teba za kráľom a povedať mu o tvojom utrpení a o tom, že má za dcéru to najčarovnejšie dieťa na svete? Cesta je dlhá a ja cestujem pomaly, ale skôr či neskôr určite dorazím. Len či sa nebojíš, že zostaneš bez mojej ochrany? Dobre si to premysli, je na tebe, aby si sa rozhodla.“

            „Ach, nad tým netreba uvažovať,“ zvolala kráľovná radostne, zdvihla zopäté ruky a na znak vďaky prinútila Muffettu urobiť to isté. „Ale aby vedel, že si prišla odo mňa, pošlem mu list. A pichajúc sa do ruky napísala krvou na roh šatky niekoľko slov. Potom ju odtrhla, dala ju žabe a rozlúčili sa.

            Žabe trvalo rok a štyri dni, kým prekonala desaťtisíc schodov, ktoré viedli do horného sveta, ale to preto, lebo bola stále zakliata zlou vílou. Keď sa dostala na vrchol, bola taká unavená, že musela zostať ešte rok na brehu potoka, aby si oddýchla a tiež aby pripravila sprievod, s ktorým sa mala predstaviť kráľovi. Príliš dobre totiž vedela, čo jej a jej príbuzným prináleží, aby sa na kráľovskom dvore neobjavila tak, akoby bola len obyčajnou žabou. Nakoniec sa po mnohých konzultáciách s jej čiapkou záležitosť vyriešila a na konci druhého roka po rozlúčke s kráľovnou sa všetci vydali na cestu.

            Najskôr kráčala jej telesná stráž z kobyliek, za ňou nasledovali jej družičky, čo boli také malé zelené žabky, aké vídať na poliach, každá z nich sedela na zamatovom sedle na slimákovi. Potom prišli vodné krysy, oblečené ako pážatá, a nakoniec samotná žaba, ktorú nieslo osem ropúch na nosidlách z korytnačieho panciera. Tu mohla pokojne ležať s čiapkou na hlave, pretože nosidlá boli dosť veľké a priestranné, a keď v nich nebola žaba, mohli sa do nich pokojne zmestiť dve vajíčka.

            Cesta trvala sedem rokov a kráľovná celý ten čas trpela mukami nádeje, hoci Muffetta sa ju snažila všemožne utešiť. Skutočne by bola s najväčšou pravdepodobnosťou zomrela, keby sa Levej víle nezapáčilo, že dieťa a jeho matka s ňou pôjdu na lov do horného sveta, a napriek smútku bolo pre kráľovnú veľkou radosťou znovu vidieť slnko. Pokiaľ ide o malú Muffettu, keď mala sedem rokov, jej šípy zriedkavo minuli cieľ. Takže roky čakania nakoniec ubehli rýchlejšie, než sa kráľovná odvážila dúfať.

            Žabka si vždy dbala na svoju dôstojnosť a nič by ju nepresvedčilo, aby sa ukázala na verejných miestach alebo dokonca na hlavnej ceste, kde bola šanca niekoho stretnúť. Ale niekedy, keď sprievod musel prejsť cez malý potok alebo cez kus močaristej pôdy, vydala príkaz na zastavenie; odhodila jemné šaty a odložila uzdy. A kobylky, vodné krysy, dokonca aj samotná žaba strávili rozkošnú hodinku alebo dve hraním sa v bahne.

            Nakoniec však bol koniec na dohľad a pri pohľade na veže kráľovského paláca sa na útrapy zabudlo; a jedného jasného rána vstúpila karavána cez brány so všetkou pompéznosťou kráľovského vyslanectva. Určite ešte žiadny veľvyslanec nespôsobil takú senzáciu! Dvere a okná, dokonca aj strechy domov boli plné ľudí, ktorých jasot sa dostal až ku kráľovým ušiam. Nemal však čas zaoberať sa takýmito vecami, pretože po deviatich rokoch konečne súhlasil s prosbami svojich dvoranov a večer oslavoval svoju druhú svadbu.

            Keď sa žabí sprievod zastavil pred schodmi paláca, srdce sa žabe rozbúchalo a naklonila sa dopredu, aby k sebe privolala jedného zo strážcov, ktorí stáli vo dverách.

            „Chcem vidieť Jeho Veličenstvo,“ povedala.

            „Jeho Veličenstvo je zaneprázdnené a teraz sa nemôže s nikým stretnúť,“ odpovedal vojak.

