10*25*/357*/ Čarovná kniha ***(2,51k)

kedysi dávno žili raz manželia Peder a Kirsten, ktorí už boli veľmi starí a mali jediného syna, ktorý sa volal Hans. Odmalička mu hovorili, že v deň svojich šestnástych narodenín musí ísť do sveta a odpracovať si svoje učňovské roky. A tak sa jedného krásneho letného rána Hans vydal hľadať šťastie len so šatami, ktoré mal na sebe.

Dlhé hodiny sa veselo vliekol po ceste a občas sa zastavil, aby sa napil z nejakého čistého prameňa alebo aby si zo stromu natrhal zrelé ovocie. Malé divé tvory naňho vykukovali spod kríkov a on im kýval, usmieval sa a želal im „Dobré ráno“. Po nejakom čase chôdze stretol starého bielobradého muža, ktorý sa blížil po chodníku. Chlapec nechcel ustúpiť nabok a muž bol odhodlaný neurobiť to tiež, a tak do seba navzájom narazili.

            „Myslím si,“ povedal starec, „že chlapec by mal ustúpiť starcovi.“

            „Cesta je rovnako moja ako i tvoje,“ odpovedal drzo mladý Hans, pretože ho nikdy neučili zdvorilosti.

            „No, to je pravda,“ odpovedal mierne druhý. „A kam ideš?“

            „Idem do služby,“ povedal Hans.

            „Potom môžeš ísť so mnou a slúžiť mi,“ odpovedal muž.

            Nuž, Hans by to mohol urobiť, ale najprv sa opýtal, že aký by bol jeho plat.

            „Dve libry ročne a nerobil by si nič iné, len udržiaval čistotu v niekoľkých miestnostiach,“ povedal starec.

            To sa Hansovi zdalo dosť jednoduché, a tak súhlasil, že vstúpi do starcových služieb, a vydali sa spolu na cestu. Cestou prešli hlbokým údolím a prišli k hore, kde muž otvoril padacie dvere a vyzval Hansa, aby ho nasledoval. Prešli cez ne a začali schádzať po dlhých schodoch. Keď sa dostali dnu, Hans uvidel veľké množstvo miestností osvetlených mnohými lampami a plných krásnych vecí. Kým sa rozhliadal, starec mu povedal:

            „Teraz už vieš, čo máš robiť. Musíš tieto miestnosti udržiavať v čistote a každý deň posypať podlahu pieskom. Tu je stôl, kde vždy nájdeš jedlo a pitie, a tam je tvoja posteľ. Vidíš, že na stene visí veľa oblekov. Môžeš si obliecť, ktorý sa ti zapáči, ale pamätaj, že nikdy nesmieš otvoriť tieto zamknuté dvere. Ak to urobíš, stane sa ti niečo zlé. Zbohom, lebo ja opäť idem preč a neviem povedať, kedy sa vrátim.“

            Sotva starec zmizol, Hans si sadol k dobrému jedlu a potom si ľahol do postele a spal až do rána. Najprv si nevedel spomenúť, čo sa mu stalo, ale vzápätí vyskočil a prešiel všetky izby a dôkladne si ich prezrel.

            „Aké hlúpe, keď mi prikázal, aby som dal na podlahy piesok,“ pomyslel si, „keď tu okrem mňa nikto nie je! Nič také neurobím.“ A tak rýchlo zavrel dvere a upratal a dal do poriadku len svoju vlastnú izbu. A po prvých dňoch sa mu zdalo, že aj to je zbytočné, lebo nikto sa tam neprišiel pozrieť, či sú izby čisté alebo nie. Nakoniec nerobil vôbec nič, len sedel a rozmýšľal, čo je za zamknutými dverami, až sa napokon rozhodol, že sa tam pôjde pozrieť.

