12*17*/402*/ Džulungine kosti ***(1,23k)

Na jednom krásnom ostrove v južných moriach, kde sú stromy pospájané reťazami pestrých orchideí a kde sú dni a noci rovnako dlhé a takmer rovnako horúce, žila kedysi rodina siedmich sestier. Ich otec a matka boli mŕtvi a nemali bratov, takže najstaršie dievča vládlo nad ostatnými a všetky robili, čo im prikázala. Jedna sestra musela upratovať dom, druhá nosila vodu z prameňa v lese, tretia varila jedlo a na najmladšiu pripadla najťažšia úloha zo všetkých, pretože musela rúbať a nosiť domov drevo, ktoré udržiavalo oheň, aby stále horel. Bola to veľmi vyčerpávajúca a namáhavá práca, a keď priložila na oheň a nahromadila v kúte polená, ktoré ho mali zásobovať do ďalšieho dňa, často sa vrhla pod strom a tvrdo zaspala.

            Jedného rána, keď sa potácala so zväzkom konárov na chrbte, si pomyslela, že rieka, ktorá tečie okolo ich chatrče, vyzerá tak chladne a lákavo, že sa v nej namiesto zvyčajného spánku rozhodla okúpať. Narýchlo zložila svoj náklad k ohňu, strčila do plameňa niekoľko konárov, pribehla k rieke a skočila do nej. Aké lahodné bolo potápanie, plávanie a kúpanie sa v tmavom lese, kde boli stromy také husté, že takmer nebolo vidieť slnko! Po chvíli sa však začala obzerať okolo seba a oči jej padli na malú rybku, ktorá sa zdala byť ako stvorená z dúhy, takými žiarivými farbami sa mihala.

            „Chcela by som ju za svojho domáceho miláčika,“ pomyslelo si dievča. A keď rybka nabudúce preplávala okolo, natiahla ruku a chytila ju. Potom sa rozbehla po trávnatej cestičke, až prišla k jaskyni, pred ktorou potok padal cez skaly do kotliny. Tu uložila rybku, ktorá sa volala Džulunga, a so sľubom, že sa čoskoro vráti a prinesie jej večeru, odišla.

            Kým sa vrátila domov, ryža na večeru už bola uvarená a najstaršia sestra dala ostatným šiestim porcie do drevených misiek. Najmladšia však nedojedla tú svoju, a keď sa nikto nepozeral, vykradla sa k lesnej fontáne, kde plávala jej malá rybka.

            „Pozri! Nezabudla som na teba,“ zvolala a jedno po druhom nechala zrnká ryže padnúť do vody, kde ich rybka lačne zhltla, pretože ešte nikdy neochutnala nič také príjemné.

            „Pre dnešok je to všetko,“ povedala nakoniec, „ale zajtra prídem znova,“ a rozlúčila sa s ňou a odišla po ceste.

            Dievčatko svojim sestrám o rybe nepovedalo, ale každý deň si nechávalo polovicu ryže, aby jej ju dalo, a volalo ju tichou pesničkou, ktorú si vymyslelo. Ak sa niekedy dievčina cítila hladná, nikto o tom nevedel, a vlastne jej to ani veľmi nevadilo, keď videla, ako rybke chutí. A ryba tučnela a rástla, ale dievča chudlo a slablo, a náklad dreva sa jej zdal každým dňom ťažší, a napokon si to všimli aj jej sestry.

            Vtedy sa spolu radili a sledovali ju, čo robí, a jedna z nich ju sledovala k prameňu, kde žila Džulunga. Uvidela, ako jej dala všetku ryžu, ktorú si ušetrila z raňajok. Sestra sa ponáhľala domov a povedala ostatným, čoho bola svedkom, a že za úlovok by mohla dostať krásnu tučnú rybu. Najstaršia sestra ju teda išla chytiť a uvarila si ju na večeru, ale najmladšia sestra bola ďaleko v lese a o ničom nevedela.

            Na druhý deň ráno išla ako zvyčajne k jaskyni a zaspievala si pieseň, ale žiadna Džulunga neprišla, aby jej odpovedala; dvakrát či trikrát si zaspievala. Potom sa hodila na kolená na okraj a zahľadela sa do tmavej vody. Ale stromy vrhali taký veľký tieň, že svojimi očami nemohla cezeň preniknúť.

            „Džulunga nemôže byť mŕtva, inak by jeho telo plávalo na hladine,“ povedala si, postavila sa na nohy a vydala sa na cestu domov. Zrazu sa cítila podivne unavená.

            „Čo je to so mnou?“ pomyslela si, ale nejako sa jej podarilo dostať do chatrče a hodila sa do kúta, kde spala tak tvrdo, že ju celé dni nikto nedokázal zobudiť.

