11*12*/369*/ Zelený rytier ***(3,24k)

Kedysi žili kráľ a kráľovná, ktorí mali jedinú dcéru, pôvabné a krásne dievča, ktoré im bolo drahšie ako čokoľvek iné na svete. Keď mala princezná dvanásť rokov, kráľovná ochorela a nič, čo sa pre ňu dalo urobiť, nepomohlo. Všetci lekári v kráľovstve robili všetko, čo bolo v ich silách, aby ju vyliečili. Ale napriek ich úsiliu sa jej darilo čoraz horšie. Keď sa k nej blížila smrť, poslala po kráľa a povedala mu:

            „Sľúb mi, že urobíš všetko, o čo ťa naša dcéra požiada, bez ohľadu na to, či si to želáš alebo nie.“

            Kráľ najprv váhal, ale keď dodala:

„Ak mi to nesľúbiš, nemôžem zomrieť v pokoji“ tak ju nakoniec poslúchol a sľúbil jej to, po čom bola celkom šťastná a zomrela.

            I stalo sa, že neďaleko kráľovského paláca žila vznešená pani, ktorej dievčatko bolo približne v rovnakom veku ako princezná, a obe deti boli stále spolu. Po kráľovninej smrti princezná prosila, aby táto pani prišla bývať k nej do paláca. Kráľovi sa táto dohoda vôbec nepozdávala, lebo tej pani nedôveroval. Ale princezná si to tak veľmi priala, že to nerád odmietol.

            „Som osamelá, otče,“ povedala, „a všetky krásne dary, ktoré mi dávaš, mi nemôžu vynahradiť stratu mojej matky. Ak táto dáma príde bývať sem, budem sa cítiť, akoby sa ku mne vrátila kráľovná.“

            Pre nových hostí teda prichystali a vyčlenili nádherné izby, a malá princezná sa rozradostnila pri pomyslení na to, že bude mať svojich priateľov tak blízko. Pani a jej dcéra prišli na zámok a dlho išlo všetko ako po masle. Boli k princeznej bez matky veľmi milé a ona takmer zabudla, aká bola pred ich príchodom znudená. Jedného dňa, keď sa spolu s druhým dievčaťom hrali v záhradách paláca, prišla k nim pani oblečená na cestu, nežne pobozkala princeznú a povedala:

            „Zbohom, dieťa moje, ja a moja dcéra ťa musíme teraz opustiť a odísť veľmi ďaleko.“

            Úbohá princezná začala horko plakať. „Ach, nesmiete ma opustiť!“ vzlykala. „Čo si bez vás počnem? Prosím, prosím, zostaňte.“

            Pani pokrútila hlavou.

„Skoro mi to trhá srdce, že musím odísť, drahé dieťa,“ povedala, „ale, bohužiaľ, musí to tak byť.“

            „Nie je nič, čo by vás tu mohlo zdržať?“ spýtala sa princezná.

            „Len jedna vec,“ odpovedala pani, „a keďže to nie je možné, nebudeme o tom hovoriť.“

            „Nič nie je nemožné,“ trvala na svojom princezná. „Povedz mi, čo to je, a urobí sa to.“

            Tak jej to napokon matka jej priateľky povedala.

            „Keby ma kráľ, tvoj otec, urobil svojou kráľovnou, zostala by som,“ povedala, „ale to nikdy neurobí.“

            „Ach, áno, to je dosť jednoduché!“ zvolala princezná, potešená myšlienkou, že sa predsa len nemusia rozlúčiť. A rozbehla sa hľadať svojho otca a prosiť ho, aby sa s tou dámou hneď oženil. Vždy urobil všetko, o čo ho požiadala, a bola si celkom istá, že to urobí i teraz.

            „Čo sa deje, dcéra moja?“ spýtal sa, keď ju uvidel. „Plakala si – nie si šťastná?“

            „Otče,“ povedala, „prišla som ťa požiadať, aby si sa oženil s grófkou.“ (Pretože to bol skutočný titul tej dámy.) „Ak to neurobíš, opustí nás, a potom budem rovnako osamelá ako predtým. Nikdy predtým si mi neodmietol, o čo som ťa žiadala, neodmietni ma ani teraz.“

            Kráľ zbledol, keď to počul. Grófka sa mu nepáčila, a tak sa s ňou, samozrejme, nechcel oženiť; okrem toho stále miloval svoju nedávno zomretú manželku.

