11*18*/375*/ Príbeh o Zulvízii ***(3,74k)

Uprostred piesočnatej púšte kdesi v Ázii osvieži oči cestovateľov pohľad na vysokú horu porastenú krásnymi stromami, medzi ktorými sa v slnečnom svetle trblietajú spenené vodopády. V tom čistom, nehybnom vzduchu je dokonca možné počuť spev vtákov a cítiť vôňu kvetov; ale hoci je hora očividne obývaná – veď tu a tam je vidieť biely stan -, nikto z kráľov alebo princov, ktorí ňou prechádzajú na ceste do Babylonu alebo Bálbeku, sa nikdy nevnorí do jej lesov – alebo ak áno, nikdy sa nevráti. Zlá povesť hory vyvoláva takú veľkú hrôzu, že otcovia na smrteľnej posteli prosia svojich synov, aby sa nikdy nepokúšali preniknúť do jej tajomstiev. Napriek jej zlej povesti však každý rok istý počet mladých mužov oznámi svoj úmysel navštíviť ju a, ako sme už povedali, už ich nikto nikdy neuvidí.

            Nuž, bol raz jeden mocný kráľ, ktorý vládol krajine na druhej strane púšte, a keď umieral, dal svojim siedmim synom obvyklú radu. Sotva však zomrel, najstarší z nich, ktorý nastúpil na trón, oznámil svoj úmysel loviť v zakliatej hore. Starci márne krútili hlavami a snažili sa ho presvedčiť, aby sa vzdal svojho bláznivého plánu. Všetko bolo zbytočné; odišiel, ale nevrátil sa a v pravý čas trón obsadil jeho ďalší brat.

            Tak sa stalo aj ďalším piatim, ale keď sa kráľom stal najmladší a aj on vyhlásil poľovačku v horách, v meste sa zdvihol hlasný nárek.

            „Kto bude vládnuť nad nami, keď ty zomrieš? Veď určite zomrieš,“ volali. „Zostaň s nami a my ťa urobíme šťastným.“ A on po nejaký čas počúval ich modlitby a krajina pod jeho vládou bohato prekvitala a prosperovala. O niekoľko rokov ho však opäť ovládol nepokojný zápal, a tentoraz nechcel počuť žiadne námietky. Chcel loviť v tom lese. Zvolal si okolo seba priateľov a pomocníkov, a tak sa jedného rána vydal na cestu cez púšť.

            Prechádzali skalnatým údolím, keď pred nimi vyskočil jeleň a odbehol preč. Kráľ sa okamžite pustil do prenasledovania, nasledovaný svojimi sprievodcami. Ale zviera bežalo tak rýchlo, že ho vôbec nemohli dobehnúť, a nakoniec zmizlo v hĺbke lesa.

            Vtedy mladý muž prvýkrát zatiahol uzdu a obzrel sa okolo seba. Svojich spoločníkov nechal ďaleko za sebou a keď sa obzrel späť, uvidel, ako vchádzajú do nejakých stanov, rozmiestnených tu a tam medzi stromami. Pre neho samého bol svieži chlad lesa príťažlivejší ako akékoľvek jedlo, nech by bolo akokoľvek chutné, a celé hodiny sa prechádzal po lese, podľa toho, ako ho viedla jeho predstavivosť.

            Zrazu sa však začalo stmievať a on si pomyslel, že nastal okamih, aby sa vydali na cestu do paláca. S povzdychom opustil les a vydal sa k stanom. S hrôzou však zistil, že jeho muži ležia okolo nich, niektorí mŕtvi, iní umierajúci. Títo už nemali čo hovoriť, ale reči boli zbytočné. Bolo nad slnko jasné, že víno, ktoré vypili, obsahuje smrteľný jed.

            „Prišiel som neskoro, aby som vám pomohol, moji úbohí priatelia,“ povedal a smutne na nich hľadel, „ale aspoň vás môžem pomstiť! Tí, čo nastražili pascu, sa určite vrátia, aby sa postarali o jej ďalšie fungovanie. Niekde sa ukryjem a zistím, kto sú!“

            Neďaleko miesta, kde stál, si všimol veľký orech a vyliezol naň. Čoskoro padla noc. Ticho na tomto mieste nič nenarušilo. Ale s prvým zábleskom svitania bolo počuť hluk cválajúcich kopýt.

