11*06*/363*/ Šakal alebo tiger ***(3,57k)

Jednej horúcej noci v Hindustane ležal na posteli kráľ a kráľovná v paláci uprostred mesta, ale nespali. Každú chvíľu cez mriežku na okne zavial slabý vánok a oni dúfali, že zaspia, ale nikdy nezaspali. Stále a i teraz boli hore ešte viac ako inokedy, keď vtom sa spoza paláca ozvalo zavýjanie.

            „Počuješ toho tigra!“ poznamenal kráľ.

            „Tiger?“ odpovedala kráľovná. „Ako by mohol byť tiger v meste? Veď to bol len šakal.“

            „Hovorím ti, že to bol tiger,“ povedal kráľ.

            „A ja ti hovorím, že sa ti to len snívalo, ak si si myslel, že to bolo niečo iné ako šakal,“ odpovedala kráľovná.

            „Ja hovorím, že to bol tiger,“ zvolal kráľ, „neodporuj mi.“

            „Hlúposť!“ odsekla kráľovná. „Bol to šakal.“ A spor sa tak vyhrotil, že kráľ nakoniec povedal:

            „Ak to bol šakal, prenechám ti toto kráľovstvo a odídem; ak to bol tiger, odídeš ty a ja si vezmem novú ženu.“

            „Ako chceš,“ odpovedala kráľovná, „nie sú žiadne pochybnosti o tom, čo to bolo.“

            Kráľ si teda zavolal dvoch vojakov, ktorí boli na stráži vonku, a položil im otázku. Kým však prebiehal spor, kráľ a kráľovná sa tak rozrušili a rozprávali tak nahlas, že stráže počuli takmer všetko, čo povedali, a jeden muž poznamenal k druhému:

            „Dávaj pozor, aby si vyhlásil, že kráľ má pravdu. Určite to bol šakal, ale ak to povieme my, kráľ pravdepodobne nedodrží slovo, že odíde, a dostaneme sa do problémov, takže sa radšej postavíme na jeho stranu.“

            S týmto návrhom druhý súhlasil, a preto keď sa ich kráľ opýtal, aké zviera videli, obaja strážcovia povedali, že to bol určite tiger a že kráľ má samozrejme pravdu, ako mal vždy. Kráľ neurobil žiadnu poznámku, ale poslal po nosidlá a prikázal, aby do nich posadili kráľovnú, a nariadil štyrom nosičom nosidiel, aby ju odviezli ďaleko do lesa a tam ju nechali. Napriek slzám bola prinútená poslúchnuť a nosiči išli tri dni a tri noci, kým neprišli do hustého lesa. Tam zložili nosidlá s kráľovnou a vydali sa na cestu domov.

            Kráľovná si pomyslela, že ju kráľ nechce poslať preč nadobro a že len čo sa spamätá, zavolá ju späť. A tak dlho zostala v nosidlách a svojimi ušami počúvala, či sa k nej nepribližujú kroky, ale žiadne nepočula. Po chvíli znervóznela, pretože bola úplne sama, vystrčila hlavu z nosidiel a obzerala sa okolo seba. Práve začínal deň a vtáky a hmyz sa začali hýbať. Listy šuchotali v teplom vánku, ale hoci kráľovná blúdila očami na všetky strany, po žiadnom človeku nebolo ani stopy. Vtedy sa jej duša podlomila a začala plakať.

            I stalo sa, že neďaleko miesta, kde boli kráľovnine nosidlá, žil muž, ktorý mal uprostred lesa malú farmu, kde žil spolu so svojou ženou, ďaleko od všetkých susedov. Keďže bolo horúce počasie, farmár spal na rovnej streche svojho domu, ale zobudil ho akýsi plač. Vyskočil a čo najrýchlejšie zbehol dolu, do lesa k miestu, odkiaľ zvuk vychádzal, a tam našiel nosidlá.

