11*02*/359*/ Modrý papagáj ***(3,52k)

V jednej časti Arábie, kde palmové háje a voňavé kvety poskytujú cestujúcim odpočinok po namáhavých cestách pod horúcim nebom, vládol mladý kráľ, ktorý sa volal Lino. Vyrastal pod múdrou vládou svojho otca, ktorý nedávno zomrel, a hoci mal len devätnásť rokov, neveril ako mnohí mladí muži, že musí zmeniť všetky zákony, aby ukázal, aký je múdry. Bol spokojný s tými starými, ktoré urobili ľudí šťastnými a krajinu prosperujúcou. Jeho poddaní na ňom našli len jednu chybu, a to, že sa napriek prosbám, ktoré mu často prednášali, neponáhľal so svadbou.

            V susednom kráľovstve vládla Labutia víla, ktorá mala jedinú dcéru, princeznú Hermosu, ktorá bola svojím spôsobom rovnako očarujúca ako Lino. Labutia víla mala na dvore mladého kráľa vždy svojho veľvyslanca. A keď počul reptanie obyvateľov, že Lino neprejavuje žiadne známky toho, že by si chcel vziať nejakú ženu za manželku, tak sa rozhodol, že sa pokúsi o dohadzovanie. I povedal: „Ak existuje niekto, kto je hoden princeznej Hermosy, tak sa nachádza práve tu. V každom prípade sa môžem aspoň pokúsiť dať ich dohromady.“

            Samozrejme, nebolo vhodné mu priamo ponúknuť princeznú za ženu. Problém spočíval v tom, ako zaujať tohto nič netušiaceho kráľa tak, aby sám prišiel s ponukou. Veľvyslanec bol však dobre zvyknutý na spôsoby dvorov a po niekoľkých rozhovoroch o maliarskom umení, ktoré Lino miloval, zaviedol reč na portréty a nedbalo spomenul, že nedávno vznikol mimoriadne pekný obraz princeznej z jeho vlastnej krajiny. „Aj keď, pokiaľ ide o podobizeň,“ skonštatoval, „možno je sotva taká dobrá ako táto malá miniatúra, ktorá bola namaľovaná pred rokom.“

            Kráľ si vzal obraz a pozorne si ju prezrel.

            „Ach!“ vzdychol si, „to musí byť lichotivé! Nie je možné, aby nejaká žena bola takým zázrakom krásy.“

            „Keby ste ju len mohli vidieť,“ odpovedal veľvyslanec.

            Kráľ neodpovedal, ale veľvyslanca vôbec neprekvapilo, keď nasledujúce ráno poslali poňho, aby sa dostavil pred kráľa.

            „Odkedy ste mi ukázali ten obraz,“ začal Lino takmer pred zatvorením dverí, „nedokázal som dostať zo svojej mysle tvár princeznej. Zavolal som si Vás sem, aby som Vám oznámil, že sa chystám vyslať zvláštnych vyslancov na dvor Labutej víly a požiadať ju o ruku jej dcéry.“

            „Ako iste chápete, nemôžem v takej dôležitej veci hovoriť za svoju pani,“ odpovedal veľvyslanec a pohladil si bradu, aby zakryl uspokojenie, ktoré pociťoval. „Ale viem, že ju Vaša ponuka určite veľmi poteší.“

            „Ak je to tak,“ zvolal kráľ a celá jeho tvár žiarila radosťou, „potom namiesto vyslancov pôjdem za ňou osobne a Vás vezmem so sebou. O tri dni budú moje prípravy hotové a vyrazíme.“

