12*01*/386*/ Prešibaný chlapec ***(3,41k)

V krajine Erin, čo je terajšie Írsko, kedysi dávno žila vdova, ktorá mala jediného syna. Bol to šikovný chlapec, a tak si našetrila dosť peňazí, aby ho mohla poslať do školy a hneď ako bude dosť starý, vyučiť ho nejakému remeslu, ktoré si vyberie. Ale keď prišiel čas, povedal, že sa nechce dať zaviazať k žiadnemu remeslu a že chce byť zlodejom.

            Jeho matka bola veľmi smutná, keď sa to dozvedela, ale dobre vedela, že ak sa mu pokúsi zabrániť, aby si išiel svojou vlastnou cestou, bude ešte odhodlanejší to dosiahnuť. A tak mu len odpovedala, že všetci zlodeji nakoniec odvisnú na dublinskom moste. A potom ho nechala na pokoji v nádeji, že keď bude starší, bude rozumnejší.

            Jedného dňa sa chystala do kostola, aby si vypočula kázeň veľkého kazateľa, a poprosila Šibalského chlapca, ako ho susedia volali podľa kúskov, ktoré robil, aby išiel s ňou. On sa však len zasmial a vyhlásil, že kázne nemá rád, a dodal:

            „Sľubujem ti však, že prvé remeslo, ktoré započuješ po tom, ako vyjdeš z kostola, bude mojím remeslom do konca života.“

            Tieto slová chudobnú ženu trochu potešili a jej srdce bolo ľahšie ako predtým, keď sa s ním lúčila.

            Keď sa Šibalovi zdalo, že sa už blíži hodina, keď sa kázanie skončí, schoval sa do kríkov vedľa malej cestičky, ktorá viedla priamo k matkinmu domu, a keď prechádzala okolo a myslela na všetko dobré, čo počula, blízko jej ucha zakričal hlas: „Lúpež! Lúpež! Lúpež!“ Náhla reakcia ju prinútila vyskočiť. Nezbedníkovi sa podarilo zmeniť hlas, takže ho nespoznala, a skryl sa tak dobre, že hoci sa obzerala okolo seba, nikoho nevidela. Hneď ako zabehla za roh, vyšiel Šibal von a veľmi rýchlym behom cez les sa dostal domov skôr ako jeho matka, ktorá ho našla pohodlne natiahnutého pred ohňom.

            „Tak čo, chceš mi povedať nejaké novinky?“ spýtal sa.

            „Nie, nič, lebo keď som odišla z kostola, nikde som sa nezastavila, aby som sa s niekým porozprávala.“

            „Aha, takže ti nikto nepovedal nič o nejakom remesle?“ povedal so sklamaním.

            „Áno,“ odpovedala pomaly. „Prinajmenšom, keď som kráčala po ceste, nejaký hlas zvolal: „Lúpež! Lúpež! Lúpež!“ ale to bolo všetko.“

            „A celkom dosť,“ odpovedal chlapec. „Čo som ti povedal? To bude moje remeslo.“

            „Potom skončíš tak, že budeš visieť na dublinskom moste,“ povedala. Ale v tú noc už nespala, pretože ležala v tme a myslela na svojho syna.

            „Ak má byť vôbec zlodejom, mal by byť dobrým zlodejom. A kto ho to môže naučiť?“ pýtala sa matka sama seba. Ale dostala nápad, vstala skoro, ešte pred východom slnka, a vydala sa do domu Čierneho tuláka alebo Šibeničného vtáka, ktorý bol takým skvelým zlodejom, že hoci všetkých okradol, nikto ho nedokázal chytiť.

            „Dobré ráno Vám prajem,“ povedala žena, keď dorazila na miesto, kde Čierny šibeničný vták býval, keď nebol na svojej služobnej ceste. „Môj syn má chuť naučiť sa Vášmu remeslu. Budete taký láskavý a naučíte ho to?“

            „Ak je šikovný, nemám nič proti tomu, aby som sa o to pokúsil,“ odpovedal Čierny šibeničný vták, „a samozrejme, ak z neho niekto môže urobiť prvotriedneho zlodeja, tak to som ja. Ale ak je hlúpy, nemá to zmysel; neznášam hlúpych ľudí.“

            „Nie, nie je hlúpy,“ povedala žena s povzdychom. „Takže dnes večer, po zotmení, ho pošlem za Vami.“

            Šibalko poskočil od radosti, keď mu matka povedala, kde bola.

