11*13*/370*/ Päť múdrych rád od gurua ***(2,50k)

Žil raz jeden pekný mladík menom Rám Singh, ktorý bol síce u všetkých obľúbený, ale bol nešťastný, pretože mal za nevlastnú matku veľmi hašterivú ženu. Tá celý deň rozprávala a nadávala, až to mladíka tak vyviedlo z miery, že sa rozhodol niekam odísť a hľadať svoje šťastie. Len čo sa rozhodol, že opustí svoj domov, urobil si plány a hneď na druhý deň ráno sa vydal na cestu s niekoľkými kusmi oblečenia vo vaku a s trochou peňazí vo vrecku.

            V dedine však bola jedna osoba, s ktorou sa chcel rozlúčiť, a tou bol starý múdry guru alebo učiteľ, ktorý ho veľa naučil. Obrátil sa teda najprv k chalúpke svojho učiteľa a ešte pred východom slnka zaklopal na jeho dvere. Starec prijal svojho žiaka láskavo, ale vedel múdro čítať z tváre a hneď videl, že mladík má ťažkosti.

            „Syn môj,“ povedal, „čo sa deje?“

            „Nič, otče,“ odpovedal mladík, „ale rozhodol som sa ísť do sveta a tam hľadať svoje šťastie.“

            „Radšej si nechaj poradiť,“ odvetil guru, „a zostaň v otcovom dome; je lepšie mať doma pol chleba ako hľadať šťastie a mať jeden celý chlieb vo vzdialených krajinách.“

            Rám Singh však nemal náladu počúvať takéto rady a starec naňho čoskoro prestal naliehať.

            „Nuž,“ povedal napokon, „ak si sa rozhodol, predpokladám, že musíš ísť svojou cestou. Ale pozorne počúvaj a zapamätaj si päť rád na rozlúčku, ktoré ti dám, a ak ich dodržíš, nič zlé sa ti nestane. Po prvé – vždy bezvýhradne poslúchaj rozkazy toho, do ktorého služby vstupuješ; po druhé – nikdy nehovor s nikým hrubo alebo nepekne; po tretie – nikdy neklam; po štvrté – nikdy sa nesnaž vyzerať ako rovný tomu, kto je nad tebou; a po piate – kamkoľvek pôjdeš, ak stretneš tých, čo čítajú alebo vyučujú zo svätých kníh, zostaň a počúvaj, hoci len niekoľko minút, aby si sa posilnil na ceste Božej spravodlivosti.“

            Potom sa Rám Singh vydal na cestu a sľúbil, že bude pamätať na starcove slová.

            Po niekoľkých dňoch prišiel do veľkého mesta. Všetky peniaze, ktoré mal na začiatku, už minul, a preto sa rozhodol, že si bude hľadať prácu, nech by bola akokoľvek skromná. Keď zbadal dobre vyzerajúceho obchodníka, ktorý stál pred obchodom plným obilia všetkého druhu, Rám Singh k nemu pristúpil a spýtal sa ho, či mu môže dať niečo na prácu. Obchodník sa naňho tak dlho pozeral, že mladík začal strácať odvahu, ale nakoniec odpovedal:

            „Áno, samozrejme, je tu miesto, ktoré na teba čaká.“

            „Čo tým myslíte?“ spýtal sa Rám Singh.

            „Nuž len toľko,“ odpovedal druhý, „že včera hlavný vezír nášho radžu prepustil svojho osobného strážcu a chce iného. A ty si presne ten typ človeka, ktorého potrebuje, pretože si mladý, vysoký a pekný; radím ti, aby si sa tam prihlásil.“

            Mladý muž sa poďakoval obchodníkovi za túto radu a hneď sa vydal do vezírovho domu, a čoskoro sa mu podarilo vďaka svojmu vzhľadu a vystupovaniu zamestnať sa ako pravá ruka tohto veľkého muža.

