12*03*/388*/ Potrestanie Jogiho ***(1,72k)

Kedysi dávno prišiel do starobylého mesta Rahmatabád hinduistický svätý muž Jogi posvätného vzhľadu, ktorý sa usadil pod stromom za mestom. Celé dni tam sedel a postil sa od jedla a pitia, nehybný, až na prsty, ktoré nerušene otáčali šnúrkou korálikov. Sláva o takejto svätosti sa čoskoro rozšírila a občania sa denne hrnuli za ním, aby získali jeho požehnanie, sledovali jeho pobožnosť alebo počúvali jeho učenie, ak mal náladu hovoriť. Čoskoro sa o Jogovi dozvedel aj samotný radža a začal ho pravidelne navštevovať, aby ho požiadal o radu a o modlitby, aby sa mu narodil syn. Dni plynuli a napokon bol radža tak posadnutý myšlienkou na svätého muža, že sa rozhodol, ak to bude možné, získať ho celého pre seba. Postavil teda v susedstve malú svätyňu, ku ktorej pristavil dve miestnosti a malé nádvorie tesne obohnané múrom. Keď bolo všetko hotové, požiadal Jogiho, aby ju obýval a neprijímal iných návštevníkov okrem seba a svojej kráľovnej a takých žiakov, ktorých si Jogi vyberie a ktorí budú odovzdávať jeho učenie ďalej. Jogi s tým súhlasil, a tak žil nejaký čas z kráľovej štedrosti, zatiaľ čo sláva jeho zbožnosti každým dňom rástla.

            Radža z Rahmatabádu síce nemal syna, ale mal dcéru, ktorá sa, keď vyrástla, stala najkrajším stvorením, na akom kedy spočinuli oči smrteľníkov. Jej otec ju už dávno predtým zasnúbil so synom susedného radžu z Dilarámu, ale ona sa zaňho ešte nevydala a žila pokojným životom, ako sa na dievča jej krásy a postavenia patrí. Princezná, samozrejme, počula o svätom mužovi, o jeho zázrakoch a pôstoch, a bola plná zvedavosti vidieť ho a hovoriť s ním, ale bolo to ťažké, pretože nesmela vychádzať von, iba do areálu paláca, a vtedy bola vždy prísne strážená. Nakoniec však našla príležitosť a jedného večera sa sama vybrala do pustovníkovej svätyne.

            Nanešťastie, pustovník v skutočnosti nebol taký svätý, ako sa zdalo, pretože sotva princeznú uvidel, zamiloval sa do jej nádhernej krásy a začal v srdci spriadať plány, ako by ju mohol získať za manželku. Ale dievčina bola nielen krásna, ale aj bystrá, a len čo si v jogiho pohľade všimla lásku, ktorá napĺňala jeho dušu, vyskočila na nohy, zdvihla si závoj a utekala z miesta, ako najrýchlejšie vedela. 

            Jogi sa ju pokúšal nasledovať, ale nemohol sa jej vyrovnať. A keď zistil, že ju nemôže dobehnúť, vrhol po nej kopiju, ktorá ju zranila na nohe. Odvážna princezná sa na chvíľu zohla, aby vytrhla kopiju z rany. Potom bežala ďalej, kým sa opäť neocitla v bezpečí domova. Tam si tajne umyla a obviazala ranu, a nikomu nepovedala, aká bola nezbedná, lebo vedela, že by ju otec prísne potrestal.

            Na druhý deň, keď kráľ prišiel navštíviť Jogiho, svätý muž s ním nechcel hovoriť ani sa naňho pozrieť.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa kráľ. „Nechceš sa so mnou dnes rozprávať?“

            „Nemám ti povedať nič takého, čo by si chcel počuť,“ odpovedal Jogi.

            „Prečo?“ opýtal sa kráľ. „Určite vieš, že si vážim všetko, čo povieš, nech je to čokoľvek.“

            Jogi však stále sedel s odvrátenou tvárou, a čím viac naňho kráľ naliehal, tým bol tichší a záhadnejší. Nakoniec po dlhom presviedčaní povedal:

            „Dovoľ, aby som ti povedal, že v tomto meste je bytosť, ktorá, ak s ňou neskoncuješ, zabije každého človeka na tomto mieste.“

            Kráľ, ktorý sa ľahko dal vystrašiť, zbledol.

