10*23*/355*/ Vták pravdy ***(3,04k)

Kedysi dávno žil chudobný rybár, ktorý si postavil chatrč na brehu potoka, ktorý sa vyhýbal žiari slnka a hluku miest, pokojne si tiekol popri stromoch a pod kríkmi a počúval spev vtákov nad sebou.

Jedného dňa, keď sa rybár vybral ako zvyčajne nahodiť siete, uvidel, ako k nemu prúd nesie kolísku z krištáľu. Rýchlo pod ňu ponoril sieť, vytiahol ju a zdvihol hodvábnu pokrývku na nej. Vo vnútri, na mäkkom bavlnenom lôžku, ležali dve deti, chlapec a dievča, ktoré otvorili oči a usmiali sa naňho. Muža pri tom pohľade naplnila ľútosť, odhodil sieťku a odniesol kolísku s bábätkami domov k svojej žene.

            Dobrá žena zúfalo rozhadzovala rukami, keď uvidela obsah kolísky.

            „Nie je osem detí dosť,“ zvolala, „bez toho, aby si nám priniesol ešte ďalšie dve? Ako si myslíš, že ich budeme môcť nakŕmiť?“

            „Nechceš, aby som ich nechal zomrieť od hladu,“ odpovedal, „alebo aby ich pohltili morské vlny? Čo stačí ôsmim, bude dosť aj pre desiatich.“

            Manželka už viac nepovedala a v skutočnosti jej srdce túžilo po tých malých stvoreniach. Tak či onak, jedlo v chatrči nikdy nechýbalo a deti rástli a boli také dobré a mierne, že ich pestúni časom milovali rovnako dobre alebo ešte lepšie ako svoje vlastné, ktoré boli hádavé a závistlivé. Sirotám netrvalo dlho, kým si všimli, že chlapci ich nemajú radi a stále im robia napriek, a tak siroty chodievali samotné von a celé hodiny trávili na brehu rieky. Tu vyťahovali kúsky chleba, ktoré si schovali z raňajok, a drobili ich vtákom. Vtáky ich na oplátku naučili veľa vecí: ako skoro ráno vstávať, ako spievať a ako hovoriť ich jazykom, ktorý pozná len veľmi málo ľudí.

            Ale hoci sa malé siroty snažili vyhnúť hádkam so svojimi pestúnmi, bolo veľmi ťažké vždy udržať mier. Situácia sa stále zhoršovala, až jedného rána najstarší chlapec povedal dvojčatám:

            „Je síce pekné, že sa tvárite, že máte také dobré spôsoby a ste oveľa lepší ako my, ale my máme aspoň otca a matku, zatiaľ čo vy máte len rieku, ako ropuchy a žaby.“

            Chudobné deti na túto urážku neodpovedali, ale veľmi ich to mrzelo. A šepkajúc si povedali, že tam už nemôžu zostať, a že musia ísť do sveta a hľadať svoje šťastie.

            A tak na druhý deň vstali tak skoro ako vtáky a vykradli sa dolu po schodoch tak, aby ich nikto nepočul. Jedno okno bolo otvorené. Tak potichu vykĺzli von a utekali k brehu rieky. Potom sa s pocitom, že si našli priateľa, prechádzali po jej brehu a dúfali, že časom stretnú niekoho, kto sa o ne postará.

            Celý ten deň išli stále ďalej bez toho, aby videli živého tvora, až večer, unavené a s ubolenými nohami, uvideli pred sebou malú chatrč. To im na chvíľu zdvihlo náladu, ale dvere boli zatvorené a chatrč sa zdala byť prázdna. Ich sklamanie bolo také veľké, že takmer plakali. Chlapec však zahnal slzy a veselo povedal:

            „No, v každom prípade je tu lavička, kde si môžeme sadnúť. A keď si oddýchneme, premyslíme si, čo bude najlepšie urobiť ďalej.“

            Potom sa posadili na lavičku. Boli príliš unavené, aby si vôbec všimli niečo, čo by ich zaujalo. No, po chvíli, ako sedeli, uvideli, že pod škridlami na streche sedí niekoľko lastovičiek a veselo si medzi sebou štebotajú. Samozrejme, že lastovičky netušili, že deti rozumejú ich reči, inak by sa tak slobodne nerozprávali, a tak hovorili, čo im napadlo.

