12*02*/387*/ Falošný princ a skutočný princ ***(2,29k)

Kráľ sa práve prebudil z poludňajšieho spánku, lebo bolo leto a všetci vstávali skoro a odpočívali od dvanástej do tretej, ako sa to robí v horúcich krajinách. Obliekol sa do chladných bielych šiat a prechádzal sálou smerom do radnej siene, keď sa pred ním zrazu objavilo niekoľko mladých šľachticov, a jeden z nich predstúpil a prehovoril.

            „Pane, dnes ráno sme všetci hrali na dvore tenis, knieža a tento pán spolu s ostatnými, keď vypukol nejaký spor o hru. Knieža sa neovládol a povedal druhému, ktorý hral proti nemu, veľa urážlivých slov, až ho napokon ten pán, ktorého tam vidíte, prudko udrel do tváre, takže mu z úst a nosa tiekla krv. Všetci sme sa pri tom pohľade tak zhrozili, že by sme toho muža s najväčšou pravdepodobnosťou vtedy a tam zabili za to, že sa opovážil vztiahnuť ruku na knieža, keby medzi nás nevstúpil jeho starý otec vojvoda a neprikázal nám, aby sme vám túto záležitosť predložili.“

            Kráľ pozorne počúval príbeh, a keď sa skončil, povedal:

            „Predpokladám, že princ nemal pri sebe zbrane, alebo ich použil?“

            „Áno, pane, mal zbraň; vždy nosí za opaskom dýku. Ale keď videl, že mu z tváre tečie krv, išiel k  rohu dvora a začal plakať, čo bolo najzvláštnejšie zo všetkého.“

            Keď to kráľ počul, odišiel k oknu a niekoľko minút stál chrbtom k miestnosti, kde spoločnosť mladých mužov mlčala. Potom sa vrátil, tvár mal bielu a prísnu.

            „Hovorím vám,“ povedal, „a je to slávnostná pravda, že by som bol radšej, keby ste mi povedali, že princ je mŕtvy, hoci je to môj jediný syn, než aby som vedel, že utrpel takú ujmu bez toho, aby sa ju pokúsil pomstiť. Čo sa týka toho pána, ktorý ho udrel, bude predvedený pred mojich sudcov a bude sa obhajovať. Ale sotva si myslím, že môže uniknúť smrti, keď napadol následníka koruny.“

            Mladík zdvihol hlavu, akoby chcel odpovedať, ale kráľ ho nepočúval a prikázal svojim strážcom, aby ho zatkli. Avšak dodal, že ak chce väzeň navštíviť ktorúkoľvek časť mesta, môže tak urobiť riadne strážený a o pätnásť dní bude postavený pred súd najvyšších sudcov v krajine.

            Mladík odišiel od kráľa obklopený vojakmi a v sprievode mnohých svojich priateľov, pretože bol veľmi obľúbený. Na ich radu strávil štrnásť dní, ktoré mu ostávali, chodením po okolí a hľadaním rád u všelijakých múdrych ľudí, ako by mohol uniknúť smrti. Ale nikto mu nevedel pomôcť, lebo nikto nevedel nájsť ospravedlnenie pre úder, ktorý zasadil kniežaťu.

            Prišla štrnásta noc a väzeň sa v zúfalstve vydal na poslednú prechádzku mestom. Blúdil, sotva vedel, kam ide, a jeho tvár bola taká biela a zúfalá, že sa mu nikto z jeho spoločníkov neodvážil prihovoriť. Smutný sprievod takto prešiel niekoľko hodín, keď sa pri bráne kláštora za rohom objavila stará žena a zrazu sa postavila pred mladíka. Bola takmer dvojnásobne zohnutá a taká čarodejnícka a vráskavá, že vyzerala prinajmenšom na deväťdesiat; len oči mala jasné a bystré ako dievča.

            „Pane,“ povedala, „viem, čo všetko sa Vám stalo a ako hľadáte, či si môžete nejako zachrániť život. Ale na túto otázku nemôže odpovedať nikto iný ako ja sama, ak mi sľúbite, že urobíte všetko, o čo vás požiadam.“

            Pri jej slovách sa väzeň cítil, akoby z neho naraz spadlo bremeno.

