12*20*/405*/ Boj vtákov ***(3,48k)

Mala sa odohrať veľká bitka medzi všetkými pozemskými tvormi a nebeským vtáctvom. Správa o nej sa rozniesla do sveta a syn kráľa Tethertownu povedal, že keď sa bitka odohrá, bude sa na ňu pozerať a prinesie správu, kto bude kráľom. No napriek tomu prišiel takmer neskoro a všetky boje boli vybojované okrem posledného, ktorý sa odohral medzi hadom a veľkým čiernym krkavcom. Obaja tvrdo útočili, ale nakoniec sa ukázalo, že had je silnejší, a bol by sa obtočil okolo krku krkavca, až by zomrel, keby kráľov syn nevytiahol meč a jediným úderom hadovi neodťal hlavu. Keď krkavec uvidel, že jeho nepriateľ je mŕtvy, bol vďačný a povedal:

            „Za tvoju dnešnú láskavosť ti niečo ukážem. Vylez na koreň mojich dvoch krídel.“ Kráľov syn urobil, ako mu bolo povedané, a skôr než krkavec prestal lietať, preleteli sedem lesíkov, sedem roklín a sedem horských vresovísk.

            „Vidíš tam ten dom?“ povedal nakoniec krkavec. „Choď rovno k nemu, lebo tam býva moja sestra, ktorá ťa tam rada privíta. A ak sa ťa spýta: „Bol si na bitke vtákov?“ odpovedz, že bol, a ak sa spýta: „Videl si moju podobizeň?“ odpovedz, že si ju videl. A istotne sa musíš so mnou stretnúť ráno na tomto mieste.“

            Kráľov syn sa riadil tým, čo mu krkavec povedal, a v tú noc jedol z každého druhu mäsa a pil z každého druhu nápoja, mal teplú vodu na nohy a mäkkú posteľ, do ktorej si mohol ľahnúť.

            Tak sa stalo aj na druhý deň, aj na ďalší, ale pri štvrtom stretnutí namiesto krkavca našiel kráľovský syn na jeho mieste čakať najkrajšieho mladíka, akého kedy videl, s batohom v ruke.

            „Je tu niekde nejaký krkavec?“ spýtal sa kráľov syn a mladík mu odpovedal:

            „Ja som ten krkavec a ty si ma vyslobodil zo zakliatia, ktoré ma spútalo, a za odmenu dostaneš tento batoh. Vráť sa cestou, ktorou si prišiel, a lež ako predtým, v každom dome jednu noc, ale dávaj pozor, aby si nerozviazal batoh, kým nebudeš na mieste, kde by si si najviac prial bývať.“

            Potom sa kráľov syn vydal na cestu, a tak sa stalo, ako sa stalo predtým, až vošiel do hustého lesa neďaleko domu svojho otca. Prešiel dlhú cestu a zrazu sa mu zdalo, že batoh je ťažší; najprv ho položil pod strom a potom si pomyslel, že sa doň pozrie.

            Povrázok sa dal ľahko rozviazať a kráľov syn batoh zakrátko rozviazal. Čo v ňom videl? No predsa veľký hrad, okolo neho ovocný sad a v ňom ovocie, kvety a veľmi milé vtáky. Všetko bolo pripravené na to, aby v ňom mohol bývať, ale namiesto toho, aby bol uprostred lesa, si želal, aby nechal batoh uviazaný, kým nedorazí do zeleného údolia blízko otcovho paláca. No nemalo zmysel si to priať, s povzdychom sa pozrel hore a uvidel obrovského obra, ktorý sa k nemu blížil.

            „Zlé je miesto, kde si si postavil svoj dom, kráľovský syn,“ povedal obor.

            „Pravda, tu by som nechcel byť,“ odpovedal kráľov syn.

            „Akú odmenu mi dáš, keď ho vrátim do batoha?“ spýtal sa obor.

            „Akú odmenu žiadaš?“ odpovedal kráľov syn.

            „Prvého chlapca, ktorého budeš mať o sedem rokov,“ povedal obor.

            „Ak budem mať chlapca, dostaneš ho,“ odpovedal kráľovský syn, a ako hovoril, hrad a sad sa opäť uviazali do batoha.

            „Teraz sa vyber svojou cestou a ja sa vyberiem svojou,“ povedal obor. „A ak zabudneš na svoj sľub, ja ti ho pripomeniem.“

            S ľahkým srdcom sa kráľov syn vydal na cestu, až prišiel do zeleného údolia neďaleko otcovho paláca. Pomaly rozviazal batoh, lebo sa bál, aby nenašiel len hromadu kameňov alebo handier. Ale nie! všetko bolo ako predtým, a keď otvoril dvere zámku, stála v nich najkrajšia dievčina, akú kedy videl.

