10*22*/354*/ Princezná Bella-Flóra ***(2,30k)

Žil raz jeden muž, ktorý mal dvoch synov. Keď vyrástli, starší z nich odišiel hľadať šťastie do ďalekej krajiny a dlhé roky o ňom nikto nič nepočul. Mladší syn zatiaľ zostal doma so svojím otcom, ktorý napokon v pokročilom veku zomrel a zanechal po sebe veľké bohatstvo.

Syn, ktorý zostal doma, nejaký čas voľne míňal otcovo bohatstvo v domnienke, že len on sám si ho bude užívať. Jedného dňa však, keď schádzal po schodoch, s prekvapením uvidel, ako do haly vchádza cudzí človek a obzerá sa, akoby mu ten dom patril.

            „Zabudol si na mňa?“ spýtal sa muž.

            „Nemôžem zabudnúť na človeka, ktorého som nikdy nepoznal,“ znela hrubá odpoveď.

            „Som tvoj brat,“ odpovedal cudzinec, „a vrátil som sa domov bez peňazí, ktoré som dúfal, že zarobím. A čo je horšie, v dedine mi povedali, že môj otec je mŕtvy. Považoval by som svoje stratené zlato za nič, len keby som ho mohol ešte raz uvidieť.“

            „Zomrel pred šiestimi mesiacmi,“ povedal bohatý brat, „a ako podiel ti zanechal starú drevenú truhlicu, ktorá stojí na pôde. Radšej tam choď a nájdi si ju, ja už nemám času nazvyš.“ A vydal sa na po svojom.

            Pútnik teda zamieril do podkrovia, ktoré sa nachádzalo v hornej časti skladu, a tam našiel drevenú truhlicu, takú starú, že vyzerala, akoby sa rozpadala na kúsky.

            „Načo mi bude táto stará truhlica?“ povedal si. „No dobre, poslúži na zapálenie ohňa, pri ktorom sa budem môcť zohriať; takže veci môžu byť predsa len ešte aj horšie.“

            Keď si truhlicu položil na chrbát, tento muž, ktorý sa volal Jozef, sa vybral do hostinca, kde si požičal sekeru a truhlicu začal rúbať. Pritom objavil tajnú zásuvku a v nej ležal papier. Otvoril papier, nevediac, čo by mohol obsahovať, a s údivom zistil, že je to potvrdenie o veľkom dlhu, ktorý mal niekto voči jeho otcovi. Vložil si vzácne písmo do vrecka, narýchlo sa spýtal hostinského, kde nájde muža, ktorého meno bolo napísané vnútri, a hneď ho vybehol hľadať.

            Ukázalo sa, že dlžník je starý lakomec, ktorý žil na druhom konci dediny. Už dlhé mesiace dúfal, že sa napísaný papier stratil alebo zničil, a keď ho uvidel, naozaj sa mu veľmi nechcelo zaplatiť, čo dlhoval. Cudzinec mu však pohrozil, že ho odvlečie pred kráľa, a keď lakomec videl, že mu niet pomoci, odpočítal mince jednu po druhej. Cudzinec ich pozbieral, vložil si ich do vrecka a vrátil sa do svojho hostinca s pocitom, že je z neho teraz boháč.

            O niekoľko týždňov nato sa prechádzal ulicami najbližšieho mesta, keď stretol chudobnú ženu, ktorá horko plakala. Zastavil sa a spýtal sa jej, čo sa deje, a ona mu medzi vzlykmi odpovedala, že jej manžel zomiera, a akoby toho nebolo dosť, veriteľ, ktorému nemohol zaplatiť, ho chcel dať zavrieť do väzenia.

            „Upokoj sa,“ povedal cudzinec láskavo, „tvojho manžela nepošlú do väzenia, ani nepredajú tvoj majetok. Zaplatím nielen jeho dlhy, ale ak zomrie, aj náklady na jeho pohreb. A teraz choď domov a opatruj ho, ako najlepšie vieš.“

            Tak aj urobila, ale napriek jej starostlivosti manžel zomrel a tak ho ten cudzinec pochoval. Všetko však stálo viac, ako očakával, a keď všetko zaplatil, zistil, že mu zostali len tri zlatky.

            „Čo mám teraz robiť?“ povedal si. „Myslím, že by som mal radšej ísť na kráľovský dvor a vstúpiť do kráľovských služieb.“

            Spočiatku bol len sluhom, ktorý nosil kráľovi vodu do kúpeľa a dohliadal na to, aby mal ustlanú posteľ. Svoje povinnosti si však plnil tak dobre, že si ho jeho pán čoskoro všimol a v krátkom čase sa stal dvorným pánom.