            „Jeho Veličenstvo sa so mnou rado stretne,“ odpovedala žabka a uprela naňho svoj pohľad; a muž sa nejakým spôsobom ocitol v čele sprievodu pozdĺž galérie vedúcej do audienčnej siene, kde kráľ sedel obklopený svojimi šľachticmi a upravoval šaty, ktoré si mal každý obliecť na jeho svadobný obrad.

            Všetci prekvapene hľadeli, ako sprievod postupuje, a ešte viac, keď žaba jedným pohybom zletela z nosidiel na podlahu a druhým pristála na ramene štátnického kresla.

            „Prišla som práve včas, pane,“ začala rozprávať žaba, „keby som prišla o deň neskôr, porušil by si svoju vieru, ktorú si pred deviatimi rokmi prisahal kráľovnej.

            „Jej pamiatka mi bude navždy drahá,“ odpovedal kráľ jemne, hoci všetci prítomní očakávali, že žabu za jej drzosť prísne pokarhá. „Ale vedz, pani žabka, že kráľ si málokedy môže robiť, čo chce, ale musí byť viazaný želaniami svojich poddaných. Deväť rokov som im odolával; teraz už nemôžem a vybral som si tú krásnu mladú dievčinu, ktorá sa tam hrá na plese.

            „Nemôžeš sa s ňou oženiť, nech je akokoľvek krásna, pretože kráľovná, tvoja manželka, je stále nažive a posiela ti tento list napísaný jej vlastnou krvou,“ povedala žabka a pri tom držala štvorček vreckovky. „A navyše máš dcéru, ktorá má takmer deväť rokov a je krajšia ako všetky ostatné deti na svete dokopy.“

            Kráľ zbledol, keď počul tieto slová, a ruka sa mu triasla tak, že sotva dokázal prečítať, čo kráľovná napísala. Potom dvakrát či trikrát pobozkal šatku, rozplakal sa a trvalo niekoľko minút, kým sa mu podarilo prehovoriť. Keď konečne našiel hlas, povedal svojim radcom, že to písmo skutočne napísala kráľovná, a teraz, keď mal radosť z toho, že vie, že je nažive, nemôže, samozrejme, pokračovať v druhom sobáši. To sa, prirodzene, nepáčilo vyslancom, ktorí nevestu priviedli na dvor, a jeden z nich sa rozhorčene spýtal, či chce princeznú tak uraziť na základe slov obyčajnej žaby.

            „Nie som obyčajná žaba a dám vám o tom dôkaz,“ odvetil malý nahnevaný tvor. Nasadila si čiapku a zvolala: „Víly, ktoré sú moje priateľky, poďte sem!“ A o chvíľu pred ňou stál zástup krásnych bytostí, z ktorých každá mala na hlave korunku. Určite nikto nemohol uhádnuť, že sú to slimáky, vodné krysy a kobylky, z ktorých si vybrala svoju družinu.

            Na žabí pokyn víly zatancovali balet, z ktorého boli všetci takí nadšení, že prosili, aby ho zopakovali; teraz však netancovali mladíci a dievčatá, ale kvety. Tie sa potom rozplynuli vo fontánach, ktorých vody sa prelínali a rútiac sa po stranách sály sa v kaskáde vylievali po schodoch a tvorili rieku, ktorá prechádzala okolo hradu, a na nej boli tie najkrajšie lodičky, celé pomaľované a pozlátené.

            „Ach, poďme sa v nich plaviť!“ zvolala princezná, ktorá už dávno zanechala hru na bále, aby si mohla pozrieť tieto zázraky, a keďže sa k tomu odhodlala, vyslanci, ktorí mali za úlohu nikdy ju nestratiť z dohľadu, museli ísť tiež, hoci nikdy predtým nevstúpili do člna.

            No len čo sa spolu s princeznou usadili na mäkké vankúše, rieka a člny zmizli a s nimi zmizla aj princezná a veľvyslanci. Namiesto nich stáli okolo žaby, slimáky, kobylky a vodné krysy vo svojich prirodzených tvaroch.