            „Vstúp, kráľovský synu,“ povedala, „všetko je pripravené a hneď sa vezmeme.“ A tak sa aj stalo.

            Dievčina sa ukázala ako dobrá manželka a kráľovský syn, ktorý sa teraz stal kráľom, bol taký šťastný, že na obra úplne zabudol. Prešlo sedem rokov a jeden deň, keď jedného rána, stojac na hradbách, uvidel obra, ako kráča k hradu. Vtedy si spomenul na svoj sľub a spomenul si aj na to, že kráľovnej o ňom nič nepovedal. Teraz jej to musí povedať a možno mu pomôže v jeho problémoch.

            Kráľovná mlčky počúvala jeho príbeh, a keď skončil, povedala len:

            „Nechaj túto záležitosť medzi mnou a obrom,“ a keď to povedala, obor vošiel do sály a postavil sa pred nich.

            „Priveď svojho syna,“ zvolal na kráľa, „ako si mi sľúbil pred siedmimi rokmi a jedným dňom.“

            Kráľ sa pozrel na svoju ženu, ktorá prikývla, a tak odpovedal:

            Nech ho najprv upraví jeho matka,“ a kráľovná vyšla zo sály, vzala kuchárovho syna, obliekla ho do princových šiat, priviedla ho k obrovi, ktorý ho chytil za ruku, a spolu vyšli na cestu. Neprešli ďaleko, keď sa obor zastavil a natiahol k chlapcovi palicu.

            „Keby mal tvoj otec túto palicu, čo by s ňou urobil?“ spýtal sa ho.

            „Keby mal môj otec túto palicu, zbil by psy a mačky, ktoré kradnú kráľovské mäso,“ odpovedal chlapec.

            „Ty si kuchárov syn!“ zvolal obor. „Choď domov k svojej matke.“ Obrátil sa chrbtom a zamieril rovno k hradu.

            „Ak sa ma tentoraz pokúsite oklamať, najvyšší kameň tohto zámku bude čoskoro najnižším,“ povedal a kráľ s kráľovnou sa zachveli, ale nemohli sa vzdať svojho chlapca.

            „Komorníkov syn je rovnako starý ako náš,“ zašepkala kráľovná, „obor nespozná rozdiel,“ vzala dieťa, obliekla ho do princových šiat a obor sa s ním pustil po ceste. Skôr ako došli ďaleko, zastavil sa a natiahol palicu.

            „Keby mal tvoj otec túto palicu, čo by s ňou urobil?“ spýtal sa obor.

            „Bil by psy a mačky, ktoré rozbíjajú kráľovské poháre,“ odpovedal chlapec.

            „Ty si syn komorníka!“ zvolal obor. „Choď domov k svojej matke.“ A otočil sa a zlostne sa vrátil do hradu.

            „Okamžite priveďte svojho syna,“ zreval, „alebo kameň, ktorý je na zámku najvyššie, bude najnižšie.“ A tentoraz priniesli skutočného princa.

            No hoci jeho rodičia horko plakali a zdalo sa im, že dieťa trpí všelijakými strašnými vecami, obor sa k nemu správal ako k vlastnému synovi, hoci mu nikdy nedovolil vidieť svoje dcéry. Chlapec vyrástol na veľkého chlapca a jedného dňa mu obor povedal, že sa bude musieť dlhé hodiny zabávať sám, pretože jeho čaká náročná cesta. A tak chlapec putoval na vrchol hradu, kde ešte nikdy nebol. Tam sa zastavil, lebo mu do uší udrel zvuk hudby, a keď otvoril dvere neďaleko seba, uvidel dievča sediace pri okne a držiace harfu.

            „Poponáhľaj sa a odíď, vidím, že obor je blízko,“ pošepkala mu narýchlo, „ale keď zaspí, vráť sa sem, lebo by som sa s tebou chcela porozprávať.“ A princ urobil, ako mu bolo povedané, a keď odbila polnoc, vrátil sa späť na vrchol hradu.

