10*21*/353*/ Dobrodružstvá Kovana Hnedovlasého ***(3,52k)

Na západnom pobreží, kde veľké kopce siahajú až do mora, žil pastier a jeho žena s tromi synmi a jednou dcérou. Mladí muži po celé dni lovili ryby a poľovali, zatiaľ čo ich sestra odvádzala kozy na pastvu do hôr alebo zostávala doma, pomáhala matke a opravovala siete.

Niekoľko rokov žili všetci spolu šťastne, keď jedného dňa, keď bolo dievča s kozami na kopci, slnko stmavlo a vzduch bol zrazu veľmi studený. Hustá biela hmla sa pomaly zakrádala a plazila od mora. S chvením vstala a pokúsila sa zavolať na kozy, ale hlas jej v hrdle zanikol a zdalo sa, že ju objímajú silné ruky.

            Keď hodiny ubiehali a dievčina neprichádzala, v chatrči pri mori sa ozýval hlasný nárek. Otec a bratia mnohokrát vyskočili, lebo si mysleli, že počujú jej kroky, ale v hustej tme si ledva videli na vlastné ruky a nevedeli povedať, kde leží rieka ani kde je hora. Deti sa jedno po druhom vracali domov a pri každom bľačaní sa niekto ponáhľal otvoriť dvere, ale ticho neprerušil žiadny iný zvuk. Celú noc nikto nespal, a keď sa rozodnilo ráno a hmla sa stiahla, hľadali dievčinu na mori i na súši, ale nikde po nej nenašli ani stopu.

            Takto prešiel rok a deň a na jeho konci sa zdalo, že pastier stád Gorla a jeho žena zrazu zostarli. Aj ich synovia boli smutnejší ako predtým, pretože svoju sestru veľmi milovali a nikdy ju neprestali oplakávať. Nakoniec prehovoril najstarší syn Ardan a povedal:

            „Už je to rok a deň, čo nám vzali sestru, a my sme v zármutku a trpezlivosti čakali, kým sa vráti. Určite ju postihlo nejaké zlo, inak by nám poslala znamenie, ktoré by upokojilo naše srdcia, a ja som si sľúbil, že moje oči nebudú poznať spánok, kým ju nenájdem živú alebo mŕtvu.“

            „Ak si sa zaprisahal, musíš svoj sľub dodržať,“ odpovedal Gorla. „Ale lepšie by bolo, keby si si predtým, ako si ho zložil, najprv vyžiadal povolenie od svojho otca. Ale keďže si to spravil po svojom, tvoja matka ti upečie koláč, aby si si ho mohol vziať so sebou na cestu. Kto vie, ako dlho ti bude cesta trvať?“

            Matka teda vstala a upiekla nie jeden koláč, ale dva, jeden veľký a jeden malý.

            „Vyber si, syn môj,“ povedala. „Chceš malý koláč s matkiným požehnaním, alebo veľký bez neho, keď si vynechal svojho otca a vzal si na seba ten sľub?“

            „Vezmem si veľký koláč,“ odvetil mladík, „lebo na čo by mi bolo matkino požehnanie, keby som umieral od hladu?“ A vzal si veľký koláč a odišiel.

            Kráčal rovno, nenechal sa zastaviť ani kopcom, ani riekou. Kráčal rýchlo – rýchlo ako vietor, ktorý fúkal z hory. Orly a čajky sa naňho pozerali zo svojich hniezd, keď prechádzal a nechával za sebou jelene. Ale nakoniec sa zastavil, lebo ho prepadol hlad a ďalej už nevládal kráčať. Trasúc sa od únavy si sadol na skalu a odlomil si kúsok koláča.

            „Ušetri mi sústo, Ardan, syn Gorla,“ požiadal ho havran, ktorý sa k nemu priblížil.

