12*04*/389*/ Srdce opice ***(2,50k)

Kedysi dávno stálo v malom zelenom údolí na úpätí útesu mestečko, ktoré tvorili nízke chatrče. Ľudia si samozrejme dávali veľký pozor, aby svoje domy postavili mimo dosahu najvyššieho prílivu, ktorý by mohol západný vietor vyniesť na breh. Na samom okraji mestečka vyrástol taký veľký strom, že polovica jeho konárov visela nad chatrčami a druhá polovica nad hlbokým morom priamo pod útesom, kam radi priplávali žraloky a špliechali sa v priezračnej vode. Konáre samotného stromu boli obťažkané ovocím a každý deň pri východe slnka bolo možné vidieť veľkú sivú opicu, ako sedí na najvyšších konároch, raňajkuje a s potešením si tam vrieska.

            Keď opica zjedla všetko ovocie na mestskej strane stromu, prehupla sa po konároch do časti, ktorá visela nad vodou. Kým si vyhliadla pekné tienisté miesto, kde by sa mohla pohodlne usadiť, všimla si žraloka, ktorý ju zdola pozoroval lačnými očami.

            „Môžem pre teba niečo urobiť, priateľ môj?“ opýtala sa opica zdvorilo.

            „Ach, keby si mi len hodila dolu nejaké tie dobroty zo stromu, bol by som ti veľmi vďačný,“ odpovedal žralok. „Po päťdesiatich rokoch života na rybách začneš cítiť, že by si chcela zmenu. A ja som tak veľmi, veľmi unavený z chuti soli.“

            „No, ja tiež nemám rada soľ,“ povedala opica, „takže ak otvoríš ústa, hodím ti do nich toto krásne šťavnaté jantárové jablko,“ a ako hovorila, odtrhla jedno z konára tesne nad svojou hlavou. No trafiť žraločiu papuľu nebolo také ľahké, ako predpokladala, aj keď sa tvor otočil na chrbát. Prvé jantárové jablko trafilo len jeden z jeho zubov a skotúľalo sa do vody. Druhýkrát však mala opica viac šťastia a plod spadol priamo medzi žraločie čeľuste.

            „Ach, aké to je dobré!“ zvolal žralok. „Pošli mi, prosím, ďalšie. A opicu omrzelo zbierať jantárové jablká oveľa skôr, ako žraloka omrzelo ich jesť.

            „Už je neskoro a ja musím ísť domov za svojimi deťmi,“ povedala nakoniec, „ale ak tu budeš zajtra v rovnakom čase, dám ti ďalšie ovocie.“

„Ďakujem, ďakujem,“ povedal žralok a ukázal všetky svoje veľké škaredé zuby, ako sa od radosti pousmial, „ani nevieš, akú si mi urobila radosť,“ a odplával do tieňa v nádeji, že sa vyspí, kým opica opäť príde.

            Opica a žralok spolu raňajkovali celé týždne a bolo zázrakom, že im na strome ešte stále zostalo nejaké ovocie. Rýchlo sa spriatelili a navzájom si rozprávali o svojich domovoch a deťoch, a o tom, ako ich naučiť všetko, čo by mali vedieť. Zrazu začala byť opica dosť nespokojná so svojím zeleným domčekom v palmovom háji za mestom a túžila vidieť tie zvláštne veci pod morom, o ktorých počula od žraloka. Žralok to vnímal veľmi jasne a opisoval ešte väčšie zázraky a opica bola čoraz pochmúrnejšia, keď počúvala.

            Táto situácia sa vyvíjala takto ďalej, keď jedného dňa žralok povedal: „Naozaj neviem, ako sa ti poďakovať za všetku tvoju láskavosť počas týchto týždňov. Nemám ti tu nič, čo by som ti mohol ponúknuť, ale keby si len súhlasila, že pôjdeš so mnou ku mne domov, veľmi rád by som ti dal všetko, čo by sa ti mohlo zapáčiť.