            Jedného dňa, krátko nato, sa tamojší radža vydal na cestu a hlavný vezír ho sprevádzal. Bola s nimi celá armáda sluhov a pomocníkov, vojakov, jazdcov na muloch a ťavách, obchodníkov s obilím a zásobami pre ľudí a zvieratá, spevákov, ktorí ich cestou zabávali, a hudobníkov, ktorí ich sprevádzali, okrem toho slony, ťavy, kone, mulice, poníky, osly, kozy, vozy a koče všetkých druhov a tvarov, takže to vyzeralo skôr ako veľké mesto na pochode než čokoľvek iné.

            Takto cestovali niekoľko dní, až vstúpili do krajiny, ktorá sa podobala moru piesku, kde sa víril prach v oblakoch a ľudia a zvieratá boli ním napoly udusení. Ku koncu toho dňa prišli do dediny, a keď sa vodcovia ponáhľali von, aby pozdravili radžu a vzdali mu úctu, začali s veľmi dlhými a vážnymi tvárami vysvetľovať, že hoci oni a všetko, čo majú, sú radžovi samozrejme k dispozícii, príchod takej veľkej skupiny ich predsa len dostal do strašných ťažkostí. Pretože vo svojej krajine nikdy nemali studňu ani prameň vody; a preto nemajú vodu, aby dali napiť takej armáde ľudí a zvierat!

            Na celé vojsko padol veľký strach pri slovách veliteľov, ale radža len povedal vezírovi, že musí nejako zohnať vodu, a tým sa záležitosť vyriešila, pokiaľ išlo o neho. Vezír urýchlene poslal po všetkých najstarších mužov na tomto mieste a začal sa ich vypytovať, či v okolí nie sú nejaké studne.

            Všetci sa na seba bezradne pozerali a nič nepovedali, ale nakoniec jeden starý šedivý bradáč odpovedal:

            „Nuž, pán vezír, v okruhu jednej alebo dvoch míľ od tejto dediny je studňa, ktorú pred stovkami rokov urobil nejaký bývalý kráľ. Hovorí sa, že je veľká a nevyčerpateľná, zakrytá ťažkým kamenným murivom a so schodmi, ktoré vedú k vode v samotných útrobách zeme. Ale nikto sa k nej nikdy nepriblížil, pretože v nej strašia zlí duchovia a je známe, že kto zmizne v studni, toho už nikdy neuvidia.“

            Vezír si pohladil bradu a chvíľu uvažoval. Potom sa obrátil na Ráma Singha, ktorý stál za jeho stoličkou.

            „Existuje príslovie,“ povedal, „že žiadnemu človeku nemožno veriť, kým ho osud nevyskúša. Choď a prines radžovi a jeho ľuďom vodu z tejto studne.“

            Vtedy Rámovi Singhovi v mysli preblesla prvá rada starého gurua – „Vždy bez pochybností plň príkazy toho, do ktorého služby vstupuješ.“ A tak hneď odpovedal, že je pripravený, a odišiel sa pripraviť na svoje dobrodružstvo. Dve veľké medené nádoby pripevnil k mule, dve menšie si priviazal na plecia a takto vybavený sa vydal na cestu so starým dedinčanom ako sprievodcom. Za krátky čas prišli na miesto, kde sa nad pustou krajinou týčilo niekoľko veľkých stromov, zatiaľ čo v ich tieni sa nachádzala kupola starobylej budovy. Sprievodca ukázal, že to je studňa, ale ospravedlnil sa, že nepôjde ďalej, pretože je starý a unavený a už sa blíži západ slnka, takže sa musí vrátiť domov. Rám Singh sa s ním rozlúčil a pokračoval sám s mulicou.