            „Čože?“ zalapal po dychu, „čo je to za strašnú vec? Ako sa o nej mám dozvedieť a ako ju mám chytiť? Len mi poraď a pomôž, a ja urobím všetko, čo mi poradíš.“

            „Ach!“ odpovedal Jogi, „je to naozaj strašné. Má podobu krásneho dievčaťa, ale v skutočnosti je to zlý duch. Včera večer ma prišiel navštíviť, a keď som sa naňho pozrel, jeho krása sa zmenila na ohavnosť, zo zubov sa stali strašné tesáky, oči sa mu leskli ako ohnivé uhlíky, zo štíhlych prstov mu vyrástli veľké pazúry, a keby som nebol tým, čím som, mohol by ma aj zožrať.“

            Kráľ od strachu sotva dokázal hovoriť, ale napokon povedal:

            „Ako mám rozoznať túto strašnú vec, keď ju uvidím?“

            „Hľadaj,“ povedal Jogi, „krásne dievča s ranou od kopije v nohe. A keď ju nájdeš, bezpečne ju zachyť a príď mi to povedať, a ja ti poradím, čo ďalej.“

            Kráľ sa ponáhľal preč a čoskoro dal všetkých svojich vojakov prehľadávať krajinu, aby našli dievča s ranou na ľavej nohe od kopije. Hľadanie trvalo dva dni a potom sa nejako zistilo, že jedinou osobou s ranou na nohe od kopije je len princezná.

            Kráľ, veľmi rozrušený, odišiel, aby to povedal Jogimu, a uistil ho, že musí ísť o nejaký omyl. Jogi však bol na to samozrejme pripravený a mal pripravenú odpoveď.

            „V skutočnosti to nie je tvoja dcéra, ktorú ti ukradli pri jej narodení, ale zlý duch, ktorý na seba vzal jej podobu,“ povedal vážne. „Môžeš si robiť, čo chceš, ale ak neposlúchneš moju radu, všetkých vás zabije.“ A tak vážne sa tváril a tak neochvejne si veril, že kráľova múdrosť bola zaslepená a vyhlásil, že urobí všetko, čo mu Jogi poradí, a uverí všetkému, čo povie. Jogi mu teda prikázal, aby mu tajne poslal dvoch tesárov. Keď prišli, dal im vyrobiť veľkú truhlicu, tak dômyselne spojenú a poskladanú, že do nej nemohol preniknúť ani vzduch, ani voda. Tak truhlicu zhotovili, a keď bola hotová, Jogi prikázal kráľovi, aby princeznú v noci priviedol; a oni dvaja vložili do truhlice úbohú dievčinu, upevnili ju dlhými klincami a spoločne ju odniesli k rieke a zhodili ju do potoka.

            „Len čo sa Jogi vrátil od tohto činu, zavolal si dvoch svojich žiakov a predstieral, že mu bolo zvestované, že na rieke sa má nájsť plávajúca truhlica, v ktorej je niečo veľmi vzácne, a prikázal im, aby ju išli hľadať na jedno miesto ďaleko po prúde, a keď sa truhlica bude pomaly plaviť, hojdať a otáčať v prúde, mali ju chytiť, a tajne a rýchlo mu ju priniesť, lebo teraz bol rozhodnutý princeznú sám usmrtiť. Žiaci sa hneď vydali na cestu. No čudovali sa zvláštnosti svojej úlohy a ešte viac svätosti jogína, ktorému boli odhalené takéto tajomstvá.

            I stalo sa, že keď na druhý deň ráno svitalo, chrabrý mladý princ Dilarám bol na love pri brehu rieky s veľkým sprievodom vezírov, sprievodcov a lovcov, a ako jazdil na koni, uvidel plávať po rieke veľkú truhlicu, ktorá sa pomaly plavila, hojdala a otáčala v prúde. Zdvihol sa v sedle, vydal rozkaz a pol tucta mužov sa ponorilo do vody a vytiahlo truhlicu na breh rieky, kde sa všetci zhromaždili, aby videli, čo v nej môže byť. Knieža určite nebol medzi nimi najmenej zvedavý, ale bol to opatrný mladý muž, a keď sa chystal truhlicu otvoriť, prikázal všetkým okrem niekoľkých, aby ustúpili, a týmto niekoľkým, aby vytiahli meče, aby boli pripravení pre prípad, že by sa v truhlici nachádzalo nejaké divé zviera, džin alebo obor. Keď boli všetci pripravení a v očakávaní, princ dýkou otvoril veko, odklopil ho a tam ležala živá a dýchajúca najkrajšia dievčina, akú kedy v živote videl.