„Nič lepšie by som nechcela,“ zvolala opica a zuby jej drkotali, ako vždy, keď bola spokojná. „Ale ako by som sa tam dostala? Po vode nie. Fuj! Je mi zle, keď na to pomyslím!“

            „Ale to ťa nemusí trápiť,“ odpovedal žralok, „stačí, keď si sadneš na môj chrbát, a ja sa ti zaväzujem, že sa ťa nedotkne ani kvapka vody.“

            Tak sa to stalo a hneď ráno po raňajkách žralok doplával tesne pod strom a opica mu elegantne skočila na chrbát bez toho, aby na ňu vyšplechlo čo i len trochu vody. Po niekoľkých minútach – lebo spočiatku sa trochu bála svojej zvláštnej polohy – sa opica začala veľmi tešiť a kládla žralokovi tisíce otázok o rybách, morských riasach a čudne tvarovaných veciach, ktoré plávali okolo nich. A keďže jej žralok vždy dal nejakú odpoveď, opica nikdy netušila, že mnohé z predmetov, ktoré videli, boli pre jej sprievodcu rovnako nové ako pre ňu.

Slnko už šesťkrát vyšlo a zapadlo, keď žralok zrazu povedal: „Priateľka moja, už sme prešli polovicu našej cesty a je čas, aby som ti niečo povedal.“

            „Čo je to?“ opýtala sa opica. „Dúfam, že nič nepríjemné, lebo hovoríš dosť vážne.“

            „Ale nie! Vôbec nič. Len som sa krátko pred odchodom dopočul, že sultán mojej krajiny je veľmi chorý a že jediná vec, ktorá ho vylieči, je opičie srdce.“

            „Chudák, je mi ho veľmi ľúto,“ odpovedala opica, „ale bolo nerozumné, že si mi to nepovedal predtým, ako sme vyrazili.“

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa žralok, ale opica, ktorá teraz pochopila celú zápletku, neodpovedala hneď, lebo zvažovala, čo má povedať.

            „Prečo si tak ticho?“ opýtal sa žralok znova.

            „Rozmýšľala som, aká je škoda, že si mi to nepovedal, keď som bola ešte na súši, a potom by som si priniesla svoje srdce so sebou.“

            „Tvoje srdce?! Prečo tu nie je tvoje srdce?“ povedal žralok so zmäteným výrazom.

            „Ale nie! Samozrejme, že nie. Je možné, že nevieš, že keď odchádzame z domu, svoje srdcia vždy vešiame na stromy, aby nám nerobili problémy? Možno tomu však neuveríš a budeš si myslieť, že som si to vymyslela, lebo sa bojím, takže poďme čo najrýchlejšie do tvojej krajiny. A keď tam dorazíme, môžeš hľadať moje srdce, a ak ho nájdeš, môžeš ma zabiť.“ Opica hovorila tak pokojne a ľahostajne, že žraloka celkom oklamala a začal si želať, aby sa tak neponáhľal.

            „Ale nemá zmysel pokračovať v ceste, ak nemáš pri sebe srdce,“ povedal nakoniec. „Radšej sa vrátime do mesta, a potom ho môžeš priniesť.“

            Samozrejme, opica chcela práve toto, ale dávala si pozor, aby nevyzerala príliš spokojne.

            „No, neviem,“ poznamenala nedbalo, „je to taká dlhá cesta, ale možno máš pravdu.“

            „To som si istý,“ odpovedal žralok, „a budem plávať tak rýchlo, ako len budem môcť.“ A tak aj urobil a o tri dni zbadali strom s jantárovými jablkami, ktorý visel nad vodnou hladinou. Opica sa s úľavou chytila najbližšieho konára a vyhupla sa hore.

            „Počkaj ma tu,“ zavolala na žraloka. „Som taká hladná, že sa musím trochu naraňajkovať, a potom pôjdem hľadať svoje srdce.“ A šla ďalej a ďalej medzi konáre, aby ju žralok nevidel. Potom sa schúlila nabok a išla spať.