            Kľúč sa v zámke ľahko otočil. Hans vošiel, napoly vystrašený z toho, čo robí, a prvé, čo uvidel, bola hromada kostí. To nebolo veľmi veselé. Ale ako vychádzal von, mu pohľad padol na policu s knihami. Pomyslel si, že to je dobrý spôsob, ako si skrátiť čas, pretože rád čítal A tak si vzal jednu z kníh na polici. Bola celá o mágii a hovorila o tom, ako sa môže človek zmeniť na čokoľvek na svete, čo sa mu páči. Mohlo by byť niečo vzrušujúcejšie alebo užitočnejšie? Vložil si ju do vrecka a rýchlo vybehol z hory malými dverami, ktoré zostali otvorené.

            Keď prišiel domov, rodičia sa ho pýtali, čo robil a odkiaľ má to krásne oblečenie, ktoré má na sebe.

            „Ach, sám som si ho vyslúžil,“ odpovedal.

            „Za taký krátky čas si si ho určite nezaslúžil,“ povedal jeho otec. „Choď preč! Nebudem ťa tu zdržiavať. Nechcem mať vo svojom dome zlodejov!“

            „Prišiel som ti len pomôcť,“ odpovedal chlapec nevrlo. „Teraz odídem, ako si želáš. Ale zajtra ráno, keď vstaneš, uvidíš pri dverách veľkého psa. Neodháňaj ho, ale vezmi ho na hrad a predaj ho vojvodovi, dá ti zaň desať dolárov; len musíš priniesť remeň, na ktorom ho budeš viesť, späť domov.“

            Na druhý deň pes naozaj stál pri dverách a čakal, kým ho pustia dnu. Starý pán sa dosť bál, aby sa nedostal do problémov, ale jeho žena ho presvedčila, aby psa predal, ako mu chlapec prikázal. A tak ho vzal na hrad a predal vojvodovi za desať dolárov. Nezabudol si však odložiť remeň, na ktorom zviera viedol, a priniesť ho domov. Keď tam prišiel, vo dverách ho privítala stará Kirsten.

            „Nuž, Peder, predal si toho psa?“ spýtala sa ho.

            „Áno, Kirsten, a priniesol som desať dolárov, ako nám povedal chlapec,“ odpovedal Peder.

            „Tak to je dobre!“ povedala jeho žena. „Teraz vidíš, čo človek získa, keď urobí, čo sa mu prikáže. Keby nebolo mňa, bol by si psa opäť vyhnal a my by sme prišli o peniaze. Koniec koncov, ja vždy viem, čo je najlepšie.“

            „Hlúposť!“ povedal jej manžel. „Ženy si vždy myslia, že vedia všetko najlepšie. Bol by som psa predal rovnako, nech by si mi povedala čokoľvek. Odlož peniaze na bezpečné miesto a nehovor toľko.“

            Na druhý deň prišiel Hans znova, ale hoci všetko dopadlo tak, ako predpovedal, zistil, že jeho otec ešte stále nie je celkom spokojný.

            „Choď preč!“ povedal. „Dostaneš nás len do problémov.“

            „Ešte som ti nepomohol dosť,“ odpovedal chlapec. „Zajtra sem príde veľká tučná krava, veľká ako dom. Odvez ju do kráľovského paláca a dostaneš za ňu až tisíc dolárov. Len jej musíš rozviazať ohlávku, ktorou ju privedieš, a priniesť ju späť, a nevracaj sa po hlavnej ceste, ale cez les.“

            Na druhý deň, keď manželia vstali, uvideli, že do okna ich spálne hľadí obrovská hlava kravy, ktorá bola celá takmer taká veľká ako ich chata. Kirsten sa od radosti skoro zbláznila pri pomyslení na peniaze, ktoré im krava prinesie.

            „Ale ako jej prehodíš povraz cez hlavu?“ spýtala sa.

            „Počkaj a uvidíš, žena moja,“ odpovedal jej manžel. Potom Peder vzal rebrík, ktorý viedol do senníka, oprel ho krave o krk, vyliezol naň a prehodil jej povraz cez hlavu. Keď sa uistil, že slučka je pevná, vydali sa k palácu. Stretli tam samotného kráľa, ako sa prechádza po svojom pozemku.