            Keď sa to stalo, mladší brat minul všetky peniaze, ktoré zdedil, a nevedel, ako si zarobiť. Vtedy si spomenul na kráľovho obľúbenca a išiel s nárekmi do paláca prosiť, aby mu jeho brat, ktorého tak zle využil, poskytol svoju ochranu a našiel mu miesto. Starší, ktorý bol vždy ochotný každému pomôcť, sa zaňho prihovoril kráľovi a na druhý deň sa mladík ujal práce na dvore.

            Nanešťastie, novoprijatý bol od prírody zlomyseľný a závistlivý a nemohol zniesť, aby mal niekto viac šťastia ako on. Špehovaním cez kľúčové dierky a odpočúvaním pri dverách sa dozvedel, že kráľ, hoci starý a škaredý, sa zamiloval do princeznej Bella-Flóry, ktorá mu nechcela nič povedať a ukryla sa v nejakom horskom zámku, nikto nevedel kde.

            „To bude pekné,“ pomyslel si lotor a mädlil si ruky. „Bude celkom ľahké presvedčiť kráľa, aby poslal môjho brata hľadať ju, a ak sa vráti a nenájde ju, tak príde o hlavu. Tak či onak, bude mimo MOJEJ cesty.“

            A tak sa hneď vybral k jeho najvyššiemu komorníkovi a žiadal o audienciu u kráľa. Vyhlásil, že mu chce oznámiť niekoľko noviniek najvyššej dôležitosti. Kráľ ho bez meškania prijal do reprezentačnej miestnosti a vyzval ho, aby uviedol, čo chce povedať, a aby sa s tým poponáhľal.

            „Ach, pane! Princezná Bella-Flóra…“ odpovedal muž a potom sa zastavil, akoby sa bál.

            „Čo princezná Bella-Flóra?“ spýtal sa netrpezlivo kráľ.

            „Počul som, šepká sa to na dvor, že vaše veličenstvo si želá vedieť, kde sa skrýva.“

            „Dal by som polovicu svojho kráľovstva tomu, kto mi ju privedie,“ zvolal kráľ dychtivo. „Hovor ďalej, ty chytrák; azda ti to tajomstvo odhalil nebeský vták?“

            „To neviem ja, ale môj brat,“ odvetil zradca, „keby sa ho vaše veličenstvo opýtalo…“ Ale skôr ako mu vyšli slová z úst, kráľ udrel žezlom do zlatej dosky, ktorá visela na stene.

            „Prikážte Jozefovi, aby sa okamžite dostavil ku mne,“ zakričal na sluhu, ktorý bežal splniť jeho rozkaz, pretože jeho veličenstvo spôsobilo taký veľký hluk; a keď Jozef vstúpil do sály, veľmi sa čudoval, že čo sa to, na svete, mohlo stať. Kráľ takmer onemel od zúrivosti a vzrušenia.

            „Priveď mi princeznú Bella-Flóru,“ koktal, „lebo ak sa vrátiš bez nej, dám ťa utopiť!“ A bez ďalšieho slova vyšiel zo sály a nechal Jozefa prekvapene a zdesene civieť.

            „Ako môžem nájsť princeznú Bella-Flóru, keď som ju nikdy nevidel?“ pomyslel si. „Ale nemá zmysel tu zostávať, lebo ma len odsúdia na smrť.“ A pomaly kráčal do stajne, aby si vybral koňa.

            Boli tam rady a rady krásnych zvierat, ktoré mali nad stajňami zlatom napísané mená, a Jozef sa neisto pozeral z jedného na druhý a rozmýšľal, ktorého si má vybrať. Keď vtom starý biely kôň otočil hlavu a naznačil mu, aby pristúpil.

            „Vezmi si mňa,“ povedal jemným šepotom, „a všetko pôjde dobre.“

            Jozef sa stále cítil taký zmätený poslaním, ktoré mu kráľ zveril, že sa zabudol čudovať, keď počul hovoriť koňa. Pohotovo položil ruku na uzdu a vyviedol bieleho koňa zo stajne. Už sa chystal nasadnúť na jeho chrbát, keď zviera opäť prehovorilo:

            „Zober tie tri chleby, ktoré vidíš pred sebou, a daj si ich do vrecka.“

            Jozef urobil, čo mu povedal, a keďže sa veľmi ponáhľal, na nič sa nepýtal, a len vyskočil do sedla.

            Išli dosť ďaleko bez toho, aby ich postretlo nejaké dobrodružstvo, ale nakoniec prišli k mravenisku a kôň sa zastavil.

            „Rozdrv tie tri chleby pre mravce,“ povedal. Jozef však zaváhal.

            „Veď ich možno budeme potrebovať my sami!“ odpovedal.

