12*19*/404*/ Hrad Kerglas ***(3,70k)

Peronik bol chudobný hlupák, ktorý nikomu nepatril, a bol by zomrel od hladu, keby nebolo láskavosti dedinčanov, ktorí mu dávali jedlo, kedykoľvek sa rozhodol oň požiadať. A čo sa týka postele, keď prišla noc a on začal byť ospalý, poobzeral sa po kope slamy, urobil v nej dieru a vliezol do nej ako jašterica. Hoci bol hlupák, nikdy nebol nešťastný, ale vždy vrúcne ďakoval tým, ktorí ho kŕmili, a niekedy sa na chvíľu zastavil a zaspieval im. Vedel totiž tak dobre napodobniť škovránka, že nikto nevedel, ktorý je Peronik a ktorý vták.

            Jedného dňa sa niekoľko hodín túlal po lese, a keď sa blížil večer, zrazu pocítil veľký hlad. Našťastie práve na tom mieste stromy rástli na riedko a kúsok od neho videl malý statok. Peronik sa vydal rovno k nemu a našiel farmárovu ženu, ako stojí pri dverách a v rukách drží veľkú misu, z ktorej jej deti jedli večeru.

            „Som hladný, dáte mi niečo na jedenie?“ spýtal sa chlapec.

            „Ak tu niečo nájdeš, môžeš si dať,“ odpovedala. A naozaj, veľa toho nezostalo, lebo všetci si do nej ponorili lyžicu. Peronik však s veľkou chuťou zjedol, čo tam bolo, a pomyslel si, že lepšie jedlo ešte nikdy neochutnal.

            „Je to z najlepšej múky, zmiešané s najbohatším mliekom a miešané najlepším kuchárom v celom kraji.“ Hoci si to hovoril pre seba, žena ho počula.

            „Chudáčik nevinný,“ zamrmlala, „nevie, čo hovorí, ale ukrojím mu kúsok z toho nového pšeničného chleba.“ A tak aj urobila a Peronik zjedol každú omrvinku a vyhlásil, že ho nemohol upiecť nikto iný ako biskupský pekár. To sedliakovej žene tak zalichotilo, že mu na ďalší krajec namazala aj maslo. Peronik ho ešte jedol na prahu, keď k nemu prišiel ozbrojený rytier.

            „Môžeš mi povedať cestu na hrad Kerglas?“ spýtal sa ho.

            „Do Kerglasu? Ty naozaj idete do Kerglasu?“ zvolala žena a zbledla.

            „Áno, a aby som sa tam dostal, prišiel som z takej ďalekej krajiny, že mi trvalo tri mesiace úmornej jazdy, kým som došiel až sem.“

            „A prečo chcete ísť do Kerglasu?“ spýtala sa.

            „Hľadám zlatú misu a diamantovú kopiju, ktoré sú na hrade,“ odpovedal. Vtedy Peronik zdvihol zrak.

            „Misa a kopija sú veľmi drahé veci,“ povedal zrazu.

            „Drahšie a vzácnejšie ako všetky koruny na svete,“ odpovedal cudzinec, „lebo nielenže ti tá misa poskytne najlepšie jedlo, o akom sa ti môže snívať, ale ak sa z nej napiješ, vylieči ťa z každej choroby, akokoľvek nebezpečnej, a dokonca oživí mŕtvych, ak sa dotkne ich úst. Čo sa týka diamantovej kopije, tá rozreže akýkoľvek kameň alebo kov.“

            „A komu patria tieto zázraky?“ opýtal sa Peronik v úžase.

            „Čarodejníkovi menom Rogear, ktorý žije na hrade,“ odpovedala žena. „Každý deň tu prechádza na čiernej kobyle a za ním klusá trinásťmesačné žriebä. Nikto sa ho však neodváži napadnúť, pretože vždy nosí svoju kopiju.“

            „To je pravda,“ povedal rytier, „ale je na ňom uvalené kúzlo, ktoré mu zakazuje používať ho na hrade Kerglas. V okamihu, keď vstúpi, misku a kopiju odloží do tmavej pivnice, ktorú môže otvoriť len jeden kľúč. A to je miesto, kde chcem s tým čarodejníkom bojovať.“

            „Nikdy ho neprekonáš, rytiersky sire,“ odvetila žena a pokrútila hlavou. „Viac ako sto pánov prešlo okolo tohto domu s rovnakým cieľom a ani jeden sa nikdy nevrátil.“

            „To viem, dobrá žena,“ odvetil rytier, „ale vtedy nemali, tak ako ja, inštrukcie od pustovníka z Blavetu.“

            „A čo ti povedal pustovník?“ spýtal sa Peronik.

