12*06*/391*/ Odvážny Walter a vlky ***(1,98k)

Kúsok vzadu od hlavnej cesty stojí dom, ktorý sa volá Hemgard. Možno si spomínate na dva krásne jaseňové stromy pri červenohnedých palisádach, na vysokú bránu a na záhradu s nádhernými dúhovými kríkmi, ktoré sa na jar vždy rozrastajú ako prvé a v lete sú obťažkané svojimi krásnymi plodmi.

            Za záhradou je živý plot s vysokými osikami, ktoré šumia v rannom vetre, za živým plotom je cesta, za cestou je les, a za lesom šíry svet.

            Ale na druhej strane záhrady je jazero a za jazerom je dedina, a všade naokolo sa rozprestierajú lúky a polia, raz žlté, raz zelené.

            V peknom dome s bielymi okennými rámami, úhľadnou verandou a čistými schodmi, ktoré sú vždy posiate jemne narezanými lístkami borievky, bývajú Walterovi rodičia. Jeho brat Frederick, sestra Lotta, stará Lena, Jonah, Karo a Bravo, Putte a Murre a Kuckeliku.

Karo býva v búde, Bravo v stajni, Putte s čeľadníkom, Murre kúsok sem a kúsok tam, a Kuckeliku býva v kurníku, to je jeho kráľovstvo.

            Walter má šesť rokov a čoskoro musí začať chodiť do školy. Ešte nevie čítať, ale vie robiť veľa iných vecí. Vie sa točiť na kolotoči, postaviť sa na hlavu, jazdiť na hojdačke, hádzať snehové gule, hrať sa s loptou, kikiríkať ako kohút, jesť chlieb s maslom, piť kyslé mlieko, roztrhnúť si nohavice, nosiť diery na lakťoch, rozbíjať riad na kúsky, hádzať lopty cez okenné tabule, kresliť starcov na dôležité papiere, chodiť po záhonoch, prejedať sa egrešmi, a byť zdravý po výprasku. Na ostatné má dobré srdce, ale zlú pamäť, a zabúda na otcove a matkine napomenutia. A tak sa často dostáva do problémov a stretáva sa s dobrodružstvami, ako budete počuť, ale najprv vám musím povedať, aký bol odvážny a ako lovil vlkov.

            Raz na jar, krátko pred letným slnovratom, Walter počul, že v lese je veľa vlkov, a to ho potešilo. Bol úžasne odvážny, keď bol medzi svojimi kamarátmi alebo doma so svojimi bratmi a sestrou, vtedy často hovorieval: „Jeden vlk je nič, mali by byť aspoň štyria.“

            Keď zápasil s Klasom Bogenstromom alebo Frithiofom Waderfeltom a udrel ich do chrbta, hovorieval: „To je to, čo urobím vlkovi!“ A keď vystrelil šípy na Jonasa a tie dosvišťali na jeho ovčí kožuch povedal: „Takto by som ťa zastrelil, keby si bol vlk!“

            Niektorí si naozaj mysleli, že sa tento odvážny chlapec trochu chváli, ale človek mu musí veriť, keďže to sám povedal. A tak o ňom Jonas a Lena hovorili: „Pozri, tam ide Walter, ktorý strieľa vlkov.“ A iní chlapci a dievčatá hovorili: „Pozrite, tam ide statočný Walter, ktorý je dosť odvážny na to, aby bojoval so štyrmi.“

            Nikto o tom nebol tak úplne presvedčený ako sám Walter, a jedného dňa sa pripravil na skutočný lov vlkov. Vzal si so sebou svoj bubon, ktorý mal na jednom konci diery od čias, keď naň vyliezol, aby sa dostal k trsu jahodových bobúľ, a svoju plechovú šabľu, ktorá bola trochu polámaná, pretože sa s neuveriteľnou odvahou prebojoval cez celú nepriateľskú armádu egrešových kríkov.

            Nezabudol sa vyzbrojiť po zuby svojimi zbraňami – pištoľou na korky, lukom a vzduchovkou. Vo vrecku mal spálený korok, aby si začiernil fúzy, a červené kohútie pero, ktoré si dal do čiapky, aby vyzeral divoko. Okrem toho mal vo vrecku nohavíc zapínací nôž s kostenou rukoväťou, aby vlkom odrezal uši hneď, ako ich zabije, lebo si myslel, že by bolo kruté urobiť to, kým ešte žijú.

            Bolo to také dobré, že Jonas išiel s obilím do mlyna, lebo Walter dostal miesto na náklade, zatiaľ čo Karo bežal a štekal vedľa nich. Len čo prišli k lesu, Walter sa opatrne obzeral okolo seba, či náhodou nie je v kríkoch vlk, a nezabudol sa Jonasa opýtať, či sa vlky neboja bubna. „Samozrejme, že sa boja,“ povedal Jonas. Na to Walter začal zo všetkých síl biť do bubna, kým prechádzali lesom.

            Keď prišli k mlynu, Walter sa hneď spýtal, či sa v okolí v poslednom čase nevyskytli vlky.