            „Stanem sa najlepším zlodejom v celom Erine!“ zvolal a nedbal na to, keď matka pokrútila hlavou a zamrmlala niečo o dublinskom moste.

            Každý večer po zotmení chodieval Šibal do domu Čierneho šibeničného vtáka a naučil sa veľa nových trikov. Z času na čas mu dovolil ísť s ním von a pozorovať ho pri práci, až napokon prišiel deň, keď si jeho pán myslel, že je dosť šikovný na to, aby pomohol pri veľkej lúpeži.

            „Tam na kopci je bohatý farmár, ktorý práve predal všetok svoj tučný dobytok za veľa peňazí a kúpil chudý, ktorý ho bude stáť málo. Teraz sa stalo, že kým za tučný dobytok dostal peniaze, za chudý, ktorý má v kravíne, ešte nezaplatil. Zajtra pôjde na trh s peniazmi v ruke, takže dnes v noci sa musíme dostať k truhlici. Keď bude ticho, ukryjeme sa v podkroví.

            Nebol mesiac, bola halloweenská noc a všetci pálili orechy, so zviazanými rukami chytali jablká vo vani s vodou a hrali sa na všelijaké iné hry, až Šibalka celkom unavilo čakať, kým sa dostanú do postele. Čierny šibeničný vták, ktorý bol na túto činnosť viac zvyknutý, sa uložil na seno a išiel spať, pričom povedal chlapcovi, aby ho zobudil, keď slávnosti skončia. Ale Šibal, ktorý už nemohol vydržať v pokoji, sa prikradol do chlieva a uvoľnil hlavy priviazaného dobytka, ktorý začal do seba kopať a bučať, a narobil taký hluk, že spoločnosť na statku vybehla von, aby ich znova priviazala. Vtedy vošiel do izby Šibal, nabral veľkú hrsť orechov a vrátil sa na pôjd, kde ešte stále spal Čierny tulák. Šibalský chlapík najprv tiež zatvoril oči, ale veľmi skoro sa posadil, vytiahol z vrecka veľkú ihlu a niť, a prišil lem kabáta Čierneho šibeničníka k ťažkému kusu býčej kože, ktorý mu teraz visel na chrbte.

            V tom čase už bol všetok dobytok opäť uviazaný, ale keďže ľudia nemohli nájsť svoje orechy, posadili sa okolo ohňa a začali si rozprávať príbehy.

            „Rozlúsknem jeden orech,“ povedal Šibal.

            „To neurobíš,“ zvolal Čierny šibeničný vták, „budú ťa počuť.“

            „Mne je to jedno,“ odpovedal Šibal. „Ešte nikdy som nestrávil Halloween bez toho, aby som nerozlúskol orech.“ A jeden rozlúskol.

            „Niekto tam hore rozbíja orechy,“ povedal jeden z veselých ľudí na farme. „Poďte rýchlo, uvidíme, kto to je.“

            Hovoril nahlas a čierny vták šibeničník to počul, vybehol z podkrovia a ťahal za sebou veľkú kožu, ktorú mu Šibal prišil ku kabátu.

            „Kradne mi kožu!“ zakričal farmár a všetci sa vrhli za ním. Ale on bol na nich až príliš rýchly a nakoniec sa mu podarilo kožu z kabáta odtrhnúť. A potom letel ako zajac, kým nedorazil do svojej starej skrýše. To všetko však trvalo dlho a medzitým Šibal zliezol z podkrovia a prehľadával dom, až našiel truhlicu so zlatom a striebrom, ukrytú za kopou slamy a prikrytú chlebom a veľkým syrom. Šibal si zavesil vrecia s peniazmi na plecia, vzal chlieb a syr pod pazuchu a potichu sa vydal k domu Čierneho tuláka.

            „Konečne si tu, ty darebák!“ zvolal jeho pán s veľkým hnevom. „Ale ja sa ti pomstím.“

            „To je v poriadku,“ odpovedal pokojne Šibal. „Priniesol som, čo ste chceli,“ a položil veci, ktoré niesol, na zem.

            „Ach, ty si lepší zlodej,“ povedala žena Čierneho tuláka a Čierny tulák dodal:

            „Áno, ty si šikovnejší chlapec.“ Rozdelili si korisť a jednu polovicu dostal Čierny šibeničník a druhú Šibal.