            „Ach, zachráňte ma a urobím všetko!“ zvolal. „Je také ťažké opustiť svet a odísť do tmy.“

            „To nebudete musieť,“ odpovedala stará žena, „stačí, keď sa so mnou oženíš, a čoskoro budeš slobodný.“

            „Oženiť sa s tebou?“ zvolal, „ale… ale… ja ešte nemám dvadsať rokov a ty… veď musíš mať aspoň sto! Ale nie, to je úplne nemožné.“

            Hovoril bez rozmýšľania, ale záblesk hnevu, ktorý sa jej zračil v očiach, ho zneistil. Všetko, čo povedala, však bolo:

            „Ako chceš; keďže ma odmietaš, nech ťa majú vrany,“ a ponáhľala sa preč ulicou.

            Keď zostal sám, na mladého muža doľahla plná hrôza z blížiacej sa smrti a pochopil, že zahodil svoju jedinú šancu na život. No ak musí, tak musí, povedal si a začal bežať čo najrýchlejšie za starou mrchou, ktorú už v tom čase nebolo takmer vidieť ani v mesačnom svite. Kto by uveril, že žena po deväťdesiatke dokáže kráčať takou rýchlosťou? Zdalo sa, že skôr letí! Nakoniec sa však zadýchaný a vyčerpaný k nej dostal a zalapal po dychu: „Pani, odpusťte mi moje unáhlené slová; mýlil som sa a s vďakou prijmem ponuku, ktorú ste mi dali.“

            „Ach, myslela som si, že sa spamätáš,“ odvetila dosť zvláštnym hlasom. „Nemáme času nazvyš – hneď ma nasleduj,“ a pokračovali ticho a rýchlo, kým sa nezastavili pred dverami malého domčeka, v ktorom býval kňaz. Pred ním stará žena vyzvala väzňa, aby prisahal, že chce, aby sa ona stala jeho ženou, a on to v prítomnosti svedkov urobil. Potom poprosila kňaza a strážcov, aby ich nechali na chvíľu osamote, a povedala mladému mužovi, čo má urobiť, keď ho na druhý deň ráno predvedú pred kráľa a sudcov.

            Sála bola plná do posledného miesta, keď do nej väzeň vstúpil, a všetci žasli nad jasom jeho tváre. Kráľ sa ho spýtal, či má nejakú zámienku, ktorou by sa ospravedlnil za velezradu, ktorej sa dopustil tým, že udrel následníka trónu, a ak áno, aby ju rýchlo uviedol. Mladík sa uklonil a jasným hlasom odpovedal:

            „Ó, môj pán a milostivý kráľ a vy, šľachtici a múdri muži krajiny, bez obáv zverujem svoju vec do vašich rúk, lebo viem, že ma vypočujete a správne posúdite, a že mi dovolíte hovoriť až do konca, kým vynesiete rozsudok.“

            „Štyri roky ste boli, pán kráľ, ženatý s kráľovnou, a predsa ste nemal deti, čo Vás veľmi zarmútilo. Kráľovná to videla a rovnako aj to, že Vaša láska od nej odchádza, a dňom i nocou premýšľala o nejakom pláne, ktorý by tomuto zlu urobil koniec. Nakoniec, keď ste boli preč a bojovali v ďalekých krajinách, sa rozhodla, čo preto urobí. Tajne si adoptovala dieťa chudobného kamenára a poslala posla, aby ti oznámil, že máš syna. Nikto netušil pravdu okrem kňaza, ktorému sa kráľovná priznala, a o niekoľko týždňov ochorela a zomrela, pričom dieťa zanechala na výchovu na kráľovskom dvore, aby sa stalo princom. A teraz, ak mi Vaša Výsosť dovolí, budem hovoriť o sebe.“

            „To, čo si mi už vyrozprával,“ odvetil kráľ, „je také zvláštne, že si neviem predstaviť, čo by sa ešte dalo povedať, ale pokračuj vo svojom príbehu.“

            „Jedného dňa, krátko po smrti kráľovnej,“ pokračoval mladík, „bola Vaša Výsosť na love a pri naháňaní jeleňa predbehla všetkých svojich sprievodcov. Boli ste v časti krajiny, ktorú ste nepoznali, a tam ste uvideli ovocný sad celý ružový a biely od jabloňových kvetov a dievčina, ktorá si v jednom rohu hádzala loptu, a tak ste k nej pristúpili, aby ste sa opýtali na cestu. Ale keď sa otočila, aby Vám odpovedala, boli ste tak ohromení jej krásou, že všetko ostatné Vám utieklo z mysle. Znovu a znovu ste sa k nej vracali a nakoniec ste ju presvedčili, aby sa za vás vydala. Ona Vás však považovala len za chudobného rytiera a súhlasila, aby sa manželstvo udržalo v tajnosti, keďže ste si to priali.