            „Dobrý večer, moja krásna mestská pani,“ poznamenala jedna lastovička, ktorej spôsoby boli dosť drsné a vidiecke, na adresu druhej, ktorá vyzerala mimoriadne vznešene. „Šťastné sú oči, ktoré ťa vidia! Po rokoch života v paláci si sa vrátila k svojim dávno zabudnutým vidieckym priateľom!“

            „Toto hniezdo som zdedila po svojich rodičoch,“ odpovedala druhá. „A keďže mi ho zanechali, určite sa stane mojím domovom. Ale,“ dodala zdvorilo, „dúfam, že ty a celá tvoja rodina sa máte dobre?“

            „S radosťou môžem povedať, že sa máme naozaj veľmi dobre. Ale moja úbohá dcéra mala prednedávnom taký silný zápal očí, že by bola oslepla, keby som nebola našla zázračnú bylinu, ktorá ju hneď vyliečila.“

            „A ako spieva slávik? Stúpa škovránok tak vysoko ako vždy? A či sa pinka oblieka stále tak elegantne?“ Tu sa však vidiecka lastovička zdvihla.

            „Nikdy nehovorím klebety,“ povedala prísne. „Naši priatelia, ktorí boli kedysi takí nevinní a dobre vychovaní, boli skazení zlými príkladmi ľudí. Je to veľká škoda.“

            „Čože! Nevinnosť a dobré správanie sa nevyskytujú naraz ani medzi vtákmi, ani na vidieku! Moja drahá priateľka, čo to teda hovoríš?“

            „Pravdu a nič viac. Predstav si, že keď sme sa sem vracali, stretli sme pár piniek, ktoré sa práve v čase, keď prišla jar, kvety a dlhé dni, vydali na sever a do zimy. Z čistého súcitu sme sa ich snažili presvedčiť, aby sa vzdali tej hlúposti, ale ony nám odpovedali len s najväčšou drzosťou.“

            „Aké šokujúce!“ zvolala mestská lastovička.

            „Áno, to je pravda. A čo je ešte horšie, chocholatý škovránok, ktorý bol predtým taký bojazlivý a plachý, nie je teraz o nič lepší ako zlodej; kradne kukuricu a obilie, kedykoľvek nejaké nájde.“

            „Čudujem sa tomu, čo hovoríš.“

            „Ešte viac sa budeš čudovať, keď ti poviem, že keď som sem prišla na leto, našla som svoje hniezdo obsadené nehanebným vrabcom! „Toto je moje hniezdo,“ povedala som. „Tvoje?“ odpovedal s hrubým smiechom. „Áno, moje; tu sa narodili moji predkovia a tu sa narodia aj moji synovia.“ A vtom sa naňho môj muž vrhol a vyhodil ho z hniezda. Som si istá, že nič také sa v meste nikdy nestalo.“

            „Možno nie celkom. Ale videla som toho veľa – keby si len vedela!“

            „Ach! povedz nám to! Povedz nám to!“ zvolali ostatní. A keď sa pohodlne usadili, mestská lastovička začala:

            „Musíte teda vedieť, že náš kráľ sa zamiloval do najmladšej dcéry krajčíra, ktorá bola rovnako dobrá a jemná ako krásna. Jeho šľachtici dúfali, že si vyberie kráľovnú z niektorej z ich dcér, a snažili sa svadbe zabrániť. Ale kráľ ich neposlúchol a svadba sa uskutočnila. O necelé mesiace neskôr vypukla vojna a kráľ odišiel na čele svojho vojska, zatiaľ čo kráľovná zostala doma, veľmi nešťastná z odlúčenia. Keď bol uzavretý mier a kráľ sa vrátil, dozvedel sa, že jeho manželka počas jeho neprítomnosti porodila dve deti, ale obe sú mŕtve. Ona sama sa pomiatla a musela byť zatvorená vo veži v horách, kde ju časom môže uzdraviť čerstvý vzduch.“

            „A nebola to pravda?“ opýtali sa lastovičky dychtivo.