            „Žiaľ, áno,“ povedal mlynár, „včera v noci vlky zožrali nášho najtučnejšieho barana tam pri peci neďaleko odtiaľto.“

            „Ach!“ povedal Walter, „myslíš, že ich bolo veľa?“

            „To nevieme,“ odpovedal mlynár.

            „Ach, to je jedno,“ povedal Walter. „Pýtal som sa len preto, aby som vedel, či mám vziať Jonasa so sebou.“

            „S tromi by som si sám vedel veľmi dobre poradiť, ale keby ich bolo viac, nemusel by som ich stihnúť všetkých zabiť, kým by neutiekli.“

            „Na Walterovom mieste by som išiel celkom sám, je to mužnejšie,“ povedal Jonas.

            „Nie, bude lepšie, keď pôjdeš aj ty,“ povedal Walter. „Možno je ich bude veľa.“

            „Nie, nemám čas,“ povedal Jonas, „a okrem toho, určite ich nebude viac ako traja. Walter ich zvládne veľmi dobre aj sám.“

            „Áno,“ povedal Walter, „určite by som ich zvládol, ale, Jonas, mohlo by sa stať, že by ma niektorý z nich uhryzol do chrbta a mal by som viac starostí s ich zabitím. Keby som len vedel, že ich nie je viac ako dva, nevadilo by mi to, lebo by som vzal do každej ruky jedného a poriadne ich potriasol, ako ma raz potriasla Susanna.“

            „Určite si myslím, že ich nebude viac ako dva,“ povedal Jonas, „nikdy ich nie je viac ako dva, keď útočia na deti a barany; Walter ich môže veľmi dobre poraziť aj bezo mňa.“

            „Ale vieš, Jonas,“ povedal Walter, „ak budú dva, aj tak sa môže stať, že jeden z nich utečie a uhryzne ma do nohy, lebo vidíš, že v ľavej ruke nie som taký silný ako v pravej. Veľmi dobre môžeš ísť so mnou a vziať si dobrú palicu, keby boli naozaj dvaja. Pozri, ak je len jeden, tak ho chytím oboma rukami a hodím ho živého na chrbát, a môže kopať, koľko chce, ja ho budem pevne držať.“

            „Keď si to teraz naozaj premyslím,“ povedal Jonas, „som si takmer istý, že ich nebude viac ako jeden. Čo by robili dva vlky s jedným baranom? Určite ich nebude viac ako jeden.“

            „Ale aj tak by si mal ísť so mnou, Jonas,“ povedal Walter. „Vidíš, že jedného zvládnem veľmi dobre, ale na vlkov ešte nie som celkom zvyknutý a mohol by mi urobiť diery do nových nohavíc.“

            „Počúvaj,“ povedal Jonas, „začínam si myslieť, že Walter nie je taký odvážny, ako sa hovorí. Najprv by Walter bojoval proti štyrom, potom proti trom, potom proti dvom, potom proti jednému, a teraz chce Walter pomôcť s jedným. Také niečo sa určite nikdy nestane; čo by na to povedali ľudia? Možno by si mysleli, že Walter je zbabelec?“

            „To je lož,“ povedal Walter, „vôbec sa nebojím, ale je to zábavnejšie, keď sú dvaja. Chcem len niekoho, kto uvidí, ako udriem vlka a ako mu z kože vyletí prach.“

            „Nuž, potom si Walter môže vziať so sebou mlynárovu malú Lízu. Môže sedieť na kameni a pozerať sa,“ povedal Jonas.

            „Nie, určite by sa bála,“ povedal Walter, „a ako by sa dievčatku páčilo ísť na lov vlka? Poď so mnou, Jonas, a budeš mať kožu, a ja sa uspokojím s ušami a chvostom.“

            „Nie, ďakujem,“ povedal Jonas, „Walter si môže nechať kožu pre seba. Teraz celkom dobre viem, že je vystrašený. Nech sa hanbí!“

            To sa veľmi dotklo Walterovej pýchy. „Ukážem, že sa nebojím,“ povedal si. A tak si vzal bubon, šabľu, kohútie pero, nôž na sponu, vzduchovku a pištoľ, a celkom sám odišiel do lesa loviť vlkov.

            Bol krásny večer a vo všetkých konároch spievali vtáky. Walter išiel veľmi pomaly a opatrne. Na každom kroku sa obzeral okolo seba, či náhodou za kameňmi niečo nečíha. Celkom sa mu zdalo, že sa tam v priekope niečo pohlo. Možno to bol vlk. „Bude lepšie, keď si trochu zatlčiem na bubon, než tam pôjdem,“ pomyslel si Walter.

            A tak začal bubnovať. Potom sa opäť niečo pohlo. Z priekopy vyletela vrana. Walterovi sa okamžite vrátila odvaha. Dobre, že som si vzal so sebou bubon, pomyslel si a odvážnym krokom sa vydal rovno ďalej. Čoskoro prišiel celkom blízko k peci, kde vlky zabili barana. Čím viac sa však približoval, tým hrozivejšie mu pec pripadala. Bola taká sivá a stará. Kto vedel, koľko vlkov sa v nej mohlo skrývať? Možno tam v kúte ešte stále sedeli tie isté, ktoré zabili barana. Áno, vôbec to tu nebolo bezpečné a v okolí nebolo vidieť žiadnych iných ľudí. Bolo by hrozné, keby ma tu za denného svetla zožrali, pomyslel si Walter. A čím viac na to myslel, tým škaredšie a šedivejšie vyzerala stará pec, a tým hroznejšie a desivejšie sa mu zdalo, že sa stane potravou pre vlky.