            „Hľadaj jedlo inde, ty posol zlých správ,“ odpovedal Ardan, syn Gorla. „I pre seba mám toho málo.“ Na chvíľu sa natiahol a potom sa opäť postavil na nohy. Išiel ďalej a ďalej, až kým vtáčiky neodleteli do svojich hniezd, a kým sa z oblohy nestratil jas a na zemi nenastala tma. Išiel ďalej a ďalej, až napokon uvidel lúč svetla vychádzajúci z domu a ponáhľal sa k nemu.

            Dvere sa otvorili a on vošiel, ale zastavil sa, keď zbadal starca ležiaceho na lavici pri ohni, zatiaľ čo oproti nemu sedela dievčina, ktorá si strieborným hrebeňom prečesávala pramene zlatých vlasov.

            „Vitaj, krásny mladík,“ povedal starec a otočil hlavu. „Sadni si, zohrej sa a povedz mi, ako sa ti darí vo svete. Už dávno som ho nevidel.“

            „Všetky moje správy sú o tom, že hľadám službu,“ odpovedal Ardan, syn Gorla. „Prišiel som zďaleka od východu slnka a potešil som sa, keď som uvidel lúče tvojej lampy prúdiť do tmy.“

            „Potrebujem niekoho, kto by pásol moje tri tmavé kravy, ktoré sú bez rohov,“ povedal starec. „Ak mi ich počas jedného roka každý večer pred západom slnka privedieš naspäť, zaplatím ti toľko, že to uspokojí tvoju dušu.“

            Tu však dievča zdvihlo zrak a rýchlo odpovedalo:

            „Nemal by si ho počúvnuť.“

            „Nevyžiadaná rada nemá žiadnu cenu,“ odvetil hrubo Ardan, syn Gorla. „No, to by som sa naozaj hodil len na málo, keby som nedokázal vyhnať tri kravy na pašu a ochrániť ich pred vlkmi, ktoré môžu zísť z hôr. Preto, dobrý otče, za úsvitu nastúpim do služby u teba a nebudem žiadať žiadnu odmenu až do úsvitu nového roka.“

            Na druhý deň ráno nebolo počuť zvonenie jeleňa medzi papradím skôr, ako dievča so zlatými vlasmi podojilo kravy a doviedlo ich pred chalupu, kde ich čakal starec a Ardan, syn Gorla.

„Nechaj ich putovať všade, kam chcú,“ povedal svojmu sluhovi, „a nikdy sa ich nesnaž zviesť z cesty, lebo dobre poznajú polia s dobrou pastvou. Dávaj však pozor, aby si ich vždy nasledoval, a nedopusť, aby ťa niečo, čo vidíš, alebo niečo, čo počuješ, odlákalo od nich. Teraz už choď a nech ťa sprevádza múdrosť.“

            Keď prestal hovoriť, dotkol sa jednej z kráv na čele a ona vykročila po ceste spolu s ďalšími dvoma po každej strane. Ako mu bolo prikázané, Ardan, syn Gorla, išiel za nimi. V duchu sa tešil, že mu pripadla taká ľahká práca. Pomyslel si, že na konci roka bude mať vo vrecku dosť peňazí, aby sa dostal do ďalekých krajín, kde by mohla byť jeho sestra, a medzitým by mohol prísť niekto, kto by mu o nej mohol dať správu.

            Takto sa rozprával sám so sebou, keď mu pohľad padol na zlatého kohúta a striebornú sliepku, ktoré rýchlo bežali po tráve pred ním. V okamihu sa mu z mysle vytratili slová, ktoré starý muž vyslovil, a dal sa na ich prenasledovanie. Boli tak blízko, že ich takmer mohol chytiť za chvosty, no zakaždým, keď si bol istý, že ich chytí, prsty sa mu zovreli na prázdnom vzduchu. Nakoniec už nemohol bežať a zastavil sa, aby sa nadýchol, zatiaľ čo kohút a sliepka pokračovali v ceste ako predtým. Potom si spomenul na kravy a trochu vystrašený sa vrátil, aby ich hľadal. Našťastie nezablúdili ďaleko a pokojne sa kŕmili na hustej zelenej tráve.