            „Samozrejme že nie,“ odpovedala mestská pani s istým opovrhnutím nad ich hlúposťou. „Deti boli práve v tej chvíli nažive v záhradníkovej chalúpke, ale v noci prišiel komorník a vložil ich do kolísky z krištáľu, ktorú odniesol k rieke. Celý deň plávali bezpečne, lebo hoci bol potok hlboký, bol veľmi pokojný a deťom sa nič nestalo. Ráno – tak mi povedal môj priateľ vták rybárik – ich zachránil rybár, ktorý žil neďaleko brehu rieky.“

            Deti doteraz ležali na lavičke a lenivo počúvali rozprávanie, ale keď počuli príbeh o krištáľovej kolíske, ktorý im ich pestúnka vždy rada rozprávala, posadili sa a pozreli sa na seba.

            „Ach, ako sme radi, že sme sa naučili vtáčiu reč!“ povedali oči jedného do očí druhého.

            Medzitým lastovičky opäť prehovorili.

            „To bolo naozaj šťastie!“ zvolali.

            „A keď deti vyrastú, môžu sa vrátiť k otcovi a oslobodiť svoju matku.“

            „Nebude to také ľahké, ako si myslíte,“ odpovedala mestská lastovička a pokrútila hlavou. Pretože budú musieť dokázať, že sú kráľovými deťmi, a tiež to, že ich matka sa vôbec nezbláznila. V skutočnosti je to také ťažké, že existuje len jeden spôsob, ako to kráľovi dokázať.“

            „A to ako?“ zvolali všetky lastovičky naraz. „A ako to vieš?“

            „Viem to,“ odpovedala mestská lastovička, „pretože jedného dňa, keď som prechádzala cez palácovú záhradu, som stretla kukučku, ktorá, ako vám nemusím hovoriť, vždy predstiera, že dokáže vidieť budúcnosť. Začali sme sa rozprávať o istých veciach, ktoré sa diali v paláci, a o udalostiach minulých rokov. „Ach,“ povedala, „jedinou bytosťou, ktorá môže odhaliť zlobu ministrov a ukázať kráľovi, ako veľmi sa mýlil, je Vták pravdy, ktorý vie hovoriť rečou ľudí.“

            „A kde sa tento vták nachádza?“ spýtala som sa.

            „Je zavretý na hrade, ktorý stráži zúrivý obor, ktorý spí každý deň len štvrť hodiny z celých dvadsiatich štyroch hodín,“ odpovedala kukučka.

            „A kde je ten hrad?“ opýtala sa vidiecka lastovička, ktorá rovnako ako všetci ostatní, a predovšetkým deti, počúvala s hlbokou pozornosťou.

            „To je práve to, čo neviem,“ odpovedala jej priateľka. „Môžem vám len povedať, že neďaleko odtiaľto je veža, v ktorej býva stará čarodejnica. Ona pozná cestu a povie ju len tomu, kto jej sľúbi priniesť vodu z fontány mnohých farieb, ktorú používa na svoje kúzla. Nikdy však neprezradí miesto, kde je ukrytý Vták pravdy, lebo ho nenávidí a zabila by ho, keby mohla. Veľmi dobre však vie, že tento vták nemôže zomrieť, lebo je nesmrteľný. A preto ho držia zatvoreného a dňom i nocou ho strážia vtáky zlej viery, ktoré sa mu snažia zatvoriť ústa, aby nebolo počuť jeho hlas.“

            „A nie je tu nikto iný, kto by mohol úbohému chlapcovi povedať, kde má toho vtáka nájsť, ak by sa mu niekedy podarilo dostať do veže?“ spýtala sa vidiecka lastovička.