            „Možno,“ povedala, „sa teraz Vaše Veličenstvo presvedčilo, že som víla a hovorím pravdu. Preto nestrácajte čas, aby ste dali do poriadku záležitosti svojho kráľovstva, a choďte hľadať svoju manželku. Tu je prsteň, ktorý Vás vpustí do prítomnosti kráľovnej, a rovnako Vám umožní bez ujmy osloviť Leviu vílu, hoci je tým najstrašnejším stvorením, aké kedy existovalo.

            Vtedy už kráľ zabudol na svoju novú princeznú, ktorú si vybral len preto, aby potešil svoj ľud, a chcel sa vydať na cestu za svojou kráľovnou. Jedného zo svojich ministrov vymenoval za regenta kráľovstva, žabke dal všetko, po čom jej srdce túžilo, a s jej prsteňom na prste odišiel na okraj lesa. Tu zosadol z koňa a prikázal mu, aby išiel domov, a vydal sa vpred pešo.

            Keďže kráľ nemal nič, čo by ho usmernilo, kde by mohol nájsť vstup do podsvetia, dlho blúdil sem a tam, až kým ho jedného dňa, keď odpočíval pod stromom, neoslovil hlas.

            „Prečo sa zbytočne trápiš, keď existuje spôsob, ako by si sa mohol dozvedieť, čo chceš vedieť? Sám nikdy neobjavíš cestu, ktorá vedie k tvojej manželke.“

            Kráľ sa veľmi prekvapene obzrel. Nič nevidel, a keď sa nad tým zamyslel, hlas mu akosi pripadal, akoby bol súčasťou jeho samého. Zrazu mu pohľad padol na prsteň a pochopil.

            „Hlupák som bol!“ zvolal. „A koľko drahocenného času som premárnil? Drahý prsteň, prosím ťa, daj mi vidieť moju ženu a dcéru!“ A ešte kým hovoril, mihla sa okolo neho obrovská levica, za ňou dáma a krásna mladá dievčina na rozprávkových koňoch.

            Takmer omdlel od radosti, pozrel sa na ne, a potom celý roztrasený klesol na zem.

            „Ach, zaveď ma k nim, zaveď ma k nim!“ zvolal. A prsteň, nabádajúc ho, aby nabral odvahu, ho bezpečne zaviedol na pochmúrne miesto, kde už desať rokov žila jeho žena.

            Levia víla vopred vedela o jeho očakávanej prítomnosti na svojom panstve a prikázala postaviť uprostred jazera z ortuti kryštálový palác; a aby mu sťažila prístup, nechala ho plávať sem a tam. Hneď po návrate z naháňačky, kde ich kráľ videl, dopravila kráľovnú a Muffettu do tohto paláca a dala ich strážiť príšerám z jazera, ktoré sa všetky zamilovali do princeznej. Boli strašne žiarlivé a pripravené pre ňu sa navzájom zožrať, preto ochotne prijali svoju úlohu. Niektoré sa rozmiestnili okolo plávajúceho paláca, iné sedeli pri dverách a tie najmenšie a najľahšie sa usadili na streche.

            Kráľ o týchto opatreniach, samozrejme, vôbec nevedel a smelo vstúpil do paláca Levej víly, ktorá ho čakala so zúrivo švihajúcim chvostom, pretože si stále udržiavala leviu podobu. S revom, ktorý otriasol múrmi, sa naňho vrhla, ale on bol v strehu a úderom svojho meča jej odsekol labku, ktorou ho chcela udrieť. Zlovestná víla padla na zem a on jej s prilbou na hlave a zdvihnutým štítom položil nohu na krk.

            „Vráť mi ženu a dieťa, ktoré si mi ukradla,“ povedal, „inak už nebudeš žiť ani sekundu!“

            Víla však odpovedala:

            „Pozri sa cez okno na jazero a uvidíš, či je v mojej moci ti ich dať. Kráľ sa pozrel a cez krištáľové steny uvidel svoju ženu a dcéru, ako plávajú na tekutej ortuti. Pri tom pohľade zabudol na Leviu vílu a na všetku jej zlobu. Odhodil si prilbu a zo všetkých síl na ne zakričal. Kráľovná poznala jeho hlas, spolu s Muffettou pribehli k oknu a vystreli ruky. Vtedy kráľ slávnostne prisahal, že nikdy neodíde z toho miesta bez toho, aby ich nezobral so sebou, aj keby ho to malo stáť život; a myslel to vážne, hoci v tej chvíli ešte nevedel, na čo všetko sa podujal.