            „Ach, úbohá duša, ktorá tu plače,“ zvolal sedliak, ktorý stál kúsok od nosidiel. „Kto si?“ Pri tomto pozdrave od neznámeho človeka kráľovná zmĺkla a bála sa. Vôbec nevedela, čo má robiť.

„Ach, ty, čo plačeš,“ zopakoval sedliak, „neboj sa so mnou hovoriť, lebo si pre mňa ako dcéra. Povedz mi, kto si?“

            Jeho hlas bol taký láskavý, že kráľovná pozbierala svoju odvahu a prehovorila. Keď vyrozprávala svoj príbeh, sedliak zavolal svoju ženu, ktorá ju zaviedla do ich domu, dala jej jesť a ustlala jej posteľ. A na statku sa o niekoľko dní kráľovnej narodil malý princ, ktorý sa na želanie svojej matky volal Amir Ali.

            Prešli roky bez akejkoľvek správy od kráľa. Jeho žena mohla byť mŕtva, jemu na tom však vôbec nezáležalo. No i tak kráľovná stále žila s farmárom, s jeho ženou, a malý princ medzitým vyrástol na silného, pekného a zdravého mládenca. Život v lese sa zdal byť taký vzdialený od sveta, málokto sa k nim priblížil a princ neustále prosil matku a sedliaka, aby mu dovolili odísť a hľadať dobrodružstvá a živiť sa vlastným životom. Ale ona a múdry sedliak mu vždy radili, aby počkal. Nakoniec, keď mal osemnásť rokov, nemali to srdce mu to viac zakazovať. A tak sa jedného skorého rána vydal na cestu s mečom po boku, s veľkou mosadznou kanvicou na vodu, s niekoľkými striebornými a s lukom v ruke, ktorým strieľal vtáky na cestách.

            Deň za dňom prešiel mnoho únavných míľ, až jedného rána uvidel pred sebou presne taký les, v akom sa narodil a vyrástol. Tak doň radostne vkročil ako človek, ktorý ide na stretnutie so starým priateľom. Keď sa predieral húštinou, uvidel holuba, o ktorom si myslel, že by bol dobrou večerou, a tak naňho vystrelil zo svojho luku, ale netrafil ho. A ten celý vystrašený zatrepotal krídlami a odletel. V tom istom okamihu počul spoza húštiny veľký hluk, a keď prišiel na to miesto, našiel tam škaredú starú ženu, ktorá držala v ruke džbán, z ktorého tiekla voda. Keď zbadala princa s lukom v ruke, zvolala:

            „Prečo si musíš vybrať takú starú ženu, ako som ja, aby si si z nej robil žarty? Kde mám teraz zohnať nový džbán namiesto tohto, ktorý si svojimi hlúpymi kúskami rozbil? A ako mám ísť dvakrát tak ďaleko po vodu, keď ma i jedna cesta tam dosť unaví?“

            „Ale, starká,“ odpovedal princ, „ja som si z teba nerobil žiadne žarty! Len som vystrelil na holuba, ktorý mi mal poslúžiť na večeru, a keďže ho moja strela minula, asi rozbila tvoj džbán. Ale za to ti dám svoju mosadznú kanvicu, a tá sa len tak ľahko nerozbije; a čo sa týka vody, povedz mi, kde ju mám nájsť, a ja ti ju prinesiem, kým si budeš sušiť šaty na slnku. A potom si ju môžeš odniesť, kam budeš chcieť.“

            Vtom sa tvár starej ženy rozjasnila. Ukázala mu, kde má hľadať vodu, a keď sa po niekoľkých minútach vrátil s kanvicou naplnenou až po okraj, bez slova ho viedla k sebe domov a on ju nasledoval. O chvíľu prišli k chatrči v lese, a keď sa k nej priblížili, Amir Ali uvidel vo dverách najkrajšiu dievčinu, akú kedy jeho oči videli. Pri pohľade na cudzinca si stiahla závoj a vošla do chatrče. A hoci si veľmi želal vidieť ju znova, Amir Ali si nevedel predstaviť žiadnu zámienku, ako ju zavolať naspäť. A tak s ťažkým srdcom pozdravil a rozlúčil sa so starou ženou. Keď však prešiel kúsok cesty, zavolala za ním:

            „Ak sa niekedy ocitneš v ťažkostiach alebo nebezpečenstve, príď tam, kde teraz stojíš, a zakrič: „Lesná víla! Lesná víla, pomôž mi!“ A ja ťa vypočujem.“

            Princ jej poďakoval a pokračoval v ceste. Málo myslel na to, čo mu stará žena povedala, ale o to viacej na tú krásnu dievčinu. Krátko nato dorazil do jedného mesta, a keďže bol teraz vo veľkej núdzi a minuli sa mu všetky jeho peniaze, šiel rovno do kráľovského paláca a požiadal o prácu. Kráľ povedal, že má veľa sluhov a ďalších nechce. Ale mladík ho tak úpenlivo prosil, že sa nad ním tento indický kráľ nakoniec zľutoval a sľúbil mu, že vstúpi do jeho telesnej stráže pod podmienkou, že sa ujme akejkoľvek služby, ktorá bude obzvlášť náročná alebo nebezpečná. A to bolo presne to, čo Amir Ali chcel, a súhlasil, že urobí všetko, čo si kráľ bude priať.“

            Krátko nato, v tmavej a búrlivej noci, keď rieka hučala pod múrmi paláca, bolo počas búrky počuť hlas ženského plaču a náreku. Kráľ prikázal sluhovi, aby sa išiel pozrieť, čo sa deje. Ale sluha od strachu padol na kolená a prosil, aby ho neposielal na takú pochôdzku, najmä nie počas takej divokej noci, keď sa určite všade vonku pohybujú zlí duchovia a čarodejnice. Vskutku, bol taký vystrašený, že kráľ, ktorý bol veľmi dobrosrdečný, prikázal inému, aby išiel namiesto neho. Ale každý z nich prejavil rovnaký zvláštny strach. Potom vystúpil Amir Ali:

            „Je to moja povinnosť, Vaše Veličenstvo,“ povedal, „pôjdem.“

            Kráľ prikývol a odišiel. Noc bola tmavá ako smola, vietor zúrivo fúkal a hnal mu do tváre dážď v hustých spŕškach, ale on sa dostal k brodu pod múrmi paláca a vstúpil do rozvodnenej rieky. Centimeter za centimetrom a nohou za nohou sa predieral na druhú stranu. Raz ho takmer zmietol z nôh nejaký náhly vír. Inokedy len o vlások unikol pred valiacou sa vodou, keď sa našťastie zachytil o konáre nejakého plávajúceho konára stromu, ktorý sa hádzal a hojdal po prúde. Nakoniec sa zadýchaný a mokrý vynoril na druhom brehu. Blízko pri ňom stála šibenica a na nej viselo telo nejakého zlosyna, zatiaľ čo spod šibenice sa ozývalo vzlykanie, ktoré počul i kráľ.

            Amir Ali bol taký zarmútený pre toho, kto tam plakal, že nemyslel na divokú noc ani na hučiacu rieku. Čo sa týka duchov a čarodejníc, tie ho nikdy netrápili, a tak vykročil k šibenici, pod ktorou sa krčila postava ženy.

            „Čo ťa trápi?“ spýtal sa.

            Tá žena v skutočnosti vôbec nebola žena, ale strašný druh čarodejnice, ktorá naozaj žila v krajine čarodejníc a na zemi nemala čo robiť. Ak niekedy do Čarodejníckej krajiny zablúdil muž, obri ho zvykli zožrať. A i táto stará čarodejnica si myslela, že by si rada ulovila človeka na večeru, a preto vzlykala a plakala v nádeji, že jej niekto zo súcitu príde na pomoc.