            Keď dorazil k stromom, Rám Singh priviazal svoje zviera, zdvihol na pleca nádoby a keď našiel otvor studne, zostúpil po schodoch, ktoré viedli do tmy. Schody boli široké biele alabastrové dosky, ktoré sa leskli v tieni, keď zostupoval nižšie a nižšie. Všetko bolo veľmi tiché. Dokonca aj zvuk jeho bosých nôh na dlažbe akoby na tom osamelom mieste prebúdzal ozvenu. A keď sa jedna z nádob, ktoré niesol, zošmykla a spadla na schody, zazvonila tak hlasno, že pri tom hluku vyskočil. Napriek tomu pokračoval ďalej, až napokon dorazil k širokému otvoru do studne so sladkou vodou. Starostlivo umyl nádoby, naplnil ich, a začal znovu stúpať po schodoch s ľahšími nádobami, pretože tie veľké boli také ťažké, že mohol vynášať len po jednej. Zrazu sa nad ním niečo pohlo a keď sa pozrel hore, uvidel na schodoch stáť veľkého obra! V jednej ruke držal pri srdci zovretú strašne vyzerajúcu masu kostí, v druhej mal lampu, ktorá vrhala dlhé tiene po stenách, a tak vyzeral ešte strašnejšie, ako v skutočnosti bol.

            „Čo si myslíš, smrteľník,“ povedal obor, „o mojej pôvabnej a krásnej žene?“ A priložil svetlo ku kostiam vo svojom náručí a láskyplne sa na ne pozrel.

            Teraz treba povedať, že tento úbohý obor mal veľmi krásnu ženu, ktorú veľmi miloval. Ale keď zomrela, jej manžel odmietal uveriť, že je mŕtva, a vždy ju nosil so sebou ešte dlho potom, čo sa z nej stali len kosti. Rám Singh o tom, samozrejme, nevedel, ale prišiel mu na myseľ druhý múdry výrok gurua, ktorý mu zakazoval hovoriť s druhými hrubo alebo bezohľadne; a tak odpovedal:

            „Veru, pane, som si istý, že nikde by ste nenašli žiadnu takú inú.“

            „Ach, aké máš dobré oči!“ zvolal potešený obor. „Doteraz si si to všimol iba ty! Ani neviem, koľkokrát som zabil tých, čo ju urážali slovami, že je len vyschnutá kosť! Si pekný mladý muž a ja ti pomôžem.“

            Takto povedané, s veľkou nehou položil kosti na zem, uchopil obrovské mosadzné nádoby, opäť ich vyniesol hore a položil ich na miesto s takou ľahkosťou, že kým sa Rám Singh dostal s menšími nádobami na voľné priestranstvo, bolo všetko hotové.

            „Teraz,“ povedal obor, „si ma potešil a môžeš ma požiadať o jednu láskavosť, a čokoľvek si budeš priať, urobím to pre teba. Možno by si chcel, aby som ti ukázal, kde je zakopaný poklad mŕtvych kráľov?“ dodal horlivo.

            Rám Singh však pri zmienke o zakopanom bohatstve pokrútil hlavou.

            „Láskavosť, o ktorú by som ťa chcel požiadať,“ povedal, „je, aby si prestal strašiť v tejto studni, aby ľudia mohli chodiť dnu a von a čerpať tu vodu.“

            Možno obor očakával nejakú láskavosť, ktorú by bolo ťažšie udeliť, lebo jeho tvár sa rozjasnila a sľúbil, že hneď odíde A keď Rám Singh odchádzal s drahocenným bremenom vody cez hustnúcu tmu, videl obra, ako kráča preč s kosťami svojej mŕtvej ženy v náručí.

            Keď sa Rám Singh vrátil s vodou, v tábore zavládol veľký údiv a radosť. Nikomu však nepovedal nič o svojom dobrodružstve s obrom. Namiesto toho povedal radžovi len toľko, že nič nebráni tomu, aby studňu použil; a použil ju a nikto už viac toho obra nevidel.

