11*23*/380*/ Bystrý tkáč ***(0,76k)

Kedysi dávno sedel kráľ ďalekej krajiny na tróne, počúval sťažnosti svojho ľudu a súdil medzi nimi. V to ráno bolo menej prípadov na riešenie ako zvyčajne a kráľ sa už chystal vstať a odísť do svojich záhrad, keď sa vonku náhle ozval ruch, vošiel pán najvyšší komorník a spýtal sa, či by Jeho Veličenstvo milostivo prijalo veľvyslanca mocného cisára, ktorý žije na východe a ktorého sa okolití panovníci veľmi obávajú. Kráľ, ktorý sa ho obával rovnako ako ostatní, prikázal, aby vyslanca okamžite prijali a aby na jeho počesť pripravili hostinu. Potom sa opäť usadil na trón a premýšľal, čo mu vyslanec povie.

            Vyslanec nepovedal nič. Pristúpil k trónu, kde ho čakal kráľ, a zohol sa, pričom na podlahe tyčou, ktorú držal v ruke, obkreslil čierny kruh po celom obvode. Potom si sadol na stoličku, ktorá bola blízko, a viac si nikoho nevšímal.

            Kráľ a jeho dvorania boli z tohto zvláštneho správania rovnako zmätení a rozzúrení. Ale vyslanec sedel pokojne a nehybne ako obraz, a čoskoro im bolo jasné, že od neho nedostanú žiadne vysvetlenie. Narýchlo zavolali ministrov na poradu, ale ani jeden z nich nedokázal na túto tému vrhnúť žiadne vysvetlenie. Kráľa to rozzúrilo viac ako kedykoľvek predtým a povedal im, že ak do západu slnka nenájdu niekoho, kto by bol schopný záhadu vyriešiť, všetkých ich obesí.

            Kráľ bol, ako ministri vedeli, mužom svojho slova, a tak rýchlo rozdelili mesto na štvrte, aby mohli navštíviť dom za domom a vypočuť obyvateľov, či vedia pochopiť, ako sa veľvyslanec zachoval. Väčšina z nich dostala iba nechápavý pohľad, ale jeden z nich bol našťastie pozornejší ako ostatní, a keď vošiel do prázdneho domčeka, kde sa hojdala hojdačka sama od seba, začal si myslieť, že by sa mu oplatilo vidieť majiteľa. Otvoril dvere vedúce do ďalšej miestnosti a našiel druhú hojdačku, ktorá sa jemne hojdala rovnako ako tá prvá, a z okna uvidel záhon kukurice a vŕbu, ktorá sa neustále pohybovala bez vetra, aby odplašila vrabce. Cítil sa čoraz zvedavejší, zostúpil po schodoch a ocitol sa vo veľkej svetlej dielni, v ktorej sedel tkáč pri krosnách. Tkáč však iba viedol nite, pretože stroj, ktorý vynašiel, aby uviedol do pohybu hojdačky a prúty na vŕbe, zabezpečoval chod krosien.

            Keď uvidel veľké koleso stojace v rohu a uhádol, na čo slúži, kupec si s úľavou vydýchol. Ak by tkáč neuhádol hádanku, aspoň by mohol ministra naviesť na správnu stopu. Bez ďalších rečí teda vyrozprával príbeh o veľvyslancovi a jeho kruhu, a na záver vyhlásil, že ten, kto by dokázal vysvetliť jeho význam, by mal byť bohato odmenený.

            „Poď hneď so mnou,“ povedal. „Slnko je nízko na oblohe a nie je času nazvyš.“

            Tkáč chvíľu premýšľal a potom prešiel k oknu, za ktorým ležal kurník s dvoma kĺbovými kosťami. Zdvihol ich, vzal sliepku z kurína a schoval si ju pod pazuchu.

            „Som pripravený,“ odpovedal a obrátil sa k ministrovi.

            V sále kráľ stále sedel na tróne a vyslanec blízko neho na svojom mieste. Tkáč dal ministrovi znamenie, aby zostal na svojom mieste, a pristúpil k vyslancovi a položil kĺbové kosti na zem vedľa neho. Vyslanec ako odpoveď vytiahol z vrecka hrsť prosných semien a rozsypal ich okolo seba. Tkáč na ne položil sliepku, ktorá ich v okamihu vyzobala. Vtedy vyslanec bez slova vstal a odišiel.

            Hneď ako opustil sálu, kráľ pokynul na tkáča.

            „Zdá sa, že len ty si uhádol hádanku,“ povedal, „a veľká bude tvoja odmena. Ale povedz mi, prosím ťa, čo to všetko znamená?“

            „Význam týchto znamení, ó, vznešený kráľ,“ odpovedal tkáč, „je takýto: Kruh, ktorý nakreslil vyslanec okolo tvojho trónu, je cisárovým posolstvom a znamená: „Ak pošlem vojsko a obkľúčim tvoje hlavné mesto, zložíš zbrane?“ Kĺbové kosti, ktoré som pred neho položil, mu hovorili: „V porovnaní s nami ste len deti. Hračky, ako sú tieto, sú pre vás jedinou vhodnou hračkou.“ Proso, ktoré rozsypal, bolo symbolom počtu vojakov, ktorých môže jeho pán priviesť do boja. Ale podľa sliepky, ktorá semeno zožrala, pochopil, že jeden náš muž môže zničiť celé ich vojsko.“

            „Nemyslím si,“ dodal, „že jeho cisár vyhlási vojnu.“

            „Zachránil si mňa i moju česť,“ zvolal kráľ, „a štedro ťa odmením bohatstvom a slávou. Povedz si odmenu, ktorú požaduješ a budeš ju mať až do polovice môjho kráľovstva.“

            „Malý statok za bránami mesta ako podiel do manželstva pre moju dcéru, to je všetko, čo žiadam,“ odpovedal tkáč a to bolo všetko, čo chcel prijať. „Ešte toľko, ó, vznešený kráľ,“ boli jeho slová na rozlúčku, „chcel by som ťa poprosiť, aby si pamätal, že aj tkáči majú pre štát hodnotu a že sú niekedy dokonca bystrejší ako ministri!“

[@ Arménska poviedka, Frederic Macler, Andrew Lang, Robert Hodosi]