            „Počul som, že sa bude princezná vydávať,“ povedal Peder. „A tak som Vášmu Veličenstvu priniesol kravu, ktorá je väčšia ako všetky kravy, ktoré ste doteraz videli. Bude Vaše Veličenstvo ochotné ju kúpiť?“

            Kráľ, pravda, nikdy nevidel také veľké zviera a ochotne zaplatil tisíc dolárov, čo bola požadovaná cena. Peder však nezabudol pred odchodom zložiť z kravy ohlávku. Keď odišiel, kráľ poslal po mäsiara a povedal mu, aby zviera zabil na svadobnú hostinu. Mäsiar si pripravil sekeru, ale práve keď sa chystal udrieť, krava sa zmenila na holubicu a odletela. A mäsiar stál a hľadel za ňou, akoby bol premenený na kameň. Keďže však holubicu nemohol nájsť, musel kráľovi povedať, čo sa stalo, a ten zasa vyslal poslov, aby starca chytili a priviedli späť. Peder však bol v bezpečí v lese a tak ho nevedeli nájsť. Keď konečne pocítil, že nebezpečenstvo pominulo a môže sa vrátiť domov, Kirsten takmer omdlela od radosti pri pohľade na všetky peniaze, ktoré so sebou priniesol.

            „Teraz, keď sme bohatí ľudia, musíme si postaviť väčší dom,“ zvolala, ale Peder len pokrútil hlavou a povedal: „Nie! Keby sme to urobili, ľudia by hovorili, že sme k svojmu bohatstvu prišli zlým skutkom.“

            O niekoľko dní neskôr prišiel Hans znova.

            „Odíď, kým nás nedostaneš do problémov,“ povedal mu otec. „Zatiaľ sme dostali dostatok peňazí, ale aj tak ti nedôverujem.“

            „Tým sa netráp, otec,“ povedal Hans. „Zajtra nájdeš vonku pri bráne koňa. Odveď ho na trh a dostaneš zaň tisíc dolárov. Len nezabudni mu dať dole uzdu, keď ho budeš predávať.“

            No a ráno tam bol kôň; Kirsten ešte nikdy nevidela také krásne zviera. „Dávaj pozor, aby ti neublížil, Peder,“ povedala.

            „Hlúposť, žena,“ odvetil nahnevane. „Keď som bol chlapec, žil som s koňmi a mohol som na každom jazdiť dvadsať míľ dookola.“ Ale to nebola celkom pravda, pretože v živote na koňa nesadol.

            Napriek tomu bolo zviera dostatočne pokojné, takže Peder sa na jeho chrbte bezpečne dostal až na trh. Tam stretol muža, ktorý mu ponúkol deväťsto deväťdesiatdeväť dolárov, ale Peder zaň nechcel menej ako tisíc. Nakoniec prišiel starý, sivovlasý muž, ktorý si koňa prezrel a súhlasil, že ho kúpi. Ale len čo sa ho dotkol, kôň začal kopať a zmietať sa. „Musím mu dať dole uzdu,“ povedal Peder. „Nemá sa predávať spolu so zvieraťom, ako sa to zvyčajne stáva.“

            „Dám Vám za uzdu sto dolárov,“ povedal starec a vytiahol peňaženku.

            „Nie, nemôžem ju predať,“ odpovedal Hansov otec.

            „Päťsto dolárov!“

            „Nie.“

            „Tisíc!“

            Pri tejto skvelej ponuke Pederova obozretnosť ustúpila; bola škoda nevziať toľko peňazí. Súhlasil teda, že ich prijme. Sotva však dokázal udržať koňa, stal sa takým neovládateľným. Preto dal zviera na starosť starcovi a so svojimi dvetisíc dolármi sa vrátil domov.