            „Povedal mi, že budem musieť prejsť lesom plným všelijakých kúziel a hlasov, ktoré sa ma budú snažiť vystrašiť a prinútiť stratiť cestu. Väčšina tých, čo išli predo mnou, zablúdila nevedno kam a zahynula od zimy, hladu alebo únavy.“

            „Predpokladajme, že sa ti podarí bezpečne prejsť. A potom?“ povedal hlupák.

            „Ak sa mi to podarí,“ pokračoval rytier, „potom stretnem akéhosi škriatka vyzbrojeného ohnivým mečom, ktorý spáli na popol všetko, čoho sa dotkne. Tento trpaslík stráži jabloň, z ktorej musím odtrhnúť jablko.“

            „A čo ďalej?“ spýtal sa Peronik.

            „Ďalej nájdem kvet, ktorý sa smeje a ktorý chráni lev, ktorého hriva je tvorená zmijami. Musím odtrhnúť ten kvet a ísť ďalej k jazeru drakov a bojovať s čiernym mužom, ktorý drží v ruke železnú guľu, ktorá nikdy neminie svoj cieľ a sama sa vracia k svojmu pánovi. Potom vstúpim do údolia rozkoše, kde niektorí, čo zdolali všetky ostatné prekážky, zanechali svoje kosti. Ak sa mi podarí víťazne prejsť týmto miestom, dostanem sa k rieke s jediným brodom, kde bude sedieť dáma v čiernom. Nasadne na môjho koňa za mnou a povie mi, čo mám robiť ďalej.“

            Odmlčal sa a žena pokrútila hlavou.

            „’To všetko sa Vám nikdy nepodarí urobiť,“ povedala, ale on jej odvetil, že to sú záležitosti len pre mužov, a odcválal preč po ceste, ktorú mu ukázala.

            Farmárova žena si povzdychla a podávajúc Peronikovi ďalšie jedlo mu popriala dobrú noc. Hlupák vstal. A keď otváral bránu, ktorá viedla do lesa, prišiel k nemu sám sedliak.

            „Potrebujem chlapca, ktorý by sa staral o môj dobytok,“ povedal náhle, „pretože ten, ktorého som mal, utiekol. Zostaneš tu a budeš to robiť?“ A Peronik, hoci miloval svoju slobodu a nenávidel prácu, si spomenul na dobré jedlo, ktoré zjedol, a tak súhlasil, že tam zostane.

            Pri východe slnka starostlivo zhromaždil svoje stádo a odviedol ho na bohatú pastvinu, ktorá sa rozprestierala na hraniciach lesa, a sám si odrezal lieskový prútik, ktorým ho udržiaval spolu pri sebe.

            Jeho úloha nebola taká jednoduchá, ako sa zdalo, pretože kravy mali tendenciu zablúdiť do lesa, a kým jednu priviedol späť, ďalšia už bola preč. Prešiel kus cesty medzi stromami za neposlušnou čiernou kravou, ktorá mu robila väčšie problémy ako všetky ostatné, keď vtom počul dupot konských nôh a cez lístie zbadal obra Rogeara sediaceho na svojej kobyle, za ktorou klusalo žriebä.

            Okolo krku mu visela zlatá miska zavesená na reťazi a v ruke zvieral diamantovú kopiju, ktorá sa leskla ako oheň. Len čo sa však stratil z dohľadu, hlupák márne hľadal stopy po ceste, ktorou sa vydal.

            To sa stalo nielen raz, ale mnohokrát, až si naň Peronik tak zvykol, že sa už nikdy neobťažoval skrývať. No pri každej príležitosti, keď ho uvidel, túžba zmocniť sa misky a kopije bola silnejšia.

            Jedného večera sedel chlapec sám na kraji lesa, keď sa vedľa neho zastavil muž s bielou bradou. „Chceš poznať cestu do Kerglasu?“ spýtal sa hlupák a muž odpovedal: „Dobre ju poznám.“

            „Dostal by si sa tam bez toho, aby ťa zabil čarodejník?“ zvolal Peronik.