            „Nie, to nemôžem urobiť, dieťa moje,“ povedal nakoniec.

            Pri týchto slovách sa princezná opäť rozplakala a slzy jej stekali po lícach tak rýchlo a vzlykala tak horko, že aj jej otec sa cítil celkom nešťastný. Spomenul si na sľub, ktorý dal svojej bývalej manželke, že vždy urobí, o čo ho dcéra požiada. A tak nakoniec ustúpil a sľúbil, že sa s grófkou ožení. Princezná sa hneď celá usmiala a utekala oznámiť tú dobrú správu.

            Čoskoro potom sa svadba oslavovala s veľkou slávnosťou a grófka sa stala kráľovnou; ale napriek všetkej radosti a veselosti, ktoré naplnili palác, kráľ vyzeral bledý a smutný, pretože si bol istý, že zo svadby vzíde niečo zlé. V krátkom čase sa kráľovnino správanie voči princeznej začalo meniť. Žiarlila na ňu, pretože namiesto jej vlastnej dcéry bola dedičkou trónu, a veľmi skoro už nedokázala skryť svoje myšlienky. Namiesto toho, aby hovorila láskavo a s láskou ako predtým, jej slová sa stali hrubými a krutými, a raz či dvakrát dokonca udrela princeznú po tvári.

            Kráľ bol veľmi nešťastný, keď videl, ako jeho milovaná dcéra trpí, a nakoniec sa stala takou nešťastnou, že to už nemohol ďalej znášať. Jedného dňa si ju zavolal k sebe a povedal:

            „Dcéra moja, už nie si veselá, ako by si mala byť, a obávam sa, že za to môže tvoja macocha. Bude pre teba lepšie, keď s ňou už nebudeš žiť; preto som ti postavil hrad na ostrove v jazere, ktorý bude v budúcnosti tvojím domovom. Tam si môžeš robiť, čo chceš, a tvoja nevlastná matka tam nikdy nevstúpi.“

            Princezná sa potešila, keď to počula, a ešte viac sa potešila, keď uvidela zámok, ktorý bol plný krásnych vecí a mal množstvo okien s výhľadom na krásnu modrú hladinu jazera. Bola tam loďka, na ktorej mohla sama veslovať, a záhrada, kde sa mohla prechádzať, kedykoľvek sa jej zachcelo, bez obáv, že stretne nevľúdnu kráľovnú macochu; a kráľ jej sľúbil, že ju tam bude každý deň navštevovať.

            Dlhý čas žila v pokoji a každým dňom bola krajšia a krajšia. Každý, kto ju videl, hovoril: „Princezná je najkrajšia žena v krajine.“ A to povedali aj kráľovnej, ktorá svoju nevlastnú dcéru znenávidela ešte viac, pretože jej vlastná dcéra bola škaredá a hlúpa.

            Jedného dňa prišiel pred kráľa posol, ktorý mu oznámil, že v susednom kráľovstve vzdialenom asi dva dni cesty sa má konať veľké stretnutie rytierov a šľachticov. Mali sa tam konať všelijaké slávnosti, turnaj a hostina na počesť plnoletosti tamojšieho princa.

            Medzi pozvanými bol aj princeznin otec, ale skôr ako odišiel, išiel sa rozlúčiť so svojou dcérou. Hoci mala taký krásny domov a kráľovná jej už nenadávala, úbohá princezná bola strašne osamelá a povedala otcovi, že by bolo lepšie, keby zomrela. Ten sa ju snažil všemožne utešiť a sľúbil, že sa čoskoro vráti. Mohol jej však nejako pomôcť?

            „Áno,“ povedala. „Môžeš odo mňa pozdraviť Zeleného rytiera.“

            Kráľ sa trochu čudoval týmto slovám, pretože o Zelenom rytierovi nikdy nepočul, ale nebol čas na otázky, preto jej to sľúbil a vydal sa na cestu. Keď prišiel do paláca, kde sa mala konať slávnosť, prvé, čo urobil, bolo, že sa spýtal:

            „Môže mi niekto povedať, kde nájdem Zeleného rytiera?“

            Všetkým to bolo veľmi ľúto, ale nikto o takomto človeku ani nepočul a nikde ho tam nevedeli nájsť. Kráľ sa pri tom znepokojil a ani hostina či turnaj ho nedokázali rozveseliť. Pýtal sa každého, koho videl,