            „Zajtra,“ povedalo dievča, ktoré bolo dcérou obra, „zajtra si budeš môcť vybrať jednu z mojich dvoch sestier, ktorú si vezmeš, ale musíš odpovedať, že si nevezmeš ani jednu, ale iba mňa. To ho veľmi rozhnevá, lebo ma chce zasnúbiť so synom kráľa Zeleného mesta, ktorý sa mi vôbec nepáči.“

            Potom sa rozišli a na druhý deň, ako dievča povedalo, si obor zavolal k sebe svoje tri dcéry a rovnako aj mladého princa, s ktorým hovoril.

            „Teraz, syn kráľa Tethertownu, prišiel čas, aby sme sa rozišli. Vyber si jednu z mojich dvoch starších dcér za ženu a deň po svadbe si ju vezmeš do domu svojho otca.“

            „Daj mi radšej tú najmladšiu,“ odpovedal mladík a obrova tvár potemnela, keď ho počul.

            „Najprv musíš urobiť tri veci,“ povedal.

            „No povedz, urobím ich,“ odvetil princ a obor vyšiel z domu a povedal mu, aby ho nasledoval do chotára, kde sa chovali kravy.“

            „Sto rokov nikto nezametal tento chliev,“ povedal obor, „ale ak ho do večera, keď prídem domov, nevyčistíš tak, aby sa v ňom z jedného konca na druhý mohlo kotúľať zlaté jablko, zaplatíš za to svojou krvou.“

            Celý deň sa mladík namáhal, ale rovnako dobre sa mohol pokúsiť vyprázdniť oceán. Nakoniec, keď už bol taký unavený, že sa sotva mohol pohnúť, stála vo dverách najmladšia obrova dcéra.

            „Odlož svoju únavu,“ povedala a kráľov syn, ktorý si myslel, že môže zomrieť len raz, sa na jej príkaz zložil na zem a tvrdo zaspal. Keď sa zobudil, dievča zmizlo a chliev bol taký čistý, že zlaté jablko sa mohlo kotúľať od jedného konca k druhému. Prekvapene vyskočil a v tej chvíli vošiel obor.

            „Vyčistil si chliev, kráľovský synu?“ spýtal sa ho.

            „Vyčistil som ho,“ odpovedal.

            „No, keď si bol dnes taký aktívny, zajtra pokryješ tento príbytok perím z každého vtáka, inak za to zaplatíš svojou krvou,“ a vyšiel von.

            Ešte pred východom slnka vzal mladík luk a tulec, a vydal sa loviť vtáky. Vyšiel na vresovisko, ale v ten deň nebolo vidieť ani jedného vtáka. Nakoniec ho behanie sem a tam tak unavilo, že sa vzdal svojho úmyslu.

            „Je len jedna smrť, ktorou môžem zomrieť,“ pomyslel si. Potom na poludnie prišla k nemu obrova dcéra.

            „Si unavený, kráľovský syn?“ spýtala sa ho.

            „Som,“ odpovedal, „celé tieto hodiny som blúdil a padli len tieto dva drozdy, oba jednej farby.“

            „Odlož svoju únavu na trávu,“ povedala mu a on urobil, ako mu povedala, a rýchlo zaspal.

            Keď sa zobudil, dievča zmizlo, vstal a vrátil sa do chlieva. Keď sa priblížil, silno si pretrel oči a myslel si, že sa mu to len zdá, lebo ten bol krásne pokrytý rôznym perím, presne ako si obor prial. Vo dverách domu stretol obra.

            „Pokryl si ten chliev perím, kráľovský synu?“

            „Áno, urobil som to.“

            „No, keďže si bol dnes taký aktívny, mám pre teba ešte niečo! Vedľa jazera, ktoré vidíš, rastie jedľa. Na vrchole jedle je stračie hniezdo a v ňom päť vajec. Prinesieš mi tie vajcia na raňajky, a ak sa jedno rozbije alebo praskne, zaplatíš za to svojou krvou.“

            Skôr ako sa na druhý deň rozvidnelo, kráľov syn vyskočil z postele a utekal k jazierku. Strom nebolo ťažké nájsť, lebo vychádzajúce slnko svietilo červenou farbou na kmeň, ktorý bol od zeme po prvý konár vzdialený päťsto stôp. Znovu a znovu ho obchádzal a snažil sa nájsť nejaký uzlík, hoci aj malý, kam by mohol vložiť nohy, ale kôra bola celkom hladká a onedlho videl, že ak sa má vôbec dostať na vrchol, musí sa po ňom vyšplhať kolenami ako námorník. Bol však kráľovským synom a nie námorníkom, a to je rozdiel.