            „To nevadí, daj ich mravcom. Nepremeškaj príležitosť pomôcť iným.“ A keď chleby ležali v omrvinkách na ceste, kôň cválal ďalej.

            Zrazu vošli do skalnatého priesmyku medzi dvoma horami a tu uvideli orla, ktorý sa chytil do siete poľovníka.

            „Zlez dolu, rozrež oká siete a vysloboď úbohého vtáka,“ povedal kôň.

            „Ale to bude trvať tak dlho,“ namietol Jozef, „a možno nestihneme nájsť princeznú.“

            „To nevadí, nestrácaj šancu pomôcť iným,“ odpovedal kôň. A keď boli oká preťaté a orol bol voľný, kôň cválal ďalej.

            Prešli mnoho míľ a napokon prišli k rieke, kde uvideli malú rybku, ktorá ležala a lapala po dychu na piesku, a kôň povedal:

            „Vidíš tú rybku? Ak ju nevrátiš späť do vody, zomrie.“

            „Ale naozaj, takto stratíme čas a princeznú Bella-Flóru nikdy nenájdeme!“ zvolal José.

            „Keď pomáhame iným, nikdy nestrácame čas,“ odpovedal kôň. A čoskoro už rybička spokojne plávala preč.

            O chvíľu dorazili k hradu, ktorý bol postavený uprostred veľmi hustého lesa, a priamo pred ním kŕmila princezná Bella-Flóra svoje sliepky.

            „Teraz počúvaj,“ povedal kôň. „Budem robiť všelijaké zábavné kúsky a skoky, ktoré princeznú Bella-Flóru pobavia. Potom ti povie, že by sa chcela kúsok previezť, a ty jej musíš pomôcť nasadnúť. Keď bude sedieť, začnem erdžať a kopať. Ty musíš povedať, že som ešte nikdy neviezol žiadnu ženu a že by si sa mal radšej posadiť zozadu, aby si ma mohol ovládať. Akonáhle budeš na mojom chrbte, pôjdeme ako vietor do kráľovského paláca.“

            Jozef urobil presne to, čo mu kôň povedal, a všetko dopadlo tak, ako zviera predpovedalo. Takže princezná sa dozvedela, že ju zajali, až keď bez dychu cválali k palácu. Nič však nepovedala, len si potichu rozopla zásteru, v ktorej mala otruby pre kurčatá, a o chvíľu už ležali rozsypané na zemi.

            „Ach, nechala som spadnúť otruby!“ zvolala. „Prosím, zostúp a pozbieraj mi ich. Ale Jozef len odpovedal:

            „Tam, kam ideme, nájdeme dostatok otrúb.“ A kôň cválal ďalej.

            Keď prechádzali lesom, princezná vytiahla vreckovku a hodila ju hore, takže sa zapichla do jedného z najvyšších konárov stromu.

            „Bože môj, aká som hlúpa! Nechala som si odfúknuť vreckovku,“ povedala. „Vylezieš na strom a prinesieš mi ju?“ Ale Jozef odpovedal:

            „Tam, kam ideme, nájdeme veľa vreckoviek.“ A kôň cválal ďalej.

            Za lesom dorazili k rieke a princezná si z prsta zošmykla prsteň a nechala ho spadnúť do vody.

            „Aká som len bola neopatrná,“ vzdychla a začala vzlykať. „Stratila som svoj obľúbený prsteň; zastav na chvíľu a pozri sa, či ho vidíš.“ Ale José odpovedal:

            „Tam, kam ideš, nájdeš veľa prsteňov.“ A kôň cválal ďalej.

            Konečne vošli do brány paláca a kráľovo srdce sa rozbúchalo od radosti, keď uvidel svoju milovanú princeznú Bella-Flóru. Princezná ho však odstrčila ako muchu a zamkla sa v najbližšej izbe, ktorú nechcela otvoriť ani cez všetky jeho prosby.

            „Prineste mi tie tri veci, ktoré som stratila cestou, a možno sa nad tým zamyslím,“ bolo všetko, čo povedala. A kráľ sa v zúfalstve musel ísť poradiť s Jozefom.

            „Nevidím iný liek,“ povedalo jeho veličenstvo, „než aby si ty, ktorý vieš, kde sú, išiel a priniesol ich späť. A ak sa vrátiš bez nich, dám ťa utopiť.“

            Chudák Jozef sa pri týchto slovách veľmi trápil. Myslel si, že urobil všetko, čo sa od neho žiadalo, a že jeho život je v bezpečí. Sklonil sa však a vyšiel von, aby sa poradil so svojím priateľom koňom.

            „Netráp sa,“ povedal kôň, keď si vypočul jeho príbeh. „Vyskoč na mňa a pôjdeme hľadať tie veci.“ A José hneď nasadol.