            „Poznáte Zeleného rytiera?“ ale jediná odpoveď, ktorú dostal, bola:

            „Nie, Vaše Veličenstvo, nikdy sme o ňom nepočuli.“

            Nakoniec začal veriť, že sa princezná pomýlila a že žiadna taká osoba neexistuje, a vydal sa na cestu domov dosť zarmútený. Pretože to bolo po prvýkrát za mnoho mesiacov, čo ho princezná o niečo požiadala, a on to nemohol urobiť. Tak veľmi o tom premýšľal, že si nevšimol, akým smerom sa jeho kôň uberá, a vzápätí sa ocitol uprostred hustého lesa, kde nikdy predtým nebol. Jazdil ďalej a ďalej, hľadal cestu, ale keď začalo zapadať slnko, uvedomil si, že sa stratil. Nakoniec na svoju radosť uvidel muža, ktorý hnal nejaké ošípané, a keď k nemu prišiel, povedal:

            „Zablúdil som. Môžete mi povedať, kde som?“

            „Ste v lese Zeleného rytiera,“ odpovedal muž, „a toto sú jeho ošípané.“

            Vtedy sa kráľovi rozjasnilo pri srdci. „Kde býva Zelený rytier?“ spýtal sa.

            „Je to odtiaľto veľmi ďaleko,“ povedal pastier, „ale ukážem Vám cestu.“ Tak išiel s kráľom o kúsok ďalej, nasmeroval ho na správnu cestu a kráľ sa s ním rozlúčil.

            Onedlho prišiel do druhého lesa a tam stretol ďalšieho pastiera svíň, ktorý hnal ošípané.

            „Čie sú to zvieratá, priateľu?“ spýtal sa.

            „Sú Zeleného rytiera,“ povedal muž.

            „A kde býva?“ spýtal sa kráľ.

            „Ach, neďaleko odtiaľto,“ odpovedal.

            Potom kráľ pokračoval v ceste a okolo poludnia dorazil k nádhernému hradu, ktorý stál uprostred najkrajšej záhrady, akú si len viete predstaviť, kde v mramorových nádržiach hrali fontány a po hladkých trávnikoch sa prechádzali pávy. Na okraji mramorovej nádrže sedel mladý a pekný muž, ktorý bol od hlavy po päty oblečený v zelenom brnení a kŕmil zlaté rybky, ktoré plávali v priezračnej vode.

            „To musí byť Zelený rytier,“ pomyslel si kráľ a pristúpil k mladíkovi a zdvorilo mu povedal:

            „Prišiel som, pane, aby som vás pozdravil od svojej dcéry. Putoval som ďaleko, ale napokon sa mi predsa len podarilo dostať až do vášho lesa.“

            Rytier sa naňho chvíľu díval, akoby bol zmätený.

            „Nikdy som sa nestretol ani s vami, ani s vašou dcérou,“ povedal nakoniec, „ale aj tak ste veľmi vítaný.“ A mávol rukou smerom k hradu. Kráľ si to však nevšímal a povedal mu, že jeho dcéra poslala správu Zelenému rytierovi, a keďže je jediným Zeleným rytierom v kráľovstve, táto správa musí byť určená jemu.

            „Musíte tu u mňa stráviť noc,“ povedal rytier, a keďže slnko už zapadalo, kráľ s vďakou prijal pozvanie. V hradnej sieni sa posadili k veľkolepej hostine. A hoci kráľ veľa cestoval a navštívil mnohých panovníkov v ich palácoch, nikdy sa necítil lepšie ako pri stole zeleného rytiera, zatiaľ čo jeho hostiteľ bol taký šikovný a príjemný, že bol nadšený a pomyslel si: „Aký by bol z tohto rytiera očarujúci zať!“

            Keď sa na druhý deň ráno chystal vydať na cestu domov, Zelený rytier mu vložil do ruky škatuľku s drahokamami a povedal:

            „Bude Vaša Výsosť taká láskavá a odnesie tento dar princeznej, Vašej dcére? Obsahuje môj portrét, aby ma po príchode spoznala, lebo som si istý, že je to tá dáma, ktorú som noc čo noc videl vo sne, a musím ju získať za nevestu.“

            Kráľ dal rytierovi požehnanie a sľúbil, že dar odnesie svojej dcére. S tým sa vydal na cestu a zanedlho dorazil do svojej krajiny.