            O niekoľko týždňov nato dostal Čierny šibeničný vták správu o svadbe, ktorá sa mala konať neďaleko mesta. Ženích mal veľa priateľov a každý mu poslal dar. Bohatý sedliak, ktorý žil neďaleko vresoviska, si myslel, že nič nie je tak užitočné pre mladý pár, keď začínajú hospodáriť, ako pekná tučná ovca. A tak povedal svojmu pastierovi, aby odišiel do hôr, kde sa kŕmili ovce, a priniesol mu tú najlepšiu, akú nájde. Pastier vybral najväčšiu a najtučnejšiu ovcu s najbelšou vlnou; potom jej zviazal nohy a prehodil si ju cez plece, lebo mal pred sebou dlhú cestu.

            V ten deň sa Šibal náhodou túlal po vresovisku, keď uvidel muža s ovcou na pleci, ako kráča po ceste, ktorá viedla okolo domu Čierneho tuláka. Ovca bola ťažká a muž sa nikam neponáhľal, takže šiel pomaly a chlapec vedel, že sám sa ľahko dostane späť k svojmu pánovi a to ešte skôr, ako bude pastier na dohľad.

            „Stavím sa,“ zvolal, keď sa rýchlo predieral cez kríky, ktoré skrývali chalúpku, „stavím sa, že ukradnem ovcu mužovi, ktorý sa blíži, skôr než bude tadiaľto prechádzať.“

            „Skutočne?“ povedal Šibeničný vták. „Stavím sa o sto strieborných, že nič také nedokážeš.“

            „No, aj tak to skúsim,“ odpovedal chlapec a zmizol v kríkoch. Bežal rýchlo, kým nevstúpil do lesa, cez ktorý musel ísť pastier, potom sa zastavil, vyzul si jednu topánku, zamazal ju blatom a postavil na cestu. Keď to urobil, vkĺzol za skalu a čakal.

            Čoskoro prišiel muž a keď uvidel na zemi ležať topánku, zohol sa a pozrel sa na ňu.

            „Je to dobrá topánka,“ povedal si, „ale veľmi špinavá. Napriek tomu, keby som mal k nej pár, dal by som si tú námahu a vyčistil by som ju.“ A tak topánku opäť odhodil a išiel ďalej.

            Šibal sa usmial, keď ho počul, a zdvihol topánku, prešiel kúsok okolo a položil druhú topánku na cestu. O niekoľko minút prišiel pastier a uvidel druhú topánku ležať na ceste.

            „To je tá druhá topánka k tej špinavej!“ zvolal, keď ju uvidel. „Vrátim sa po tú druhú a potom budem mať pár dobrých topánok,“ položil ovcu na trávu a vrátil sa po topánku. Potom si Šibal topánky obul, zdvihol ovcu a odniesol ju domov. A Čierny tulák mu vyplatil sto mariek z jeho stávky.

            Keď pastier v ten večer prišiel na statok, vyrozprával svoj príbeh pánovi, ktorý mu vynadal, že bol hlúpy a neopatrný, a prikázal mu, aby na druhý deň išiel do hôr a priniesol mu kozliatko, ktoré pošle ako svadobný dar. Ale Šibal bol na pozore, skryl sa v lese a vo chvíli, keď sa muž priblížil s kozliatkom na pleciach, začal bľačať ako ovca a nikto, ani vlastná matka ovce, by to nevedela rozlíšiť.

            „Asi sa jej predsa len uvoľnili nohy a zablúdila,“ pomyslel si muž, položil kozliatko na trávu a ponáhľal sa smerom, odkiaľ sa ozývalo bečanie. Potom sa chlapec vrátil, zdvihol kozliatko a odniesol ho k Čiernemu šibeničnému vtákovi.

            Pastier neveril vlastným očiam, keď sa vrátil z hľadania ovce a zistil, že kozliatko zmizlo. Bál sa ísť domov a rozprávať tú istú rozprávku, ktorú rozprával včera. A tak prehľadával les skrz-naskrz, až kým sa takmer nezotmelo. Potom cítil, že mu niet pomoci a musí ísť domov a priznať sa svojmu pánovi.

            Sedliak sa, samozrejme, veľmi nahneval na toto druhé nešťastie; tentoraz mu však povedal, aby z hory vyhnal jedného z veľkých býkov, a varoval ho, že ak ho stratí, príde aj o svoje miesto. Opäť si ho všimol Šibal, ktorý bol na stráži. A keď videl, že sa muž vracia s veľkým býkom, zavolal na Čierneho tuláka:

            „Rýchlo poď do lesa a pokúsime sa získať aj býka.“

            „Ale ako to môžeme urobiť?“ spýtal sa Čierny tulák.