            Ardan, syn Gorla, sedel pod stromom, keď pred sebou na lúke zbadal zlatú a striebornú palicu, ktoré sa pohybovali zvláštnym spôsobom. A tak vstal a ponáhľal sa k nim. Sledoval ich až do únavy, ale nemohol ich chytiť, hoci sa zdalo, že ich má stále na dosah. Keď sa napokon hľadania vzdal, kolená sa mu triasli od samej únavy a potešil sa, keď zbadal, že neďaleko rastie strom obrastený rôznymi druhmi ovocia, z ktorého lačne jedol.

            Slnko už bolo nízko na oblohe, kravy sa prestali kŕmiť a obrátili sa domov, nasledované Ardanom, synom Gorla. Pri dverách ich stajne ich čakala dievčina, ktorá nepovedala vôbec nič. I sadla si a začala dojiť. Do jej vedra však nevtekalo mlieko, namiesto toho sa naplnilo tenkým prúdom vody, a keď vstala od poslednej kravy, vonku sa objavil starec.

            „Neverník, zradil si moju dôveru!“ povedal Ardanovi, synovi Gorla. „Ani jeden deň si nedokázal zachovať vernosť! Hneď dostaneš svoju odmenu, aby si z teba ostatní vzali ponaučenie.“ A mávol prútikom a dotkol sa ním hrude mladíka, ktorý sa premenil na kamenný stĺp.

Pastier Gorla a jeho žena boli plní smútku, že stratili syna aj dcéru, lebo o Ardanovi, ich najstaršom synovi, sa dlhý čas nedozvedeli žiadne správy. Keď uplynuli dva roky a dva dni od chvíle, keď dievčina vyviedla svoje kozy na pašu na horu a viac ju nevideli, Ruais, druhý syn Gorla, jedného rána vstal a povedal:

            „Čas je dlhý bez mojej sestry a Ardana, môjho brata. Preto som prisahal, že ich pôjdem hľadať, nech sú kdekoľvek.“

            A jeho otec mu odpovedal:

            „Lepšie by bolo, keby si si najprv vypýtal môj súhlas a súhlas svojej matky, ale ako si prisahal, tak musíš urobiť. Potom prikázal svojej žene, aby urobila koláč, ale ona namiesto toho urobila dva a ponúkla Ruaisovi, aby si vybral, ako to urobila Ardanovi. Ruais si rovnako ako Ardan vybral veľký, nepožehnaný koláč a vydal sa na cestu, pričom vždy robil, hoci o tom nevedel, to, čo robil Ardan; preto je zbytočné rozprávať, čo ho postihlo, kým aj on nestál ako kamenný stĺp na kopci za chalupou, aby všetci ľudia videli, aký osud čaká tých, ktorí porušia svoje prísahy.

            Prešiel ďalší rok a deň, keď Covan Hnedovlasý, najmladší syn pastiera Gorla, jedného rána prehovoril k rodičom a povedal:

            „Už sú to viac ako tri roky, čo nás opustila moja sestra. Moji bratia tiež odišli, nikto nevie kam, a z nás štyroch nezostal nikto okrem mňa. Preto ich túžim ísť hľadať a prosím ťa, otec, a teba, matka, aby ste mi nekládli prekážky.“

            A jeho otec odpovedal:

            „Tak teda choď a vezmi si so sebou naše požehnanie.“

            A tak žena pastiera Gorla upiekla dva koláče, jeden veľký a jeden malý, a Kovan si vzal ten malý a vydal sa na cestu. V lese pocítil hlad, lebo prešiel veľký kus cesty, a tak si sadol, aby sa najedol. Zrazu sa za ním ozval hlas:

            „Kúsok pre mňa! kúsok pre mňa! A keď sa obzrel, uvidel čierneho havrana z púšte.“

            „Áno, dostaneš kúsok,“ povedal Kovan Hnedovlasý. I odlomil kúsok a natiahol ho havranovi, ktorý ho lačne zjedol. Potom Kovan vstal a išiel dopredu, až kým neuvidel svetlo z chalupy, ktoré svietilo rovno pred ním, a bol rád, lebo sa blížila noc.