            Nanešťastie pre Lina, jeho susedom na druhej strane bol mocný čarodejník menom Izmenor, ktorý bol kráľom Ostrova levov a otcom ohavnej dcéry, ktorú považoval za najkrajšie stvorenie, aké kedy existovalo. Riketa, lebo tak sa volala, sa tiež zamilovala do portrétu, ale bol to portrét kráľa Lina, a prosila svojho otca, aby jej ho dal za manžela. Izmenor, ktorý sa dovtedy domnieval, že nežije nikto, kto by bol hoden jeho pokladu, sa teda chystal poslať na túto misiu za kráľom Linom svojho hlavného ministra. No medzitým sa k nemu dostala správa, že kráľ sa už vydal na dvor Labutej víly. Riketa prepadla záchvatom zúrivosti a prosila otca, aby tej svadbe zabránil, čo jej Izmenor sľúbil. Zavolal si škaredého a hrbatého trpaslíka menom Rabot a vykonal niekoľko kúziel, ktoré ich rýchlo preniesli do skalnatého údolia, cez ktoré mal kráľ so svojím sprievodom prejsť. Keď bolo počuť dupot koní, tento zlomyseľný čarodejník vytiahol začarovanú šatku, ktorá urobila neviditeľným každého, kto sa jej dotkol. Keď jeden koniec dal Rabotovi a druhý držal sám, prešli nepozorovane medzi jazdcami, ale po Linovi nebolo ani stopy. A to bolo celkom prirodzené, pretože kráľ, unavený vzrušením a únavou posledných dní, prikázal ťažkým kočom, naložených darmi pre princeznú, aby išli dopredu, zatiaľ čo on odpočíval pod palmami s niekoľkými svojimi priateľmi. Tu ich Izmenor uvidel. Všetci tvrdo spali, a keď ich začaroval, aby sa nezobudili, kým si to nebude priať, vyzliekol kráľa zo všetkých šiat a obliekol ho do šiat Rabota, ktorého sa dotkol svojím prsteňom a povedal:

            „Vezmi na seba podobu Lina, kým sa neoženíš s dcérou Labutej víly.“

            A kúzelníkova moc bola taká veľká, že Rabot skutočne uveril, že je naozaj kráľom!

            Keď falošný ženích nasadol na Linovho koňa a zmizol z dohľadu, Izmenor zobudil kráľa, ktorý s údivom hľadel na špinavé šaty, do ktorých bol oblečený, ale skôr než sa stihol rozhliadnuť, čarodejník ho chytil do oblaku a odniesol ho k svojej dcére.

            Medzitým išiel Rabot s ostatnými, ktorí vôbec netušili, že to nie je ich vlastný pán.

            „Som hladný,“ povedal, „dajte mi hneď niečo na jedenie!“

            „Samozrejme, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal správca, „ale stany ešte nie sú ani postavené a bude trvať najmenej hodinu, kým vám podajú večeru! Mysleli sme, že…“

            „Kto vás naučil myslieť?“ prerušil ho hrubo falošný kráľ. „Ty si len hlupák! Prines mi rovno konské mäso – to je to najlepšie mäso na svete!“

            Správca sotva uveril vlastným ušiam. Kráľ Lino, najslušnejší muž pod slnkom, aby sa takto prihovoril svojmu vernému sluhovi! A ešte k tomu chce konské mäso! Veď mal taký jemný apetít, že sa živil prevažne ovocím a koláčmi. No dobre, nedalo sa vedieť, k čomu ľudia dospejú. A tak či onak, ak si chcel zachovať hlavu na pleciach, musel ho okamžite poslúchnuť. Možno to napokon bola láska, čo ho priviedla k takémuto šialenstvu, a ak áno, možno sa časom opäť napraví.

            Nech už si jeho starí sluhovia vymýšľali pre svojho pána akékoľvek výhovorky, kým sprievod dorazil do hlavného mesta Labutej víly, už neboli žiadne kone a museli ísť do paláca pešo. Skrývali svoje prekvapenie, ako najlepšie vedeli. No i tak ho museli poslúchnuť a zosadnúť zo svojich koní a pešo ho nasledovať, keďže, ako predpokladali, radšej išiel pešo. Čoskoro zbadali, že na nízkom balkóne, pod ktorým sa kráľ zastavil, na nich už čaká Labutia víla a jej dcéra.