            Nakoniec jedného skorého rána začal kohút tak hlasno kikiríkať, že už nemohla spať, a keď ďalej kikiríkal, zdalo sa jej, že pochopila, čo hovorí, a že jej hovorí, že Džulunga je mŕtva, že ju zabili a zjedli jej sestry, a že jej kosti ležia pochované pod ohňiskom v kuchyni. Veľmi potichu vstala, vzala veľký kameň pod ohňom a potichu odniesla kosti do jaskyne pri fontáne, kde vykopala jamu a nanovo ich pochovala. A keď vykopávala dieru palicou, spievala pieseň a prikázala kostiam, aby rástli, až sa z nich stane strom – strom, ktorý bude siahať tak vysoko do neba, že jeho listy budú padať cez more na iný ostrov, ktorého kráľ ich bude zbierať.

            Keďže nebolo Džulungy, ktorej by dala ryžu, dievča čoskoro opäť pribralo. A keďže mohlo robiť svoju prácu ako kedysi, jej sestry sa o ňu nestarali. Nikdy sa nedozvedeli, že keď išla do lesa zbierať palice, nikdy nezabudla navštíviť strom, ktorý zo dňa na deň rástol a bol stále nádhernejší.

            Takýto strom ešte nikdy nikto nevidel. Jeho kmeň bol zo železa, listy z hodvábu, kvety zo zlata a plody z diamantov. Jedného večera, hoci o tom dievča nevedelo, jemný vánok vzal jeden z listov a odniesol ho cez more k nohám jedného z kráľovských sluhov.

            „Aký zvláštny list! Nikdy predtým som taký nevidel. Musím ho ukázať kráľovi,“ povedal A keď ho kráľ uvidel, vyhlásil, že si nedá pokoj, kým nenájde strom, z ktorého pochádza, aj keby mal stráviť zvyšok života navštevovaním ostrovov, ktoré ležia všade naokolo. Našťastie preňho začal s ostrovom, ktorý bol najbližšie, a tu v lese zrazu uvidel stáť pred sebou železný strom, ktorého konáre boli pokryté lesklými listami ako ten, ktorý nosil pri sebe.

            „Ale čo je to za strom a ako sa sem dostal?“ spýtal sa svojich sluhov, ktorých mal so sebou. Nikto mu však nevedel odpovedať. Ale keď sa chystali vyjsť z lesa, prešiel okolo malý chlapec, kráľ sa zastavil a spýtal sa, či v okolí nežije niekto, koho by sa mohol niečo opýtať.

            „Sedem dievčat žije v chatrči tam dole,“ odpovedal chlapec a prstom ukázal na miesto, kde zapadalo slnko.

            „Tak choď a priveď ich sem a ja počkám,“ povedal kráľ. A chlapec odbehol a povedal sestrám, že po ne poslal veľký náčelník s retiazkami drahokamov na krku.

            Potešených a nadšených šesť starších sestier hneď nasledovalo chlapca, ale najmladšia, ktorá mala veľa práce a o cudzích ľudí sa nestarala, zostala, aby dokončila prácu, ktorú robila. Kráľ dievčatá dychtivo privítal a kládol im všelijaké otázky o strome, ale keďže o jeho existencii nikdy nepočuli, nemohli mu nič povedať. „A ak to nevieme my, čo bývame blízko lesa, môžete si byť istý, že to nevie nikto,“ dodala najstaršia, ktorá sa dosť rozhorčila, keď zistila, že to je všetko, čo od nich kráľ chcel.

            „Ale chlapec mi povedal, že vás je sedem, a tu je vás len šesť,“ povedal kráľ.

            „Ach, najmladšia je doma, ale vždy napoly spí a nie je užitočná, iba keď rúbe drevo na oheň,“ odpovedali jedným dychom.

            „To je možné, ale možno sníva,“ odpovedal kráľ. „V každom prípade sa s ňou tiež porozprávam.“ Potom dal znamenie jednému zo svojich sluhov, ktorý sa vydal po ceste, ktorou sa chlapec vybral k chatrči.

            Onedlho sa muž vrátil a za ním kráčalo dievča. Len čo došla k stromu, ten sa pred ňou sklonil k zemi a ona natiahla ruku, natrhala z neho niekoľko listov a kvetov, ktoré podala kráľovi.

            „Dievča, ktoré dokáže robiť takéto zázraky, je vhodné za manželku najväčšieho náčelníka,“ povedal. A tak sa s ňou oženil a vzal ju so sebou cez more do svojho domu, kde potom žili šťastne až do smrti.

[@ A. F. Mackenzie, Andrew Lang, Robert Hodosi]