            „Možno tam nájdem nejakú prácu,“ pomyslel si, „a aspoň získam peniaze, ktoré mi pomôžu pri hľadaní, lebo kto vie, ako ďaleko sa moja sestra a moji bratia zatúlali?“

            Dvere boli otvorené, vstúpil a starec ho privítal, rovnako aj zlatovlasá dievčina. Tak ako predtým, aj teraz mu starec ponúkol, aby pásol jeho kravy. Dievčina mu poradila, aby takúto prácu nechal na pokoji, ako povedala aj jeho bratom. Namiesto toho, aby jej hrubo odpovedal ako Ardan a Ruais, jej však zdvorilo poďakoval, hoci ju nemal v úmysle počúvať, a vypočul si varovania a slová svojho nového pána.

            Na druhý deň sa na úsvite vydal na cestu s tmavými kravami pred sebou a trpezlivo ich nasledoval, kamkoľvek ho viedli. Cestou uvidel zlatého kohúta a striebornú sliepku, ktoré sa k nemu rozbehli ešte bližšie ako k jeho bratom. Veľmi ho lákalo, aby ich prenasledoval, ale keď si včas spomenul, že mu bolo prikázané nepozerať sa napravo ani naľavo, s veľkým úsilím odvrátil zrak. Vtedy sa mu zazdalo, že zlaté a strieborné palice pred ním vyrastajú zo zeme, ale aj tentoraz sa premohol; a hoci sa mu plod z čarovného stromu takmer dotkol úst, odhrnul ho nabok a pevne kráčal ďalej.

V ten deň kravy putovali ďalej ako kedykoľvek predtým a nezastavili sa, kým nedošli na vresovisko, kde horel vres.  Oheň bol prudký, ale kravy si ho nevšímali a kráčali cezeň vytrvalo, pričom ich nasledoval Kovan Hnedovlasý. Potom sa ponorili do spenenej rieky a Kovan sa ponoril za nimi, hoci mu voda siahala vysoko nad pás. Na druhej strane rieky sa rozprestierala široká rovina a tu si kravy ľahli, zatiaľ čo Kovan sa obzeral okolo seba. Neďaleko neho stál dom postavený zo žltého kameňa, z ktorého sa ozývali sladké piesne a Kovan počúval a srdce sa mu rozbúchalo.

            Kým takto čakal, pribehol k nemu mladík, ktorý sotva dokázal hovoriť tak rýchlo, ako rýchlo uháňal, a hlasno sa rozplakal:

            „Ponáhľaj sa, ponáhľaj sa, Kovan Hnedovlasý, lebo tvoje kravy sú v obilí a ty ich musíš vyhnať!“

            „Nie,“ povedal Kovan s úsmevom, „ľahšie by bolo, keby si ich vyhnal ty, než aby si mi to prišiel povedať.“ A pokračoval v počúvaní hudby.

            Onedlho sa ten istý mladík vrátil a s dychčaním sa rozplakal:

            „Rýchlo poď, Kovan, syn Gorla! Nestoj tu ako obarený. Lebo naše psy naháňajú tvoje kravy a ty ich musíš zahnať!“

            „Nie,“ odpovedal Kovan ako predtým, „bolo by pre teba ľahšie zavolať svojich psov, ako prísť sem a povedať mi to.“ A zostal stáť, kým hudba neprestala hrať.