            Nemalo však zmysel stáť a pozerať na jedľu, musel sa aspoň pokúsiť urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, a pokúšal sa, až ho boleli ruky a kolená, pretože len čo sa prebojoval o niekoľko metrov vyššie, opäť sa zosunul späť. Raz sa vyšplhal o niečo vyššie ako predtým a v srdci mu svitla nádej, potom sa spustil dolu s takou silou, že ho ruky a kolená boleli viac ako kedykoľvek predtým.

            „Teraz nie je čas na zastavenie,“ povedal hlas dcéry obra, keď sa oprel o kmeň, aby nabral dych.

            „Bohužiaľ! Sotva som sa zdvihol vyššie, hneď som klesol dolu,“ odpovedal.

            „Skús to ešte raz,“ povedala, položila prst na strom a prikázala mu, aby naň položil nohu. Potom položila ďalší prst o niečo vyššie, a tak ďalej, kým nedosiahol vrchol, kde si straka postavila hniezdo.

            „Poponáhľaj sa s hniezdom,“ zvolala, „lebo otcov dych ma páli na chrbte.“ A škriabal sa dolu, ako najrýchlejšie vedel, ale dievčatko sa prstom zachytilo o konár na vrchole a muselo ho tam nechať. Bola však príliš zaneprázdnená, aby tomu venovala pozornosť, pretože slnko sa dostávalo vysoko nad kopce.

            „Počúvaj ma,“ povedala. „Túto noc budeme ja a moje dve sestry oblečené v rovnakých šatách a ty ma nespoznáš. Ale keď môj otec povie: „Choď k svojej žene, kráľovský synu,“ príď k tej, ktorej pravá ruka nemá malíček.“

            Tak išiel a dal vajcia obrovi, ktorý kývol hlavou.

            „Priprav sa na svoju svadbu,“ zvolal, „lebo svadba sa uskutoční ešte túto noc a ja zavolám tvoju nevestu, aby ťa privítala.“ Potom poslal po svoje tri dcéry a všetky vošli oblečené do zeleného hodvábu rovnakej módy a so zlatými krúžkami okolo hlavy. Kráľov syn sa pozeral z jednej na druhú. Ktorá bola najmladšia? Zrazu mu zrak padol na ruku prostrednej a na nej nebol malíček.

            „Aj tentoraz si dobre mieril,“ povedal obor, keď kráľovský syn položil ruku na plece najmladšej dcéry, „ale možno sa stretneme aj inokedy.“ A hoci predstieral, že sa smeje, nevesta videla v jeho očiach záblesk, ktorý ju varoval pred nebezpečenstvom.

            Svadba sa konala ešte v tú noc a sála sa zaplnila obrami a pánmi, ktorí tancovali, až sa dom triasol zhora nadol. Nakoniec sa všetci unavili, hostia odišli a kráľovský syn a jeho nevesta zostali sami.

            „Ak tu zostaneme do svitania, môj otec ťa zabije,“ zašepkala, „ale ty si môj manžel a ja ťa zachránim, ako som to urobila predtým.“ Rozkrojila jablko na deväť kúskov a dva kúsky položila k hlave postele, dva kúsky k nohám, dva kúsky k dverám do kuchyne, dva kúsky k veľkým dverám a jeden pred dom. Keď to bolo hotové a počula, ako obor chrápe, spolu s kráľovským synom sa potichu vykradla von. Prešla na druhú stranu do stajne, odkiaľ vyviedla modrosivú kobylu, vyskočila na jej chrbát a jej muž nasadol za ňou. O chvíľu nato sa obor prebudil.

            „Spíš?“ spýtal sa.

            „Ešte nie,“ odpovedalo jablko na čele postele, obor sa otočil a čoskoro chrápal rovnako hlasno ako predtým. O chvíľu sa opäť ozval.

            „Spíš?“

            „Ešte nie,“ odpovedalo jablko v spodnej časti postele a obor bol spokojný. Po chvíli zavolal tretíkrát: „Spíš?“

            „Ešte nie,“ odpovedalo jablko v kuchyni, ale keď o niekoľko minút položil otázku štvrtýkrát a dostal odpoveď od jablka za dverami domu, uhádol, čo sa stalo, a bežal sa do izby pozrieť.

            Posteľ bola studená a prázdna!

            „Otcov dych ma páli na chrbte,“ zvolalo dievča, „vlož ruku do ucha kobyly a čokoľvek tam nájdeš, hoď to za seba.“ A v uchu kobyly bola vetvička trnky, a keď ju hodil za seba, vyrástlo dvadsať míľ trnkového lesa takého hustého, že by ním ledva prešla lasica. A obor, ktorý kráčal bezhlavo vpred, sa do nej zachytil a tá mu ťahala vlasy a bradu.