            Keď sa jej teda Amir Ali spýtal, odpovedala:

            „Ach, láskavý pán, na tej šibenici visí môj úbohý syn; pomôžte mi ho dostať dolu a ja vám budem navždy žehnať.“

            Amir Ali si pomyslel, že jej hlas znie skôr nadšene ako smutne, a mal podozrenie, že nehovorí pravdu, preto sa rozhodol byť veľmi opatrný.

„To bude dosť ťažké,“ povedal, „lebo šibenica je vysoko a my nemáme rebrík.“

            „Ach, ale ak sa skloníš a dovolíš mi vyliezť ti na plecia,“ odpovedala stará čarodejnica, „myslím, že by som sa k nemu dostala.“ A jej hlas teraz znel tak drsne, že Amir Ali si bol istý, že zamýšľa niečo zlé. A tak len povedal:

            „Dobre, skúsime to.“ A hneď nato vytiahol meč a predstieral, že sa oň potrebuje oprieť. Potom sa zohol, aby mu stará žena mohla vyliezť na chrbát, čo urobila veľmi obratne. Potom zrazu pocítil, ako mu na krk skĺzla slučka, a stará čarodejnica s krikom skočila z jeho ramien na šibenicu:

            „Teraz ťa mám, ty pochábeľ, a zabijem si ťa na večeru.“

            Amir Ali však švihol ostrým mečom hore, aby preťal povraz, ktorý mu prehodila okolo krku. A podarilo sa mu preťať nielen povraz, ale aj nohu starej ženy, ktorá visela nad ním. Čarodejnica ihneď s výkrikom od bolesti a hnevu zmizla v tme.

            Potom sa Amir Ali posadil, aby sa trochu spamätal, a nahmatal na zemi vedľa seba náramok, ktorý starej čarodejnici zjavne spadol z nohy. Vložil si ho do vrecka, a keďže búrka medzitým pominula, vrátil sa spokojne do paláca. Keď kráľovi dorozprával svoj príbeh, vytiahol náramok z vrecka a podal ho kráľovi, ktorý bol rovnako ako všetci ostatní ohromený nádherou drahokamov, ktoré ho tvorili. Vskutku, aj samotný Amir Ali bol ohromený, pretože náramok si v tme strčil do vrecka a odvtedy sa naň nepozrel. Kráľ bol nadšený jeho krásou, a keď pochválil a odmenil Amira Aliho, dal náramok svojej dcére, pyšnej a rozmaznanej princeznej.

            V ženských komnatách v paláci viseli dve klietky, v jednej bol papagáj a v druhej škorec, a tieto dva vtáky vedeli rozprávať rovnako dobre ako ľudia. Obaja boli domácimi miláčikmi princeznej, ktorá ich vždy sama kŕmila. A na druhý deň, keď sa veľkolepo prechádzala so svojím pokladom priviazaným okolo členka, počula, ako škorec hovorí papagájovi:

            „Ach, Toté“ (tak sa papagáj volal), „ako myslíš, že princezná vyzerá so svojím novým šperkom?“

            „Čo si myslím?“ odvetil papagáj, ktorý bol nahnevaný, lebo ho ráno nekúpali. „Myslím, že vyzerá ako dcéra práčky, ktorá má jednu topánku na nohe a druhú vyzutú! Prečo nenosí dve, namiesto toho, aby chodila s jednou nohou ozdobenou a druhou prázdnou?“

            Keď to princezná počula, rozplakala sa a poslala po otca a vyhlásila, že jej musí zohnať ďalší takýto náramok, ktorý bude nosiť na druhej nohe, inak zomrie od hanby. Kráľ teda poslal po Amira Aliho a povedal mu, že do mesiaca musí zohnať druhý náramok presne taký istý ako ten prvý, inak ho obesia, lebo princezná by určite zomrela od sklamania.