            „Ach, celkom ľahko! Ty sa tam schovaj a beč ako ovca, a ja pôjdem opačným smerom a budem mečať ako kozliatko. Uisťujem ťa, že sa nám to podarí.“

            Pastier pomaly kráčal a hnal býka pred sebou, keď zrazu počul hlasné bečanie medzi kríkmi ďaleko na jednej strane cesty a slabé mečanie, ktoré mu odpovedalo z druhej strany.

            „To musí byť tá ovca a to kozliatko, ktoré som stratil,“ povedal si. „Áno, určite.“ A keď býka narýchlo priviazal k stromu, vydal sa za ovcou a kozliatkom, a prehľadával les až do únavy. Samozrejme, kým sa vrátil, dvaja zlodeji zahnali býka domov a zabili ho na mäso. Takže muž musel ísť za svojím pánom a priznať sa, že ho opäť oklamali.

            Potom sa Čierny tulák a Šibal stávali čoraz odvážnejšími, kradli veľké množstvo dobytka, predávali ho a celkom zbohatli. Jedného dňa sa vracali z trhu s veľkou sumou peňazí vo vreckách, keď prechádzali okolo šibenice postavenej na vrchole kopca.

            „Zastavme sa a pozrime sa na tú šibenicu,“ zvolal Šibal. „Ešte nikdy som ju nevidel tak blízko. Niektorí však hovoria, že to je koniec všetkých zlodejov.“

            Nikoho nebolo vidieť, a tak si pozorne prezreli každú jej časť.

            „Zaujímalo by ma, aké je to byť obesený,“ povedal Šibal. „Rád by som to vedel, keby ma niekedy chytili. Najprv to skúsim ja a potom to môžeš urobiť ty.“

            Počas reči si upevnil voľný povraz okolo krku, a keď bol celkom bezpečne priviazaný, povedal Čiernemu tulákovi, aby ho chytil za druhý koniec povrazu a vytiahol ho zo zeme.

            „Keď ma to unaví, zatrasiem nohami a potom ma musíš pustiť dolu,“ povedal.

            Čierny tulák vytiahol lano, ale o pol minúty sa Šibalovi začali triasť nohy a rýchlo ho opäť pustil.

            „Nevieš si ani predstaviť, aký zvláštny pocit je z toho, keď visíš na povraze,“ zamrmlal Prešibaný chlapec, ktorý vyzeral v tvári dosť fialový a hovoril zvláštnym hlasom. „Myslím, že si to ešte nikdy neskúsil, inak by si ma nenechal vyliezť hore ako prvého. Je to tá najpríjemnejšia vec, akú som kedy robil. Od radosti sa mi triasli nohy, a keby si tam boli ty, tiež by si sa triasol.“

            „No, nechaj ma to skúsiť, keď je to také príjemné,“ odpovedal Čierny tulák. „Ale dbaj na to, aby si ten uzol pevne zaviazal, lebo nechcem spadnúť a zlomiť si krk.“

            „Ach, o to sa postarám!“ odvetil Šibalský chlapec. „Keď budeš unavený, len zapískaj a ja ťa pustím dolu.“

            Čierny tulák sa teda nechal vytiahnuť hore, a len čo bol tak vysoko, ako mu to lano dovoľovalo, Šikovný chlapec naňho zavolal:

            „Keď budeš chcieť zliezť dolu, nezabudni zapískať, ale ak ťa to baví tak ako mňa, zatras nohami.“

            O chvíľu sa Čiernemu tulákovi začali triasť nohy a začal kopať, a Šibal stál pod ním, pozoroval ho a srdečne sa smial.

            „Ach, aký si smiešny! Keby si sa len mohol vidieť! Ach, ty si smiešny! Ale keď budeš mať dosť, zapískaj a ja ťa pustím dolu.“ A znova sa rozkýval od smiechu.

            Ale žiadne pískanie neprišlo a čoskoro sa nohy prestali triasť a kopať, pretože Čierny šibeničný vták bol už po smrti, ako to chcel Šibalský chlapec.

            Potom sa vrátil domov k žene Čierneho tuláka a povedal jej, že jej muž je mŕtvy a že je pripravený sa s ňou oženiť, ak bude chcieť. Ale žena mala Čierneho tuláka rada, hoci bol zlodej, a tak sa pred Šibalom zdesene striasla. Poštvala naňho ľudí a on musel utiecť do inej časti krajiny, kde o jeho činoch nikto nič nevedel.