            „Ach, ten sa ma nemá prečo báť,“ odpovedal bielobradý muž, „som Rogearov starší brat, čarodejník Bryak. Keď ho chcem navštíviť, vždy idem tadiaľto, a keďže ani ja nemôžem prejsť cez začarovaný les bez toho, aby som sa nestratil, zavolám si žriebä, aby ma viedlo.“ Počas reči sa sklonil, nakreslil na zem tri kruhy a veľmi potichu zamrmlal niekoľko slov, ktoré Peronik nepočul. Potom nahlas dodal:

            „Žriebä, voľne bež a voľne žer. Žriebä, cválaj rýchlo, kým sa nestretneme,“ a hneď sa tam objavilo žriebä, šuchotalo a skákalo k čarodejníkovi, ktorý mu prehodil ohlávku cez krk a skočil mu na chrbát.

            Peronik o tomto dobrodružstve na farme mlčal, ale veľmi dobre chápal, že ak sa má niekedy dostať do Kerglasu, musí najprv chytiť žriebä, ktoré pozná cestu. Nanešťastie nepočul čarovné slová, ktoré čarodejník vyslovil, a nedokázal nakresliť tri kruhy, takže ak mal žriebä vôbec privolať, musel na to vymyslieť nejaký iný spôsob.

            Celý deň, kým pásol kravy, premýšľal a premýšľal, ako by mal žriebä privolať, pretože si bol istý, že keď sa raz ocitne na jeho chrbte, dokáže prekonať ostatné nebezpečenstvá. Medzitým musel byť pripravený, keby sa naskytla príležitosť, a tak sa pripravoval v noci, keď všetci spali. Spomenul si na to, čo videl robiť čarodejníka, a opravil starú ohlávku, ktorá visela v kúte stajne, skrútil konopný povraz na zachytenie nôh žriebätka a sieť, aká sa používa na odchytávanie vtákov. Potom zošil nahrubo niekoľko kúskov látky, ktoré slúžili ako kapsa, a tú naplnil lepidlom, škovránkovým perím, šnúrkou korálikov, píšťalkou z bazového dreva a krajcom chleba so slaninou. Potom vyšiel na cestu, po ktorej vždy jazdil Rogear, jeho kobyla a žriebä, a chlieb na jednej strane rozdrobil.

            Všetci traja sa objavili presne na hodinu a dychtivo ich sledoval Peronik, ktorý ležal ukrytý v kríkoch neďaleko. Predpokladajme, že to bolo zbytočné; predpokladajme, že kobyla, a nie žriebä, zjedla omrvinky? Predpokladajme – ale nie! kobyla a jej jazdec bezpečne prešli okolo, zmizli za rohom, zatiaľ čo žriebä, klusajúce s hlavou na zemi, zacítilo vôňu chleba a začalo lačne olizovať kúsky. Ach, aký bol ten chlieb dobrý! Prečo mu to ešte nikto nikdy nedal, a to malé zviera bolo také zaujaté a čuchalo po ďalších omrvinkách, že ani nepočulo, ako sa Peronik priplazil, kým neucítilo na krku ohlávku, okolo nôh povraz a – v ďalšom okamihu – niekoho na chrbte.

            Žriebä išlo tak rýchlo, ako mu to nohy dovoľovali, a zabočilo do jednej z najdivokejších častí lesa, zatiaľ čo jeho jazdec sedel a triasol sa nad zvláštnymi výhľadmi, ktoré videl. Niekedy sa zdalo, že sa pred nimi otvára zem a on sa pozerá do bezodnej jamy; inokedy stromy vzbĺkli a on sa ocitol uprostred ohňa; často sa pri prekonávaní potoka zdvihla voda a hrozilo, že ho zmetie so sebou; a opäť sa k nemu na úpätí hory valili veľké skaly, akoby chceli pod svojou váhou rozdrviť jeho aj jeho žriebä. Peronik až do smrti nevedel, či sú tieto veci skutočné, alebo si ich len predstavoval, ale stiahol si pletenú čiapku, aby si zakryl oči, a veril, že ho žriebä ponesie po správnej ceste.

