11*21*/378*/ Hadí princ ***(2,25k)

Kedysi dávno žila v jednom meste stará žena, ktorá bola veľmi chudobná. Jedného dňa zistila, že jej v dome zostalo len za hrsť múky a nemala peniaze na kúpu ďalšej ani nádej, že si na ňu zarobí. Nesúc svoj malý mosadzný hrniec, veľmi smutne sa vybrala k rieke, aby sa vykúpala a nabrala trochu vody, a myslela si, že potom príde domov a z tej múky, čo jej zostala, si upečie nekysnutý koláč; a potom už nevedela, čo s ňou bude.

            Kým sa kúpala, nechala svoj malý medený hrniec na brehu rieky prikrytý látkou, aby bol vnútri pekný a čistý. Keď však vyšla z rieky a zložila látku, aby hrniec naplnila vodou, uvidela v ňom lesklé záhyby smrteľne nebezpečného hada. Ihneď znova hrniec zakryla a potom si povedala:

            „Ach, láskavá smrť! Vezmem si ťa domov, do svojho domu. Tam ťa z hrnca vytrasiem a ty ma uštipneš, a ja zomriem. A potom sa skončia všetky moje starosti.“

            S týmito smutnými myšlienkami v hlave sa chudobná starenka ponáhľala domov a opatrne držala látku na hrnci. Keď prišla domov, zatvorila všetky dvere a okná, vzala látku a hrniec obrátila hore dnom na svoj krbový kameň. Aké však bolo jej prekvapenie, keď zistila, že namiesto smrteľne jedovatého hada, ktorého očakávala, že z neho vypadne, z neho s rachotom a cinkotom vypadol nádherný náhrdelník plný žiarivých drahokamov!

            Niekoľko minút nedokázala myslieť ani hovoriť, len stála a pozerala; potom s roztrasenými rukami zdvihla náhrdelník, zložila ho do rohu závoja a ponáhľala sa do kráľovskej siene na verejnú audienciu.

            „Mám prosbu, ó, ctený kráľ!“ povedala. „Prosba len pre Vaše súkromné ucho!“ A keď jej prosba bola vyslyšaná a ona sa ocitla s kráľom sama, rozhrnula závoj pred jeho nohami a z neho v trblietavých špirálach spadol nádherný náhrdelník. Len čo ho kráľ uvidel, naplnil ho údiv a radosť, a čím viac sa naň pozeral, tým viac cítil, že ho musí okamžite vlastniť. Dal teda zaň starenke päťsto strieborných a hneď si ho vložil do vrecka. Odišla plná šťastia, lebo peniaze, ktoré jej dal kráľ, jej stačili do konca života.

            Len čo mohol kráľ odísť od svojej práce, ponáhľal sa ukázať svojej manželke svoj klenot, z ktorého mala rovnakú radosť ako on, ak nie ešte väčšiu. A len čo skončili s obdivovaním nádherného náhrdelníka, zamkli ho do veľkej truhlice, v ktorej boli uložené kráľovnine šperky a kľúč od ktorej visel kráľovi stále na krku.

            Krátko nato poslal susedný kráľ správu, že sa mu narodilo najkrajšie dievčatko, a pozval svojich susedov, aby prišli na veľkú hostinu na počesť tejto udalosti. Kráľovná povedala svojmu manželovi, že na hostine rozhodne musia byť prítomní a že ona si vezme nový náhrdelník, ktorý jej dal. Na prípravu cesty mali len krátky čas a v poslednej chvíli kráľ pristúpil k truhlici so šperkami, aby náhrdelník svojej žene vybral, ale náhrdelník vôbec nevidel, len namiesto neho sa v nej krčil a usmieval tučný malý chlapček. Kráľ bol taký prekvapený, že takmer spadol dozadu. Ale vzápätí našiel svoj hlas a zavolal na svoju ženu tak hlasno, že hneď pribehla a myslela si, že náhrdelník musel byť prinajmenšom ukradnutý.

            „Pozri sem, pozri!“ zvolal kráľ, „netúžili sme vždy po synovi? A teraz nám ho nebo poslalo!“

            „Čo tým myslíš?“ zvolala kráľovná. „Čo si sa pomiatol?“ odpovedala kráľovná.