            Možno keby o tom niečo vedela Šibalova matka, možno by si pomyslela, že jej syn by už mohol byť unavený z krádeží a pripravený skúsiť nejaké poctivé remeslo. V skutočnosti však miloval triky a nebezpečenstvo, a život bez nich by sa mu zdal veľmi nudný. A tak pokračoval rovnako ako predtým a získaval si priateľov, ktorých učil byť rovnako zlými ako on sám, až sa pustili do vykrádania kráľovských skladov. Kráľ na radu mudrca poslal vojakov, aby chytili tú bandu zlodejov.

            Dlho sa ich márne pokúšali chytiť. Šibal bol pre nich príliš šikovný. A ak naňho nastražili pasce, on nastražil ešte lepšie. Nakoniec jednej noci prepadli niekoľkých vojakov, keď spali v stodole, zabili ich a presvedčili dedinčanov, že ak ONI do rána nezabijú ostatných vojakov, určite zabijú aj ich. Tak sa stalo, že keď vyšlo slnko, v dedine už nebol ani jeden vojak nažive.

            Táto správa sa, samozrejme, čoskoro dostala ku kráľovým ušiam, ten sa veľmi nahneval a zavolal si mudrca, aby sa s ním poradil. A mudrc mu poradil toto – aby pozval všetkých ľudí z dediny na ples a medzi nimi sa určite objaví aj ten drzý a neohrozený zlodej, ktorý určite požiada kráľovu dcéru, aby si s ním zatancovala.

            „Tvoja rada je dobrá,“ povedal kráľ, ktorý pripravil hostinu a ples, na ktorom sa zúčastnili všetci ľudia z vidieka a medzi nimi prišiel aj Šibal.

            Keď sa všetci najedli a napili, koľko chceli, vošli do tanečnej sály. Bol tam veľký dav, a kým sa tlačili cez dvere, mudrc, ktorý mal v rúchu ukrytú fľaštičku s čiernou masťou, dal Šibalovi na líce pri uchu malú bodku. Šibal nič necítil, ale keď sa priblížil ku kráľovskej dcére, aby ju požiadal o tanec, zbadal v striebornom zrkadle čiernu bodku. Okamžite uhádol, kto ju tam dal a prečo, ale nič nepovedal a tancoval tak krásne, že princezná z neho bola celkom nadšená. Na konci tanca sa svojej partnerke hlboko uklonil a opustil ju, aby sa zamiešal do davu, ktorý zaplnil dvere. Keď prechádzal okolo mudrca, podarilo sa mu nielen ukradnúť fľašku, ale aj umiestniť dve čierne bodky na jeho tvár a jednu na tvár dvadsiatich ďalších mužov. Potom zasunul fľašu späť do mudrcovho rúcha.

            Vzápätí opäť pristúpil ku kráľovskej dcére a prosil ju o česť zatancovať si ešte raz. Súhlasila, a kým sa skláňal, aby si zaviazal šnúrky na topánke, vytiahla z vrecka ďalšiu fľašku, ktorú jej dal čarodejník, a tiež mu dala na líce čiernu bodku. Nebola však taká šikovná ako mudrc a Šibal cítil dotyk jej prstov, takže hneď ako sa tanec skončil, vymyslel, že dvadsiatim mužom dá na tvár druhú čiernu bodku a čarodejovi ďalšie dve, načo jej fľašu strčil do vrecka.

            Ples sa napokon skončil a vtedy kráľ prikázal zavrieť všetky dvere a vyhľadať muža s dvoma čiernymi bodkami na tvári. Komorník sa vydal medzi hostí a čoskoro takéhoto muža našiel, ale práve keď sa ho chystal zatknúť a predviesť pred kráľa, padlo mu oko na ďalšieho s rovnakým znamením a na ďalšieho a ďalšieho, až napočítal dvadsať – okrem mudrca -, na ktorých tvárach sa našli čierne bodky.

            Komorník nevedel, čo má robiť, a tak sa so svojím príbehom ponáhľal späť ku kráľovi, ktorý hneď poslal po mudrca a potom po svoju dcéru.

            „Zlodej ti musel ukradnúť fľašku,“ povedal kráľ čarodejníkovi.

            „Nie, môj pane, je tu,“ odpovedal mudrc a podával mu ju.

            „Potom musel vziať tvoju,“ zvolal a obrátil sa k svojej dcére.