            Išli ďalej, kým neprišli k mravenisku. Vtedy sa kôň spýtal:

            „Chcel by si tie otruby?“

            „Samozrejme že by som ich chcel“ odpovedal Jozef.

            „Dobre, zavolaj mravce a povedz im, aby ti ich priniesli. A ak ich časť rozptýlil vietor, aby namiesto nich priniesli zrnká, ktoré boli v chleboch, ktoré si im dal.“ Jozef ho prekvapene počúval. Koníkovmu plánu veľmi neveril, ale nič lepšie ho nenapadlo. A tak zavolal mravce a prikázal im, aby čo najrýchlejšie pozbierali otruby.

            Potom podišiel pod strom a čakal, kým sa jeho kôň pásol na zelenom trávniku.

„Pozri sa tam!“ povedalo zviera a náhle zdvihlo hlavu; Jozef sa pozrel za seba a uvidel malú kôpku otrúb, ktoré vložil do vreca zaveseného cez sedlo.

            „Dobré skutky skôr či neskôr prinesú ovocie,“ poznamenal kôň. „Ale ešte raz nasadni, lebo máme pred sebou dlhú cestu.“

            Keď dorazili k stromu, uvideli, ako na najvyššom konári ako vlajka veje vreckovka, a Jozefovi opäť klesla nálada.

            „Ako sa mám dostať k tej vreckovke?“ zvolal. „Teraz by som potreboval rebrík!“ Ale kôň odpovedal:

            „Neboj sa, zavolaj orla, ktorého si vyslobodil zo siete, on ti ju prinesie.“

            Jozef teda zavolal orla a ten vyletel na vrchol stromu a priniesol mu vreckovku vo svojom zobáku. Jozef sa mu poďakoval a nasadol na koňa a odišli k rieke.

            V noci spadlo veľa dažďa a rieka namiesto toho, aby bola čistá ako predtým, bola tmavá a rozbúrená.

            „Ako mám priniesť prsteň z dna tejto rieky, keď neviem, kde presne spadol, a ani ho nevidím?“ spýtal sa Jozef. Ale kôň odpovedal: „Neboj sa, zavolaj rybičku, ktorej si zachránil život, a ona ti ho prinesie.“

            Zavolal teda rybku a tá sa ponorila na dno, prekĺzla za veľké kamene a chvostom posúvala tie malé, až našla prsteň a priniesla ho Jozefovi v papuli.

            Veľmi spokojný so všetkým, čo urobil, sa Jozef vrátil do paláca; keď však kráľ odniesol vzácne predmety Bella-Flóre, vyhlásila, že nikdy neotvorí dvere, kým zbojníka, ktorý ju uniesol, neusmaží v oleji.

            „Je mi to veľmi ľúto,“ povedal kráľ Jozefovi. „Naozaj by som to radšej neurobil, ale vidíš, že nemám na výber.“

            Kým sa olej zohrieval vo veľkom kotle, Jozef sa vybral do stajne, aby sa spýtal svojho priateľa koňa, či nemôže nejako utiecť.

            „Neboj sa,“ povedal kôň. „Sadni si na môj chrbát a ja budem cválať, kým sa mi celé telo nezapotí, a potom sa tým potom potri po celej koži a nech je olej akokoľvek horúci, vôbec ho neucítiš.“

            Jozef sa už na nič nepýtal, ale urobil, čo mu kôň prikázal, a muži sa čudovali jeho radostnej tvári, keď ho spúšťali do kotla s vriacim olejom. Nechali ho tam, kým Bella-Flóra nezakričala, že už musí byť dosť uvarený. Potom z vriaceho oleja vyšiel von mladík taký mladý a pekný, že sa doň všetci zamilovali, a Bella-Flóra najviac.

            Čo sa týka starého kráľa, videl, že prehral hru, a v zúfalstve sa vrhol do kotla a usmažil sa namiesto Jozefa. Potom Jozefa vyhlásili za kráľa pod podmienkou, že sa ožení s Bella-Flórou, čo sľúbil urobiť na druhý deň. Najprv však išiel do stajne, vyhľadal koňa a povedal mu: „Práve tebe vďačím za svoj život a korunu. Prečo si to všetko pre mňa urobil?“

            A kôň odpovedal: „Som duša toho nešťastného človeka, pre ktorého si minul celé svoje bohatstvo. A keď som ťa videl v nebezpečenstve smrti, prosil som, aby som ti mohol pomôcť, ako si ty pomohol mne. Lebo, ako som ti povedal, dobré skutky vždy prinášajú svoje ovocie!“

[@ Fernan Caballero, Andrew Lang, Robert Hodosi]