            Mladík odhrnul konáre a uvidel blížiaceho sa mladíka na bielom koni. Keď dorazil k stanom, jazdec zosadol a pozorne si prezrel mŕtve telá, ktoré ležali okolo nich. Potom ich jedno po druhom odtiahol do blízkej rokliny a hodil ich do jazera na jej dne. Kým to robil, sluhovia, ktorí ho nasledovali, odviezli kone nešťastníkov a dvoranom prikázali, aby vypustili jeleňa, ktorý slúžil ako vábnička, a postarali sa, aby stoly v stanoch boli ako predtým prestreté jedlom a vínom.

            Po vykonaní týchto opatrení sa pomaly prechádzal lesom, ale jeho veľké prekvapenie bolo, keď narazil na krásneho koňa ukrytého v hĺbke húštiny.

            „Za každého mŕtveho bol jeden kôň,“ povedal si. „Čí je teda tento?“

            „Môj!“ ozval sa hlas z blízkeho orecha. „Kto si, že lákaš ľudí do svojej moci a potom ich otráviš? Ale už to viac nebudeš robiť. Vráť sa do svojho domu, nech je kdekoľvek, a budeme pred ním bojovať!“

            Jazdec zostal pri týchto slovách od hnevu bez slova; potom s veľkým úsilím odpovedal:

            „Prijímam tvoju výzvu. Nasadni a nasleduj ma. Ja som Zulvízia.“ A keď vyskočila na svojho koňa, zmizla mu z dohľadu tak rýchlo, že kráľ si stihol len všimnúť, že z nej a z jej koňa akoby vychádzalo svetlo a že vlasy pod jeho prilbou boli ako tekuté zlato.

            Jazdec bol teda očividne žena. Ale kto to mohol byť? Bola to kráľovná všetkých kráľovien? Alebo bola náčelníčkou zbojníckej bandy? Nebola ani jedným, ani druhým: iba krásnou dievčinou.

            Zahĺbený do týchto úvah zostal stáť pod orechom ešte dlho po tom, čo mu kôň a jazdec zmizli z dohľadu. Potom sa zo svojho zamyslenia s úľakom prebudil, aby si spomenul, že musí nájsť cestu k domu svojho nepriateľa, hoci netušil, kde sa nachádza. Vydal sa však cestou, po ktorej prišiel jazdec, a išiel po nej mnoho hodín, kým neprišiel k trom chatrčiam vedľa seba, z ktorých v každej žila stará víla a jej synovia.

            Úbohý kráľ bol v tom čase taký unavený a hladný, že sotva dokázal hovoriť. Ale keď sa napil mlieka a trochu si oddýchol, dokázal odpovedať na otázky, ktoré mu dychtivo kládli.

            „Idem hľadať Zulvíziu,“ povedal, „zabila mojich bratov a mnohých mojich poddaných, a ja ich chcem pomstiť.“

            Hovoril len k obyvateľom jedného domu, ale zo všetkých troch sa ozvali súhlasné odpovede.

            „Aká škoda, že sme to nevedeli! Dvakrát dnes prešla okolo našich dverí. Mohli sme ju zobrať do zajatia.“

            Ale hoci ich slová boli odvážne, ich srdcia odvážne neboli, pretože už len pri pomyslení na Zulvíziu sa chveli. „Zabudni na Zulvíziu a zostaň s nami,“ povedali všetci a natiahli ruky, „budeš náš veľký brat a my budeme tvoji malí bratia.“ Ale kráľ s tým nechcel súhlasiť.

            Vytiahol z vrecka nožnice, britvu a zrkadlo, dal každej zo starých víl po jednom a povedal:

            „Aj keď sa nevzdám svojej pomsty, prijímam vaše priateľstvo, a preto vám zanechávam tieto tri symboly. Ak by sa na povrchu jedného z nich objavila krv, vedzte, že môj život je v nebezpečenstve, a na pamiatku nášho prísažného bratstva mi príďte na pomoc.“

            „Prídeme,“ odpovedali. Kráľ nasadol na koňa a vydal sa po ceste, ktorú mu ukázali.