            Potom sa obrátil, aby sa pozrel, kde sú kravy, a našiel ich všetky ležať na mieste, kde ich nechal, ale keď uvideli Kovana, vstali a išli domov inou cestou, než po ktorej kráčali ráno. Tentoraz prešli cez takú holú pláň, že tam nebolo možné spozorovať ani steblo trávy. Ale Kovan s prekvapením uvidel žriebä a jeho matku, ako sa tam kŕmia, obe také tučné, akoby sa pásli na najbohatšej tráve. Ďalej prešli cez ďalšiu rovinu, kde bola tráva hustá a zelená, ale kŕmilo sa na nej žriebä a jeho matka, také chudé, že by sa dali spočítať ich rebrá. A ďalej ich cesta opäť viedla popri brehu jazera, na ktorom plávali dve loďky; jedna plná veselých a šťastných mladíkov, ktorí cestovali do krajiny Slnka, a druhá s pochmúrnymi postavami odetými v čiernom, ktorí cestovali do krajiny Noci.

            „Čo môžu tieto veci znamenať?“ povedal si Kovan, keď sledoval svoje kravy.

            Nastala tma, vietor zavýjal a liali sa na nich prúdy dažďa. Kovan nevedel, ako ďaleko ešte musia ísť, ani či sú na správnej ceste. Dokonca ani nevidel svoje kravy a srdce sa mu zvieralo, aby sa mu predsa len podarilo priviesť ich bezpečne späť. Čo mal robiť?

            Čakal na mieste, lebo nemohol ísť ani dopredu, ani dozadu, až kým nepocítil, ako mu na plece niekto položil veľkú priateľskú labku.

            „Moja jaskyňa je práve tu,“ povedal pes Maol, o ktorom Kovan, syn Gorla, už veľa počul. „Stráv tu noc a zajedz si z jahňacieho mäsa, a odložíš tri tretiny svojej únavy.“

            Kovan vošiel, navečeral sa, zaspal a ráno vstal ako nový človek.

            „Zbohom, Kovan,“ povedal pes Maol. „Nech ťa sprevádza úspech, lebo si si vzal, čo som ti dal, a nevysmieval si sa mi. Keď ťa teda bude sprevádzať nebezpečenstvo, želaj si, aby som k tebe prišiel, a ja ťa nesklamem.“

            Na tieto slová pes Maol zmizol v lese a Kovan išiel hľadať svoje kravy, ktoré stáli v priehlbine, kde na ne padla tma.

            Pri pohľade na Kovana Hnedovlasého kravy kráčali ďalej. Kovan išiel stále za nimi a nehľadel ani napravo, ani naľavo. Celý ten deň kráčali, a keď padla noc, ocitli sa na pustej planine, kde im úkryt poskytovali len skaly.

            „Musíme si tu čo najlepšie oddýchnuť,“ povedal Kovan kravám. Tie sklonili hlavy a ľahli si na miesto, kde stáli. Vtom priletel čierny havran Korri, ktorého oči sa nikdy nezatvárali a ktorého krídla sa nikdy neunavili, a povedal mu, že vie o skalnej priepasti, kde je dostatok jedla a mäkký mach na spanie.

            „Poď tam so mnou,“ povedal Kovanovi, „a odložíš tri tretiny svojej únavy, a ráno odídeš oddýchnutý.“ Kovan si vďačne vypočul jeho slová a na úsvite vstal, aby našiel svoje kravy.

            „Zbohom!“ zvolal čierny havran. „Dôveroval si mi a vzal si všetko, čo som ti mohol ponúknuť na oplátku za jedlo, ktoré si mi kedysi dal. Ak teda v budúcnosti budeš potrebovať priateľa, želaj si, aby som prišiel, a ja ťa nesklamem.“

            Tak ako predtým, aj teraz stáli kravy na mieste, kde ich nechal, pripravené ísť na cestu. Celý ten deň kráčali, stále ďalej a ďalej, Kovan, syn Gorla, kráčal za nimi, až kým nenastala noc, keď boli na brehu rieky.