            „To je jeden z trikov mojej dcéry,“ povedal si, „ale keby som mal svoju veľkú sekeru a nôž na drevo, dlho by som si cez to cestu nerobil.“ A odišiel domov a priniesol sekeru a nôž na drevo.

            Trvalo mu len krátko, kým si vysekal cestu cez trnky, a potom sekeru a nôž položil pod strom.

            „Nechám ich tam, kým sa nevrátim,“ šepkal si pre seba, ale počula ho vrana , ktorá sedela na konári nad ním.

            „Ak ich tam necháš,“ povedala vrana , „ukradneme ti ich.“

            „To viem,“ odpovedal obor, „tak ich musím vziať domov.“ Vzal ich teda domov a vydal sa na novú cestu.

            „Otcov dych ma páli na chrbte,“ zvolalo dievča na poludnie. „Vlož prst do ucha kobyly a hoď za seba všetko, čo v ňom nájdeš,“ a kráľov syn našiel úlomok sivého kameňa, hodil ho za seba a v okamihu sa medzi nimi a obrom rozprestieralo dvadsať míľ mohutných skál.

            „Triky mojej dcéry sú to najťažšie, čo ma kedy stretlo,“ povedal obor, „ale keby som mal svoju páku a páčidlo, dlho by mi netrvalo, kým by som si prerazil cestu aj cez tieto skaly.“ Ale keďže ich nemal, musel ísť domov a priniesť ich. Potom mu trvalo len krátko, kým si prerazil cestu cez skaly.

            „Nástroje tu nechám,“ zamrmlal nahlas, keď skončil.

            „Ak ich tu necháš, ukradneme ich,“ povedala mu vrana, ktorá sedela na kameni nad ním, a obor jej odpovedal:

            „Ak chceš, ukradni ich, nie je čas vrátiť sa.“

            „Otcov dych ma páli na chrbte,“ zvolalo dievča, „pozri sa do ucha kobyly, kráľovský syn, inak sme stratení.“ Pozrel sa a našiel malý mechúr plný vody, ktorý hodil za seba a stala sa z neho veľká priehrada. A obor, ktorý tak rýchlo kráčal vpred, sa nevedel zastaviť, vošiel priamo do jej stredu a utopil sa.

            Modrošedá kobyla cválala ďalej ako vietor a na druhý deň sa kráľov syn dostal na dohľad otcovho domu.

            „Zosadni a choď dnu,“ povedala nevesta, „a povedz im, že si si ma vzal. Ale dávaj pozor, aby ťa nepobozkal ani človek, ani zviera, lebo potom na mňa úplne zabudneš.“

            „Poslúchnem tvoje želanie,“ odpovedal a nechal ju pri bráne. Všetci, ktorí ho stretli, ho vítali a on prikázal otcovi a matke, aby ho nebozkávali. Ale keď ich pozdravil, jeho starý chrt mu skočil na krk a pobozkal ho na ústa. A potom si už na dcéru obra nespomenul.

            Celý ten deň sedela pri studni, ktorá bola blízko brány, a čakala, čakala, ale kráľov syn vôbec neprichádzal. Za tmy vyliezla na dub, ktorý tienil studňu, a tam ležala celú noc, čakala a čakala.

            Na druhý deň na poludnie išla žena obuvníka, ktorý býval neďaleko studne, načerpať vodu pre svojho muža, aby sa napil, a keď uvidela na hladine vody obraz dievčaťa, myslela si, že je to jej vlastný obraz.

            „Aká som pekná, to je isté,“ povedala, ako sa pozerala do studne, a keď sa zastavila, aby sa lepšie pozrela, džbán sa udrel o kamene a rozbil sa na kúsky a ona sa musela vrátiť k manželovi bez vody, čo ho nahnevalo.

            „Zbláznila si sa,“ povedal nahnevane. „Teraz choď ty, dcéra moja, a dones mi vodu na pitie.“ Dievča išlo a stalo sa jej to isté, čo jej matke.

            „Kde je voda?“ spýtal sa obuvník, keď sa vrátila, a keďže nedržala nič okrem rúčky džbánu, sám sa vybral k studni. Aj on uvidel odraz ženy v strome, ale pozrel hore, aby zistil, odkiaľ pochádza, a nad ním sedela najkrajšia žena na svete.