            Konečne nechali les za sebou a vyšli na širokú pláň, kde fúkal svieži a silný vietor. Hlupák sa odvážil vykuknúť von a s úľavou zistil, že kúzla sa už zrejme skončili, hoci ním prebehla hrôza, keď si všimol kostry ľudí roztrúsené po rovine, vedľa kostier ich koní. A čo boli tie sivé postavy, ktoré klusali v diaľke? Boli to… mohli to byť vlky?

            Ale pláň sa nezdala byť rozľahlá a netrvalo dlho, kým ju prešiel. Veľmi skoro žriebä vstúpilo do akéhosi tienistého parku, v ktorom stála jediná jabloň, ktorej konáre sa skláňali k zemi pod ťarchou plodov. Vpredu stál škriatok – malý rozprávkový muž – a v ruke držal ohnivý meč, ktorý všetko, čoho sa dotkol, premenil na popol. Pri pohľade na Peronika vydal prenikavý výkrik a zdvihol meč. No mladík bez toho, aby sa zdal byť prekvapený, len zdvihol čiapku, hoci si dával pozor, aby zostal v malej vzdialenosti.

            „Neboj sa, knieža,“ povedal Peronik, „práve som na ceste do Kerglasu, pretože ma vznešený Rogear prosil, aby som k nemu prišiel v istej záležitosti.“

            „Prosil ťa, aby si prišiel?“ zopakoval trpaslík, „a kto teda si?“

            „Som nový sluha, ktorého si najal, ako dobre vieš,“ odpovedal Peronik.

            „Vôbec o tom neviem,“ odvetil trpaslík nevrlo, „a čo ja viem, môžeš byť aj zlodej.“

            „Je mi to veľmi ľúto,“ odvetil Peronik, „ale možno sa mýlim, keď sa nazývam sluhom, lebo som len chytač vtákov. Ale prosím ťa, nezdržuj ma, lebo ma očakáva Jeho Výsosť čarodejník a ako vidíš, požičal mi svoje žriebä, aby som sa čím skôr dostal na hrad.“

            Pri týchto slovách trpaslík po prvý raz uprel zrak na žriebä, o ktorom vedel, že patrí čarodejníkovi, a začal si myslieť, že mladík hovorí pravdu. Po preskúmaní koňa študoval jazdca, ktorý sa tváril tak nevinne a vskutku prázdne, že sa zdalo, že si nedokáže vymyslieť žiadnu historku. Napriek tomu si trpaslík nebol celkom istý, či je všetko v poriadku, a spýtal sa, čo chce čarodejník od chytača vtákov.

            „Podľa toho, čo hovorí, ho veľmi potrebuje,“ odpovedal Peronik, „pretože tvrdí, že všetko obilie a ovocie v jeho záhrade v Kerglase mu zožrali vtáky.“

            „A ako tomu chceš zabrániť, môj dobrý priateľ?“ spýtal sa trpaslík a Peronik mu ukázal pascu, ktorú pripravil, a poznamenal, že z nej nemôže uniknúť žiadny vták.

            „Práve tým by som si chcel byť istý,“ odpovedal trpaslík. „Moje jablká úplne zožrali drozdy. Polož svoju pascu, a ak sa ti ich podarí chytiť, nechám ťa prejsť.“

            „To je férový obchod.“ Peronik pri tom zoskočil a pripevnil žriebä k stromu; potom sa zastavil, jeden koniec siete pripevnil ku kmeňu jablone a zavolal na trpaslíka, aby podržal druhý, kým vytiahne kolíky. Trpaslík urobil, čo mu prikázal, keď vtom mu Peronik zrazu prehodil slučku cez krk, pritiahol ju k sebe a trpaslíka držala rovnako pevne ako všetky vtáky, ktoré chcel chytiť.

            Kričiac od zúrivosti sa pokúsil povraz rozviazať, ale uzol sa mu len ešte viac utiahol. Odložil meč na trávu a Peronik si dal záležať, aby sieť upevnil na druhej strane stromu, takže teraz mohol ľahko odtrhnúť jablko a nasadnúť na koňa bez toho, aby mu prekážal trpaslík, ktorého nechal napospas osudu.