            Vo svetle mesiaca čoskoro zbadal nádherný palác, ale hoci ho dvakrát obišiel, nenašiel žiadne dvere. Rozmýšľal, čo bude robiť ďalej, keď zrazu začul hlasné chrápanie, ktoré akoby vychádzalo spod jeho nôh. Keď sa pozrel dolu, uvidel starca, ktorý ležal na dne hlbokej jamy hneď za hradbami a pri sebe mal lampáš.

            „Možno by mi mohol dať nejakú radu,“ pomyslel si kráľ, a s ťažkosťami sa zošuchol do jamy a položil ruku na rameno spiaceho.

            „Si vták alebo had, že sem môžeš vstúpiť?“ spýtal sa starec, ktorý sa s úľakom prebudil. Kráľ však odpovedal, že je obyčajný smrteľník a že hľadá Zulvíziu.

            „Zulvíziu? Svetové prekliatie?“ odpovedal a zaškrípal zubami. „Zo všetkých tisícov, ktoré zabila, som jediný, kto unikol. Hoci nechápem, prečo ma ušetrila len preto, aby ma odsúdila na túto živú smrť.“

            „Pomôž mi, ak môžeš,“ povedal kráľ. A vyrozprával svoj príbeh starcovi, ktorý ho pozorne počúval.

            „Daj teda na moju radu,“ odpovedal starec. „Vedz, že každý deň pri východe slnka sa Zulvízia oblečie do svojho perlového plášťa a vystúpi na schody svojej krištáľovej strážnej veže. Odtiaľ vidí na celú svoju krajinu a môže pozorovať vstup človeka alebo démona. Ak niektorého z nich zbadá, vydá taký strašný výkrik, že tí, čo ju počujú, zomierajú od strachu. Schovaj sa však do jaskyne, ktorá leží neďaleko úpätia veže, a nastrč pred ňu rozvetvenú palicu; potom, keď vydá svoj tretí výkrik, smelo vyjdi von a pozri sa na vežu. A choď k nej bez strachu, lebo tak zlomíš jej moc.“

            Slovo za slovom kráľ urobil, ako mu starec prikázal, a keď vyšiel z jaskyne, ich oči sa stretli.

            „Podmanil si si ma,“ povedala Zulvízia, „a si hoden byť mojím manželom, lebo si prvý muž, ktorý nezomrel pri počutí môjho hlasu!“ A rozpustila si zlaté vlasy a vytiahla na nich kráľa na vrchol veže ako na povraze. Potom ho zaviedla do audienčnej siene a predstavila ho svojim domácim.

            „Žiadaj si odo mňa, čo chceš, a ja ti to splním,“ zašepkala Zulvízia s úsmevom, keď spolu sedeli na machom zarastenom brehu pri potoku. A kráľ ju prosil, aby oslobodila starca, ktorému vďačil za život, a poslala ho späť do jeho krajiny.

            „Skončila som s lovom a s jazdou po svojich krajinách,“ povedala Zulvízia v deň, keď sa vzali. „Starostlivosť o nás všetkých patrí odteraz tebe.“ Obrátila sa k svojim pomocníkom a prikázala im, aby pred ňu priviedli jej ohnivého koňa.

            „Toto je tvoj pán, môj ohnivý tátoš,“ zvolala na koňa, „a ty mu budeš slúžiť tak, ako si slúžil mne.“ Pobozkala ho medzi oči a vložila uzdu do ruky svojho manžela.

            Kôň sa chvíľu pozeral na mladého muža a potom sklonil hlavu, zatiaľ čo kráľ ho hladil po šiji a chvoste, až sa o krátku chvíľu cítili ako starí priatelia. Potom nasadol, aby splnil Zulvíziin príkaz. Ale skôr než sa rozbehol, dala mu puzdro s perlami, v ktorom bol aj jeden prameň z jej vlasov a ktorý si zastrčil do náprsnej časti kabátca.

            Chvíľu sa viezol, ale nevidel žiadnu zver, ktorú by mohol priniesť domov na večeru. Zrazu sa mu takmer pod nohami objavil pekný jeleň a on ho hneď začal prenasledovať. Hnali sa ďalej, ale jeleň sa krútil a otáčal, takže kráľ nemal šancu vystreliť, až kým nedorazili k širokej rieke, kde zviera skočilo do vody a preplávalo na druhý breh. Kráľ si namontoval kušu a zamieril, ale hoci sa mu podarilo jeleňa zraniť, ten sa i tak dostal na opačný breh. No pri tom rozrušení si ani nevšimol, že mu do vody spadlo puzdro s perlami.

