11*07*/364*/ Vezírovo poďakovanie ***(1,11k)

Kedysi dávno žili v Hindustane dvaja králi, ktorých krajiny spolu susedili, ale keďže boli rivalmi v bohatstve a moci a jeden bol hinduistický radža a druhý mohamedánsky šach, vôbec neboli dobrými priateľmi. Aby sa však vyhli neustálym hádkam, radža a šach vypracovali dohodu, opatrenú pečaťou a podpisom, v ktorej sa uvádzalo, že ak niektorý z ich poddaných, od najmenšieho po najväčšieho, prekročí hranicu medzi oboma kráľovstvami, môže byť zadržaný a potrestaný.

            Jedného rána sa šach a jeho hlavný vezír, čiže predseda vlády, práve chystali začať rannú prácu nad záležitosťami kráľovstva. Šach teda vzal pero a ostrým nožom ho narezal podľa svojich predstáv, keď zrazu sa mu nôž pošmykol a odrezal si špičku prsta.

            „Ach, vezír!“ zvolal kráľ, „odrezal som si špičku prsta! Pozri!“ povedal kráľ.

            „To je dobrá správa!“ povedal vezír ako odpoveď.

            „Ty drzý darebák!“ zvolal kráľ. „Máš potešenie z nešťastia iných, dokonca aj z môjho? Odveďte ho, moji strážcovia, a zavrite ho do dvorného väzenia, kým nebudem mať čas potrestať ho tak, ako si zaslúži!“

            Okamžite sa prítomní dôstojníci chopili nešťastného vezíra a odvliekli ho od kráľa k úzkym dverám, ktorými sa nešťastní zločinci zvykli viesť do väzenia alebo na popravu. Keď sa dvere otvorili, aby ho prijali, vezír si zamrmlal do svojej veľkej bielej brady niečo, čo vojaci nemohli počuť.

            „Čo povedal ten darebák?“ zakričal rozzúrený kráľ.

            „Vraj ďakuje Vášmu Veličenstvu,“ odpovedal jeden zo žalárnikov. A na jeho slová kráľ v hneve a úžase hľadel na zatvárajúce sa dvere.

            „Musí byť blázon,“ zvolal, „veď je vďačný nielen za nešťastie iných, ale aj za svoje vlastné; určite mu niečo pomotalo hlavu!“

            Kráľ mal svojho starého vezíra veľmi rád, a hoci prišiel dvorný lekár a obviazal mu poranený prst chladivou a hojivou masťou a utíšil bolesť, nemohol utíšiť bolesť kráľovho srdca a ani nikto z jeho ministrov a dvoranov, ktorí celý deň nachádzali Jeho Veličenstvo veľmi rozhorčené.

            Na druhý deň skoro ráno si kráľ objednal koňa a vyhlásil, že pôjde na poľovačku. Okamžite nastal v stajni a v sále zhon a prípravy, a kým bol pripravený, desiatky ministrov a lovcov stáli pripravení nasadnúť a sprevádzať ho. Ale na ich počudovanie kráľ nechcel nikoho z nich. Naozaj, pozrel na nich tak zúrivo, že ho radi nechali samého. A tak putoval ďalej a ďalej, cez polia a lesy, taký náladový a zamyslený, že mu bez povšimnutia unikol nejeden tučný jeleň a krikľavý bažant A tak nedbalý, kam ide, bez toho, aby si to všimol, zablúdil až na územie radžu. To však zistil, až keď zrazu zo všetkých strán vystúpili muži z húštiny a nezostalo nič iné, len sa vzdať. Potom úbohého šacha chytili, zviazali a odviedli do radžovho väzenia, pričom väčšinu času myslel na svojho vezíra, ktorého postihol podobný osud, a želal si, aby podobne ako vezír mal pocit, že je za čo ďakovať.

            V tú noc radža zvolal osobitnú radu, aby zvážil, čo treba urobiť s jeho rivalom, ktorý sa mu takto vydal do rúk. Poslali po všetkých brahmanov – tučných kňazov, ktorí rozumeli všetkému a vedeli, ktoré dni sú šťastné a ktoré nešťastné. A zatiaľ čo všetci ostatní radcovia radžovi ponúkali rôzne rady, až sa takmer zbláznil od hnevu a nerozhodnosti, hlavný brahman sedel v kúte a pre seba si vypočítaval sumy a znamenia, pričom ho obklopovala obdivná skupina menších kňazov. Napokon vstal a vykročil k trónu.