            „Poď dolu,“ povedal, „na chvíľu môžeš zostať v mojom dome.“ A dievča bolo veľmi rado a išlo s ním.

            Kráľ krajiny sa mal oženiť a mladí muži z celého dvora sa hrnuli k obuvníkovi, aby si kúpili pekné topánky, ktoré by si obuli na svadbu.

            „Máš peknú dcéru,“ hovorili, keď videli dievča sedieť pri práci.

            „Je pekná,“ odpovedal obuvník, „ale nie je to moja dcéra.“

            „Dal by som sto libier, aby som si ju mohol vziať,“ povedal jeden.

            „Aj ja!“ „Aj ja,“ zvolali ostatní.

            „Do toho mi nič nie je,“ odpovedal obuvník a mladíci mu prikázali, aby sa jej opýtal, či si jedného z nich vyberie za manžela, a aby im to povedal zajtra. Potom sa jej obuvník spýtal a dievča povedalo, že si vezme toho, kto so sebou prinesie mešec. Švec sa teda ponáhľal za mládencom, ktorý sa prvý prihovoril, ten sa vrátil, a keď dal ševcovi za správu sto libier, vyhľadal dievča, ktoré ho čakalo.

            „Si to ty?“ spýtala sa ho. „Som smädná, daj mi napiť zo studne, ktorá je tamto.“ Nalial si vodu do džbánu, ale nemohol sa pohnúť z miesta, kde bol; a tam zostal, kým neuplynulo mnoho hodín.

            „Odveďte toho hlúpeho chlapca,“ zvolalo napokon dievča na obuvníka, „mám ho dosť.“ Potom zrazu mohol chodiť a vybral sa do svojho domu, ale ostatným nepovedal, čo sa mu stalo.

            Na druhý deň prišiel jeden z ďalších mládencov a večer, keď obuvník odišiel a oni zostali sami, mu povedala: „Pozri, či je na dverách zámok.“ Mladík sa ponáhľal splniť jej príkaz, ale len čo sa dotkol zámky, prsty sa mu na ňu prilepili a musel tam zostať mnoho hodín, kým sa obuvník nevrátil a dievča ho nepustilo. S hlavou zvesenou sa vrátil domov, ale nikomu nepovedal, čo sa mu stalo.

            Potom prišiel na rad tretí muž a jeho noha zostala pripevnená k podlahe, kým ju dievča neuvoľnilo. A vďačne utiekol bez toho, aby sa za sebou čo i len raz obzrel.

            „Vezmi si mešec so zlatom,“ povedalo dievča obuvníkovi, „ja ho nepotrebujem a tebe sa viacej zíde.“ A obuvník ho vzal a povedal dievčaťu, že musí odniesť topánky na svadbu až na hrad.

            „Najradšej by som si kráľovho syna pozrela, kým sa ožení,“ vzdychla si.

            „Poď teda so mnou,“ odpovedal, „sluhovia sú všetci moji priatelia a nechajú ťa stáť v chodbe, ktorou prejde kráľov syn, a tiež celá spoločnosť.“

            Vyšli na hrad, a keď mladíci uvideli dievča, odviedli ju do sály, kde bola usporiadaná hostina, a naliali jej vína. Práve dvíhala pohár, aby sa napila, keď z neho vyšľahol plameň a z plameňa vyleteli dva holuby, jeden zlatý a druhý strieborný. Lietali okolo hlavy dievčaťa, keď vtom na zem spadli tri zrnká jačmeňa, strieborný holub klesol dolu a zhltol ich.

            „Keby si si spomenul, ako som upratovala chliev, dal by si mi môj podiel,“ zavrčal zlatý holub, a kým hovoril, spadli ďalšie tri zrná a strieborný holub ich zjedol ako predtým.

            „Keby si si spomenul, ako som pokryla perím celý chliev, dal by si mi môj podiel,“ zavrčal opäť zlatý holub, a keď prehovoril, padli ďalšie tri zrná a strieborný holub ich zjedol po tretí raz.

            „Keby si si spomenul, ako som dostala stračie hniezdo, dal by si mi môj podiel,“ zavrčal zlatý holub.

            Vtedy kráľovský syn pochopil, že mu prišli pripomenúť, na čo zabudol, a stratená pamäť sa mu vrátila, spoznal svoju ženu a pobozkal ju. Keďže však prípravy boli hotové, zdalo sa, že je škoda ich premárniť, a tak sa vzali druhýkrát a zasadli k svadobnej hostine.

[@ Poviedka zo Západnej vysočiny, Andrew Lang, Robert Hodosi]