            „Si tam?“ zvolal žralok, ktorého čoskoro omrzelo plávať pod útesom a nedočkavo chcel odplávať čo najrýchlejšie preč. Opica sa prebudila, ale neodpovedala.

            „Si tam?“ zavolal žralok znova, hlasnejšie ako predtým a veľmi zlostným hlasom.

            „Ach, áno. Som tu,“ odpovedala opica, „ale želám si, aby si ma nebudil. Tak pekne som si zdriemla.“

            „Máš ho?“ spýtal sa žralok. „Je čas, aby sme išli.“

            „Kam máme ísť?“ spýtala sa opica.

            „Do mojej krajiny, samozrejme, s tvojím srdcom. Nemohla si predsa zabudnúť!“

            „Môj drahý priateľ,“ odpovedala opica so smiechom, „myslím, že si sa asi trochu zbláznil. Máš ma za práčkinu oslicu?“

            „Nehovor nezmysly,“ zvolal žralok, ktorý nemal rád, keď sa mu niekto smial. „Čo myslíš tou práčkinou oslicou? A želám si, aby si sa poponáhľala, lebo sa môže stať, že prídeme neskoro, aby sme zachránili sultána.“

            „Ty si naozaj nikdy nepočul o práčkinej oslici?“ opýtala sa opica, ktorá sa nesmierne zabávala. „Veď to je zviera, ktoré nemá srdce. A keďže sa necítim veľmi dobre a bojím sa vyraziť, kým je slnko tak vysoko, aby som nedostala úpal, ak chceš, prídem trochu bližšie a poviem ti jeho príbeh.

            „Dobre,“ povedal žralok mrzuto, „ak nechceš ísť so mnou, myslím, že si to môžem radšej vypočuť, ako nič nerobiť.“

            Opica teda začala:

            „Vo veľkom lese na druhej strane mesta žila kedysi jedna žena práčka a mala oslicu, ktorá jej robila spoločnosť a nosila ju všade, kam chcela. Istý čas sa im darilo veľmi dobre, ale zrazu oslica zlenivela a stala sa nevďačnou za láskavosti svojej panej a utiekla niekoľko míľ do srdca lesa, kde nerobila nič iné, len jedla a jedla a jedla, až stučnela tak, že sa ledva mohla hýbať.

            Jedného dňa, keď ochutnávala nový druh trávy a premýšľala, či je rovnako dobrá ako tá, ktorú mala deň predtým na večeru, prešiel okolo zajac.

            „No, to je ale tučné stvorenie,“ pomyslel si a odbočil z cesty, aby to oznámila levovi, ktorý bol jeho priateľom. Lev bol veľmi chorý a nemal dosť síl, aby sa sám vydal na lov, a keď k nemu prišiel zajac a povedal mu, že len niekoľko sto metrov od neho sa nachádza veľmi tučná oslica, oči sa mu zaliali slzami sklamania a slabosti.

            „Načo mi to hovoríš?“ spýtal sa plačlivým hlasom, „vieš, že nedokážem prejsť ani tak ďaleko, ako je tá palma.“

            „Nevadí,“ odpovedal zajac rázne. „Ak nemôžeš ísť na večeru, tvoja večera príde k tebe.“ Kývol levovi na rozlúčku a vrátil sa k oslici.

            „Dobré ráno,“ povedal a zdvorilo sa poklonil oslici, ktorá prekvapene zdvihla hlavu. „Prepáč, že ťa vyrušujem, ale prišiel som za veľmi dôležitou záležitosťou.“

            „Vskutku,“ odpovedala oslica, „je od teba veľmi milé, že si si dal tú námahu. Môžem sa opýtať, o akú záležitosť ide?“

            „Samozrejme,“ odpovedal zajac. „Môj priateľ lev počul toľko o tvojich pôvaboch a dobrých vlastnostiach, že ma poslal, aby som ťa poprosil, či by si mu nedala svoju labku a nevydala sa zaňho. Veľmi ľutuje, že túto prosbu nemôže predniesť osobne, ale bol chorý a je príliš slabý, aby sa mohol hýbať.“

            „Chudák! Aké smutné!“ povedala oslica. „Ale musíš mu povedať, že sa cítim poctená jeho návrhom a rada súhlasím s tým, aby som sa stala kráľovnou zvierat.“

            „Nepôjdeš mu to povedať sama?“ spýtal sa zajac, a oslica s tým súhlasila.