            Potok, hoci bol hlboký, bol rovnako rýchly a puzdro ťahal vodný prúd míle, míle a míle ďaleko, až ho vyplavila voda v celkom inej krajine. Tu ho vyzdvihol jeden z nosičov vody patriacich k palácu a ukázal ho kráľovi. Spracovanie puzdra bolo také zvláštne a perly také vzácne, že sa kráľ nemohol rozhodnúť rozlúčiť sa s ním, ale dal tomu mužovi dobrú cenu a poslal ho preč. Potom si zavolal svojho komorníka a prikázal mu, aby do troch dní zistil pôvod toho puzdra a jeho obsahu, inak príde o hlavu.

            Odpoveď na hádanku, ktorá lámala hlavu všetkým čarodejníkom a mudrcom, im však dala až stará žena, ktorá prišla do paláca a povedala komorníkovi, že za dve hrste zlata záhadu odhalí.

            Komorník jej, samozrejme, ochotne dal, čo si pýtala, a ona mu na oplátku oznámila, že puzdro a vlasy patria Zulvízii.

            „Priveď ju sem, stará baba, a budeš mať dosť zlata, aby si sa mohla doň postaviť,“ povedal komorník. A stará žena odpovedala, že skúsi, čo sa dá robiť.

            Vrátila sa do svojej chatrče uprostred lesa, postavila sa do dverí a ticho si zapískala. Čoskoro sa mŕtve lístie na zemi začalo hýbať a šuchotať, a spod neho sa vynoril dlhý sled hadov. Tie sa priplazili k nohám čarodejnice, ktorá sa sklonila, pohladila ich po hlave a každému dala trochu mlieka do červenej hlinenej misky. Keď všetky dojedli, znova zapískala a dvom prikázala, aby sa jej omotali okolo rúk a krku, zatiaľ čo jedného premenila na palicu a druhého na bič. Potom vzala palicu, na brehu rieky ju premenila na plť, pohodlne sa usadila a vyrazila oproti prúdu.

            Celý ten deň sa plavila, celú nasledujúcu noc a k západu slnka nasledujúceho večera sa ocitla blízko Zulvíziinej záhrady, práve vo chvíli, keď sa kráľ na svojom ohnivom koni vracal z lovu.

            „Kto si?“ spýtal sa prekvapene, pretože staré ženy cestujúce na pltiach neboli v tejto krajine bežné. „Kto si a prečo si sem prišla?“

            „Som chudobná pútnička, syn môj,“ odpovedala, „a keďže som zmeškala karavánu, putovala som bez jedla mnoho dní púšťou, až som nakoniec dorazila k rieke. Tam som našla túto malú plť, na ktorú som sa posadila. Vôbec som nevedela, či budem žiť, alebo či zomriem. Ale keďže si ma našiel, daj mi, prosím, chlieb a nechaj ma túto noc ležať pri psovi, ktorý stráži tvoje dvere!“

            Tento žalostný príbeh sa dotkol srdca mladého muža a ten jej sľúbil, že jej zaobstará jedlo a že môže stráviť noc v jeho paláci.

            „Ale nasadni za mňa, dobrá žena,“ zvolal, „lebo si prešla dlhú cestu a do paláca je ešte ďaleko.“ A keď hovoril, zohol sa, aby jej pomohol, ale kôň sa zvrtol na jednu stranu.

            A tak sa to stalo dvakrát a trikrát, a stará čarodejnica uhádla príčinu, hoci kráľ nie.

            „Bojím sa, že spadnem,“ povedala, „ale keďže tvoje láskavé srdce ľutuje moje trápenie, jazdi pomaly. Aj keď som chromá, myslím, že sa ešte dokážem udržať na koni.

            Vo dverách čarodejnici prikázal, aby si oddýchla, a že jej prinesie všetko, čo bude potrebovať. Ale Zulvísia, jeho žena, zbledla, keď počula, koho priviedol, a prosila ho, aby starú ženu nakŕmil a poslal ju preč, pretože by im mohla spôsobiť nešťastie.