            „Pani,“ povedal falošný kráľ, „možno sa čudujete, že som prišiel požiadať o ruku vašej dcéry takýmto nedôstojným spôsobom, ale cesta bola dlhá a ja som bol hladný, a tak som zjedol svojho koňa; a prinútil som svojich dvoranov, aby aj oni zjedli svoje. Konské mäso je najlepšie na svete. Ale pre to všetko som veľký kráľ a chcem byť Vaším zaťom. A teraz je to už vysvetlené, kde je Hermosa?“

„Sire“ odpovedala kráľovná, ani trochu nespokojná a zároveň ohromená kráľovým správaním, ktoré sa tak veľmi líšilo od všetkého, čo očakávala. „Máte portrét mojej dcéry a ten na vás mohol urobiť len malý dojem, ak ste ju hneď nespoznali.“

            „Na žiadny portrét sa nepamätám,“ odpovedal Rabot, „ale možno ho predsa len mám vo vrecku.“ A hľadal všade, zatiaľ čo dvorné dámy sa naňho s údivom pozerali, ale, samozrejme, nič nenašiel. Keď skončil, obrátil sa k princeznej, ktorá tam stála začervenaná a nahnevaná, a povedal:

            „Ak ste to vy, koho som si prišiel vziať, myslím si, že ste veľmi krásna, a som si istý, že keby som videl váš portrét, zapamätal by som si ho. Urobme svadbu čo najskôr; a zatiaľ by som sa chcel ísť vyspať, lebo vaša krajina je veľmi odlišná od mojej a môžem vás uistiť, že po celodennom chodení po kameňoch a piesku si človek potrebuje trochu oddýchnuť.“

            A bez toho, aby čakal na odpoveď, povedal jednému z pážat, aby ho odviedlo do jeho izby, kde čoskoro chrápal tak hlasno, že ho bolo počuť až na druhom konci mesta.

            Len čo sa im stratil z dohľadu, úbohá princezná sa vrhla do náručia svojej matky a rozplakala sa. Už pätnásť dní mala neustále pred očami portrét kráľa Lina, zatiaľ čo list od ich vlastného veľvyslanca, ktorý hovoril o pôvabe a šarme tohto mladého muža, nikdy neopustil jej vrecko. Pravda, portrét bol dosť verný, ale ako mohol ten krásny zovňajšok obsahovať takú drsnú a hrubú dušu? Aj to by mu však mohla odpustiť, keby kráľ prejavil akékoľvek známky lásky a obdivu, na ktoré bola tak dlho zvyknutá. Čo sa týka jej matky, úbohá Labutia víla bola taká zmätená z neobyčajných spôsobov svojho nového zaťa, že takmer stratila reč.

            Veci sa nachádzali v takomto stave, keď komorník kráľa Lina požiadal o súkromnú audienciu u jej veličenstva, a sotva zostali sami, povedal jej, že sa obáva, že jeho pán sa náhle zbláznil alebo že ho začaroval nejaký čarodejník.

            „Už predtým som sa strácal v nemom údive,“ povedal, „ale teraz, keď nespoznal princeznú a už nemá jej portrét, od ktorého sa nechcel ani na okamih odlúčiť, moje zdesenie nepozná hraníc. Možno, madam, Vaše rozprávkové nadanie dokáže odhaliť príčinu tejto zmeny u človeka, o ktorého zdvorilosti sa hovorilo v celom kráľovstve.“ A s tichou poklonou sa pobral na odchod.

            Kráľovná stála na mieste, kde ju komorník nechal, a hlboko premýšľala. Zrazu sa jej tvár vyjasnila, pristúpila k starej truhlici, ktorú mala v tajnej miestnosti, a vytiahla z nej malé zrkadlo. V tomto zrkadle sa verne odrážalo všetko, čo si želala, a v tejto chvíli si nadovšetko želala vidieť kráľa Lina takého, aký naozaj bol.

