11*01*/358*/ Mečúň ***(1,82k)

Kedysi dávno žila v malej chalúpke medzi kopcami žena so svojím synom a na jej veľký žiaľ, mladík, hoci mal sotva viac ako dvadsať rokov, nemal na hlave ani toľko vlasov ako dieťa. Ale aj keď vyzeral starý, bol veľmi lenivý a nech mu matka našla akúkoľvek prácu, odmietol pracovať a o niekoľko dní sa vždy vrátil domov.

            V jedno pekné letné ráno ležal a driemal ako zvyčajne v malej záhrade pred domčekom, keď okolo išla na koni sultánova dcéra a za ňou niekoľko vkusne oblečených dám. Mladík sa lenivo trochu nadvihol, aby sa na ňu pozrel, a ten jediný pohľad zmenil celú jeho povahu.

            „Ožením sa s ňou a s nikým iným,“ pomyslel si. Vyskočil na nohy a išiel hľadať svoju matku.

            „Musíš ísť okamžite za sultánom a povedať mu, že chcem jeho dcéru za manželku,“ povedal.

            „ČO?“ vykríkla stará žena a stiahla sa do kúta, pretože nič iné ako náhle šialenstvo nemohlo vysvetliť takú čudesnú záležitosť.

            „Nechápeš? Musíš ísť okamžite za sultánom a povedať mu, že chcem jeho dcéru za manželku,“ opakoval mladík netrpezlivo.

            „Ale… ale vieš, čo hovoríš?“ koktala matka. „Nevyučíš sa nijakému remeslu, máš len päť zlatých, ktoré ti zanechal otec, a naozaj si predstavuješ, že by sultán dal svoju dcéru takému plešivcovi bez peňazí, ako si ty?“

            „To je moja vec, urob, čo ti vravím.“ A ani vo dne, ani v noci ju s tým jej syn neprestával trápiť, až si v zúfalstve obliekla svoje najlepšie šaty, zahalila sa závojom a odišla cez kopec do paláca.

            Bol to deň, ktorý sultán vyhradil na počúvanie sťažností a prosieb svojho ľudu, a tak žena nemala žiadne ťažkosti dostať sa až k nemu.

„Nemyslite si, že som blázon, Vaša Excelencia,“ začala, „hoci viem, že tak musím vyzerať. Mám však syna, ktorý, odkedy jeho oči spočinuli na zahalenej tvári princeznej, ma nenechal na pokoji vo dne ani v noci, kým som nesúhlasila prísť do paláca a požiadať Vašu Excelenciu o ruku Vašej dcéry. Márne som mu hovorila, že takáto opovážlivosť ma môže stáť hlavu, nič nechcel počúvať. Preto som tu; urobte so mnou, ako sa vám páči!“

            Sultán vždy miloval všetko, čo sa vymykalo z bežného života, a táto situácia bola naozaj nová. A tak namiesto toho, aby prikázal zbičovať to roztrasené stvorenie alebo ho uvrhnúť do väzenia, ako by to urobili iní panovníci, len povedal: „Povedz svojmu synovi, aby sem prišiel.“

            Stará žena prekvapene hľadela na takúto odpoveď. Keď však sultán zopakoval svoje slová ešte miernejšie ako predtým a nevyzeral nijako nahnevane, dodala si odvahu, znovu sa uklonila a ponáhľala sa domov.

            „No, ako sa ti darilo?“ spýtal sa jej syn dychtivo, keď prekročila prah dverí.

            „Bez meškania máš ísť do paláca a porozprávať sa so samotným sultánom,“ odpovedala matka. Keď si vypočul dobrú správu, tvár sa mu tak nádherne rozjasnila, až si matka pomyslela, že aká je škoda, že nemá vlasy, lebo potom by bol celkom pekný.

            „Ach, blesk nelieta rýchlejšie,“ zvolal. A v ďalšom okamihu jej zmizol z dohľadu.

            Keď sultán uvidel plešatú hlavu nápadníka svojej dcéry, už nemal náladu na žartovanie a rozhodol sa, že sa musí nejako zbaviť takého nevítaného milenca. Keďže však mladíka povolal do paláca, ťažko ho mohol prepustiť bez dôvodu, a tak narýchlo povedal:

            „Počul som, že sa chceš oženiť s mojou dcérou? Dobre, dobre. Muž, ktorý sa má stať jej manželom, však musí najprv pozbierať všetky vtáky na svete a priniesť ich do záhrad paláca, lebo doteraz si žiadne vtáky nevytvorili domov na tých stromoch.“

            Mladíka pri sultánových slovách prepadlo zúfalstvo. Ako mal chytiť všetky tieto vtáky, a aj keby sa mu ich podarilo chytiť, trvalo by roky, kým by ich dopravil do paláca! Napriek tomu bol príliš hrdý na to, aby si sultán myslel, že sa vzdal princeznej bez boja. A tak sa vybral na cestu, ktorá viedla vedľa paláca, a kráčal ďalej a vôbec si nevšímal, kam ide.