            „Už nemôžeme ísť ďalej,“ povedal Kovan kravám. Tie začali žrať trávu na brehu potoka, zatiaľ čo Kovan ich pozoroval a tiež túžil po nejakej večeri, pretože prešli dlhú cestu a jeho údy ho už ledva niesli. Vtom mu pri nohách zašumela voda a z nej vykukla hlava slávnej vydry Dorany z potoka.

            „Dôveruj mi a ja ti nájdem teplé miesto a prístrešie,“ povedala Dorana, „a za potravu ryby v hojnosti.“ Kovan s ňou s veľkou vďakou odišiel, najedol sa, oddýchol si a odložil tri tretiny svojej únavy. Za východu slnka opustil svoje lôžko zo suchých morských tráv, ktoré vyplávali s prílivom, a s vďačným srdcom sa rozlúčil s Doranou.

            „Pretože si mi dôveroval a prijal si, čo som ti mohol ponúknuť, stal si sa mojím priateľom, Kovan,“ povedala Dorana. „Keby si bol v nebezpečenstve a potreboval pomoc od niekoho, kto vie preplávať rieku alebo sa ponoriť pod morskú hladinu, zavolaj ma a ja ti prídem na pomoc.“ Potom sa ponorila do prúdu a viac ju nebolo vidieť.

            Kravy stáli pripravené na mieste, kde ich Kovan nechal, a celý ten deň putovali ďalej, až kým nepadla noc a nedošli k chalupe. Starý muž sa naozaj potešil, keď kravy vošli do stajne a on videl bohaté mlieko, ktoré tieklo do vedra zlatovlasej dievčiny so strieborným hrebeňom.

            „Urobil si naozaj dobre,“ povedal Kovanovi, synovi Gorla. „A teraz, čo by si chcel ako odmenu?“

            „Pre seba nechcem nič,“ odpovedal Kovan Hnedovlasý, „ale žiadam ťa, aby si mi vrátil mojich bratov a sestru, ktorí sa nám stratili pred tromi rokmi. Si múdry a poznáš povesti o vílach a čarodejniciach; povedz mi, kde ich nájdem a čo mám urobiť, aby som ich opäť priviedol k životu.“

            Starec sa pri Kovanových slovách zatváril vážne.

            „Áno, naozaj viem, kde sú,“ odpovedal, „a nehovorím, že ich nemožno priviesť k životu. Ale nebezpečenstvá sú veľké – príliš veľké na to, aby si ich mohol prekonať.“

            „Povedz mi, čo všetko mi hrozí,“ povedal Kovan, „a ja budem vedieť lepšie, či to môžem prekonať.“

            „Tak počúvaj a posúď. V tamtej hore býva srna s bielymi nohami a s rohmi, ktoré sa rozvetvujú ako parohy jeleňa. Na jazere, ktoré vedie do krajiny Slnka, pláva kačica, ktorej telo je zelené a krk zlatý. V jazierku Corri- Bui pláva losos s kožou, ktorá sa leskne ako striebro, a jeho žiabre sú červené – priveď mi ich všetky, a potom sa dozvieš, kde sú tvoji bratia a tvoja sestra!“

            „Zajtra ráno, keď kohút zakikiríka, odídem!“ odpovedal Covan.

            Cesta na horu ležala rovno pred ním, a keď vystúpil vysoko hore, zbadal na vrchole pred sebou srnu s bielymi nohami a škvrnitými bokmi.

            Plný nádeje sa ju vydal prenasledovať, ale kým dorazil na vrchol, srna z neho už odišla a bola na inom. Tak sa to stalo zakaždým a Kovanovi už takmer došla odvaha, keď mu v mysli skrsla myšlienka na psa  Maola.

            „Ach, keby tu bol!“ zvolal. A keď zdvihol zrak, uvidel ho.