            Ach! komorník mal pravdu! Nebol to on, kto ležal na posteli a chrápal, až sa pod ním triasol celý palác. Nie, jej skutočný zať bol muž oblečený v špinavých šatách, uväznený v jednej z Izmenorových najsilnejších veží a bozkávajúci Hermosin portrét, ktorý unikol čarodejníkovej pozornosti, pretože ho mladý kráľ nosil pre lepšie utajenie uviazaný medzi vlasmi. Narýchlo zavolala na dcéru a prikázala jej, aby sa tiež pozrela, a Hermosa mala to potešenie pozrieť sa na Lina, ktorý sa správal presne tak, ako si mohla priať. Zrkadlo ešte stále držala v ruke, keď sa otvorili dvere väzenia a vošla tam odporná Riketa, ktorá podľa zdvihnutých očí vyzerala, že prosí Lina o nejakú láskavosť, ktorú jej odmietol poskytnúť. Hermosa a jej matka, samozrejme, nemohli počuť ich slová, ale z Riketinej nahnevanej tváre, keď opúšťala miestnosť, nebolo ťažké uhádnuť, čo sa stalo. Zrkadlo však mohlo povedať viac, pretože sa ukázalo, že Riketa v zúrivosti z toho, že ju kráľ odmietol, prikázala štyrom silným mužom, aby ho bičovali, kým neomdlie, čo sa stalo pred očami Hermosy, ktorá v hrôze upustila zrkadlo a bola by spadla, keby ju nezachytila matka.

            „Ovládaj sa, dieťa moje,“ povedala víla. „Ak chceme zachrániť kráľa z moci tých zlých ľudí, potrebujeme všetok svoj rozum. A najprv je potrebné zistiť, kto je v skutočnosti ten muž, ktorý si vzal jeho meno a tvár.“

            Potom zdvihla zrkadlo a zaželala si, aby videla falošného nápadníka, a sklo jej vrátilo pohľad na špinavého, mastného ženícha, ktorý ležal oblečený na jej štátnom lôžku.

            „Tak toto je ten trik, ktorým nás chcel Izmenor oklamať! Nuž, pomstíme sa, nech nás to stojí čokoľvek. Len si musíme dávať veľký pozor, aby sme mu nedovolili uhádnuť, že nás neoklamal, lebo jeho schopnosti v mágii sú väčšie ako moje. Preto budem musieť byť veľmi obozretná. Na začiatok ťa musím opustiť, a ak sa falošný kráľ opýta prečo, odpovedz, že musím vybaviť nejaké záležitosti na hraniciach svojho kráľovstva. Medzitým sa k nemu určite správaj čo najzdvorilejšie a usporiadaj slávnosti, aby sa zabavil. Ak prejaví akýkoľvek náznak podozrievavosti, môžeš mu dokonca dať najavo, že po tvojom sobáši mám v úmysle odovzdať korunu tvojmu manželovi. A teraz zbohom! Takto povedané, Labutia víla mávla rukou a z oblohy sa spustil oblak, ktorý ju skryl A nikto si nevšimol, že ten krásny biely oblak, ktorý sa tak rýchlo prehnal oblohou, je voz, ktorý odváža Labutiu vílu do Izmenorovej veže.

Veža sa nachádzala uprostred lesa, a tak si kráľovná myslela, že pod rúškom tmavých stromov bude pre ňu celkom ľahké nepozorovane klesnúť na zem. Veža však bola tak dôkladne začarovaná, že čím viac sa snažila dostať na zem, tým pevnejšie sa ju niečo snažilo zadržať. Nakoniec sa jej s vypätím všetkých síl podarilo zostúpiť k úpätiu veže a tam, slabá a malátna, ako bola od námahy, nestrácala čas pri práci s kúzlami a zistila, že Izmenora môže premôcť len pomocou kameňa z Gýgovho prsteňa. Ale ako mala ten prsteň získať, lebo z čarovnej knihy sa dozvedela, že Izmenor ho dňom i nocou stráži medzi svojimi najvzácnejšími pokladmi. Získať ho však musela a zatiaľ bolo prvým krokom vidieť samotného kráľovského väzňa. Vytiahla si teda list papiera, na ktorý napísala nasledovné:

            „Vták, ktorý ti prináša tento list, je Labutia víla, matka Hermosy, ktorá ťa miluje rovnako ako ty ju!“ A po tomto uistení opísala zákerný plán, ktorého sa stal obeťou. Potom sa rýchlo premenila na lastovičku a začala lietať okolo veže, až objavila okno Linovho väzenia. Bolo tak vysoko, že mreže sa zdali byť zbytočné, najmä preto, že na chodbe vonku stáli štyria vojaci, preto sa víle podarilo vojsť dnu, a dokonca mu vyskočiť na plece, ale on bol natoľko zaujatý pohľadom na princeznin portrét, že chvíľu trvalo, kým sa jej podarilo upútať jeho pozornosť. Nakoniec ho jemne poškrabala po líci svojím listom a on sa začudovane obzrel.

            Keď zbadal lastovičku, hneď vedel, že prišla pomoc, a keď otvoril list a uvidel slová, ktoré obsahoval, rozplakal sa od radosti a položil Hermose tisíc otázok, na ktoré mu lastovička nedokázala odpovedať, hoci mu opakovaným kývaním naznačila, aby čítal ďalej. „To musím naozaj predstierať, že sa chcem oženiť s tou strašnou Riketou?“ zvolal, keď dočítal. „Podarí sa mi získať ten kameň od čarodejníka?“

            Preto keď ho Riketa na druhý deň ráno navštívila, prijal ju oveľa láskavejšie ako zvyčajne. Kúzelníkova dcéra nemohla zadržať svoju radosť z tejto zmeny a v odpovedi na jej prejavy radosti jej Lino povedal, že mal sen, vďaka ktorému sa dozvedel o nestálosti Hermosy; tiež že sa mu zjavila víla a oznámila mu, že ak chce pretrhnúť putá, ktoré ho viazali k nevernej princeznej, a preniesť svoju náklonnosť na Izmenorovu dcéru, musí mať jeden deň a jednu noc u seba kameň z Gýgovho prsteňa, ktorý teraz vlastní jej otec. Táto správa tak očarila Riketu, že sa vrhla kráľovi okolo krku a nežne ho objala, čo sa mu veľmi nepáčilo, keďže by bol neskonale radšej uprednostnil palice vojakov. Nič mu však nepomohlo a on sa zo všetkých síl snažil vyzerať spokojne, kým ho Riketa neoslobodila vyhlásením, že nesmie strácať čas, aby požiadala svojho otca a získala od neho ten vzácny kameň.

            Dcérina žiadosť Izmenora veľmi prekvapila a okamžite v ňom vzbudila podozrenie, no nech sa snažil akokoľvek, nedokázal si predstaviť, akým spôsobom by mohol kráľ, tak prísne strážený, komunikovať s Labuťou vílou. Napriek tomu nechcel nič robiť unáhlene a skrývajúc svoje zdesenie povedal Rikete, že jeho jediným želaním je urobiť ju šťastnou a že keď si tak veľmi želá ten kameň, prinesie jej ho. Potom vošiel do komnaty, kde sa odohrávali všetky jeho kúzla, a za krátky čas zistil, že jeho nepriateľka Labutia víla je v tej chvíli vo vnútri jeho paláca.

            „Tak to je ono!“ povedal a pochmúrne sa usmial. „Nuž, za každú cenu bude mať kameň, ale taký, ktorý premení každého, kto sa ho dotkne, na mramor.“ Vložil malý rubín do škatuľky a vrátil sa k svojej dcére.