            Po obrade ste jej dali tri prstene a prívesok s krížikom. A potom ste ju ubytovali v chalúpke v lese, lebo ste si mysleli, že to tak bezpečne ukryjete.

            Niekoľko mesiacov ste chodili do chalupy každý týždeň, ale vo vzdialenej časti kráľovstva vypuklo povstanie, ktoré si vyžiadalo Vašu prítomnosť. Keď ste nabudúce prišli k chalupe, bola prázdna a nikto Vám nevedel povedať, kam Vaša nevesta odišla. To Vám, pane, môžem teraz povedať.“ Mladík sa zastavil a pozrel na kráľa, ktorý sa výrazne zafarbil. „Vrátila sa k svojmu otcovi, starému vojvodovi, kedysi vášmu komorníkovi, a krížik na jej hrudi hneď prezradil, kto ste. Prudko sa rozhneval, keď počul príbeh svojej dcéry, a prisahal, že ju pred Vami bezpečne ukryje až do dňa, keď si ju verejne vyžiadate za svoju kráľovnú.

            Za nejaký čas som sa narodil a môj starý otec ma vychoval v jednom zo svojich veľkých domov. Tu sú prstene, ktoré ste dali mojej matke, a tu je kríž, a tie dokážu, či som Váš syn, alebo nie.“

            Ako hovoril, mladík položil klenoty kráľovi k nohám a šľachtici a sudcovia sa tlačili okolo, aby si ich prezreli. Len kráľ sa nepohol zo svojho miesta, lebo zabudol na súdnu sieň a všetko okolo seba a videl len jabloňový sad, ako pred dvadsiatimi rokmi, a krásne dievča, ktoré sa hralo s loptou. Náhle ticho okolo neho ho prinútilo zdvihnúť zrak a zistil, že oči celého zhromaždenia sú upreté naňho.

            „Je to pravda, to on je môj syn, a nie ten druhý,“ povedal s námahou, „a nech každý z prítomných prisahá, že ho po mojej smrti uzná za kráľa.“

            Preto si všetci jeden po druhom pred ním kľakli a zložili prísahu a falošnému kniežaťu poslali posolstvo, v ktorom mu zakázali, aby sa ešte niekedy objavil na dvore, hoci mu udelili peknú penziu.

            Nakoniec sa obrad skončil a kráľ podpísal svojmu novonájdenému synovi, aby ho nasledoval, vstal a odišiel do inej miestnosti.

            „Povedz mi, odkiaľ to všetko vieš,“ povedal a hodil sa do vyrezávaného kresla vyplneného karmínovými vankúšmi. A princ rozprával o svojom stretnutí so starou ženou, ktorá mu priniesla šperky od jeho matky, a o tom, ako pred kňazom prisahal, že sa s ňou ožení, hoci to nechcel urobiť pre rozdiel v ich veku, a okrem toho by radšej dostal nevestu, ktorú by mu vybral sám kráľ. Kráľ sa však zamračil a ostro odpovedal:

            „Prisahal si, že sa s ňou oženíš, ak ti zachráni život, a nech sa stane čokoľvek, musíš svoj sľub splniť.“ Potom udrel do strieborného štítu, ktorý visel neďaleko, a povedal koniarovi, ktorý sa hneď objavil:

            „Choď vyhľadať kňaza, ktorý býva neďaleko dverí väzenia, a spýtaj sa ho, kde nájdeš starú ženu, ktorá ho včera večer navštívila, a keď ju nájdeš, priveď ju do paláca.“

            Chvíľu trvalo, kým sa podarilo zistiť, kde sa stará žena nachádza, ale nakoniec sa to podarilo. A keď prišla s koniarom do paláca, prijali ju s kráľovskými poctami, ako sa na nevestu kniežaťa patrí. Stráže sa na seba udivene pozerali, keď čarodejné stvorenie sklonené vekom prechádzalo medzi ich radmi, ale ešte viac ich udivila ľahkosť jej kroku, keď stúpala po schodoch k veľkým dverám, pred ktorými stál kráľ s princom po boku. Ak obaja pocítili šok pri pohľade na starú dámu, nedali to najavo a kráľ ju s vážnym úklonom vzal za ruku a odviedol ju do kaplnky, kde čakal biskup, aby vykonal svadobný obrad.

