12*23*/408*/ Víla Groacha na ostrove Lok ***(2,74k)

V dávnych časoch, keď sa v Bretónsku diali všelijaké podivuhodné veci, žil v dedinke Lanillis mladý muž menom Houarn Pogamm a dievča menom Bella Postik. Boli to bratranec a sesternica, a keďže ich matky boli veľké kamarátky a neustále sa navzájom navštevovali vo svojich domoch, často ich ukladali do jednej kolísky, a oni sa hrali a hádali pri svojich hrách.

            „Keď vyrastú, vezmú sa,“ hovorili si matky, ale práve keď všetci začali myslieť na svadobné zvony, obe matky zomreli, a bratranec a sesternica, ktorí nemali peniaze, išli slúžiť do jedného domu. To bolo, samozrejme, lepšie ako rozchod, ale nie také dobré ako mať vlastnú chalúpku, kde by si mohli robiť, čo sa im zachce, a čoskoro ich bolo počuť, ako si navzájom vyčítajú tvrdosť svojho osudu.

            „Keby sa nám podarilo kúpiť kravu a ošípanú na výkrm,“ šomral Houarn, „prenajal by som si od pána kúsok pôdy a potom by sme sa mohli vziať.“

            „Áno,“ odpovedala Bella s hlbokým povzdychom, „ale žijeme v takých ťažkých časoch a na poslednom jarmoku cena ošípaných opäť stúpla.“

            „Budeme musieť dlho čakať, to je jasné,“ odpovedal Houarn a vrátil sa k svojej práci.

            Vždy, keď sa stretli, opakovali svoje sťažnosti, až Houarnovi nakoniec došla trpezlivosť a jedného rána prišiel za Bellou a povedal jej, že odchádza hľadať svoje šťastie.

            Dievča bolo veľmi nešťastné, keď to počúvalo, a ľutovalo, že sa nepokúsilo urobiť všetko, čo bolo najlepšie. Prosila Houarna, aby ju neopúšťal, ale on ju nepočúval.

            „Vtáky,“ povedal, „lietajú, kým nedoletia na kukuričné pole, a včely sa nezastavia, kým nenájdu kvety, ktoré dávajú med, a prečo by mal mať človek menej rozumu ako ony? Tak ako ony, aj ja budem hľadať, kým nezískam, čo chcem – to znamená peniaze, aby som si mohol kúpiť kravu a ošípanú na výkrm. A ak ma miluješ, Bella, nebudeš sa pokúšať prekaziť plán, ktorý urýchli naše manželstvo.“

            Dievča videlo, že je zbytočné hovoriť viac, a tak smutne odpovedalo:

            „Tak teda choď, keď už musíš. Ale najprv sa s tebou rozdelím o všetko, čo mi rodičia zanechali.“ Odišla do svojej izby, otvorila malú truhlicu a vzala z nej zvonček, nôž a malú paličku.

            „Tento zvon,“ povedala, „je počuť na akúkoľvek vzdialenosť, ale zvoní len preto, aby nás varoval, že našim priateľom hrozí veľké nebezpečenstvo. Nôž oslobodí všetkých, ktorých sa dotkne, od kúziel, ktoré na nich boli uvalené; zatiaľ čo palica ťa prenesie, kamkoľvek budeš chcieť ísť. Dám ti nôž, aby ťa ochránil pred kúzlami čarodejníkov, a zvonček, aby ma upozornil na to, že ti hrozí nebezpečenstvo. Palicu si nechám pre seba, aby som k tebe mohla priletieť, ak ma budeš niekedy potrebovať.“

            Potom chvíľu plakali vo vzájomnom objatí a Houarn sa vydal na cestu do hôr.

            Ale v tých dňoch, ako aj v týchto, bolo veľa žobrákov a cez každú dedinu, ktorou prechádzal, chodili za Houarnom v húfoch a mýlili si ho s pánom, lebo nemal diery na šatách.

            „Tu sa nedá zbohatnúť,“ pomyslel si, „ toto je miesto na míňanie, a nie na zarábanie. Vidím, že musím ísť ďalej,“ a kráčal ďalej do Pont-avenu, pekného mestečka postaveného na brehu rieky.

            Sedel na lavičke pred hostincom, keď počul dvoch mužov, ktorí nakladali svoje mulice a rozprávali sa o Groache z ostrova Lok.

            „Kto je to Groacha?“ opýtal sa. „Nikdy som sa s takým menom nestretol.“ Muži mu odpovedali, že tak sa volá víla, ktorá býva v jazere a je bohatšia ako všetci králi na svete dokopy. Mnohí sa vydali na ostrov, aby sa pokúsili získať jej poklady, ale nikto sa nikdy nevrátil.

            Ako si to Houarn vypočul, ihneď sa rozhodol.