            Princezná ho netrpezlivo očakávala, keď dorazil, a rozbehla sa mu do náručia s radosťou, že znova vidí svojho drahého otca.

            „A videl si Zeleného rytiera?“ spýtala sa.

            „Áno,“ odpovedal kráľ a vytiahol škatuľu, ktorú jej rytier poslal, „a prosil ma, aby som ti dal toto, aby si ho spoznala, keď príde, a nepomýlila si ho s niekým iným.“

            Keď princezná uvidela portrét, bola nadšená a zvolala: „To je naozaj ten muž, ktorého som videla vo svojich snoch! Teraz budem šťastná, lebo on a nikto iný bude mojím manželom.“

            Čoskoro nato prišiel Zelený rytier a vyzeral tak pekne v zelenom brnení s dlhým zeleným chocholom na prilbe, že sa doňho princezná zamilovala ešte viac ako predtým. A keď ju uvidel a spoznal v nej dámu, o ktorej sa mu tak často snívalo, hneď ju požiadal o ruku. Princezná sa pozrela dolu a usmiala sa, keď mu odpovedala:

            „Musíme to však pred mojou nevlastnou matkou udržať v tajnosti až do svadobného dňa,“ povedala, „lebo inak si nájde spôsob, ako nám urobiť niečo zlé.“

            „Ako chceš,“ odvetil princ, „ale musím ťa navštevovať každý deň, lebo bez teba nemôžem ďalej žiť! Prídem skoro ráno a neodídem, kým sa nezotmie; tak ma kráľovná neuvidí veslovať cez jazero.“

            Dlhý čas Zelený rytier navštevoval princeznú každý deň a strávil s ňou mnoho hodín potulovaním sa po krásnych záhradách, o ktorých vedeli, že ich kráľovná nemôže vidieť. Ale tajomstvá, ako viete, sú nebezpečné veci. A tak sa napokon jedného rána stalo, že dievča, ktoré bolo v službe v paláci, sa skoro ráno prechádzalo popri jazere a zbadalo, ako k brehu jazera schádza úžasne pekný mladý muž v krásnom obleku zo zeleného saténu. Rytier vôbec netušil, že ho niekto pozoruje, tak nasadol do malej loďky, ktorá ležala pripevnená k brehu, a vesloval k ostrovu, kde stál princeznin zámok. Dievča išlo domov a rozmýšľalo, kto by mohol byť ten rytier; a keď česalo kráľovnú, povedalo jej:

            „Vie Vaše Veličenstvo, že princezná má nápadníka?“

            „Hlúposť!“ odpovedala kráľovná nahnevane. Ale už len tá myšlienka ju strašne rozčuľovala, pretože jej vlastná dcéra bola stále slobodná a pravdepodobne takou aj zostane, pretože bola taká nevychovaná a hlúpa, že ju nikto nechcel.

            „Je to pravda,“ trvalo na svojom dievča. „Býva oblečený celý v zelenom a je veľmi pekný. Sama som ho videla, hoci on mňa nevidel. Nasadol do člna a vesloval na ostrov a princezná ho čakala pri dverách zámku.“

            „Musím zistiť, či je to pravda,“ pomyslela si kráľovná. Ale prikázala svojej komornej, aby prestala rozprávať a starala sa o svoje veci.

            Na druhý deň skoro ráno kráľovná vstala a zišla na breh jazera, kde sa schovala za strom. A naozaj tam prišiel pekný rytier oblečený v zelenom, presne ako povedala dvorná dáma, nasadol do člna a priplával k ostrovu, kde ho čakala princezná. Rozhnevaná kráľovná zostala pri jazere celý deň, ale rytier sa vrátil až večer, vyskočil na breh, priviazal loďku ku k brehu a odišiel lesom.

            „Pekne som svoju nevlastnú dcéru nachytala,“ pomyslela si kráľovná. „Ale nesmie sa vydať skôr ako moje vlastné sladké dievča. Musím nájsť spôsob, ako to zastaviť.“

            Preto vzala otrávený klinec a zapichla ho do rukoväte vesla tak, aby si rytier pri zdvihnutí vesla určite poškriabal ruku. Potom sa so smiechom vrátila domov, veľmi spokojná so svojím dôvtipom.