            Mám sa vrátiť a povedať, že som jedného vlka udrel a on utiekol?“ pomyslel si Walter. „Fuj!“ povedalo mu svedomie, „či si nepamätáš, že lož je jeden z najhorších hriechov pred Bohom aj pred ľuďmi? Ak dnes klameš a povieš, že si udrel vlka, zajtra ťa určite zožerie.“

            „Nie, pôjdem k peci,“ pomyslel si Walter, a tak išiel. Ale nešiel celkom blízko. Prišiel len tak blízko, aby videl baraniu krv, ktorá sfarbovala trávu do červena, a niekoľko chumáčov vlny, ktoré vlky vytrhli z chrbta úbohého zvieraťa.

            Vyzeralo to tak strašne.

            „Čo si asi myslel baran, keď ho zožrali?“ pomyslel si Walter, a vtom mu prebehol mráz po chrbte od goliera až po topánky.

            „Bude lepšie, keď budem búchať na bubon,“ pomyslel si znova, a tak začal búchať. Ale znelo to strašne a z pece sa ozývala ozvena, ktorá vyzerala takmer ako zavýjanie vlka.

            Paličky vo Walterových rukách stuhli a pomyslel si, že už idú. …!

            Áno, veru, práve vtedy spod pece vykukla huňatá, červenohnedá vlčia hlava!

            Čo teraz Walter urobil? Áno, statočný Walter, ktorý jediný zvládol štyroch, odhodil bubon ďaleko, vzal päty na plecia a utekal, utekal, čo mu sily stačili, späť k mlynu.

            Ale, žiaľ, vlk bežal za ním. Walter sa obzrel; vlk bol rýchlejší ako on a len pár krokov za ním. Walter teda bežal rýchlejšie. Ale strach ho premohol, nič viac nepočul ani nevidel. Prebehol cez konáre, kamene a priekopy; stratil paličky na bubon, šabľu, luk a vzduchovku, a v tom strašnom zhone sa potkol o trs trávy. Tam zostal ležať a vlk naňho skočil…

            Bol to strašný príbeh! Teraz si môžete myslieť, že s Walterom a všetkými jeho dobrodružstvami bol koniec. To by bola škoda. Ale nečudujte sa, ak to nebolo až také zlé, lebo vlk bol celkom priateľský. Určite sa na Waltera vrhol, ale len potriasol srsťou a otrel sa mu nosom o tvár; a Walter vykríkol. Áno, strašne vykríkol!

            Našťastie Jonas počul jeho výkrik, lebo Walter bol už celkom blízko mlyna, a tak mu pribehol pomôcť.

            „Čo sa stalo?“ spýtal sa. „Prečo Walter tak strašne kričal?“

            „Vlk! Vlk!“ zvolal Walter, a to bolo všetko, čo dokázal povedať.

            „Kde je ten vlk?“ povedal Jonas. „Nevidím žiadneho vlka.“

            „Dávaj si pozor, je tu, a smrteľne ma uhryzol,“ zastonal Walter.

            Vtedy sa Jonas začal smiať; áno, smial sa tak, že mu takmer praskol kožený opasok.

            No, no, bol to ten vlk? Bol to ten vlk, ktorého mal Walter chytiť za krk, zatriasť ním a hodiť ho na chrbát bez ohľadu na to, ako veľmi by sa bránil? „Len sa naňho pozri trochu bližšie: je to tvoj starý priateľ, tvoj vlastný starý dobrý Karo. Celkom očakávam, že v peci našiel nohu barana. Keď Walter tĺkol do bubna, Karo sa vykradol von, a keď Walter utekal, Karo bežal za ním, ako to často robí, keď chce Walter šantiť a hrať sa.“

            „Ľahni, Karo! mal by si sa skôr hanbiť, že si dal na útek takého veľkého hrdinu!“

            Walter vstal a cítil sa veľmi hlúpo.

            „Ľahni, Karo!“ povedal s úľavou a zároveň nahnevaný.

            „Bol to len pes, keby to bol vlk, určite by som ho zabil…“

            „Keby Walter počúval moju radu, menej sa chválil a trochu viac konal,“ radostne povedal Jonas. „Walter nie je zbabelec, však?“

            „Uvidíš, Jonas, keď najbližšie stretnem medveďa. Vieš, mne sa oveľa viac páči bojovať s medveďmi.“

            „Vskutku!“ zasmial sa Jonas. „Zase máš chuť na lov? Drahý Walter, pamätaj, že iba zbabelci sa chvália; skutočne statočný muž nikdy nehovorí o svojej odvahe.“

[@ Z. Topelia, Andrew Lang, Robert Hodosi]