            „Pôjdem tam a aj sa vrátim,“ povedal furmanom. Tí naňho udivene hľadeli a prosili ho, aby nebol taký blázon a nezahadzoval svoj život takýmto hlúpym spôsobom. Ale on sa len zasmial a odpovedal, že ak mu povedia o inom spôsobe, ako si zaobstarať kravu a prasa na výkrm, nebude o tom viac rozmýšľať. Muži však nevedeli, ako by sa to dalo urobiť, a keď pokrútili hlavou nad jeho tvrdohlavosťou, nechali ho napospas osudu.

            Houarn teda zišiel k moru a našiel prievozníka, ktorý sa zaviazal, že ho odvezie na ostrov Lok.

            Ostrov bol veľký a takmer naprieč ním sa rozprestieralo jazero s úzkym otvorom do mora. Houarn zaplatil prievozníkovi, poslal ho preč a potom sa vydal na cestu okolo jazera. Na jednom konci zbadal malý čln natretý na modro a v tvare labute, ktorý ležal pod trsom žltých metiel. Pokiaľ mohol vidieť, labuť mala hlavu schovanú pod krídlom a Houarn, ktorý ešte nikdy žiadnu takúto loďku nevidel, sa k nej rýchlo vydal a vstúpil dovnútra, aby si ho mohol lepšie prezrieť. No sotva sa ocitol na palube, labuť sa náhle prebudila, hlava sa jej vynorila spod krídla, nohy sa začali pohybovať vo vode a o chvíľu už boli uprostred jazera.

            Len čo sa mladík spamätal z prekvapenia, pripravil sa skočiť do jazera a doplávať k brehu. Vták však uhádol jeho úmysly, ponoril sa pod vodu a odniesol Houarna so sebou do paláca víly Groachy.

            Ak ste neboli pod hladinou mora a nevideli ste všetky zázraky, ktoré sa tam ukrývajú, nemôžete si ani len predstaviť, ako vyzeral Groachin palác. Bol celý z mušlí, modrých, zelených, ružových, fialových, a bielych, ktoré sa navzájom prelínali, až sa nedalo určiť, kde sa končí jedna farba a začína druhá. Schodiská boli z krištáľu a každý jednotlivý schodík spieval ako lesný vták, keď ste naň položili nohu. Okolo paláca boli veľké záhrady plné všetkých rastlín, ktoré rastú v mori, s diamantmi namiesto kvetov.

            Vo veľkej sále ležala Groacha na pohovke zo zlata. Ružová a biela farba jej tváre pripomínala mušle v paláci, dlhé čierne vlasy mala prepletené šnúrami koralov a jej šaty zo zeleného hodvábu sa zdali byť vytvorené z mora. Pri pohľade na ňu sa Houarn zastavil, oslnený jej krásou.

            „Poď ďalej,“ povedala Groacha a postavila sa na nohy. „Cudzinci a pekní mladíci sú tu vždy vítaní. Nehanbi sa, ale povedz mi, ako si našiel cestu sem a čo chceš.“

            „Volám sa Houarn,“ odpovedal, „Lanillis je môj domov a snažím sa zarobiť dosť peňazí, aby som si mohol kúpiť malú kravu a ošípanú na výkrm.“

            „Nuž, to ľahko získaš,“ odpovedala, „nie je sa čoho obávať. Poď ďalej a užívaj si.“ A vyzvala ho, aby ju nasledoval do druhej sály, ktorej podlaha a steny boli vytvorené z perál, zatiaľ čo po stranách boli stoly obložené ovocím a vínom všetkých druhov; a kým jedol a pil, Groacha sa s ním rozprávala a rozprávala mu, že poklady, ktoré videl, pochádzajú zo stroskotaných lodí a do jej paláca ich priniesol čarovný prúd vody.

            „Nečudujem sa,“ zvolal Houarn, ktorý sa teraz cítil ako doma, „nečudujem sa, že ľudia na zemi majú o tebe toľko čo povedať.“

            „Bohatým sa vždy závidí.“

            „Za seba,“ dodal so smiechom, „žiadam len polovicu tvojho bohatstva.“

            „Ak chceš, môžeš ju mať, Houarn,“ odpovedala víla.

            „Čo tým myslíš?“ zvolal.

            „Môj manžel Korandón je mŕtvy,“ odpovedala, „a ak si to želáš, vydám sa za teba.“

            Mladík na ňu prekvapene hľadel. Mohla by si naozaj taká bohatá a krásna žena želať, aby sa stala jeho manželkou? Znova sa na ňu pozrel, na Bellu úplne zabudol a odpovedal:

            „Človek by bol naozaj blázon, keby odmietol takúto ponuku. Môžem ju prijať len s radosťou.“

            „Tak čím skôr sa to stane, tým lepšie,“ povedala Groacha a dala príkazy svojim sluhom. Keď to bolo hotové, poprosila Houarna, aby ju sprevádzal k rybníku na dne záhrady.