            Na druhý deň sa Zelený rytier vybral na návštevu k princeznej ako zvyčajne. Ale hneď ako sa chopil vesla, aby prevesloval na ostrov, pocítil na ruke ostré škrabnutie.

            „Uf!“ povedal a od bolesti pustil veslá. „Čo ma mohlo tak poškriabať?“ Ale nech sa pozeral, ako chcel, videl na ruke len slabé škrabnutie.

            „Nuž, je zvláštne, ako sa sem mohol od včera dostať klinec,“ pomyslel si. „Ale nie je to nič vážne, hoci to dosť bolí.“ A naozaj, zdalo sa mu to také malé, že sa o tom princeznej ani nezmienil. Keď však večer prišiel domov, cítil sa tak zle, že musel ísť spať, pričom sa mu okrem starej ošetrovateľky nikto nevenoval. O tom však princezná, samozrejme, nič nevedela, a úbohá dievčina sa bála, aby ho nepostihlo nejaké zlo alebo aby mu nejaká iná dievčina, krajšia ako ona, neukradla jeho srdce, až sa jej z čakania takmer urobilo zle. Bola naozaj osamelá, pretože jej otec, ktorý by jej bol pomohol, bol na cestách v cudzej krajine a ona nevedela, ako získať správy o svojom milencovi.

            Takto plynul čas a jedného dňa, keď sedela pri otvorenom okne, plakala a bola veľmi smutná, priletel malý vtáčik a sadol si na konár stromu, ktorý stál hneď pod ním. Začal spievať, a to tak krásne, že princezná musela prestať plakať a začala ho počúvať. Veľmi skoro zistila, že vtáčik sa snaží upútať jej pozornosť.

„Trilili, trilili! tvoj milý je chorý!“ spieval.

            „Bohužiaľ!“ zvolala princezná. „Ako mu môžem pomôcť?“

            „Trilili, trilili! musíš ísť do paláca svojho otca!“

            „A čo tam mám robiť?“ spýtala sa.

            „Trilili, trilili! tam nájdeš hada s deviatimi mláďatami.“

            „Fuj!“ odpovedala princezná s chvením, pretože nemala rada hady. Ale vtáčik si toho nevšímal.

            „Daj ich do košíka a choď do paláca Zeleného rytiera,“ zaštebotal.

            „A čo s nimi budem robiť, keď tam prídem?“ zvolala a celá sa začervenala, hoci ju okrem vtáka nikto nevidel.

            „Obleč sa ako kuchárska pomocníčka a požiadaj o miesto. Trilili, trilili! Potom musíš z hadov uvariť polievku. Podaj ju trikrát rytierovi a vylieči sa. Trilili, trilili!“

            „Ale čo mu spôsobilo tú chorobu?“ spýtala sa princezná. Vták však odletel a jej nezostávalo nič iné, len ísť do otcovho paláca a hľadať hady. Keď tam prišla, našla hadiu matku s deviatimi malými hadmi, ktoré boli stočené do klbka tak, že sa ledva dali rozoznať ich hlavy od chvostov. Princezná sa ich nerada dotýkala, ale keď sa starý had vyplazil z hniezda, aby sa trochu vyhrial na slnku, pozbierala mláďatá, dala ich do košíka, ako jej povedal vták, a utekala hľadať hrad Zeleného rytiera. Celý deň kráčala, občas sa zastavila, aby nazbierala lesné plody alebo urobila kytičku; ale hoci si občas oddýchla, nechcela si ľahnúť spať, kým nedorazí na hrad. Nakoniec ho zbadala a práve vtedy stretla dievča, ktoré hnalo kŕdeľ husí.

            „Dobrý deň!“ povedala princezná, „môžeš mi povedať, či je to hrad Zeleného rytiera?“

            „Áno, je,“ odpovedalo dievča, „lebo ja pasiem jeho husi. Ale Zelený rytier je veľmi chorý a hovorí sa, že ak sa do troch dní nevylieči, určite zomrie.“

            Pri tejto správe princezná zbledla ako smrť. Zdalo sa jej, že sa zem točí dookola, a pevne zovrela ruku na kríku, ktorý stál vedľa nej. Vzápätí sa s veľkým úsilím spamätala a pastierke husí povedala:

            „Chcela by si mať na sebe krásne hodvábne šaty?“

            Mladej pastierke sa zaleskli oči.