            „Nikto,“ odpovedala mestská lastovička, „okrem sovy, ktorá žije pustovníckym životom v púšti a z ľudskej reči pozná len jedno slovo, a to je „kríž.“ Takže aj keby sa tam princovi podarilo dostať, nikdy by nerozumel tomu, čo sova hovorí. Ale pozri, slnko sa ponára do svojho úkrytu v morských hlbinách a ja musím ísť do svojho hniezda. Dobrú noc, priatelia, dobrú noc!“

            Potom lastovička odletela a deti, ktoré od radosti z tejto zvláštnej správy zabudli na hlad aj únavu, sa zdvihli a nasledovali smer jej letu. Po dvoch hodinách chôdze dve malé siroty dorazili do veľkého mesta, o ktorom si boli isté, že musí byť hlavným mestom kráľovstva ich otca. Keď uvideli dobromyseľne vyzerajúcu ženu, ktorá stála pri dverách domu, spýtali sa jej, či by im nedala nocľah, a ona bola taká potešená ich peknými tvárami a milými spôsobmi, že ich srdečne prijala.

            Sotva sa na druhý deň ráno rozvidnelo, dievča už zametalo izby a chlapec polieval záhradu, takže kým dobrá žena zišla dolu na prízemie, nemala už čo robiť. To ju tak potešilo, že prosila deti, aby s ňou zostali navždy. Chlapec jej odpovedal, že svoju sestru s ňou rád nechá, ale že on sám má dôležitú prácu a nesmie sa zdržiavať pri jej vybavovaní. Tak sa s nimi rozlúčil a vydal sa na cestu.

            Tri dni putoval po tých najodľahlejších cestách, ale nikde nebolo vidieť žiadne stopy po veži. Štvrtého rána to bolo rovnaké a on sa plný zúfalstva hodil na zem pod strom a skryl si tvár v dlaniach. O chvíľu počul nad hlavou šuchot a keď zdvihol zrak, uvidel hrdličku, ktorá ho pozorovala svojimi jasnými očami. „Ó, holubička!“ zvolal chlapec a oslovil vtáka v jeho vlastnom jazyku, „Ó, holubička! povedz mi, prosím ťa, kde je hrad Príchodu a žiadneho odchodu?“

            „Chudáčik,“ odpovedala holubica, „kto ťa poslal na takú zbytočnú výpravu?“

            „Moje šťastie alebo nešťastie,“ odpovedal chlapec, „neviem, ktoré.“

            „Aby si sa tam dostal,“ povedala holubica, „musíš nasledovať vietor, ktorý dnes fúka smerom k hradu.“

            Chlapec sa jej poďakoval a išiel za vetrom, pričom sa stále bál, že zmení smer a zavedie ho na scestie. Zdalo sa však, že vietor sa nad ním zľutoval a neustále fúkal ďalej.

            S každým krokom bola krajina čoraz pochmúrnejšia, no za súmraku dieťa za tmavými a holými skalami uvidelo ešte niečo temnejšie. Bola to veža, v ktorej bývala čarodejnica, a tak sa chopilo klopadla a trikrát hlasno zaklopalo, čo sa ozývalo v dutinách okolitých skál.

            Dvere sa pomaly otvorili a na prahu sa objavila stará žena so sviečkou pri tvári, ktorá bola taká ohavná, že chlapec mimovoľne ustúpil dozadu. Takmer rovnako bol vystrašený húfom jašteríc, chrobákov a podobných tvorov, ktoré ju obklopovali, ako samotnou ženou.

            „Kto si ty, ktorý sa opovažuje zaklopať na moje dvere a zobudiť ma?“ zvolala. „Rýchlo mi povedz, čo chceš, inak to bude pre teba len horšie.“

            „Pani,“ odpovedalo dieťa, „verím, že len vy poznáte cestu do hradu Príchodu a žiadneho odchodu. Preto vás prosím, aby ste mi ju ukázali.“

            „Veľmi dobre,“ odpovedala čarodejnica s niečím, čo malo byť úsmevom, „ale dnes je už neskoro. Zajtra pôjdeš. Teraz vstúp a budeš spať s mojimi jaštericami.“

            „Nemôžem zostať,“ povedal. „Musím sa hneď vrátiť, aby som sa dostal na cestu, z ktorej som vyšiel, skôr ako začne svitať.“

            „Ak ti to poviem, sľúbiš mi, že mi prinesieš túto fľašku plnú pestrofarebnej vody z prameňa na nádvorí hradu?“ spýtala sa ho. „Ak nedodržíš slovo, navždy ťa premením na jaštericu.“

            „Sľubujem,“ odpovedal chlapec.