            Kráľ sa jej obavám zasmial a zľahka odpovedal:

            „Človek by si myslel, že je to čarodejnica, keď ťa počuje rozprávať! A aj keby bola, čo by nám mohla urobiť?“ Zavolal na slúžky a prikázal im, aby jej doniesli jedlo a nechali ju spať vo svojej komnate.

            Stará žena bola veľmi ľstivá a nedala dievčatám spať celú noc. Rozprávala im všelijaké čudné príbehy. Na druhý deň ráno, keď obliekali svoju pani, jedna z nich zrazu prepukla v smiech, ku ktorému sa pridali aj ostatné.

            „Čo je s tebou?“ spýtala sa Zulvízia. A slúžka odpovedala, že myslí na smiešne dobrodružstvo, ktoré im včera večer vyrozprávala tá stará žena, ktorú prijali na noc do paláca.

            „A, ach, pani!“ zvolalo dievča, „možno je to čarodejnica, ako sa hovorí, ale som si istá, že by nikdy neočarila ani muchu! A čo sa týka jej príbehov, tie by vám zabrali veľa nudných hodín, keď tu nie je môj pán!“

            A tak Zulvízia v zlej hodine súhlasila, aby k nej priviedli túto čarodejnicu, a od tej chvíle sa od seba takmer nikdy neoddelili.

Jedného dňa začala čarodejnica rozprávať o mladom kráľovi a vyhlásila, že vo všetkých krajinách, ktoré navštívila, nevidela nikoho, kto by sa mu podobal.

            „Bolo to od neho také múdre, že uhádol tvoje tajomstvo, aby si získal tvoje srdce,“ povedala. „A samozrejme, že ti na oplátku prezradil svoje?“

            „Nie, myslím, že žiadne nemá,“ odvetila Zulvízia.

            „Nemá žiadne tajomstvo?“ zvolala stará žena pohŕdavo. „To je nezmysel! Každý muž má nejaké tajomstvo, ktoré vždy povie žene, ktorú miluje. A ak ti ho neprezradil, znamená to, že ťa nemiluje!“

            Tieto slová Zulvíziu veľmi znepokojili, hoci sa k tomu čarodejnici nechcela priznať. Keď sa však nabudúce ocitla s manželom sama, začala ho prehovárať, aby jej povedal, v čom spočíva tajomstvo jeho sily. Dlho ju odháňal láskaním, ale keď sa už nedala odbiť, odpovedal:

            „Moja šabľa mi dáva silu a dňom i nocou leží po mojom boku. Ale teraz, keď som ti to povedal, prisahaj na tento prsteň, ktorý ti dám výmenou za tvoj, že to nikomu neprezradíš.“ A Zulvízia prisahala; a hneď sa ponáhľala prezradiť starenke tú veľkú novinu.

            O štyri noci neskôr, keď už celý svet spal, sa čarodejnica potichu vkradla do kráľovskej komnaty a vzala mu šabľu z boku, keď ležal a spal. Potom otvorila mrežu, vybehla na terasu a pustila šabľu do rieky.

            Na druhý deň ráno boli všetci prekvapení, pretože kráľ nevstal ako zvyčajne skoro a neodišiel na lov. Sluhovia načúvali pri kľúčovej dierke a počuli zvuk ťažkého dychu, ale nikto sa neodvážil vstúpiť, až kým tam neprišla Zulvízia. A aký pohľad sa im naskytol! Ležal tam takmer mŕtvy kráľ s penou na ústach a s očami, ktoré už boli zatvorené. Plakali a volali naňho, ale odpoveď neprichádzala.

            Zrazu sa ozval výkrik tých, čo stáli najviac vzadu, a dovnútra vošla čarodejnica s hadmi okolo krku, rúk a vlasov. Na jej znamenie sa so syčaním vrhli na dievčatá, ktorých telá prebodli jedovatými tesákmi. Potom sa obrátila k Zulvízii a povedala:

            „Dám ti na výber – pôjdeš so mnou, alebo ťa hady tiež zabijú?“ A keď na ňu vystrašené dievča hľadelo, neschopné vysloviť jediné slovo, chytila ju za ruku a odviedla ju na miesto, kde bola medzi krovím ukrytá plť. Keď boli obe na palube, vzala veslá a plávali po prúde, kým nedorazili do susednej krajiny, kde Zulvíziu predala za vrece zlata kráľovi.