            „Dúfam, že nie,“ kričal kráľ a vzrušene tancoval okolo otvorenej truhlice. „Poď sem a pozri sa! Pozri, čo máme namiesto toho náhrdelníka!“

            Vtom dieťa vydalo veľký radostný rev, akoby chcelo vyskočiť a zatancovať si s kráľom; kráľovná vydala výkrik prekvapenia, pribehla k nemu a pozrela sa do truhlice.

            „Ach!“ zalapala po dychu pri pohľade na dieťa, „aké je to zlatíčko! Odkiaľ sa mohlo vziať?“

            „To určite neviem povedať,“ odpovedal kráľ, „viem len to, že sme do truhlice zamkli náhrdelník, a keď som ju práve teraz odomkol, nebol tam náhrdelník, ale dieťa, a to také krásne dieťa, aké kto kedy len mohol vidieť.“

            V tom čase už kráľovná držala dieťa v náručí. „Ach, to je požehnanie!“ zvolala, „krajšia ozdoba pre hruď kráľovnej než akýkoľvek náhrdelník, ktorý bol kedy ušitý. Napíšme,“ pokračovala, napíšme nášmu susedovi, že nemôžeme prísť na jeho hostinu, lebo máme vlastnú hostinu a vlastné dieťa! Ó, šťastný deň!“

            A tak sa návšteva odvolala; a na počesť nového dieťaťa vyzváňali zvony v meste, bolo počuť delá a trúby, a ich ľudia, malí i veľkí, nemali takmer celý týždeň pokoj. Bolo toľko zvonenia, bubnovania a trúbenia, toľko ohňostrojov a hodovania, radosti a veselosti, aké nikdy predtým neboli.“

            Prešlo niekoľko rokov, a keďže kráľov chlapec a susedovo dievča rástli a darilo sa im, obaja králi sa dohodli, že hneď, ako budú dosť veľkí, sa vezmú. A tak sa za veľkého podpisovania papierov a dohôd, krútenia múdrymi hlavami a hladkania sivých fúzov uzavrela, podpísala a spečatila zmluva, ktorá čakala na svoje naplnenie. A to sa aj stalo, lebo len čo princ a princezná dovŕšili osemnásť rokov, králi sa dohodli, že je čas na svadbu. Mladý princ odcestoval do susedného kráľovstva za svojou nevestou a tam sa s ňou s veľkou a novou radosťou oženil.

            Musím vám povedať, že starú ženu, ktorá kráľovi predala náhrdelník, si kráľ zavolal za opatrovateľku mladého princa. A hoci mala svoju kráľovnú veľmi rada a bola jej najvernejšou služobníčkou, nemohla sa ubrániť tomu, aby trochu nerozprávala. A tak sa zrazu začalo rozprávať, že s narodením mladého princa sú spojené nejaké čary. Táto fáma sa, samozrejme, včas dostala k ušiam rodičov princeznej. A tak teraz, keď sa mala stať princovou manželkou, jej matka, ktorá bola zvedavá, ako mnohí iní ľudia, v predvečer obradu povedala svojej dcére:

            „Pamätaj si, že prvá vec, ktorú musíš urobiť, je zistiť, čo je to za príbeh o princovi. A aby si to dokázala, nesmieš mu povedať ani slovo, nech povie čokoľvek, kým sa ťa neopýta, prečo mlčíš. Potom sa ho musíš opýtať, aká je pravda o jeho čarovnom zrodení. A kým ti to nepovie, nesmieš s ním už hovoriť.“

            A princezná sľúbila, že sa bude riadiť matkinou radou.

            Preto keď sa vzali a princ prehovoril k svojej neveste, neodpovedala mu. Nevedel si predstaviť, čo sa deje, ale ani o svojom starom domove nepovedala ani slovo. Nakoniec sa opýtal, prečo nehovorí, a ona povedala:

            „Povedz mi tajomstvo o svojom narodení.“

            Vtedy bol princ veľmi smutný a nespokojný. A hoci naňho veľmi naliehala, nepovedal jej to, ale vždy odpovedal:

            Ak ti to poviem, budeš ľutovať, že si sa ma vôbec pýtala.

            Niekoľko mesiacov žili spolu a ani pre jedného z nich to nebol taký šťastný čas, aký by mal byť. Pretože tajomstvo bolo stále tajomstvom a ležalo medzi nimi ako mrak medzi slnkom a zemou, čo robilo to, čo malo byť krásne, nudným a smutným.