            „Tu je talizman, ktorý ti získa lásku kráľa Lina,“ povedal, „ale určite mu daj škatuľku neotvorenú, inak kameň stratí všetku svoju hodnotu.“ Riketa mu s výkrikom radosti vytrhla škatuľku z rúk a utekala do väzenia nasledovaná otcom, ktorý pevne držal začarovanú šatku a mohol nepozorovane sledovať, ako bude kúzlo pôsobiť. Ako očakával, na úpätí veže stála Labutia víla, ktorá bola taká nerozvážna, že sa tam objavila vo svojej prirodzenej podobe a čakala na kameň, ktorý jej mal princ hodiť. Nedočkavo chytila škatuľku, keď jej ju princ zhodil. Ale sotva sa jej prsty dotkli rubínu, zvláštne stuhla, jej končatiny jej stuhli a jazyk sotva dokázal vysloviť slová: „Sme zradení.“

            „Áno, ste zradení,“ zvolal Izmenor strašným hlasom, „a ty,“ pokračoval, ťahajúc kráľa k oknu, „sa premeníš na papagája a papagájom zostaneš, kým sa ti nepodarí presvedčiť Hermosu, aby ti rozdrvila hlavu.“

            Sotva to dopovedal, modrý papagáj vyletel do lesa; a čarodejník nasadol na okrídlený voz a vyrazil na Labutí ostrov, kde všetkých premenil na sochy, presne v tých polohách, v akých ich našiel, nevynímajúc ani samotného Rabota. Ušetril iba Hermosu, ktorej prikázal, aby nastúpila do jeho voza vedľa neho. O niekoľko minút dorazil do Čarovného lesa, kde čarodejník zosadol a nešťastnú princeznú ťahal za sebou.

            „Tvoju matku som premenil na kameň a tvojho milenca na papagája,“ povedal, „a ty sa staneš stromom a stromom zostaneš, kým nerozdrvíš hlavu osobe, ktorú na svete najviac miluješ. Ale nechám ti tvoju myseľ a pamäť, aby sa tvoje muky tisíckrát zväčšili.“

            Veľký čarodejník, akým bol Izmenor, by nedokázal vymyslieť strašnejší osud, ani keby sa o to pokúšal sto rokov. Úbohej princeznej, ktorá túžila po drevorubačskej sekere, aby ukončila svoje utrpenie, únavne ubiehali hodiny. Ako sa mali zbaviť svojho osudu? A aj keby sme predpokladali, že kráľ Lino naozaj letel touto cestou, v lese boli tisíce modrých papagájov, a ako ho mala spoznať ona alebo on ju? A čo sa týka jej matky – ach! to bolo príliš zlé, aby na to pomyslela! A tak, keďže bola žena, premýšľala ďalej.

            Modrý papagáj zatiaľ lietal po svete a všade, kam prišiel, si našiel priateľov, až jedného dňa vstúpil do zámku starého múdreho čarodejníka, ktorý sa práve oženil s krásnou mladou ženou. Grenadína, lebo tak sa volala, viedla veľmi nudný život a veľmi sa potešila, že má kamaráta na hranie, a tak mu dala na spanie zlatú klietku a na jedenie chutné ovocie. Len v jednom ju sklamal, nikdy nerozprával tak ako iné papagáje.

            „Keby si len vedel, akú by si mi urobil radosť, keby si sa o to aspoň pokúsil,“ rada hovorievala, ale papagáj akoby ju nepočul.

            Jedného rána však odišla z izby nazbierať kvety a papagáj, keď zistil, že je sám, vyskočil na stôl, vzal ceruzku a na kus papiera napísal niekoľko veršov. Práve skončil, keď ho vyľakal hluk. Tak pustil ceruzku a vyletel von oknom.

            Sotva pustil ceruzku, čarodejník zdvihol roh záclony, ktorá visela nad dverami, a vstúpil do miestnosti. Keď uvidel na stole papier, vzal ho do rúk a bol veľmi prekvapený, keď čítal:

            „Krásna princezná, aby som si získal tvoju priazeň, budem s tebou diskutovať; ticho však bude viac na mieste, ako keby som rozprával ako kakadu.“