            „Áno, to by som chcela!“ odpovedala.

            „Tak si vyzleč svoje šaty a daj mi ich a ja ti dám svoje,“ povedala princezná.

            Dievča sotva uverilo vlastným ušiam, ale princezná si už rozopínala svoje krásne hodvábne šaty, vyzliekala si hodvábne pančuchy a krásne červené topánky. A pastierka husí nestrácala čas, aby sa vyzliekla z hrubej ľanovej sukne a tuniky. Potom si princezná obliekla jej handry, rozpustila si vlasy a išla do kuchyne spýtať sa na miesto.

            „Nechcete kuchynskú pomocníčku?“ povedala.

            „Áno, chceme,“ odpovedala kuchárka, ktorá bola príliš zaneprázdnená, aby sa novej slúžky pýtala veľa otázok.

            Nasledujúci deň, po dobrom nočnom odpočinku, sa princezná pustila do svojich nových povinností. Ostatní sluhovia hovorili o svojom pánovi a navzájom si vraveli, aký je chorý a že ak sa do troch dní nevylieči, určite zomrie.

            Princezná si spomenula na hady a vtáčiu radu, zdvihla hlavu od hrncov a panvíc, ktoré čistila, a povedala: „Viem, ako uvariť polievku, ktorá má takú zázračnú moc, že kto ju ochutná, určite sa vylieči, nech je jeho choroba akákoľvek. Keďže lekári nemôžu vyliečiť vášho pána, môžem to skúsiť ja?“

            Najprv sa jej všetci smiali.

            „Čože, nejaká kuchynská slúžka chce vyliečiť rytiera, keď najlepší lekári v kráľovstve zlyhali?“

Nakoniec však práve preto, že všetci lekári zlyhali, rozhodli, že pokus neuškodí, a ona radostne odbehla pre svoj košík hadov a pripravila z nich vývar. Keď bol hotový, odniesla z neho trochu do rytierovej izby. Smelo vstúpila dnu, pričom odstrčila všetkých učených lekárov, ktorí stáli pri jeho posteli. Chudák rytier bol príliš chorý, aby ju spoznal. Okrem toho bola taká otrhaná a špinavá, že keby bol i zdravý, asi by ju tiež nespoznal; ale keď sa napil polievky, bolo mu oveľa lepšie, takže sa mohol posadiť.

            Na druhý deň si dal ešte trochu a potom sa už mohol sám obliecť.

            „To je určite úžasná polievka!“ povedala kuchárka.

            Na tretí deň, keď zjedol polievku, bol rytier opäť celkom zdravý.

            „Kto si?“ spýtal sa dievčaťa, „to ty si uvarila túto polievku, ktorá ma vyliečila?“

            „Áno,“ odpovedala princezná.

            „Vyber si teda, čo chceš za odmenu,“ povedal rytier, „a dostaneš to.“

            „Chcela by som byť tvojou nevestou!“ povedala princezná.

            Rytier sa prekvapene zamračil nad takou odvahou a pokrútil hlavou.

            „To je jediná vec, ktorú ti nemôžem splniť,“ povedal, „pretože som sa už zaviazal oženiť s najkrajšou princeznou na svete. Preto si vyber ešte raz, a niečo iné.“

            Vtedy princezná odbehla, umyla sa a opravila si handry, a keď sa vrátila, Zelený rytier ju hneď spoznal.

            Viete si predstaviť, aké to bolo radostné stretnutie!

            Čoskoro nato sa s veľkou slávou zosobášili. Na svadbu boli pozvaní všetci rytieri a princovia v kráľovstve a princezná mala na sebe šaty, ktoré žiarili ako slnko. Nikto nikdy nevidel niečo nádhernejšie. Princeznin otec bol, samozrejme, prítomný, ale zlá kráľovná a jej dcéra boli vyhnané z krajiny, a keďže ich odvtedy nikto nevidel, veľmi pravdepodobne ich v lese zožrala divá zver. Nevesta a ženích však boli takí šťastní, že na nich zabudli a žili so starým kráľom až do jeho smrti, keď ho v kraľovaní vystriedali.

[@ Jutský príbeh, Evald Tang Kristensen, Skovgaard-Pedersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]