            Potom stará žena zavolala veľmi chudého psa a povedala mu:

            „Odveď toto malé dieťa do hradu Príchodu a žiadneho odchodu a daj pozor, aby si môjho priateľa varoval pred jeho príchodom.“ A pes vstal, otriasol sa a vydal sa na cestu.

            Po dvoch hodinách sa zastavili pred obrovským hradom, veľkým, čiernym a pochmúrnym, ktorého dvere boli otvorené dokorán. Hoci ani zvuk, ani svetlo nedávali najavo, že by sa v ňom niekto nachádzal. Zdalo sa však, že pes vie, čo má očakávať, a, po divokom zavýjaní sa vydal ďalej. Ale chlapec, ktorý si nebol istý, či je to štvrťhodina, keď obor spí, zaváhal, či ho má nasledovať, a na chvíľu sa zastavil pod divou olivou, ktorá rástla neďaleko. Bol to jediný strom, ktorý videl, odkedy sa rozlúčil s holubicou. „Ach, nebesá, pomôžte mi!“ zvolal.

            „Kríž! Kríž!“ odpovedal mu hlas.

            Chlapec poskočil od radosti, keď spoznal hlas sovy, o ktorej hovorila lastovička, a povedal ticho v jazyku vtákov:

            „Ó, múdra sova, prosím ťa, ochraňuj ma a veď ma, lebo som prišiel hľadať Vtáka pravdy. No najprv musím naplniť túto fľašu pestrofarebnou vodou na nádvorí hradu.

            „To nerob,“ odpovedala sova, „ale naplň ju z prameňa, ktorý buble blízko fontány s pestrofarebnou vodou. Potom choď do voliéry oproti veľkým dverám. Ale dávaj pozor, aby si sa nedotkol žiadneho zo žiarivo operených vtákov, ktoré sa v nej nachádzajú a z ktorých každý jeden bude na teba kričať, že je Vták pravdy. Vyber si len malého bieleho vtáčika, ktorý je ukrytý v kúte a ktorého sa ostatní ustavične snažia zabiť, netušiac, že nemôže zomrieť. A ponáhľaj sa, lebo práve v tejto chvíli obor zaspal a ty máš na všetko len štvrťhodinu.“

            Chlapec sa rozbehol, ako najrýchlejšie vedel, a vošiel na nádvorie, kde uvidel dva pramene tesne pri sebe. Prešiel okolo mnohofarebnej vody bez toho, aby sa na ňu čo len pozrel, a naplnil nádobu z prameňa, ktorého voda bola priezračná a čistá. Potom sa ponáhľal k voliére a takmer ho ohlušil hluk, ktorý sa zdvihol, keď za sebou zavrel dvere. Hlasy pávov, hlasy havranov, hlasy strák, z ktorých každý sa vyhlasoval za Vtáka pravdy. Chlapec s neochvejnou tvárou prešiel popri všetkých až do rohu, kde, obkolesený kŕdľom zúrivých vrán, ležal malý biely vták, ktorého hľadal. Bezpečne si ho vložil do vrecka na hrudi a utekal preč, nasledovaný výkrikmi vtákov zlej viery, ktoré zanechal za sebou.

            Keď vyšiel von, bez zastavenia dobehol k čarodejníckej veži a podal starenke fľašku, ktorú mu dala.

            „Staň sa papagájom!“ zvolala a vyliala naňho vodu. Ale namiesto toho, aby stratil svoju podobu, ako sa to stalo mnohým predtým, len desaťkrát zmohutnel, pretože voda bola začarovaná na dobro, a nie na zlo. Vtedy sa plaziaci zástup zvierat okolo čarodejnice ponáhľal, aby sa vyváľal vo vode, a opäť sa z každého z nich stali ľudské bytosti.