            Odkedy mladík vstúpil do troch chatrčí na ceste lesom, neprešlo ani jedno ráno, aby si synovia troch víl nepreskúmali nožnice, britvu a zrkadlo, ktoré im mladý kráľ zanechal. Doteraz bol povrch všetkých troch vecí jasný a nezakalený, ale v toto konkrétne ráno, keď ich ako zvyčajne vybrali, stáli na britve a nožniciach kvapky krvi, zatiaľ čo malé zrkadlo bolo zakalené.

            „Nášmu malému bratovi sa muselo stať niečo strašné,“ šepkali si s vydesenými tvárami, „musíme sa ponáhľať, aby sme ho zachránili, kým nebude neskoro.“ Obuli si čarovné topánky a vybrali sa do paláca.

            Sluhovia ich dychtivo vítali, pripravení vyrozprávať všetko, čo vedeli, ale nebolo toho veľa; len to, že šabľa zmizla, nikto nevedel kam. Novopríchodzí ju celý deň hľadali, ale nenašli ju, a keď sa priblížila noc, boli veľmi unavení a hladní. Ale ako mali získať jedlo? Kráľ v ten deň nelovil, tak nebolo čo jesť. Mužíčkovia boli zúfalí, keď rieku pod hradbami zrazu osvetlil lúč mesiaca.

            „Aké hlúpe! Samozrejme, že sa tam dajú chytiť ryby,“ zvolali; a keď pribehli k brehu, čoskoro sa im podarilo vyloviť niekoľko pekných rýb, ktoré si na mieste uvarili. Potom sa cítili lepšie a začali sa obzerať okolo seba.

            Ďalej, uprostred potoka, sa ozvalo zvláštne špliechanie a vzápätí sa objavilo telo obrovskej ryby, ktorá sa otáčala a krútila, akoby sa trápila. Oči všetkých bratov sa upreli na to miesto, kde ryba vyskočila do vzduchu a nocou prebleskol jasný záblesk. „Šabľa!“ zakričali, ponorili sa do prúdu a prudkým trhnutím vytiahli šabľu, zatiaľ čo ryba ležala na hladine, vyčerpaná svojím zápasom. Plávali so šabľou späť na pevninu, starostlivo ju vysušili svojimi plášťami, a potom ju odniesli do paláca a položili na kráľov vankúš. V okamihu sa do voskovej tváre vrátila farba a prázdne líca sa vyplnili. Kráľ sa posadil a otvoril oči:

            „Kde je Zulvízia?“

            „To nevieme,“ odpovedali mužíčkovia, „ale teraz, keď si zachránený, to čoskoro zistíš.“ A povedali mu, čo sa stalo, odkedy Zulvízia prezradila čarodejnici jeho tajomstvo.

            „Nechajte ma ísť k môjmu koňovi,“ bolo všetko, čo povedal. Keď však vošiel do stajne, mohol sa rozplakať pri pohľade na svojho obľúbeného koňa, ktorý bol takmer v takom smutnom stave ako jeho pán. Lenivo otočil hlavu, keď sa dvere odklopili na pántoch, ale keď zbadal kráľa, vstal a otrel sa oňho.

            „Ach, môj úbohý kôň! O koľko si bol múdrejší ako ja! Keby som bol konal ako ty, nikdy by som nebol stratil Zulvíziu; ale budeme ju hľadať spolu, ty a ja.

Kráľ a jeho kôň dlho sledovali tok potoka, ale nikde sa o Zulvízii nič nedozvedeli. Napokon sa jedného večera obaja zastavili, aby si oddýchli pri chalupe neďaleko veľkého mesta. A keď kráľ ležal natiahnutý na tráve a lenivo sledoval, ako jeho kôň obhrýza krátky trávnik, vyšla stará žena s drevenou miskou čerstvého mlieka, ktorú mu ponúkla.

            Dychtivo ho vypil, lebo bol veľmi smädný, a potom položil misku a začal sa rozprávať so ženou, ktorá bola rada, že má niekoho, kto počúva jej rozprávanie.