            Radža bol tak spokojný s Rámom Singhovým správaním, že prikázal vezírovi, aby mu mladíka dal výmenou za jedného z jeho vlastných sluhov. Tak sa Rám Singh stal radžovým sluhom a ako dni plynuli, kráľ bol z mladíka čoraz viac nadšený, pretože pamätajúc na tretiu radu starého gurua bol vždy čestný a hovoril pravdu. Jeho priazeň rýchlo rástla, až ho napokon radža vymenoval za svojho pokladníka. A tak sa dostal na vysoké miesto na dvore a mal v rukách bohatstvo a moc. Na nešťastie mal radža brata, ktorý bol veľmi zlým človekom, a ten si myslel, že ak sa mu podarí získať mladého pokladníka na svoju stranu, podarí sa mu tak postupne ukradnúť časť kráľovského pokladu, ktorý potreboval. Potom by mohol s množstvom peňazí podplatiť vojakov a niektorých radžových poradcov, postaviť sa na čelo povstania, zosadiť a zabiť svojho brata a prebrať vládu do svojich rúk. Samozrejme, bol príliš opatrný, aby Rámovi Singhovi povedal o všetkých týchto nekalých plánoch. Najprv mu začal lichotiť, kedykoľvek ho videl, a nakoniec mu ponúkol svoju dcéru za ženu. Rám Singh si však spomenul na štvrtú radu starého gurua – nikdy sa nesnažiť vyzerať ako rovný tým, čo sú nad ním v postavení -, a preto úctivo odmietol veľkú česť oženiť sa s princeznou. Samozrejme, že princ, prekonaný hneď na začiatku svojho zámeru, sa rozzúril a rozhodol sa spôsobiť Rámovi Singhovi skazu. A keď predstúpil pred radžu, vyrozprával mu príbeh o tom, že Rám Singh hovoril urážlivé slová o svojom panovníkovi a o jeho dcére. O čo išlo, nikto nevedel, a keďže to nebola pravda, nevedel to ani zlý princ. Ale radža sa pri počúvaní veľmi rozzúril, sčervenal v tvári a vyhlásil, že kým pokladníkovi neodseknú hlavu, nebude jesť ani piť ani on, ani princezná, ani jeho brat.

            „Ale,“ dodal, „nechcem, aby sa niekto dozvedel, že sa to stalo na moje želanie, a každý, kto sa o tom zmieni, bude prísne potrestaný.“ A s tým sa princ musel uspokojiť.

            Potom radža poslal po dôstojníka svojej stráže a prikázal mu, aby vzal niekoľko vojakov a ihneď odišiel na vežu, ktorá sa nachádzala hneď za mestom. A ak by sa niekto prišiel opýtať, kedy bude stavba dokončená, alebo by sa spýtal na čokoľvek iné týkajúce sa stavby, dôstojník mu musí odseknúť hlavu a priniesť mu ju. Čo sa týka tela, to sa má pochovať hneď tam na mieste. Starému dôstojníkovi sa tieto pokyny zdali dosť zvláštne, ale nebola to jeho vec, a tak zasalutoval a odišiel splniť príkaz svojho pána.

            Skoro ráno poslal radža, ktorý celú noc nespal, po Ráma Singha a prikázal mu, aby išiel k novej loveckej veži a spýtal sa tamojších ľudí, ako to ide so stavbou a kedy bude hotová, a aby sa s odpoveďou ponáhľal späť! Rám Singh odišiel za svojou úlohou, ale cestou, keď prechádzal okolo malého chrámu na okraji mesta, počul, ako niekto vnútri nahlas číta Sväté písmo. A keďže si spomenul na guruovu piatu radu, jednoducho vošiel dovnútra a sadol si, aby chvíľu počúval. Nemal v úmysle zostať dlhšie, ale múdrosť učiteľa ho tak hlboko zaujala, že sedel, sedel a sedel, kým slnko stúpalo stále vyššie a vyššie.