            Takto mu ubehol týždeň a nakoniec sa ocitol na ceste cez púšť, kde boli sem-tam roztrúsené veľké skaly. V tieni, ktorý vrhala jedna z nich, sedel svätý muž alebo derviš, ako ho volali, a ten mladíkovi naznačil, aby si sadol vedľa neho.

            „Niečo ťa trápi, syn môj,“ povedal svätý muž. „Povedz mi, čo to je, možno ti budem môcť pomôcť.“

            „Otče môj,“ odpovedal mladík, „chcem sa oženiť s princeznou z mojej krajiny, ale sultán mi ju odmieta dať, ak nedokážem pozbierať všetky vtáky na svete a priviesť ich do jeho záhrady. A ako by som to mohol urobiť ja alebo ktokoľvek iný?“

            „Nezúfaj,“ odpovedal derviš, „nie je to také ťažké, ako sa zdá. Dva dni cesty odtiaľto, na ceste zapadajúceho slnka, stojí cyprus, väčší ako všetky ostatné cyprusy, ktoré rastú na zemi. Sadni si tam, kde je tieň najtemnejší, blízko kmeňa, a nehýb sa. Čoskoro budeš počuť mohutný šum krídel a všetky vtáky sveta priletia a zahniezdia sa v konároch. Dávaj pozor, aby si nevydal ani hlások, kým všetko opäť neutíchne, a potom povedz: „Mečúň!“ Vtedy budú vtáky nútené zostať tam, kde sú. Ani jeden z nich sa nebude môcť pohnúť z hniezda; a ty si ich budeš môcť umiestniť na svoju hlavu, ruky a telo, a takto ich potom odniesť k sultánovi.“

            Mladík s radostným srdcom poďakoval dervišovi a tak pozorne počúval jeho pokyny, že o niekoľko dní neskôr vošla do sultánovej prítomnosti zvláštna postava pokrytá jemným perím. Princeznin otec bol plný prekvapenia, pretože takýto pohľad ešte nikdy nevidel. Ó, aké krásne boli tie malé telá a jasné vystrašené oči! Čoskoro sa ozvalo jemné pohnutie a aké množstvo krídel sa rozvinulo: modré krídla, žlté krídla, červené krídla, zelené krídla. A keď mladík zašepkal: „Leťte!“ najprv krúžili okolo sultánovej hlavy a potom zmizli cez otvorené okno, aby si vybrali domov v záhrade.

„Splnil som tvoj príkaz, sultán, a teraz mi daj princeznú,“ povedal mladík. A sultán odpovedal narýchlo:

            „Áno! Ach, áno! dobre si ma potešil! Zostáva už len jedna vec, aby sa z teba stal manžel, po ktorom by túžilo každé dievča. Tá tvoja hlava, vieš, je taká veľmi plešatá! Nechaj si ju pokryť peknými hustými kučeravými vlasmi, a potom ti dám svoju dcéru. Si taký šikovný, že som si istý, že ti to nebude robiť žiadne problémy.“

            Mladík mlčky počúval sultánove slová a mlčky sedel v matkinej kuchyni ešte mnoho dní, kým sa k nemu jedného rána nedostala správa, že sultán zasnúbil svoju dcéru s čarodejníkovým synom a že svadba sa bude bez meškania sláviť v paláci. Vtedy sa rozčúlený zdvihol, rýchlo a potajomky sa dostal k bočným dverám, ktoré používali len robotníci udržiavajúci budovu v poriadku, a nikým nepozorovaný sa dostal do mešity. A potom vošiel do paláca galériou, ktorá sa otvárala priamo do veľkej sály. Tu sa zhromaždili nevesta, ženích a dvaja alebo traja priatelia, ktorí čakali na príchod sultána, aby podpísali manželskú zmluvu.

            „Mečúň!“ zašepkal mladík. A hneď zostali všetci prikovaní k zemi; aj niektorí poslovia, ktorých sultán poslal, aby sa presvedčili, či je všetko pripravené, zdieľali rovnaký osud.

            Nakoniec sa sultán nahnevaný a netrpezlivý vydal dolu, aby sa na vlastné oči presvedčil, čo sa stalo. Ale keďže mu nikto nedokázal podať žiadne vysvetlenie, prikázal jednému zo svojich sprievodcov, aby priviedol čarodejníka, ktorý býval neďaleko jednej z mestských brán, aby odstránil kúzlo, ktoré zoslal nejaký zlý duch.