            Chudák Amir Ali bol z kráľovho príkazu veľmi znepokojený, ale pomyslel si, že má v každom prípade mesiac na to, aby si pripravil plány. Okamžite opustil palác a všetkých sa vypytoval, kde sa dajú zohnať najkrajšie šperky. Ale hoci hľadal dňom i nocou, nikdy nenašiel taký, ktorý by sa dal porovnať s tým prvým náramkom. Nakoniec mu zostával už len týždeň. Bol vo veľkých ťažkostiach, keď vtom si spomenul na lesnú vílu a rozhodol sa, že ju bez strácania času pôjde vyhľadať. Preto sa vydal na cestu a po celodennom putovaní dorazil do chalúpky v lese. A keď sa postavil na miesto, kde stál, keď ho starenka zavolala, zakričal:

            „Lesná víla! Lesná víla! Pomôž mi! Pomôž mi!“

            Vtom sa vo dverách zjavila krásna dievčina, ktorú videl predtým a na ktorú počas všetkých svojich potuliek nikdy nezabudol.

            „Čo sa stalo?“ spýtala sa ho takým tichým hlasom, že počúval ako omráčený a musela mu otázku zopakovať znova, kým jej vedel odpovedať. Potom jej vyrozprával svoj príbeh a ona odišla do chalupy a vrátila sa s dvoma prútikmi a hrncom vriacej vody. Oba prútiky zasadila do zeme asi šesť stôp od seba a potom sa k nemu obrátila a povedala:

            „Idem si ľahnúť medzi tieto dva prútiky. Potom musíš vytiahnuť meč a odseknúť mi nohu, a len čo to urobíš, musíš ju chytiť a držať nad kotlom a každá kvapka krvi, ktorá z nej spadne do vody, sa stane drahokamom. Potom musíš vymeniť prútiky tak, aby ten, čo stál pri mojej hlave, stál pri mojich nohách, a ten, čo stál pri mojich nohách, stál pri mojej hlave, a prilož odťatú nohu k rane a tá sa zahojí, a ja budem opäť celkom zdravá ako predtým.“

            Amir Ali najprv vyhlásil, že sa radšej dá dvadsaťkrát obesiť, ako by s ňou mal takto hrubo zaobchádzať, ale napokon ho presvedčila, aby splnil jej rozkaz. Takmer omdlel od hrôzy, keď zistil, že po krutom údere, ktorým jej odrezal nohu, leží ako bez života; ale podržal odrezanú nohu nad kotlom, a keď z nej padali kvapky krvi a videl, ako sa každá z nich vo vode mení na žiarivé drahokamy, srdce mu nabralo odvahu. Veľmi skoro bolo v kotlíku veľa drahokamov a on rýchlo vymenil prútiky, priložil odťatú nohu k rane a hneď sa obe časti spojili ako predtým. Vtedy dievčina otvorila oči, vyskočila na nohy, stiahla si závoj, vbehla do chatrče a už nechcela vyjsť ani s ním prehovoriť. Dlho čakal, ale keď sa neobjavila, pozbieral drahé kamene a vrátil sa do paláca. Ľahko zohnal niekoho, kto drahokamy osadil, a zistil, že ich je dosť na to, aby z nich vyrobil nielen jeden, ale tri vzácne a krásne náramky, a tie kráľovi náležite daroval práve v deň, keď sa skončil mesiac na jeho úlohu.

            Kráľ ho srdečne prijal a obdaroval ho bohatými darmi a na druhý deň si márnivá princezná nasadila na každú nohu dva náramky a prechádzala sa v nich hore-dole a obdivovala sa v zrkadlách, ktoré lemovali jej izbu.

            „Ach, Toté,“ spýtal sa škorec, „ako myslíš, že naša princezná teraz vyzerá v týchto krásnych šperkoch?“

„Fuj!“ zavrčal papagáj, ktorý bol ráno naozaj vždy nahnevaný a nikdy sa nestihol spamätať až do obeda. „Teraz má celú svoju krásu na jednom konci; keby mala okolo krku a zápästí zopár ďalších takých krásnych šperkov, bola by priam úchvatná. Ale teraz podľa mňa vyzerá viac než kedykoľvek predtým ako vyobliekaná dcéra práčky.“

            Úbohá princezná plakala, rozčuľovala sa a hnevala sa, až jej bolo celkom zle. A potom vyhlásila otcovi, že ak nebude mať náramky a náhrdelník, ktoré by sa hodili k náramkom na nohách, zomrie.