            Nakoniec to už knieža nemohol vydržať, a tak jedného dňa povedal svojej žene: „O polnoci ti prezradím svoje tajomstvo, ak si to budeš ešte želať. Ale budeš to ľutovať celý život. Princezná však bola šťastná, že sa jej to podarilo, a na jeho varovania nedbala.

            V tú noc princ prikázal, aby krátko pred polnocou pripravili kone pre princeznú a pre neho. Posadil ju na jedného, sám nasadol na druhého a spolu sa vydali na cestu k rieke na miesto, kde stará žena prvýkrát našla hada v mosadznom hrnci. Tam princ zatiahol opraty a smutne povedal: „Stále trváš na tom, aby som ti prezradil svoje tajomstvo?“ Princezná odpovedala: „Áno.“ „Ak to urobím,“ odpovedal princ, „pamätaj, že to budeš ľutovať celý život.“ Ale princezná len odpovedala: „Povedz mi to!“

            „Potom,“ povedal princ, „vedz, že som synom kráľa ďalekej krajiny, ale kúzlom som sa premenil na hada.“

            Sotva mu z úst vyšlo slovo „had,“ zmizol a princezná počula šuchot a videla vlnenie vody, a v slabom mesačnom svetle uvidela hada plávať po hladine rieky. Čoskoro zmizol a ona zostala sama. Márne čakala s tlčúcim srdcom, že sa niečo stane a princ sa k nej vráti. Nič sa nestalo a nikto neprišiel. Len vietor smútil medzi stromami na brehu rieky, nočné vtáky kričali, v diaľke zavýjal šakal a rieka, ktorá pod ňou tiekla, bola čierna a tichá.

            Ráno ju našli na brehu rieky uplakanú a rozcuchanú, ale o osude jej manžela sa nedozvedeli nič ani od nej, ani od nikoho iného. Na jej želanie postavili na brehu rieky malý domček z čierneho kameňa a tam žila v smútku s niekoľkými sluhami a strážcami, ktorí ju strážili.

            Prešiel dlhý, dlhý čas a princezná stále žila v smútku za svojím princom, nikoho nestretávala a nikam sa nevzdialila od svojho domu na brehu rieky a záhrady, ktorá ho obklopovala. Jedného rána, keď sa zobudila, našla na koberci škvrnu od čerstvého blata. Poslala po svojich strážcov, ktorí dňom i nocou strážili pred domom, a spýtala sa ich, kto vošiel do jej izby, kým spala. Vyhlásili, že nikto nemohol vstúpiť, pretože tak starostlivo strážili, že bez ich vedomia nemohol vletieť dnu ani vták. Nikto z nich však nevedel vysvetliť škvrnu od blata. Na druhý deň ráno princezná opäť našla ďalšiu škvrnu mokrého blata a všetkých sa starostlivo vypytovala. Ale nikto nevedel povedať, ako sa tam to blato dostalo. Tretiu noc sa princezná rozhodla, že bude sama bdieť a pozorovať. No zo strachu, že by mohla zaspať, si porezala prst nožíkom a do rany si votrela soľ, aby jej bolesť zabránila spať. Ležala teda a o polnoci si všimla, ako sa po zemi plazí had s bahnom z rieky v papuli. A keď sa priblížil k posteli, zdvihol hlavu a pustil bahnitú hlavu na posteľnú bielizeň. Veľmi sa zľakla, ale snažila sa ovládnuť svoj strach a zavolala:

            „Kto si a čo tu robíš?“

            A had odpovedal:

            „Ja som knieža, tvoj manžel, a prišiel som ťa navštíviť.“

            Vtedy princezná začala plakať a had pokračoval:

            „Žiaľ, nepovedal som ti, že ak ti prezradím svoje tajomstvo, budeš to ľutovať? A ty si to neľutovala?“

            „Ach, naozaj!“ zvolala úbohá princezná, „ľutovala som to a budem to ľutovať celý život! Môžem s tým niečo urobiť?“

            A had odpovedal:

            „Áno, je tu jedna vec, keby si sa odvážila.“

            „Len mi to povedz,“ povedala princezná, „a urobím čokoľvek!“

            „Potom,“ odpovedal had, „musíš istej noci postaviť do každého zo štyroch rohov tejto izby veľkú misu s mliekom a cukrom. Všetky hady v rieke vyjdú von, aby sa napili mlieka, a ten, ktorý ich povedie, bude kráľovnou hadov. Musíš sa jej postaviť do cesty pri dverách a povedať: „Ó, hadia kráľovná, hadia kráľovná, vráť mi môjho manžela!“ a možno to urobí. Ale ak sa zľakneš a nezastavíš ju, už ma nikdy neuvidíš.“ A odplával preč.