            Kirsten sa, samozrejme, potešila tomuto novému kúsku šťastia a trvala na tom, aby sa postavil nový dom a kúpil pozemok. Tentoraz Peder súhlasil a čoskoro mali celkom peknú farmu.

            Medzitým sa starý pán vydal na cestu za svojou novou kúpou, a keď prišiel ku kováčskej dielni, požiadal kováča, aby mu ukoval podkovy pre koňa. Kováč navrhol, aby sa najprv spolu napili, a koňa uviazal pri prameni, kým oni pôjdu dovnútra. Deň bol horúci, obaja muži boli smädní a okrem toho si mali čo povedať. A tak hodiny ubiehali a oni sa stále rozprávali. Potom vyšla slúžka po vedro vody a ako dobrosrdečná dievčina dala trochu napiť koňovi. Aké bolo jej prekvapenie, keď jej to zviera povedalo: „Daj mi dolu uzdu a zachrániš mi život.“

            „To sa neodvážim,“ povedala. „Tvoj pán sa bude veľmi hnevať.“

            „Nemôže ti ublížiť,“ odpovedal kôň, „a ty mi zachrániš život.“

            Na to mu zložila uzdu, ale takmer omdlela od úžasu, keď sa kôň premenil na holubicu a odletel. Práve vtedy vyšiel starec z domu. Hneď ako uvidel, čo sa stalo, premenil sa na jastraba a letel za holubicou. Preleteli cez lesy a polia a nakoniec dorazili ku kráľovskému palácu obklopenému krásnymi záhradami. Princezná sa prechádzala so svojimi sprievodcami v ružovej záhrade, keď sa holubica premenila na zlatý prsteň, ktorý jej padol rovno k nohám.

            „Aha, tu je prsteň!“ zvolala. „Odkiaľ sa len mohol vziať?“ Vzala ho a nasadila si ho na prst. Keď to urobila, horár stratil nad Hansom moc – lebo, samozrejme že to bol on, kto bol psom, kravou, koňom a holubicou.

            „Nuž, to je naozaj zvláštne,’“ povedala princezná. „Sedí mi, akoby bol vyrobený pre mňa!“

            Práve v tej chvíli sa tam objavil kráľ.

            „Pozri, čo som našla!“ zvolala jeho dcéra.

            „No, to nestojí za veľa, moja drahá,“ povedal. „Okrem toho, myslím, že máš dosť prsteňov.“

            „Nevadí, aj tak sa mi páči,“ odpovedala princezná.

            No len čo osamela, na jej počudovanie prsteň zrazu opustil jej prst a stal sa z neho muž. Viete si predstaviť, ako sa zľakla, ako by sa bol zľakol naozaj každý. Ale v okamihu sa z muža opäť stal prsteň a potom sa opäť zmenil na muža, a tak to išlo nejaký čas, kým si na tieto náhle zmeny nezačala zvykať.

            „Je mi ľúto, že som ťa vystrašil,“ povedal Hans, keď si myslel, že môže bezpečne prehovoriť k princeznej bez toho, aby začala kričať. „Uchýlil som sa k tebe, lebo starý horár, ktorého som urazil, sa ma pokúšal zabiť, a tu som v bezpečí.“

            „Tak to by si mal radšej zostať tu,“ povedala princezná. Hans teda zostal a stali sa z nich dobrí priatelia. Hoci, samozrejme, on sa stal človekom, len keď nebol nikto iný prítomný.

            To všetko bolo pekné, ale jedného dňa, ako sa spolu rozprávali, náhodou vošiel do izby kráľ, a hoci sa Hans rýchlo premenil na prsteň, bolo už neskoro.

            Kráľ sa strašne nahneval.

            „Tak preto si sa odmietla vydať za všetkých kráľov a princov, ktorí sa uchádzali o tvoju ruku?“ zvolal.

            A bez toho, aby počkal, kým prehovorí, prikázal, aby jeho dcéru zamurovali v altánku a spolu s jej milencom ich nechali vyhladovať.