            Kráľ opäť poslal po Amira Aliho a prikázal mu, aby do mesiaca zohnal náhrdelník a náramky, ktoré by sa hodili k tým princezniným náramkom na jej nohách, inak ho odsúdi na krutú smrť.

            Amir Ali opäť strávil takmer celý mesiac hľadaním šperkov, ale všetko márne. Nakoniec sa vybral do chatrče v lese, stál a kričal:

            „Lesná víla! Lesná víla! Pomôž mi! Pomôž mi!“

Na jeho výzvu sa opäť zjavila krásna panna a spýtala sa, čo chce, a keď jej to povedal, povedala, že musí urobiť presne to isté, čo urobil prvý raz, až na to, že teraz jej musí odťať obe ruky a hlavu. Z jej slov Amir Ali zbledol od hrôzy. Ale ona mu pripomenula, že predtým sa jej nič zlé nestalo. A tak nakoniec súhlasil, že urobí, čo mu prikázala. Z jej odťatých rúk a hlavy padali do kotla náramky a retiazky z rubínov a diamantov, smaragdov a perál, ktoré prevyšovali všetky, čo kedy videl. Potom sa hlava a ruky spojili s telom a nezostalo na nich po údere mečom ani stopy, ani jazva. Plný vďačnosti sa jej Amir Ali pokúšal prihovoriť, ale ona vbehla do domu a nevrátila sa, a tak ju musel opustiť a odísť obťažkaný drahokamami.

            Keď v určený deň Amir Ali predložil náhrdelník a náramky, každý krajší a drahocennejší ako ten predchádzajúci, kráľov údiv nepoznal hraníc. A čo sa týka jeho dcéry, tá sa od radosti takmer zbláznila. Hneď na druhý deň ráno si obliekla všetky svoje ozdoby a pomyslela si, že aspoň teraz ten nepríjemný papagáj nemôže nájsť na jej vzhľade žiadnu chybu, a dychtivo počúvala, keď začula škorca hovoriť:

            „Ach, Toté, ako si myslíš, že naša princezná teraz vyzerá?“

            „Bezpochyby veľmi dobre,“ zamrmlal papagáj. „Ale načo sa takto obliekať len pre seba? Mala by mať manžela – prečo sa nevydá za muža, ktorý jej zaobstaral všetky tieto nádherné veci?“

            Potom princezná poslala po svojho otca a povedala mu, že sa chce vydať za Amira Aliho.

            „Moje drahé dieťa,“ povedal jej otec, „naozaj je veľmi ťažké ti niekedy vyhovieť a každý deň chceš niečo nové. Určite je čas, aby si si niekoho vzala, a ak si si vybrala tohto muža, samozrejme, že si ťa vezme.“

            Kráľ teda poslal po Amira Aliho a povedal mu, že mu navrhuje, aby mu do mesiaca preukázal česť a oženil sa s princeznou, čím by sa stal zároveň i dedičom trónu.

            Keď Amir Ali počul túto reč, sklonil sa a odpovedal, že kráľovi preukázal a preukáže všetky služby, ktoré sú v jeho moci, okrem tejto jedinej veci. Kráľ, ktorý považoval ruku svojej dcéry za veľkú cenu pre každého muža, sa veľmi rozzúril a princezná ešte viac. Amira Aliho okamžite uvrhli do najhoršieho väzenia, aké našli, a prikázali ho tam držať, kým kráľ nebude mať čas premyslieť si, akým spôsobom ho usmrtia.