            Keď nechali za sebou rovinu, Peronik a jeho kôň sa ocitli v úzkom údolí, v ktorom bol háj plný stromov s rôznymi druhmi sladko voňajúcich rastlín – ruží všetkých farieb, žltých kvetov, ružového zemolezu – a nad nimi všetkými sa týčila nádherná šarlátová fialka, ktorej výraz jej kvetu bol veľmi zvláštny. Bola to kvetina, ktorá sa smeje, a nikto, kto sa na ňu pozrel, sa nemohol nesmiať tiež. Peronikovo srdce sa vysoko rozbúchalo pri pomyslení, že bezpečne dosiahol druhú skúšku. A celkom pokojne hľadel na leva s hrivou zo zmijí, ktoré sa krútili a vírili, a ktorý sa prechádzal hore-dole pred hájom.

            Mladík si potiahol a zložil čiapku, lebo hoci bol hlupák, vedel, že keď má človek do činenia s ľuďmi väčšími, ako je on sám, čiapka je užitočnejšia v ruke ako na hlave. Potom zaželal levovi a jeho rodine všetko dobré, a spýtal sa, či je na správnej ceste do Kerglasu.

            „A čo je tvojou úlohou v Kerglase?“ spýtal sa lev s vrčaním a ukázal zuby.

            „Pri všetkej úcte,“ odpovedal Peronik a predstieral, že je veľmi vystrašený, „som sluha jednej dámy, ktorá je priateľkou vznešeného Rogeara a posiela mu škovránky na pirôžky.“

            „Škovránky?“ zvolal lev a oblizoval si dlhé fúzy. „Veď je to už celé storočie, čo som ich mal! Máš ich so sebou veľké množstvo?“

            „Toľko, koľko sa zmestí do tohto vreca,“ odpovedal Peronik a otvoril pri tom vrecko, ktoré predtým naplnil perím a lepidlom; na dôkaz svojich slov sa otočil k levovi chrbtom a začal napodobňovať spev škovránka.

            „Poď,“ zvolal lev, ktorému sa zalizovali ústa, „ukáž mi tie vtáky! Rád by som videl, či sú dosť tučné pre môjho pána.“

            „Rád by som to urobil,“ odpovedal hlupák, „ale ak raz otvorím vrece, všetky uletia.“

            „No tak ho otvor dosť naširoko, aby som sa mohol pozrieť,“ povedal lev a trochu sa priblížil.

            Presne v to Peronik dúfal, a tak podržal vrece, kým ho lev opatrne otvoril a strčil hlavu priamo dovnútra, aby mohol čo najviac škovránkov prehltnúť. Ale masa peria a lepidla sa naňho prilepila, a skôr ako Peronik stihol hlavu opäť vytiahnuť, utiahol šnúru a zviazal ju do uzla, ktorý nikto nedokázal rozviazať. Potom rýchlo vytrhol kvetinu, ktorá sa smiala, a uháňal preč tak rýchlo, ako ho žriebä dokázalo uniesť.

            Cesta čoskoro viedla k jazeru s drakmi, ktoré musel preplávať. Žriebä, ktoré na to bolo zvyknuté, sa bez váhania ponorilo do vody, ale len čo draky zbadali Peronika, priblížili sa zo všetkých strán jazera, aby ho zožrali.

            Tentoraz sa Peronik nenamáhal dať si dole čiapku, ale hodil koráliky, ktoré mal so sebou, do vody, ako sa hádže kukurica kačici, a s každým prehltnutým korálikom sa jeden drak otočil na chrbát a zomrel, takže hlupák sa bez ďalších problémov dostal na druhý breh.

            Údolie, ktoré strážil čierny muž, teraz ležalo pred ním a Peronik ho už z diaľky videl, ako je pripútaný za jednu nohu ku skale pri vchode a drží železnú guľu, ktorá nikdy neminula svoj cieľ a vždy sa vrátila do ruky svojho pána. V hlave mal čierny muž šesť očí, ktoré sa nikdy nezatvárali naraz, ale strážili jedno za druhým. V tejto chvíli boli všetky otvorené a Peronik dobre vedel, že ak ho čierny muž zahliadne, hodí do neho svoju guľu. Preto schoval žriebä za húštinu kríkov, preplazil sa pozdĺž priekopy a prikrčil sa tesne k samotnej skale, ku ktorej bol čierny muž pripútaný.

