12*14*/399*/ Príbeh o rybách ***(0,63k)

Možno si myslíte, že ryby boli vždy rybami a nikdy nežili inde ako vo vode, ale keby ste išli do Austrálie a rozprávali sa s černochmi v piesočnatej púšti v strede krajiny, dozvedeli by ste sa niečo úplne iné. Povedali by vám, že kedysi dávno, veľmi dávno ste stretávali ryby na súši, ktoré putovali z miesta na miesto a lovili najrôznejšie živočíchy. A ak sa zamyslíte nad tým, ako sú ryby stvorené, pochopíte, aké to muselo byť ťažké a aké boli šikovné, aby to dokázali. Vskutku, boli také šikovné, že by možno lovili ešte aj teraz, keby sa nestala strašná vec.

            Jedného dňa sa celý rybí kmeň vrátil veľmi unavený z loveckej výpravy a hľadal pekné, chladné miesto, kde by sa utáboril. Bolo veľmi horúco a mysleli si, že nemôžu nájsť pohodlnejšie miesto ako pod konármi veľkého stromu, ktorý rástol na brehu rieky. Rozložili si teda oheň na prípravu jedla priamo na okraji strmého brehu, pod ktorým sa na dne nachádzala hlboká kaluž vody. Kým sa jedlo varilo, všetci sa lenivo natiahli pod strom a práve upadali do spánku, keď sa nad slnkom rozprestrel veľký čierny mrak, ktorý si dovtedy vôbec nevšimli, a začali padať silné kvapky dažďa. Takže oheň takmer zhasol, a to je v divokých krajinách, kde nemajú zápalky, veľmi vážna vec, pretože je veľmi ťažké ho znovu zapáliť. A akoby toho nebolo dosť, začal fúkať ľadový vietor a úbohé rybky prechladli až do špiku kostí.

            „Takto to nikdy nepôjde,“ povedal Tugo, najstarší z rybieho kmeňa. „Umrieme od zimy, ak sa nám nepodarí znovu zapáliť oheň,“ a prikázal svojim synom, aby treli dve paličky o seba v nádeji, že sa im podarí zapáliť oheň. Ale hoci ich treli až do omrzenia, nedokázali vytvoriť ani iskru.

            „Dovoľte mi, aby som to skúsil,“ zvolala Biernuga, kostnatá ryba, ale nemala viac šťastia, rovnako ako Kumbal, pleskáč, ani nikto z ostatných.

            „Nemá to zmysel,“ zvolal napokon Tugo. „Drevo je príliš mokré. Musíme len sedieť a čakať, kým opäť nevyjde slnko a nevysuší ho.“ Vtedy sa pred Tuga sklonila naozaj veľmi malá rybka, nie dlhšia ako štyri palce a najmladšia z kmeňa, a povedala: „Požiadaj môjho otca, tresku Guda, aby zapálil oheň. Ten ovláda kúzla viac ako väčšina rýb. Tugo ho teda požiadal a Gudo oddelil zo stromu niekoľko kusov kôry a položil ich na tlejúci popol. Potom si kľakol vedľa ohňa a dlho doň fúkal, kým slabá červená žiara pomaly trochu nezosilnela a okraje kôry nezačali javiť známky zvlnenia. Keď to videli ostatní členovia kmeňa, pritlačili sa k nemu a držali sa chrbtom k prenikavému vetru. Ale Gudo im povedal, že musia ísť na druhú stranu, pretože chcel, aby vietor rozfúkal jeho oheň. Zrazu sa z iskry stal plameň a bolo počuť veselé praskanie.

            „Viac dreva,“ zvolal Gudo a všetci bežali, zbierali drevo a prikladali ho na plamene, ktoré skákali, hučali a prskali.

            „Čoskoro sa zahrejeme,“ hovorili si všetci navzájom. „Gudo je naozaj veľký,“ a znova sa zhromaždili okolo, bližšie a bližšie. Zrazu sa s výkrikom z kopcov spustil vietor a rozfúkal oheň smerom k nim. Všetci sa náhlivo vrátili späť, zabudli, kde stoja, a padali dolu brehom, jeden cez druhého, až sa skotúľali do kaluže, ktorá ležala pod nimi. Ach, aká bola zima v tej tmavej vode, na ktorú nikdy nezasvietilo slnko! No v okamihu sa opäť zahriali, pretože oheň, hnaný silným vetrom, ich nasledoval až na dno jazierka, kde horel tak jasne ako vždy. Ryby sa okolo neho zhromaždili ako na vrchole útesu a zistili, že plamene sú rovnako horúce ako predtým a že oheň nikdy nezhasol ako na súši, ale horí naveky. Takže teraz už viete, prečo keď sa v mrazivý deň ponoríte hlboko pod studenú vodnú hladinu, zistíte, že je pod ňou príjemne a pohodlne, a celkom ľutujete, že tam nemôžete zostať.

[@ Austrálska poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]