            „Napoly som tušil, že je začarovaný,“ zamrmlal si starý čarodejník pre seba. Vzal svoje knihy, prehľadal ich a zistil, že ten papagáj je to v skutočnosti kráľ, ktorý sa dostal pod hnev nejakého čarodejníka, a ten čarodejník bol človek, ktorého tento starý čarodejník nenávidel najviac na svete. Dychtivo čítal ďalej a hľadal nejaký prostriedok, ako kúzlo zlomiť, a nakoniec na svoju veľkú radosť objavil liek. Potom sa ponáhľal za svojou ženou, ktorá ležala na vankúšoch pod stromom, na ktorom sedel papagáj, a oznámil jej, že jej obľúbenec je v skutočnosti kráľom veľkej krajiny, a že ak bude pre vtáka pískať, pôjdu všetci spolu na isté miesto v Čarovnom lese, „kde mu vrátim jeho vlastnú podobu. Len sa nesmieš báť ani kričať, nech urobím čokoľvek,“ dodal, „inak sa všetko pokazí.“ Čarodejníkova žena v okamihu vyskočila, taká bola nadšená, a začala si pískať pieseň, ktorú papagáj miloval; ale keďže nechcel, aby sa vedelo, že počúva rozhovor, počkal, kým sa otočí chrbtom, a potom zletel zo stromu a sadol jej na plece. Potom nastúpili do zlatej loďky, ktorá ich odviezla na lesnú čistinku, kde stáli tri vysoké stromy.

            „Tieto stromy chcem pre svoj čarovný oheň,“ povedal svojej žene. „Polož papagája na tento konár, bude celkom v bezpečí, a ty sama odíď do malej vzdialenosti. Ak zostaneš príliš blízko, môžu ti stromy pri svojom páde rozbiť hlavu.“

            Pri týchto slovách si papagáj zrazu spomenul na Izmenorovu veštbu a dával si pozor. Pri pomyslení, že jedným z tých stromov je Hermosa, mu srdce veľmi búšilo. Medzitým čarodejník vzal rýľ a uvoľnil zem z koreňov troch stromov, aby mohli všetky spolu spadnúť. Hneď ako papagáj zbadal, ako sa rútia dolu, roztiahol krídla a zaletel rovno pod prostredný, ktorý bol z tých troch najkrajší. Ozvalo sa prasknutie. Následne nato zrazu Lino a Hermosa stáli oproti sebe a vzájomne sa držali za ruky.

            Po prvých chvíľach šťastia sa princeznine myšlienky obrátili k matke. Padla k nohám starého čarodejníka, ktorý sa radostne usmieval nad úspechom svojho plánu. I prosila ho, aby im ešte raz pomohol a vrátil Labutej víle jej pôvodnú podobu.

            „To nie je také ľahké,“ povedal, „ale skúsim, čo sa dá.“ Preniesol sa do svojho paláca, aby získal malú fľaštičku otrávenej vody, počkal do súmraku a hneď sa vydal k Izmenorovej veži. Samozrejme, keby Izmenor nahliadol do svojich kníh, videl by, čo robí jeho nepriateľ, a mohol sa zachrániť; ale príliš veľa jedol a pil, a tak si ľahol do postele a tvrdo spal. Múdry starý čarodejník sa medzitým premenil na netopiera, vletel do izby a spoza záclony vylial všetku tekutinu na Izmenorovu tvár, takže ten bez stonania zomrel. V tom istom okamihu sa z Labutej víly opäť stala žena, lebo žiadny čarodejník, nech je akokoľvek mocný, nedokáže čarovať tak, aby to trvalo dlhšie ako jeho vlastný život.

            Keď sa teda Labutia víla vrátila do svojho hlavného mesta, našla všetkých svojich dvoranov, ktorí ju čakali pri bráne, aby ju privítali, a uprostred nich bola Hermosa a kráľ Lino, ktorí priam žiarili šťastím. Za nimi, hoci z veľkej diaľky, stál Rabot, no jeho špinavé šaty už vystriedali čisté, keď sa splnilo jeho úprimné želanie a princezná ho vymenovala za opatrovateľa svojich koní v stajniach.

            A tu sa musíme so všetkými rozlúčiť, lebo cítime, že po strašných skúškach, ktorými prešli, budú mať pred sebou ešte veľa rokov šťastia.

[@ Le Cabinet des Fées, Andrew Lang, Robert Hodosi]