            „Máš šťastie, že ideš práve tadiaľto,“ povedala, „lebo o päť dní sa koná kráľovská svadobná hostina. Ach! ale nevesta nechce, veď má modré oči a zlaté vlasy! Pri sebe drží pohár s jedom a vyhlasuje, že ho radšej vypije, ako by sa mala stať jeho ženou. A predsa je to aj pekný muž a vhodný manžel pre ňu – viac, ako by si mohla priať, keďže prišla nevedno odkiaľ a kúpili ju od čarodejnice.“

            Vtom kráľ spozornel. Našiel ju predsa len? Srdce mu prudko búšilo, akoby ho chcelo udusiť, ale vzápätí sa nadýchol:

            „Volá sa Zulvízia?“

            „Áno, tak hovorí. Prečo ťa to trápi?“ prerušila ho, keď mladík vyskočil na nohy a chytil ju za zápästia.

            „Počúvaj ma,“ povedal. „Dokážeš udržať tajomstvo?“

            „Áno,“ odpovedala stará žena, „ak mi za to zaplatia.“

            „Ach, vôbec sa neboj, dostaneš zaplatené – toľko, koľko ti srdce ráči! Tu máš za hrsť zlata. A ak splníš môj príkaz, dostaneš ho ešte raz toľko.“ Stará baba pokývala hlavou.

            „Potom si choď kúpiť šaty, aké nosia dámy na dvore, a postaraj sa, aby ťa pustili do paláca a k Zulvízii. Keď tam budeš, ukáž jej tento prsteň a ona ti potom povie, čo máš robiť.“

            Stará žena sa teda vydala na cestu, obliekla sa do šiat zo žltého hodvábu a okolo hlavy si tesne omotala závoj. V týchto šatách odvážne kráčala po schodoch paláca za niekoľkými kupcami, ktorých kráľ poslal, aby priniesli dary pre Zulvíziu.

            Nevesta najprv nechcela nikomu z nich nič povedať, ale keď zbadala prsteň, zrazu bola krotká ako jahniatko. Poďakovala kupcom za ich námahu, poslala ich preč a zostala sama so svojou návštevníčkou.

            „Babička,“ spýtala sa Zulvízia, len čo sa dvere bezpečne zavreli, „kde je majiteľ tohto prsteňa?“

            „V mojej chalupe,“ odpovedala stará žena, „čaká na tvoje príkazy.“

            „Povedz mu, aby tam zostal tri dni, a teraz choď ku kráľovi tejto krajiny a povedz, že sa ti podarilo priviesť ma k rozumu. Potom ma nechá na pokoji a prestane ma sledovať. Na tretí deň od tohto dňa sa budem potulovať po záhrade pri rieke a tam ma tvoj hosť nájde. Zvyšok sa týka len mňa.“

            Ráno tretieho dňa svitlo a s prvými lúčmi slnka sa v paláci začal zhon, pretože v ten večer sa mal kráľ oženiť so Zulvíziou. Stavali sa stany z jemnej šarlátovej látky, ozdobené vencami z voňavých bielych kvetov, a v nich sa pripravovala hostina. Keď bolo všetko pripravené, vytvoril sa sprievod, aby priviedol nevestu, ktorá sa už od rána potulovala v záhradách paláca a zástupy ľudí stáli na ceste, aby ju videli prechádzať. Keď prechádzala z jednej kvetinovej húštiny do druhej, bolo možné zahliadnuť jej šaty zo zlatistej látky; potom sa zrazu dav zachvel a stiahol sa. Zdalo sa, že z oblohy na miesto, kde stála Zulvízia, udrel blesk. Ach! ale to nebol blesk, iba ohnivý kôň! A keď sa ľudia znova pozreli, už uháňal preč s dvoma osobami na chrbte.

Zulvízia aj jej manžel sa naučili, ako si udržať šťastie, keď ho získali; a to je lekcia, ktorú sa mnohí muži a ženy vôbec nenaučia. A okrem toho je to lekcia, ktorú nikto nemôže druhého naučiť a ktorú sa každý chlapec a dievča musia naučiť sami.

[@ Arménska poviedka, Frederic Macler, Andrew Lang, Robert Hodosi]