            Prešli tri roky a kráľ sa ani len nepriblížil k naplneniu svojej túžby. Vytrpel všetky útrapy, aké si len možno predstaviť – jeho posteľou boli žihľavy, potravou divoké plody horkejšie ako žlč a dni trávil bojom s ohavnými príšerami, ktoré ho držali mimo paláca. Nepokročil ani o krok, ani nezískal jedinú výhodu. Teraz bol takmer taký zúfalý a pripravený vzoprieť sa všetkému, že sa chcel vrhnúť do jazera.

            Práve v tejto chvíli jeho najčernejšieho utrpenia sa k nemu jednej noci priblížil drak, ktorý ho dlho pozoroval zo strechy.

            „Myslel si si, že láska prekoná všetky prekážky,“ povedal, „nuž si zistil, že nie! Ale ak mi prisaháš na svoju korunu a žezlo, že mi dáš večeru z jedla, ktoré ma neomrzí, kedykoľvek sa rozhodnem oň požiadať, umožním ti dostať sa k svojej žene a dcére.“

            Ach, ako rád to kráľ počul! Akú prísahu by nebol zložil, aby mohol zovrieť svoju ženu a dieťa v náručí? Radostne prisahal všetko, čo od neho drak žiadal; potom vyskočil na jeho chrbát a v ďalšom okamihu by ho silné krídla odniesli do hradu, keby sa najbližšie príšery náhodou nezobudili, nepočuli hluk rozprávania a nevyplávali na breh, aby sa dali do boja. Boj bol dlhý a tvrdý, a keď kráľ konečne nepriateľov odrazil, čakal ho ďalší boj. Pri vchode sa naňho zo všetkých strán vrhli obrovské netopiere, sovy a vrany, ale drak mal zuby a pazúry, zatiaľ čo kráľovná v snahe pomôcť svojmu manželovi odlamovala ostré kúsky skla a bodala ich nimi a sekala. Nakoniec strašné tvory odleteli; bolo počuť zvuk ako hrom, palác a príšery zmizli, zatiaľ čo v tej istej chvíli, nikto nevedel ako, sa kráľ ocitol so svojou ženou a dcérou v hale svojho vlastného domu.

            Drak zmizol spolu s ostatnými a niekoľko rokov o ňom nebolo viac počuť ani len myšlienkou. Muffetta bola každým dňom krajšia, a keď mala štrnásť rokov, posielali za ňou králi a cisári z okolitých krajín poslov, aby ju požiadali o ruku pre seba alebo svojich synov. Dievča dlho odmietalo všetky ich prosby, no napokon sa jej srdca dotkol mladý princ s ušľachtilými spôsobmi. A hoci jej kráľ ponechal slobodu vybrať si manžela, akého chce, tajne dúfal, že spomedzi všetkých dvoranov by práve tento mohol byť jeho zaťom. A tak sa jedného dňa s veľkou pompou a s mnohými slzami radosti zasnúbili, a princ sa vydal na cestu na otcov dvor, pričom so sebou niesol portrét krásnej Muffetty.

            Dni Muffette plynuli pomaly, napriek jej statočnej snahe zamestnať sa a nezarmucovať ostatných svojimi sťažnosťami. Jedného rána hrala na harfe v kráľovninej komnate, keď do miestnosti vtrhol kráľ a zovrel svoju dcéru v náručí s energiou, ktorá ju takmer vystrašila.

            „Ach, moje dieťa, moje drahé dieťa, prečo si sa vôbec narodila?“ zvolal, len čo mohol prehovoriť.

            „Je princ mŕtvy?“ Muffette sa zarazila a zbledla a ochladla.

            „Nie, nie, ale… ach, ako ti to môžem povedať!“ A klesol na hromadu vankúšov, zatiaľ čo jeho žena a dcéra kľačali vedľa neho.

            Nakoniec bol schopný vyrozprávať svoj príbeh, a bol to príšerný príbeh! Na dvor práve dorazil obrovský obor ako vyslanec draka, s ktorého pomocou kráľ zachránil kráľovnú a Muffettu z krištáľového paláca. Drak bol už mnoho rokov veľmi zaneprázdnený a na princeznú celkom zabudol, kým sa k jeho ušiam nedostala správa o jej zasnúbení. Vtedy si spomenul na dohodu, ktorú uzavrel s jej otcom, a čím viac počul o Muffette, tým viac si bol istý, že z nej bude vynikajúci pokrm. Preto prikázal obrovi, ktorý bol jeho sluhom, aby ju okamžite priviedol.