            Hoci bola princezná od zatvorenia v truhlici napoly udusená, rýchlo ožila, a keď sa mohla posadiť, princ sa jej začal vypytovať, že kto je a ako sa dostala do truhlice a do potoka. A ona, červenajúc sa a chvejúc sa, že sa ocitla v prítomnosti toľkých cudzincov, mu povedala, že je princezná z Rahmatabádu a že ju do truhly vložil jej vlastný otec. Vtedy jej zasa on povedal, že je princ z Dilarámu, mladí ľudia sa bezmedzne čudovali, že sa oni dvaja, ktorí sa zasnúbili bez toho, aby sa niekedy videli, skutočne prvýkrát stretli za takých zvláštnych okolností. V skutočnosti bol princ tak dojatý jej krásou a skromnými spôsobmi, že si zavolal svojich vezírov a žiadal, aby sa okamžite oženil s touto krásnou dámou, ktorá si úplne získala jeho srdce. A tak sa vtedy a tam na brehu rieky vzali a odišli domov do princovho paláca, kde ich po rozprávaní príbehu privítal starý radža, princov otec, a zvyšok dňa sa venovali hodovaniu a radovánkam. Keď sa však hostina skončila, nevesta povedala svojmu manželovi, že teraz, na prahu ich manželského života chce rozprávať viac o svojich dobrodružstvách, ako jej doteraz dal príležitosť povedať. A potom mu bez toho, aby čokoľvek zatajila, povedala o všetkom, čo sa jej stalo od chvíle, keď sa vykradla na návštevu k zlomyseľnému Jogimu.

            Ráno si princ zavolal svojho hlavného vezíra a prikázal mu, aby do truhlice, v ktorej našli princeznú, zavrel veľkú opicu, ktorá žila v paláci priviazaná na reťazi, a aby truhlicu odniesol späť k rieke, znova ju spustil na vodu a sledoval, čo sa s ňou stane. Opicu teda chytili, vložili do truhlice a niektorí z princových sluhov ju odniesli k rieke a strčili do vody. Potom ju potajomky sledovali na veľkú vzdialenosť, aby videli, čo sa s ňou stane.

            Dvaja Jogiho žiaci zatiaľ neustále hľadali truhlicu, až ich to takmer prestalo baviť, a začali uvažovať, či má Jogi predsa len pravdu, keď na druhý deň zbadali, že veľká truhlica pláva po rieke, a pomaly sa hojdá a otáča v prúde. Ihneď sa ich zmocnila veľká radosť a nadšenie, lebo si pomysleli, že tu je naozaj ďalší dôkaz úžasnej múdrosti ich pána. S istými ťažkosťami truhlicu zaistili, a čo najrýchlejšie a najtajnejšie ju odniesli späť do Jogiho domu. Len čo truhlicu priniesli, Jogi, ktorý sa začal veľmi rozčuľovať a byť netrpezlivý, im povedal, aby ju položili do jeho izby a vyšli von, kým on otvorí túto čarovnú truhlicu.

            „A aj keď budete počuť výkriky a zvuky, hoci aj znepokojujúce, v žiadnom prípade nesmiete vstúpiť,“ povedal Jogi a prešiel do komory, kde ležala hodvábna šnúra, ktorou chcel princeznú uškrtiť.

            Obaja žiaci poslúchli, vyšli von a zatvorili všetky dvere. Vzápätí počuli vo vnútri veľký krik a hlas Jogiho, ktorý hlasno volal o pomoc. Ale neodvážili sa vstúpiť, lebo či im nebolo povedané, že nech je hluk akýkoľvek, nesmú vstúpiť? Tak sedeli vonku, čakali a rozmýšľali. Nakoniec všetko utíchlo a zostalo tak dlho, až sa rozhodli vstúpiť a presvedčiť sa, či je všetko v poriadku.

            Sotva otvorili dvere vedúce na nádvorie, takmer ich roztrhala obrovská opica, ktorá skočila priamo k dverám a utiekla okolo nich na voľné priestranstvo. Potom vošli do miestnosti a tam uvideli Jogiho telo ležať roztrhané na kusy na prahu jeho príbytku!

            Čoskoro sa príbeh rozšíril, ako to už býva, a dostal sa do uší princeznej a jej manžela, a keď sa dozvedela, že jej nepriateľ je mŕtvy, zmierila sa so svojím otcom.

[@ Major Campbell, Feroshepore, Andrew Lang, Robert Hodosi]