            Deň bol horúci a po chvíli sa mužovi začalo chcieť spať. Dve jeho oči sa zavreli a Peronik si jemne zaspieval. O chvíľu sa zatvorilo aj tretie oko a Peronik spieval ďalej. Viečko štvrtého oka ťažko kleslo a potom aj viečka piateho a šiesteho oka. Čierny muž úplne zaspal.

            Potom sa hlupák na špičkách prikradol späť k žriebätku, ktoré viedol po mäkkom machu popri čiernom mužovi do údolia rozkoše, lahodnej záhrady plnej ovocia, ktoré viselo pred ústím, fontán, z ktorých tieklo víno, a kvetov spievajúcich tichými hláskami. Ďalej boli rozložené stoly s jedlom a dievčatá tancujúce na tráve ho volali, aby sa k nim pridal.

            Peronik to počul a sotva vedel, čo urobil, stiahol žriebä do pomalšieho tempa. Nenásytne očuchával vôňu pokrmov a zdvihol hlavu, aby lepšie videl na tanečnice. Ešte chvíľu a bol by sa úplne zastavil a stratil by sa ako ostatní pred ním, keď sa mu zrazu ako vidina zjavila zlatá miska a diamantová kopija. Vytiahol z vrecka píšťalku, hlasno na ňu zapískal, aby prehlušil sladké zvuky okolo seba, a zjedol svoje zvyšky chleba a slaniny, aby utíšil chuť na čarovné ovocie. Oči pevne upieral na uši žriebätka, aby nevidel tanečnice.

            Takto sa mu podarilo dostať až na koniec záhrady, odkiaľ konečne zbadal hrad Kerglas a pred sebou rieku, ktorá mala len jeden brod. Bola tam i tá pani, ako mu povedal starec? Áno, určite to bola ona, sedela na skale, mala čierne saténové šaty a tvár farby maurskej ženy. Hlupák podišiel k nej, zložil si čiapku zdvorilejšie ako inokedy a spýtal sa jej, či nechce prejsť cez rieku.

            „Čakala som, že mi s tým pomôžeš,“ odpovedala. „Pristúp bližšie, aby som sa mohla postaviť za teba.“

            Peronik urobil, ako mu prikázala, a s pomocou jeho ruky hravo vyskočila na chrbát žriebäťa.

            „Vieš, ako zabiť čarodejníka?“ spýtala sa pani, keď prechádzali cez brod.

            „Myslel som si, že keďže je čarodejník, je nesmrteľný a nikto ho nemôže zabiť,“ odpovedal Peronik.

            „Presvedč ho, aby ochutnal to jablko, a zomrie, a ak to nebude stačiť, dotknem sa ho prstom, lebo som mor,“ odpovedala.

            „Ale ak ho zabijem, ako sa dostanem k zlatej miske a diamantovej kopiji, ktoré sú ukryté v pivnici bez kľúča?“ opáčil Peronik.

            „Kvet, ktorý sa smeje, otvára všetky dvere a osvetľuje všetku tmu,“ povedala pani, a kým hovorila, dostali sa na vzdialenejší breh a postupovali k hradu.

            Pred vchodom stál akýsi stan podopretý na tyčiach a pod ním sedel obor a vyhrieval sa na slnku. Len čo zbadal žriebä nesúce Peronika a pani, zdvihol hlavu a zvolal hlasom ako hrom:

            „To je určite ten hlupák, čo jazdí na mojom trinásťmesačnom žriebätku!“

            „Najväčší z čarodejníkov, máš pravdu,“ odpovedal Peronik.

            „A ako sa ti ho podarilo chytiť?“ spýtal sa obor.

            „Zopakovaním toho, čo som sa naučil od tvojho brata Bryaka na kraji lesa,“ odpovedal hlupák. „Len som povedal: Žriebä, slobodne bež a slobodne žer. Žriebä rýchlo cválaj, kým sa nestretneme! – A ono hneď ku mne prišlo.“

            „Poznáš teda môjho brata?“ opýtal sa obor. „Povedz mi, prečo ťa sem poslal.“

            „Aby som ti priniesol dva dary, ktoré práve dostal z krajiny Maurov,“ odpovedal Peronik: Jablko rozkoše a ženu poddajnosti. – Ak zješ jablko, nebudeš túžiť po ničom inom, a ak si vezmeš ženu za svoju služobníčku, nikdy si nebudeš priať inú.“

            „Dobre, daj mi to jablko a žene povedz, aby zostúpila,“ odpovedal Rogear.