            „Nuž,“ povedal radža znepokojene, „čo mi chceš poradiť?“

            „Veľmi nešťastný deň!“ zvolal hlavný brahman. „Ach, veľmi nešťastný deň! Hinduistický boh Devi je plný hnevu a prikazuje, že zajtra musíš tomuto šachovi odseknúť hlavu a obetovať mu ju.“

            „Ach, dobre,“ povedal radža, „nech sa tak stane. Nechávam na tebe, aby si tento rozsudok vykonal.“ A poklonil sa kňazom a vyšiel z miestnosti.

            Pred úsvitom sa konali veľké prípravy na veľkolepú slávnosť na počesť veľkej modly boha Deviho. Stovky zástav mávali, stovky bubeníkov bubnovali, stovky spevákov spievali piesne, stovky kňazov, dobre umytých a pomazaných, vykonávali posvätné obrady, zatiaľ čo radža sedel nervózny a nesvoj medzi stovkami dvoranov a služobníkov a želal si, aby sa to všetko dobre skončilo. Nakoniec prišiel čas na obetovanie a úbohého šacha vyviedli spútaného, aby mu odsekli hlavu.

            Hlavný brahman prišiel s úsmevom na tvári a s veľkým mečom v ruke, keď si zrazu všimol, že šachov prst je zviazaný kúskom handry. Okamžite pustil meč a s očami vychádzajúcimi z hlavy od vzrušenia sa vrhol na handru, odtrhol ju a tam uvidel, že jeho obeti chýba špička prsta. Na to sa naozaj veľmi začervenal a rozzúril, a doviedol šacha až k miestu, kde sedel radža a čudoval sa.

            „Hľa! Ó, radža,“ povedal, „táto obeť je zbytočná, zmizol jej koniec prsta! Obeta nie je obetou, ak nie je úplná.“ A začal plakať od hnevu a ľútosti.

            Radža si však namiesto podobného náreku odľahčene vzdychol a odpovedal: „Nuž, tým je vec vyriešená. Keby to bol ktokoľvek iný, nevadilo by mi to, ale akosi – kráľ a všetko – nuž, nezdá sa mi celkom správne obetovať kráľa.“ A s tým vyskočil, svojou drahocennou dýkou preťal šachove povrazy a vypochodoval s ním z chrámu späť do paláca.

            Po tom, ako sa radža vykúpal a občerstvil svojho hosťa, obložil ho darmi a sám ho sprevádzal s veľkým sprievodom až na hranicu medzi ich kráľovstvami, kde uprostred pozdravov a veľkých radovánok roztrhali starú zmluvu a spísali novú, v ktorej každý z kráľov sľuboval prijatie a bezpečný sprievod každému z ľudu toho druhého, od najmenšieho po najväčšieho, ktorý by prišiel cez hranicu s akoukoľvek úlohou. Potom sa objali a každý išiel svojou cestou.

            Keď sa šach vrátil domov ešte v ten večer, poslal po svojho uväzneného vezíra.

            „No, ó vezír!“ povedal, keď starca priviedli pred neho, „čo si myslíš, že sa mi stalo?“

            „Ako môže človek vo väzení vedieť, čo sa deje mimo neho?“ odpovedal vezír.

            Potom mu šach vyrozprával všetky svoje dobrodružstvá. A keď sa dostal na koniec, dodal:

            „Rozhodol som sa, že ti na znak vďaky za svoj útek dobrovoľne odpustím, ak mi povieš, prečo si mi poďakoval, keď som si odrezal špičku prsta.“

            „Pane,“ odpovedal starý vezír, „nemám pravdu, keď si myslím, že ste mali veľké šťastie, že ste si odrezali špičku prsta? Pretože inak by ste určite prišli o hlavu. A prísť o kúsok prsta je určite to najmenšie zlo.“

            „To je pravda,“ odvetil kráľ a počas reči sa dotkol svojej hlavy, akoby sa chcel uistiť, že ju tam stále má, „ale predsa len – prečo si sa mi tiež poďakoval, keď som ťa zavrel do väzenia?“

            „Ďakoval som,“ povedal vezír, „pretože je dobré vždy ďakovať. A keby som bol vedel, že moje väzenie má zabrániť tomu, aby si ma boh Devi vyžiadal namiesto Vášho Veličenstva ako dokonalú obetu, bol by som ďakoval ešte viac.

[@ Pandžábsky príbeh, Andrew Lang, Robert Hodosi]