            „Prečo si ma zavolal?“ spýtal sa pes Maol. A keď mu Kovan porozprával o svojich problémoch a o tom, ako ho srna vždy viedla ďalej a ďalej, Pes len odpovedal:

            „Ničoho sa neboj, čoskoro ju pre teba chytím. A za krátku chvíľu položil srnu bez zranenia Kovanovi k nohám.

            „Čo si želáš, aby som s ňou urobil?“ spýtal sa pes. A Kovan odpovedal:

            „Starec mi prikázal, aby som mu túto srnu, kačicu so zlatým krkom a lososa so striebornými bokmi priniesol do jeho chalupy; či ich chytím, to neviem. Ale srnku odnes do zadnej časti chalupy a priviaž ju tak, aby nemohla utiecť.“

            „To sa stane,“ povedal pes Maol.

            Potom Kovan uháňal k jazeru, ktoré viedlo do krajiny Slnka, kde medzi leknami plávala kačica so zeleným telom a zlatým krkom.

            „Určite ju dokážem chytiť, veď som dobrý plavec,“ povedal si pre seba. Ale aj keď vedel dobre plávať, kačica plávala ešte lepšie, a tak mu nakoniec došli sily a bol nútený hľadať pevninu.

            „Kiež by mi pomohol čierny havran!“ pomyslel si. A o chvíľu mu čierny havran sedel na pleci.

            „Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal sa havran. A Kovan odpovedal:

            „Chyť mi zelenú kačicu, ktorá pláva na vode.“ A havran vzlietol svojimi silnými krídlami, zdvihol ju do svojho silného zobáka a o chvíľu už kačica ležala Kovanovi pri nohách.

            Tentoraz bolo pre mladíka ľahké odniesť svoju korisť a po tom, čo poďakoval havranovi za pomoc, sa vydal k rieke.

            V hlbokom tmavom rybníku, o ktorom hovoril starec, ležal pod skalou losos so striebornými bokmi.

            „Určite ho dokážem chytiť, veď som dobrý rybár,“ povedal Kovan, syn Gorla. Odrezal z kríka štíhly prút a na jeho koniec pripevnil vlasec. Ale nech nahodil akokoľvek šikovne, nebolo to nič platné, pretože losos sa na návnadu ani nepozrel.

            „Konečne som porazený, ak mi nepomôže Dorana,“ zvolal. Keď to povedal, voda sa rozčerila a Dorana sa naňho pozrela.

            „Chyť mi, prosím ťa, toho lososa pod skalou!“ povedal Kovan, syn Gorla. Dorana sa ponorila, chytila lososa za chvost a odniesla ho na miesto, kde stál Kovan.

            „Srna, kačica a losos sú tu,“ povedal Kovan starcovi, keď dorazil k chalupe. Starec sa naňho usmial a povedal mu, aby sa najedol a napil, a keď už nebude mať hlad, bude sa s ním rozprávať.

            A toto mu starec povedal: „Začal si dobre, syn môj, tak nech sa ti darí. Zakladal si si na požehnaní svojej matky, preto si bol požehnaný. Dával si potravu havranovi, keď bol hladný, bol si verný sľubu, ktorý si mi dal, a nedal si sa odradiť márnym predvádzaním. Vedel si postrehnúť, že chlapec, ktorý ťa zvádzal, aby si opustil svätyňu, bol rozprávač falošných príbehov, a s vďačným srdcom si prijal, čo ti chudobní ponúkali. Napokon, ťažkosti ti dodali odvahu, namiesto toho, aby ti dodali zúfalstvo. A teraz, čo sa týka tvojej odmeny, naozaj si vezmeš domov svoju sestru a tvojich bratov vrátim k životu; ale ich údelom je večne blúdiť, pretože sú nečinní a neverní. A teraz zbohom a nech ťa sprevádza múdrosť.“

            „Najprv mi povedz, ako sa voláš?“ spýtal sa Kovan jemne.

            „Som Duch vekov,“ povedal starec.

[@ Keltský príbeh, Dr. Macleod Clarke, Andrew Lang, Robert Hodosi]