            „Je to tvoja vlastná vina,“ povedal čarodejník, keď si vypočul sultánov príbeh. „Keby si nebol porušil sľub, ktorý si dal tomu mladíkovi, tvoju dcéru by nebolo postihlo toto nešťastie. Teraz je len jeden liek a ženích, ktorého si si vybral, musí ustúpiť holohlavému mladíkovi.“

            Hoci ho bolelo srdce, sultán vedel, že čarodejník je múdrejší ako on, a vyslal svojich najdôvernejších sluhov, aby bez meškania vyhľadali mladíka a priviedli ho do paláca. Mladík, ktorý sa celý čas skrýval za stĺpom, sa usmial, keď počul tieto slová. Rýchlo sa ponáhľal domov a svojej matke povedal: „Ak sem prídu sultánovi poslovia a budú sa po mne pýtať, určite im odpovedz, že je to už dávno, čo som odišiel, a že nevieš, kde by som mohol byť, ale ak ti dajú dosť peňazí na cestu, keďže si veľmi chudobná, urobíš všetko, čo bude v tvojich silách, aby si ma našla.“ Potom sa ukryl hore v podkroví, aby mohol počúvať všetko, čo sa dialo.

            V nasledujúcej chvíli niekto hlasno zaklopal na dvere, stará žena hneď vyskočila a otvorila dvere.

            „Je tu Váš holohlavý syn?“ spýtal sa muž vonku. „Ak áno, nech ide so mnou, pretože sultán si želá s ním hovoriť osobne.“

            „Žiaľ, pane,“ odpovedala žena a priložila si kúsok závoja k očiam, „už dávno ma opustil a od toho dňa o ňom nemám žiadne správy.“

            „Ach, dobrá pani, neviete odhadnúť, kde by mohol byť? Sultán mu chce darovať ruku svojej dcéry a tomu, kto ho privedie späť, určite dá veľkú odmenu.“

            „Vôbec mi nepovedal, kam ide,“ odvetila starena a pokrútila hlavou. „Ale je to veľká česť, ktorú mu sultán preukazuje, a stojí to za trochu námahy. Sú miesta, kde ho možno nájsť, ale tie sú známe len mne a ja som chudobná žena a nemám peniaze na cestu.“

            „Ach! to nebude stáť v ceste,“ zvolal muž. „V tomto mešci je tisíc zlatých; môžete ich slobodne minúť. Povedzte mi, kde ho nájdem, a dostanete ešte raz toľko.“

            „Dobre,“ povedala, „je to výhodná ponuka; a teraz zbohom, lebo sa musím trochu pripraviť, ale najneskôr o niekoľko dní sa vám ozvem.“

            Takmer týždeň si stará žena aj jej syn dávali pozor, aby nevychádzali z domu, kým vonku nenastala tma, aby ich nikto zo susedov nevidel. A keďže ani nezapálili oheň, ani nerozsvietili lampáš, všetci si mysleli, že chalupa je opustená. Jedného krásneho rána mladík skoro vstal, obliekol sa, nasadil si svoj najlepší turban a po rýchlych raňajkách sa vydal na cestu do paláca.

            Obrovský černoch pred dverami ho zjavne očakával, lebo ho bez slova nechal prejsť. A ďalší sluha, ktorý čakal vnútri, ho zaviedol priamo k sultánovi, ktorý ho s radosťou privítal.

            „Ach, syn môj, kde si sa celý ten čas skrýval?“ povedal. A holohlavý muž odpovedal:

            „Ach, sultán! Spravodlivo som získal tvoju dcéru, ale ty si porušil svoje slovo a nechcel si mi ju dať. Vtedy som znenávidel svoj domov a vydal som sa na potulky svetom! Ale teraz, keď si oľutoval svoje zlé konanie, som si prišiel vyžiadať ženu, ktorá mi právom patrí. Preto povedz svojmu čarodejníkovi, aby pripravil zmluvu.

            Tak bola pripravená nová zmluva a na želanie nového ženícha ju sultán a čarodejník podpísali v komnate, kde sa stretli. Keď sa tak stalo, mladík poprosil sultána, aby ho zaviedol k princeznej, a spoločne vošli do veľkej sály, kde všetci stáli presne tak, ako stáli, keď mladík vyslovil osudné slovo.

            „Vieš odstrániť zaklínadlo?“ spýtal sa sultán znepokojene.

            „Myslím, že áno,“ odpovedal mladík (ktorý bol, pravdupovediac, sám trochu znepokojený), vykročil dopredu a zvolal:

            „Nech sú obete mečúňa slobodné!“

            Sotva to vyslovil, sochy ožili a nevesta radostne položila ruku do ruky svojho nového ženícha. Čo sa týka jej druhého plánovaného manžela, čarodejníkovho syna, ten úplne zmizol a nikto sa nikdy nedozvedel, čo sa s ním stalo.

[@ Turecká poviedka, Dr. Ignaz Kunos, Andrew Lang, Robert Hodosi]