            Bok po boku sa teda vydali po ceste, ktorá viedla k levovmu príbytku. Trvalo to dlho, lebo oslica bola taká tučná od jedla, že mohla kráčať len veľmi pomaly, a zajac, ktorý by tú vzdialenosť prebehol asi za päť minút, sa musel plaziť, až takmer odpadol od únavy, že nemôže ísť svojím tempom. Keď konečne dorazili, lev sedel pri vchode a vyzeral veľmi bledý a vychudnutý. Oslica sa zrazu začala hanbiť a zvesila hlavu, ale lev si dal záležať na svojich najlepších spôsoboch a pozval oboch návštevníkov, aby vstúpili a urobili si pohodlie.

            Zajac sa veľmi rýchlo postavil a povedal: „Keďže mám ďalšie povinnosti, nechám ťa, aby si sa zoznámila so svojím budúcim manželom.“ A žmurkajúc na leva odišiel.

            Oslica očakávala, že len čo zostanú sami, lev začne hovoriť o ich svadbe a o tom, kde budú bývať, ale keď nič nepovedal, zdvihla zrak. Na svoje prekvapenie a zdesenie ho uvidela, ako sa krčí v kúte, oči mu žiarili červeným svetlom a s hlasným revom sa k nej vrhol. V tej chvíli sa však oslica stihla pripraviť a skokom na jednu stranu uštedrila levovi taký silný kopanec, že vykríkol od bolesti. Znova a znova na ňu udieral pazúrmi, ale oslica vedela aj hrýzť, rovnako ako lev, ktorý bol po chorobe veľmi slabý, a napokon ho dobre zasadený kopanec zrazil na zem, a on sa váľal po zemi a stonal od bolesti. Oslica nečakala, kým vstane, ale utekala preč, ako najrýchlejšie vedela, a stratila sa v lese.

            „Zajac, ktorý dobre vedel, čo sa stane, nešiel nič vybavovať, ale schoval sa do nejakého kríka za jaskyňou, odkiaľ jasne počul zvuky bitky. Keď všetko opäť utíchlo, opatrne sa vykradol von a prešiel za roh.

            „Tak čo, lev, zabil si ju?“ spýtal sa a rýchlo vybehol na cestu.

            „Či som ju zabil? Naozaj?“ odpovedal lev mrzuto, „to ona ma takmer zabila. Nikdy som netušil, že oslica dokáže takto kopať, hoci som si dával pozor, aby si odniesla stopy po mojich pazúroch.“

            „Božemôj! Predstav si, že taký veľký tučný tvor dokáže bojovať!“ zvolal zajac. „Ale netráp sa. Len pokojne lež a tvoje rany sa čoskoro zahoja.“ Rozlúčil sa s priateľom a vrátil sa k svojej rodine.

            „Prešli dva alebo tri týždne a na oslíkovom chrbte bolo vidieť holé miesta, kde mal lev pazúry. Zatiaľ čo lev sa zotavil zo svojej choroby a bol teraz silný ako nikdy predtým. Začínal si myslieť, že je takmer čas, aby opäť začal loviť, keď jedného rána počul vonku v plazivom poraste šuchot a vykukla zajačia hlava.

            „Ach! netreba sa ťa pýtať, ako sa máš,“ povedal. „Ale aj tak sa nesmieš zbytočne preťažovať, vieš? Mám ti ísť priniesť večeru?“

            „Ak mi privedieš tú oslicu, roztrhnem ju na dve časti,“ zvolal lev divoko a zajac sa zasmial, prikývol a vydal sa na svoju cestu.