            Hlupák poslúchol. Ale ako obor Rogear ochutnal jablko sa zapotácal, a keď sa ho dotkol dlhý žltý prst ženy, padol mŕtvy na zem.

            Peronik nechal čarodejníka ležať, vošiel do paláca a niesol so sebou kvet, ktorý sa smeje. Pred ním sa dokorán otvorilo päťdesiat dverí a nakoniec sa dostal k dlhým schodom, ktoré akoby viedli do útrob zeme. Išiel po nich, kým neprišiel k strieborným dverám bez závory a kľúča. Potom zdvihol vysoko kvet, ktorý sa smeje, a dvere sa pomaly odklopili a ukázali hlbokú jaskyňu, ktorá bola jasná ako deň od lesku zlatej misy a diamantovej kopije. Hlupák sa ponáhľal dopredu, zavesil si misku na krk na retiazku, ktorá k nej bola pripevnená, a do ruky vzal kopiju. Keď to urobil, zem sa pod ním zatriasla, palác so strašným dunením zmizol a Peronik sa ocitol blízko lesa, kam viedol dobytok na pastvu.

            Hoci sa už stmievalo, Peronik ani nepomyslel na to, aby vstúpil na farmu, ale sledoval cestu, ktorá viedla na dvor bretónskeho vojvodu. Keď prechádzal mestom Vannes, zastavil sa v krajčírskom obchode a kúpil si krásny kostým z hnedého zamatu a bieleho koňa, za ktorý zaplatil hrsťou zlata, ktorú nazbieral na chodbe hradu Kerglas. Takto sa dostal do mesta Nantes, ktoré v tom čase obliehali Francúzi.

            Kúsok od neho sa Peronik zastavil a obzrel sa. Na míle dookola bola krajina holá, pretože nepriateľ vyrúbal všetky stromy a spálil každé steblo obilia; a hoci bol Peronik hlupák, dokázal pochopiť, že vnútri brán ľudia umierajú od hladu. Ešte stále sa díval s hrôzou, keď sa na hradbách objavil trubač a po hlasnom zatrúbení oznámil, že vojvoda prijme za svojho dediča toho, kto dokáže vyhnať Francúzov z krajiny.

            Na štyroch stranách mesta trubač zatrúbil a vzápätí mu naposledy odpovedal Peronik, ktorý sa priviezol na koni čo najbližšie.

            „Už nemusíš trúbiť,“ povedal, „lebo ja sám oslobodím mesto od jeho nepriateľov.“ A obrátil sa k vojakovi, ktorý pribehol a mával mečom, dotkol sa ho čarovnou kopijou a ten na mieste padol mŕtvy. Muži, ktorí išli za ním, zostali stáť a žasli. Boli si istí, že zbroj ich druha nebola prerazená, no napriek tomu bol mŕtvy, akoby ho niekto zasiahol do srdca. Ale skôr než sa stihli spamätať z úžasu, Peronik vykríkol:

            „Vidíte, ako dopadnú moji nepriatelia; teraz sa pozrite, čo môžem urobiť pre svojich priateľov,“ a zohol sa, priložil zlatú misku k ústam porazeného vojaka, ktorý sa posadil ako hocikedy predtým.

            Potom, keď na koni preskočil priekopu, vošiel do mestskej brány, ktorá sa otvorila dostatočne široko na to, aby ho mohli prijať.

            Správa o týchto zázrakoch sa rýchlo rozšírila po meste a dodala posádke nového ducha, takže sa vyhlásila za schopnú bojovať pod velením mladého cudzinca. A keďže miska vrátila život všetkým mŕtvym Bretóncom, Peronik mal čoskoro dostatočne veľkú armádu na to, aby zahnal Francúzov, a splnil svoj sľub, že oslobodí svoju krajinu.

            Čo sa týka misky a kopije, nikto nevie, čo sa s nimi stalo, ale niektorí hovoria, že čarodejníkovi Bryakovi sa ich podarilo opäť ukradnúť a že každý, kto ich chce vlastniť, sa o ne musí usilovať tak ako Peronik.

[@ Emile Souvestre, Andrew Lang, Robert Hodosi]