            „Vskutku, otče, je v bezpečí v mojom vrecku,“ odpovedala a vytiahla ju, keď hovorila; všetci traja sa na seba pozreli a mlčali.

            „Nuž,“ povedal napokon kráľ, „muž, ktorý to urobil, je šikovnejší ako väčšina ľudí, a ak sa mi prihlási, ožení sa s princeznou a bude vládnuť polovici môjho kráľovstva, kým budem nažive, a celému, keď zomriem. Choďte to oznámiť do tanečnej sály,“ dodal jednému zo služobníkov, „a priveďte sem toho chlapíka.“

            Sluha teda vošiel do tanečnej sály a urobil, ako mu kráľ prikázal, keď na jeho prekvapenie nevystúpil jeden muž, ale dvadsať, všetci s čiernymi bodkami na tvári.

            „Ja som ten, koho hľadáte,“ zvolali všetci naraz a sluha, rovnako zmätený ako komorník, ich požiadal, aby ho nasledovali ku kráľovi.

            Kráľovi sa však zdalo príliš ťažké rozhodnúť o tejto otázke, a tak zvolal svoju radu. Hodiny sa rozprávali, ale bezvýsledne, a nakoniec prišli na plán, ktorý si mohli rovnako dobre vymyslieť hneď na začiatku.

            A toto bol ten plán. Do paláca mali priniesť dieťa a vedľa neho mala kráľova dcéra dať jablko. Potom si malo dieťa vziať jablko a mali ho zaviesť do miestnosti, kde v kruhu sedelo dvadsať mužov s čiernymi bodkami. A komu dieťa dá jablko, ten sa oženíť s kráľovou dcérou.

            „Samozrejme,“ povedal kráľ, „možno to nakoniec nebude ten správny muž, ale možno aj áno. V každom prípade je to to najlepšie, čo môžeme urobiť.“

            Princezná sama odviedla dievčatko do miestnosti, kde teraz sedelo dvadsať mužov. Chvíľu stálo uprostred kruhu, pozeralo sa na jedného muža za druhým a potom podalo jablko Šibalovi, ktorý si okolo prsta obtáčal drevenú hoblinu a na krku mal zavesený náustok na gajdy.

            „Nemal by si mať nič, čo nemajú ostatní,“ povedal komorník, ktorý princeznú sprevádzal, a prikázal dieťaťu, aby chvíľu postálo vonku, kým odoberie hoblinu a náustok, a prinúti Šibalského chlapca, aby si vymenil miesto. Potom zavolal dieťa dovnútra, ale dievčatko ho opäť spoznalo a s jablkom išlo rovno k nemu.

            „Toto je muž, ktorého si dieťa dvakrát vybralo,“ povedal komorník a naznačil Šibalovi, aby si kľakol pred kráľom. „Všetko bolo celkom fér, skúsili sme to dvakrát.“ Týmto spôsobom si Šibal získal kráľovu dcéru a na druhý deň sa vzali.

            O niekoľko dní neskôr sa nevesta a ženích spolu prechádzali, cesta viedla k rieke a nad riekou bol most.

            „A čo je to za most?“ spýtal sa Šibal a princezná mu povedala, že je to dublinský most.

            „Je to naozaj ten most?“ zvolal. „Nuž, moja matka už veľakrát povedala, keď som si z nej vystrelil, že môj koniec bude taký, že odvisnem na dublinskom moste.“

            „Ach, ak chceš naplniť jej proroctvo,“ zasmiala sa princezná, „stačí, keď mi dovolíš, aby som ti uviazala šatku okolo členka, a budem ťa držať, keď budeš visieť cez múrik mosta.“

            „To by bola dobrá zábava,“ povedal, „ale nie si dosť silná, aby si ma udržala.“

            „Ale áno, som,“ povedala princezná, „len to skús.“ Nakoniec jej teda dovolil, aby mu uviazala šatku okolo členka a zavesila ho cez múrik na moste, a obaja sa smiali a žartovali o princezninej sile.

            „Teraz ma opäť vytiahni,“ zavolal, ale keď to hovoril, ozval sa veľký krik, že palác horí. Princezná sa s úľakom otočila, pustila šatku a Šibal spadol, udrel sa hlavou o kameň a v okamihu zomrel.

            Takže matkino proroctvo sa predsa len naplnilo.

[@ Poviedka zo Západnej vysočiny, Andrew Lang, Robert Hodosi]