            Keď čarodejnica videla, čo sa deje, vzala metlu a odletela.

            Nikto nevie uhádnuť, akú radosť mala sestra pri pohľade na svojho brata, ktorý niesol Vtáka pravdy. No hoci chlapec dokázal veľa, zostávalo ešte niečo veľmi ťažké, a to ako odniesť Vtáka pravdy kráľovi bez toho, aby sa ho zmocnili zlí dvorania, ktorých by odhalenie ich sprisahania zničilo.

            Čoskoro, nikto nevedel ako, sa rozniesla správa, že Vták pravdy sa vznáša okolo paláca, a dvorania sa všemožne pripravovali, aby mu zabránili dostať sa ku kráľovi.

            Pripravili nabrúsené zbrane a zbrane s jedom, poslali po orly a sokoly, aby ho ulovili, a postavili klietky a skrinky, do ktorých ho chceli zavrieť, ak by sa im ho nepodarilo zabiť. Vyhlásili, že jeho biele perie si v skutočnosti len nasadil, aby zakrylo jeho čierne perie. V skutočnosti nebolo nič, čo by neurobili, aby kráľ vtáka neuvidel, alebo ak by ho uvidel, aby nedbal na jeho slová.

            Ako to v takýchto prípadoch často býva, dvorania spôsobili to, čoho sa obávali. Tak veľa hovorili o Vtákovi pravdy, že sa o ňom napokon dopočul aj kráľ a vyslovil želanie, že by ho rád uvidel. Čím viac ťažkostí mu kládli do cesty, tým silnejšie rástla jeho túžba, a napokon kráľ zverejnil vyhlásenie, že ktokoľvek nájde Vtáka pravdy, nech mu ho bezodkladne privedie.

            Hneď ako sa chlapec dozvedel o tomto vyhlásení, zavolal svoju sestru a ponáhľali sa do paláca. Vták bol zapnutý v tunike, ale ako sa dalo očakávať, dvorania zatarasili cestu a povedali dieťaťu, že nemôže vstúpiť. Márne chlapec vyhlasoval, že len plní kráľov príkaz. Dvorania mu len odpovedali, že jeho veličenstvo ešte nevstalo z postele a je zakázané ho budiť.

            Stále sa rozprávali, keď zrazu vták vyriešil otázku tým, že vyletel hore otvoreným oknom do kráľovej izby. Tam pristál na vankúši v blízkosti kráľovej hlavy, úctivo sa poklonil a povedal:

            „Môj pane, som Vták pravdy, ktorého si chcel vidieť, a bol som prinútený priblížiť sa k tebe týmto spôsobom, pretože chlapca, ktorý ma priniesol, tvoji dvorania nechcú pustiť do paláca.“

            „Zaplatia za svoju drzosť,“ povedal kráľ. Okamžite prikázal jednému zo svojich sluhov, aby chlapca ihneď priviedol do jeho komnát. A o chvíľu nato vošiel princ, držiac svoju sestru za ruku.

            „Kto si?“ spýtal sa kráľ. „A čo má s tebou spoločné Vták pravdy?“

            „Ak to Vaše Veličenstvo dovolí, Vták pravdy to vysvetlí sám,“ odpovedal chlapec.

            A vták to vysvetlil a kráľ sa po prvý raz dozvedel o zlom sprisahaní, ktoré pred ním tajili už toľko rokov. So slzami v očiach vzal svoje deti na ruky a ponáhľal sa s nimi do veže v horách, kde bola zavretá kráľovná. Nešťastná žena bola biela ako mramor, lebo žila takmer v tme, ale keď uvidela svojho manžela a deti, do tváre sa jej vrátila farba a bola opäť krásna ako vždy.

            Všetci sa vrátili do mesta, kde sa konali veľké oslavy. Zlým dvoranom boli odťaté hlavy a všetok majetok im bol odobratý. Čo sa týka dobrého starého páru, dostali bohatstvo a pocty a boli milovaní a vysoko vážení až do konca svojho života.

[@ Fernan Caballero, Andrew Lang, Robert Hodosi]