            Medzitým sa zlý princ, ktorý sa neodvážil neuposlúchnuť radžov príkaz, cítil veľmi hladný, a čo sa týka princeznej, tá ticho plakala v kúte a čakala na správu o Rámovej Singhovej smrti, aby mohla zjesť raňajky.

            Uplynuli hodiny a z okna nebolo vidieť žiadneho posla.

            Nakoniec to princ už nemohol vydržať, narýchlo sa zamaskoval, aby ho nikto nespoznal, vyskočil na koňa a cválal k loveckej veži, kde mu radža oznámil, že sa má konať poprava. Keď tam však prišiel, žiadna poprava sa nekonala. Bolo tam len niekoľko mužov, ktorí sa venovali stavbe, a niekoľko vojakov, ktorí ich nečinne pozorovali. Zabudol, že sa zamaskoval a že ho nikto nespozná, a tak na koni zakričal:

            „Tak čo, muži, prečo sa tu flákate, namiesto toho, aby ste dokončili, čo ste prišli urobiť? Kedy to bude hotové?“

            Na jeho slová vojaci pozreli na veliteľa, ktorý stál trochu bokom od ostatných. Knieža si ho nevšimol. Tak veliteľ vojakov urobil nepatrné znamenie, na slnku sa zablysol meč a na zem pod ním odletela hlava!

            Keďže súčasťou princovho maskovania bola hustá brada, muži nespoznali, že mŕtvy muž je vlastne radžov brat. A tak zabalili hlavu do plátna a pochovali telo, ako im veliteľ prikázal. Keď sa to skončilo, dôstojník vzal plátno s hlavou a odišiel smerom k palácu.

            Radža sa medzitým vrátil domov z porady a na svoje veľké prekvapenie zistil, že ho nečaká ani hlava, ani brat. Ako čas plynul, začal byť znepokojený a pomyslel si, že bude lepšie, keď sa sám pôjde pozrieť, čo sa stalo. Preto prikázal, aby mu osedlali koňa a odišiel sám.

            I stalo sa, že práve keď sa radža priblížil k chrámu, kde stále sedel Rám Singh, mladý pokladník počul zvuk konských kopýt, pozrel sa cez plece a uvidel, že jazdec je sám radža! Veľmi sa hanbil za to, že zabudol na svoju pochôdzku, vyskočil a ponáhľal sa v ústrety svojmu pánovi, ktorý zastavil svojho koňa. Zdalo sa, že je veľmi prekvapený (ako aj skutočne bol), keď ho uvidel. V tej chvíli k nim prišiel dôstojník stráže, ktorý niesol svoj balík. Vážne pozdravil radžu, zosadol z koňa, položil balík na cestu, a začal rozväzovať plátno, zatiaľ čo ho radža s údivom a záujmom pozoroval. Keď rozviazal posledný povrázok a pred očami sa mu ukázala hlava jeho brata, radža zoskočil z koňa a chytil vojaka za ruku. Len čo mohol prehovoriť, spýtal sa ho, čo sa stalo, a postupne v ňom rástlo temné podozrenie o nejakom sprisahaní. Potom krátko povedal vojakovi, že urobil dobre. Radža si pritiahol Ráma Singha k sebe a o niekoľko minút sa od neho dozvedel, ako pri plnení guruových rád sa oneskoril s plnením kráľovho posolstva.

            Nakoniec radža našiel z niektorých listín dôkazy o zrade svojho mŕtveho brata; a Rám Singh potvrdil svoju nevinu a bezúhonnosť. Radžovi slúžil ešte mnoho rokov s neochvejnou vernosťou. Za nedlho sa oženil s dievčinou svojho postavenia, s ktorou žil šťastne. Napokon zomrel vážený a milovaný všetkými ľuďmi. Narodili sa mu synovia a časom aj ich naučil päť múdrych výrokov starého gurua.

[@ Pandžábsky príbeh, Andrew Lang, Robert Hodosi]