            V ten večer nebohú princeznú, ktorá ešte stále nosila prsteň, zavreli do altánku s dostatkom jedla na tri dni a dvere zamurovali. Po týždni alebo dvoch si však kráľ pomyslel, že napriek jej zlému správaniu je načase vystrojiť jej veľkolepý pohreb, a dal otvoriť letohrádok. Nemohol však uveriť vlastným očiam, keď zistil, že tam nie je ani princezná, ani Hans. Namiesto toho pri jeho nohách bola veľká diera, dosť veľká na to, aby ňou prešli dvaja ľudia.

            A čo sa  s nimi stalo?

            Keď sa princezná a Hans vzdali nádeje a vrhli sa na zem, aby zomreli, spadli do tejto diery, a to priamo cez zem, a nakoniec sa prepadli do zámku postaveného z čistého zlata na druhom konci sveta a tam žili šťastne. Ale o tom kráľ, samozrejme, nič nevedel.

            „Pôjde niekto dolu a pozrie sa, kam vedie tá chodba?“ spýtal sa a obrátil sa na svojich strážcov a dvoranov. „Skvele odmením toho, kto bude dostatočne odvážny, aby ju preskúmal.“

            Dlho nikto neodpovedal. Diera bola tmavá a hlboká, a ak mala dno, nikto ho nevidel. Nakoniec sa jeden vojak, ktorý bol dosť ľahkovážny, ponúkol na túto službu a opatrne sa spustil do tmy. O chvíľu však aj on spadol dolu do diery. Rozmýšľal, či bude padať navždy! Ach, aký bol nakoniec vďačný, keď sa dostal na nejaký hrad, kde stretol princeznú a Hansa, ktorí vyzerali celkom dobre a vôbec nie akoby boli vyhladovaní. Začali sa rozprávať a vojak im povedal, že kráľ veľmi ľutuje, ako sa správal k svojej dcére, a dňom i nocou si želá, aby ju mohol mať opäť späť.

            Potom všetci nastúpili na loď a plavili sa domov, a keď prišli do princezninej krajiny, Hans sa prezliekol za panovníka susedného kráľovstva a sám sa vybral do paláca. Kráľ, ktorý sa pýšil svojou pohostinnosťou, ho srdečne privítal a na jeho počesť usporiadal hostinu. V ten večer, keď sedeli a pili víno, Hans povedal kráľovi:

            „Počul som o sláve Vášho Veličenstva a prišiel som zďaleka, aby som sa Vás opýtal na radu. Istý muž v mojej krajine pochoval svoju dcéru zaživa, pretože milovala mladíka, ktorý sa narodil ako roľník. Ako mám potrestať tohto krutého otca, pretože je na mne, aby som vyniesol rozsudok?“

            Kráľ, ktorý bol stále úprimne zarmútený nad stratou svojej dcéry, odpovedal rýchlo:

            „Spáľte ho zaživa a jeho popol rozsypte po celom kráľovstve.“

            Hans sa naňho chvíľu uprene díval a potom odhodil svoje prestrojenie.

            „Ty si ten muž,“ povedal, „a ja som ten, čo miloval tvoju dcéru a stal sa zlatým prsteňom na jej prste. Je v bezpečí a čaká neďaleko odtiaľto, ale ty si vyriekol rozsudok nad sebou.“

            Vtedy kráľ padol na kolená a prosil o milosť; a keďže bol v iných ohľadoch dobrým otcom, odpustili mu. 

            Svadba Hansa a princeznej sa oslavovala s veľkou slávnosťou, ktorá trvala mesiac. Čarodejník z hory sa na nej chcel tiež zúčastniť, ale keď kráčal po ceste, ktorá viedla k palácu, spadol mu na hlavu uvoľnený kameň a usmrtil ho. A tak Hans a princezná žili potom v pokoji a šťastí po všetky svoje dni, a keď starý kráľ zomrel, vládli namiesto neho.

[@ Dánska poviedka, Mrs Skavgaard Pedersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]