            Nasledujúcich niekoľko týždňov princa nebolo takmer vidieť, všetky dni trávil na poľovačkách a snažil sa zabudnúť na starú manželku doma. Čo sa týka starej princeznej, nikto sa o ňu nestaral a dni trávila sama vo svojich komnatách, pretože absolútne odmietla služby dvorných dám, ktoré jej kráľ určil.

            Jednej noci sa princ vrátil po dlhšej honbe ako zvyčajne a bol taký unavený, že si šiel rovno ľahnúť. Zrazu ho zobudil zvláštny hluk v izbe a mal podozrenie, že sa tam mohol vkradnúť zlodej, vyskočil z postele a schmatol meč, ktorý mal pripravený v ruke. Potom si všimol, že hluk vychádza z vedľajšej izby, ktorá patrila starej princeznej a bola osvetlená horiacou pochodňou. Jemne sa prikradol k dverám, nazrel cez ne a uvidel ju pokojne ležať s korunou zo zlata a perál na hlave. Bola bez vrások a s tvárou belšou ako sneh a sviežou ako štrnásťročné dievča. Mohla by to byť naozaj jeho žena – to krásne, prekrásne stvorenie?

            Princ ešte stále prekvapene hľadel, keď dáma otvorila oči a usmiala sa naňho.

            „Áno, naozaj som tvoja manželka,“ povedala, akoby uhádla jeho myšlienky, „a moje začarovanie sa skončilo. Teraz ti musím povedať, kto som a čo sa stalo, že som nadobudla podobu starej ženy.“

            „Granadský kráľ je môj otec a ja som sa narodila v paláci, ktorý sa týči nad rovinou Vega. Mala som len niekoľko mesiacov, keď ma zlá víla, ktorá mala zlosť na mojich rodičov, začarovala, ohla mi chrbát a zvráskavela kožu, až som vyzerala, akoby som mala sto rokov, a všetkým som bola taká odporná, že kráľ napokon prikázal mojej pestúnke, aby ma odniesla z paláca preč. Bola to jediná osoba, ktorá sa o mňa starala, a žili sme spolu v tomto meste z malého dôchodku, ktorý mi kráľ povolil.

            Keď som mala asi tri roky, prišiel do nášho domu starý muž a prosil moju pestúnku, aby ho pustila dnu, aby si oddýchol, lebo už nemôže ďalej kráčať. Videla, že je veľmi chorý, a tak ho uložila do postele a starala sa oňho tak, že časom bol silný ako nikdy predtým. Z vďačnosti za jej dobrotu k nemu jej povedal, že je čarodejník a môže jej dať všetko, o čo sa rozhodne požiadať, okrem života alebo smrti. A tak mu odpovedala, že najviac na svete túži po tom, aby mi zmizla vráskavá pokožka a aby som opäť získala krásu, s ktorou som sa narodila. Na to jej odpovedal, že keďže moje nešťastie je dôsledkom zaklínadla, je to dosť ťažké, ale urobí, čo bude v jeho silách. No v každom prípade mi sľúbil, že do mojich pätnástych narodenín budem zbavená zaklínadla, ak si nájdem muža, ktorý mi prisľúbi, že si ma vezme takú, aká som.

            Ako asi tušíš, nebolo to ľahké, pretože moja škaredosť bola taká, že sa na mňa nikto nechcel pozrieť druhýkrát. Moja pestúnka a ja sme boli takmer zúfalé, pretože sa blížili moje pätnáste narodeniny a ja som nikdy s mužom ani len neprehovorila. Nakoniec nás navštívil čarodejník, ktorý nám porozprával, čo sa stalo na dvore a tvoj príbeh, a vyzval ma, aby som sa ti postavila do cesty, keď si už stratil všetku nádej, a ponúkla ti záchranu, ak budeš súhlasiť, že sa za mňa vydáš.

            To je celá moja história a teraz musíš poprosiť kráľa, aby okamžite poslal poslov do Granady, aby informovali môjho otca o našom sobáši, a myslím,“ dodala s úsmevom, „že nám neodoprie svoje požehnanie.“

[@ Portugalská poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]