            Žiadne slová by nevystihli zdesenie kráľovnej aj princeznej, keď počúvali túto strašnú záhubu. Okamžite sa ponáhľali do sály, kde ich čakal obor, a vrhli sa mu k nohám a prosili ho, aby si vzal kráľovstvo, ak chce, ale aby sa zľutoval nad princeznou. Obor sa na nich láskavo pozrel, lebo vôbec nebol tvrdého srdca, ale povedal, že nemá moc nič urobiť a že ak s ním princezná pokojne nepôjde, drak príde sám.

            Prešlo niekoľko dní a kráľ s kráľovnou sotva prestali prosiť o pomoc obra, ktorý bol v tom čase už unavený z čakania.

            „Je len jeden spôsob, ako ti pomôcť,“ povedal nakoniec, „a to oženiť princeznú s mojím synovcom, ktorý je okrem toho, že je mladý a pekný, vycvičený v mágii a bude vedieť, ako ju ochrániť pred drakom.“

            „Ó, ďakujem, ďakujem!“ zvolali rodičia a pritisli si jeho veľké ruky k hrudi. „Skutočne si z nás zniesol bremeno. Bude mať polovicu kráľovstva ako veno.“ Muffetta sa však postavila a odstrčila ich nabok.

            „Nevykúpim si život neverou,“ povedala hrdo, „a v tejto chvíli pôjdem s vami do dračieho príbytku.“ A všetky slzy a modlitby jej otca a matky ju nedokázali nijako presvedčiť.

            Na druhý deň ráno Muffettu naložili na nosidlá a strážení obrom, nasledovaní kráľom a kráľovnou a plačúcimi dvornými dámami, sa vydali na úpätie hory, kde mal drak svoj hrad. Cesta, hoci bola hrboľatá a kamenistá, sa zdala byť celkom krátka, a keď dorazili na miesto určené drakom, obor prikázal mužom, ktorí niesli nosidlá, aby sa zastavili.

            „Je čas, aby ste sa rozlúčili so svojou dcérou,“ povedal, „lebo vidím, že sa k nám blíži drak.“

            Bola to pravda; zdalo sa, že cez slnko prechádza mrak, pretože medzi nimi a ním všetci nejasne rozoznali obrovské telo dlhé pol míle, ktoré sa čoraz viac približovalo. Kráľ najprv nemohol uveriť, že je to to malé zviera, ktoré sa mu zdalo také priateľské na brehu ortuťového jazera, ale vtedy vedel o kúzlach veľmi málo a ešte neštudoval umenie rozpínania a zmršťovania tela. Bol to však drak a nič iné, ktorého šesť krídel nieslo vpred tak rýchlo, ako sa len dalo, vzhľadom na jeho veľkú váhu a dĺžku chvosta, ktorý mal päťdesiat stôp.

            Prišiel rýchlo, to áno, ale žabka, posadená na chrta a s čiapkou na hlave, išla ešte rýchlejšie. Vošla do izby, kde sedel princ a hľadel na portrét svojej snúbenice, a zavolala naňho:

            „Čo sa tu zdržiavaš, keď sa blíži posledná chvíľa princezninho života? Na nádvorí nájdeš zeleného koňa s tromi hlavami a dvanástimi nohami a po jeho boku meč dlhý osemnásť stôp. Ponáhľaj sa, aby si neprišiel neskoro!“

            Boj trval celý deň a princove sily boli už takmer vyčerpané, keď drak v domnienke, že víťazstvo je vyhrané, roztvoril čeľuste a vydal zo seba triumfálny rev. Princ videl svoju šancu a skôr, ako jeho nepriateľ stihol ústa opäť zatvoriť vrazil meč ďaleko do hrdla svojho protivníka. Nasledovalo zúfalé zovretie pazúrov do zeme, pomalé mávnutie veľkých krídel, a potom sa netvor prevrátil na bok a viac sa nepohol. Muffetta bola vyslobodená.

            Potom sa všetci vrátili do paláca. Svadba sa uskutočnila na druhý deň. A Muffetta a jej manžel žili šťastne až do smrti.

[@ Poviedky o vílach, Madame d’Aulnoy, Andrew Lang, Robert Hodosi]