            V tú noc, o ktorej jej had rozprával, princezná vzala štyri veľké misy s mliekom a cukrom, do každého rohu izby postavila jednu a postavila sa do dverí a čakala. O polnoci sa zo smeru od rieky ozvalo veľké syčanie a šuchot. Vzápätí sa ukázalo, že zem ožila strašnými krútiacimi sa tvarmi hadov, ktorých oči sa leskli a rozvetvené jazyky sa chveli, keď sa pohybovali smerom k princezninmu domu. Na prvom mieste medzi nimi bol obrovský, odporný šupinatý tvor, ktorý viedol strašný sprievod. Strážcovia boli takí vystrašení, že sa všetci rozutekali do všetkých strán. Ale princezná stála vo dverách, biela ako smrť, a s rukami pevne zovretými v strachu, že vykríkne alebo omdlie a nesplní svoju úlohu. Keď sa priblížili a uvideli ju na ceste, všetky hady zdvihli svoje strašné hlavy, kývali nimi sem a tam, a pozerali na ňu zlými korálkovými očami. Pričom sa zdalo, že ich dych otravuje samotný vzduch. Princezná však stále stála pevne na mieste. A keď sa k nej vedúci had priblížil na niekoľko stôp, zvolala: „Ach, hadia kráľovná, hadia kráľovná, vráť mi môjho manžela!“ Vtedy sa zdalo, že celý šuštiaci, krútiaci sa dav hadov si šepká: „Jej manžel? Jej manžel?“ Ale hadia kráľovná sa pohla dopredu, až kým jej hlava nebola takmer v princezninej tvári, a zdalo sa, že jej malé očká blýskajú ohňom. A princezná stále stála vo dverách a ani sa nepohla, len znova zvolala: „Ach, hadia kráľovná, hadia kráľovná, vráť mi môjho manžela!“ Vtedy hadia kráľovná odpovedala: „Zajtra ho dostaneš – zajtra!“ Keď princezná počula tieto slová a vedela, že zvíťazila, odpotácala sa od dverí, klesla na posteľ a omdlela. Ako vo sne uvidela, že jej izba je plná hadov, ktorí sa strkali a hádali o misky s mliekom, kým ho nedopili. A potom odišli.

            Ráno princezná vstala skoro, vyzliekla si smútočné šaty, ktoré nosila celých päť rokov, a obliekla si veselé a krásne šaty. Zametala a upratovala dom, zdobila ho vencami a kyticami zo sladkých kvetov a papradia, a pripravovala ho, akoby sa chystala na svadbu. A keď padla noc, osvetlila lesy a záhrady lampášmi, prestrela stôl ako na hostinu a v dome zapálila tisíc voskových sviečok. Potom čakala na svojho manžela, nevediac, v akej podobe sa objaví. O polnoci prišiel od rieky princ, ktorý sa smial, ale v očiach mal slzy, a ona mu bežala v ústrety, vrhla sa mu do náručia, a tiež plakala a smiala sa.

            Tak sa princ vrátil domov; na druhý deň sa obaja vrátili do paláca a starý kráľ plakal od radosti, keď ich videl. A zvony, ktoré tak dlho mlčali, sa opäť rozozvučali, delá strieľali a trúbky trúbili. Nastalo nové hodovanie a v srdciach všetkých zavládla radosť.

            A stará žena, ktorá bola princovou pestúnkou, sa stala pestúnkou princových detí – aspoň ju tak volali, hoci bola príliš stará na to, aby pre ne robila niečo iné než ich milovala. Stále si však myslela, že je užitočná, a vedela, že je ozaj šťastná. A šťastní boli aj princ a princezná, ktorí sa v pravý čas stali kráľom a kráľovnou. A potom žili a vládli spolu ešte veľmi dlho a úspešne.

[@ Major Campbell, Feroshepore, Andrew Lang, Robert Hodosi]