            Medzitým sa kráľ rozhodol, že princezná by sa mala v každom prípade bezodkladne vydať. A tak rozposlal po okolitých krajinách poslov s vyhlásením, že v určitý deň sa má do paláca dostaviť každý muž vhodný za ženícha a následníka trónu.

            Keď ten deň nastal, zhromaždil sa celý dvor a zišiel sa veľký zástup mladých i starých mužov, ktorí si mysleli, že majú rovnakú šancu ako ktokoľvek iný získať trón aj princeznú. Len čo sa kráľ usadil, vyzval uvádzača, aby predvolal prvého uchádzača. Vtom sa však ozval sedliak, ktorý stál pred davom, a zvolal, že má prosbu.

            „Tak sa teda ponáhľaj,“ povedal kráľ, „nemám času nazvyš.“

            „Vaše Veličenstvo,“ povedal farmár, „už dlho žije a vykonáva spravodlivosť v tomto meste a určite vie, že tiger, ktorý je kráľom šeliem, loví len v lese, zatiaľ čo šakaly lovia na každom mieste, kde sa dá niečo pozbierať.“

            „Čo je to všetko? Čo to všetko znamená?“ spýtal sa kráľ. „Ten človek sa musel zblázniť!“

            „Nie, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal sedliak, „chcel by som len pripomenúť Vášmu Veličenstvu, že dnes sa tu zhromaždilo množstvo šakalov, aby sa pokúsili zmocniť Vašej dcéry a kráľovstva: poslalo ich každé mesto a čakajú hladní a nedočkaví. Ale nemýľte sa, kráľ, ani sa netvárte, že si opäť mýlite zavýjanie šakala s loveckým revom tigra.“

            Kráľ najprv sčervenal a potom zbledol.

            „Je tu,“ pokračoval sedliak, „kráľovský tiger chovaný v lese, ktorý má prvý a jediný skutočný nárok na váš trón.“

            „Kde? Čo tým myslíš?“ kráľ sa zarazil a zbledol, keď počúval.

            „Vo väzení,“ odpovedal sedliak. „Ak Vaše Veličenstvo vyčistí tento dvor od šakalov, vysvetlím Vám to.“

            „Vyprázdnite dvor!“ prikázal kráľ. A všetci návštevníci veľmi neradi opustili palác.

            „A teraz mi povedz, čo je to za hádanku,“ povedal.

            Potom sedliak kráľovi a jeho ministrom porozprával, ako zachránil kráľovnú a vychoval Amira Aliho. Hneď nato priviedol aj samotnú starú kráľovnú, ktorú nechal vonku. Pri pohľade na ňu kráľa naplnila hanba a sebaľútosť a želal si, aby mohol prežiť svoj život znova a nemusel sa oženiť s matkou pyšnej princeznej, ktorá mu až do svojej smrti spôsobovala nekonečné problémy.

            „Môj deň je preč,“ povedal si. A odovzdal korunu svojmu synovi Amirovi Alimu, ktorý sa opäť vybral do lesa, kde zavolal lesnú vílu, aby sa stala jeho kráľovnou, ktorá by sa s ním delila o trón.

            „Je len jedna osoba, s ktorou sa chcem oženiť, a tou ženou si ty,“ povedal. A tentoraz dievčina neutiekla, ale súhlasila, že sa stane jeho ženou. A tak sa tí dvaja bez meškania vzali a veľmi dlho žili a šťastne vládli.

            Čo sa týka starenky, ktorej Amir Ali rozbil džbán, tá bola lesnej panne krstnou vílou. A keď už nebolo potrebné, aby sa o dievča starala, rada sa vrátila do rozprávkovej krajiny.

            Odvtedy starého kráľa už nikdy nebolo počuť, že by svojej žene protirečil. A ak sa aj tvári, akoby s ňou nesúhlasil, tá sa naňho vždy usmeje a povie:

            „Bol to teda tiger alebo šakal?“ A on potom už nemá čo povedať.

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]