            „Tentoraz bola oslica oveľa ďalej ako predtým a trvalo dlhšie, kým ju našiel. Nakoniec zajac zbadal pred sebou štyri kopytá a rozbehol sa k nim. Oslica ležala na mäkkom chladnom machu pri potoku a od radosti sa prevracala dopredu a dozadu.

            „Dobré ráno,“ povedal zajac zdvorilo a oslica sa pomaly postavila na nohy a pozrela sa, kto by mohol byť jej návštevník.

            „Ach, to si ty, však?“ zvolala. „Poď sa so mnou porozprávať. Aké máš novinky?“

            „Nesmiem sa tu dlho zdržiavať,“ odpovedal zajac, „ale sľúbil som levovi, že ťa poprosím, aby si ho navštívila, lebo nie je dosť zdravý na to, aby ťa mohol navštíviť.“

            „No, neviem,“ odpovedala oslica skľúčene, „keď sme tam boli naposledy, veľmi ma poškriabal a naozaj som sa dosť bála.“

            „Chcel ťa len pobozkať,“ povedal zajac, „a ty si ho uhryzla, a to ho, samozrejme, nahnevalo.“

            „Keby som si tým bola istá,“ zaváhala oslica.

            „Ach, môžeš si byť celkom istá,“ zasmial sa zajac. „Mám medzi levmi veľké známosti. Ale poďme rýchlo,“ a oslica sa dosť neochotne vydala s ním na cestu.

            „Lev ich zbadal prichádzať a schoval sa za veľký strom. Keď oslica prechádzala okolo, nasledovaná zajacom, vyskočil a jedným úderom labou pred sebou roztiahol úbohé hlúpe stvorenie mŕtve na zem.

            „Vezmi toto mäso, stiahni ho z kože a upeč,“ povedal zajacovi, „ale môj apetít už nie je taký dobrý ako predtým a jediná časť, ktorú chcem pre seba, je srdce. Zvyšok môžeš buď zjesť sám, alebo rozdať svojim priateľom.“

            „Ďakujem,“ odpovedal zajac. Vyložil si oslicu na chrbát, ako najlepšie vedel. A hoci jej nohy ťahal po zemi, podarilo sa mu ju odtiahnuť na voľné priestranstvo kúsok odtiaľ, kde si založil oheň a upiekol si ju. Hneď ako bola upečená, zajac vytiahol srdce a práve keď ho dojedol, prišiel lev, ktorého už nebavilo čakať.

            „Som hladný,“ povedal. „Prines mi srdce toho tvora, je to presne to, čo chcem na večeru.“

            „Ale žiadne srdce tu nie je,“ odpovedal zajac a so zmätenou tvárou pozrel na leva.

            „Čo je to za nezmysel!“ povedal lev. „Akoby každé zviera nemalo srdce. Čo tým chceš povedať?“

            „To je práčkina oslica,“ odpovedal vážne zajac.

            „No, a čo ak je?“

            „Ach, fuj!“ zvolal zajac. „Ty, lev, dávno dospelé zviera, a kladieš takéto otázky. Keby mala oslica srdce, bola by tu teraz? Keď prišla prvýkrát, vedela, že sa ju snažíš zabiť, a tak utiekla. Napriek tomu sa vrátila druhýkrát. Keby mala srdce, vrátila by sa aj druhýkrát? Teraz?“

            A lev pomaly odpovedal: „Nie, nevrátila by sa.“

            Opica skončila svoj príbeh a spýtala sa žraloka: „Takže si myslíš, že som práčkina oslica? Mýliš sa, nie som. A keďže sa slnko na oblohe skláňa, je čas, aby si sa vydal na cestu domov. Čaká ťa príjemná pohodová plavba a dúfam, že sultána nájdeš v lepšom zdraví. Zbohom!“

            Potom sa opica vytratila medzi zelenými konármi a žralokovi zmizla z dohľadu.

[@ Swahilská poviedka, Edward Steer, Andrew Lang, Robert Hodosi]