            „Príď právnik, príď mlynár, príď krajčír, príď spevák!“ zvolala a vytiahla oceľovú sieť; na každé vyzvanie sa objavila ryba a skočila do siete. Keď bola plná, vošla do veľkej kuchyne a všetky ich hodila do zlatého hrnca; ale nad bublaním vody sa Houarnovi zdalo, že počuje šepot slabých hláskov.

            „Kto to šepká v zlatom hrnci, Groacha?“ spýtal sa nakoniec.

            „Nie je to nič iné ako šumenie iskriaceho dreva,“ odpovedala; Houarnovi to však neznelo ani trochu podobne.

            „Už je to tu zas,“ povedal po krátkej odmlke.

            „Voda sa zohrieva a ryby z nej skáču,“ odpovedala; ale čoskoro sa hluk stal hlasnejším a podobal sa výkrikom.

            „Čo je to?“ spýtal sa Houarn a začal sa cítiť nepríjemne.

            „Len cvrčky na ohnisku,“ povedala a spustila pieseň, ktorá prehlušila výkriky z hrnca.

            Ale hoci Houarn mlčal, nebol taký šťastný ako predtým. Zdalo sa, že sa niečo pokazilo, a potom si zrazu spomenul na Bellu.

            „Je možné, že som na ňu tak skoro zabudol? Aký som nešťastník!“ pomyslel si, a zostal stáť bokom a pozoroval Groachu, kým vyprázdnila ryby na tanier a prikázala mu zjesť večeru, zatiaľ čo ona priniesla víno zo svojej pivnice v jaskyni.

            Houarn si sadol a vytiahol nôž, ktorý mu dal Bella, ale len čo sa čepeľ dotkla rýb, ich začarovanie skončilo a pred ním stáli štyria muži.

            „Houarn, zachráň nás, prosíme ťa, a zachráň aj seba!“ šepkali, neodvážiac sa zvýšiť hlas.

            „To ste museli byť vy, kto pred chvíľou kričal v hrnci!“ zvolal Houarn.

            „Áno, to sme boli my,“ odpovedali. „Rovnako ako ty sme prišli na ostrov Lok hľadať šťastie a rovnako ako ty sme súhlasili, že sa oženíme s Groachou, a sotva sa obrad skončil, premenila nás na ryby, ako to urobila všetkým našim predchodcom, ktorí sú stále v rybníku, kde sa k nim čoskoro pripojíš.“

            Keď to Houarn počul, vyskočil do vzduchu, akoby už cítil, že sa smaží v zlatom hrnci. Ponáhľal sa k dverám v nádeji, že tak unikne, ale Groacha, ktorá všetko počula, ho stretla na prahu. Okamžite mu prehodila cez hlavu oceľovú sieť a cez oká vykukli oči malej zelenej žabky.

            „Pôjdeš sa hrať s ostatnými,“ povedala a odniesla ho k rybníku.

            Práve v tej chvíli Bella, ktorá v mliekarni na farme odstreďovala mlieko, počula, ako prudko zacinkal jej čarovný zvonček.

            Pri tom zvuku zbledla, lebo vedela, že Houarn je v nebezpečenstve, a narýchlo sa prezliekla do hrubých šiat, ktoré nosila pri práci, a s čarovnou palicou v ruke opustila farmu.

            Kolená sa jej triasli, ale utekala čo najrýchlejšie ku krížovej ceste, kde palicu zabodla do zeme a pritom si šepkala verš, ktorý ju naučila matka:

            „Malá palica z jablone, Nad zemou a nad morom, Vzduchom ma sprevádzaj, Kamkoľvek sa vydám,“ a hneď sa z palice stal šikovný koník s ružičkou pri každom uchu a pierkom na čele. Stál celkom nehybne, kým sa naň Bella vyškriabala. Potom sa rozbehol a jeho tempo bolo čoraz rýchlejšie, až dievča napokon sotva videlo stromy a domy, ktoré sa mihali okolo. Ale aj keď bolo tempo rýchle, nebolo dosť rýchle pre Bellu, ktorá sa zastavila a povedala:

            „Lastovička nie je taká rýchla ako vietor, vietor nie je taký rýchly ako blesk. Ale ty, môj kôň, ak ma máš rád, musíš byť rýchlejší ako ony všetky, lebo je tu časť môjho srdca, ktorá trpí – najlepšia časť môjho srdca, ktorá je v nebezpečenstve.

            A kôň ju počul a cválal ako slama nesená búrkou, kým nedošli k úpätiu skaly zvanej Jelení skok. Tam sa zastavil, lebo žiadny kôň ani mulica, čo sa kedy narodili, nedokázali vyliezť na tú skalu. A Bella to vedela, a tak začala znova spievať:

            „Leonov kôň, ktorého som dostala, nad zemou, nad morom, i vo vzduchu mi buď sprievodcom, a všade ma zaveď,“ a keď dopovedala, koňovi sa skrátili predné nohy a roztiahli sa na krídla, zadné nohy sa zmenili na pazúry, po celom tele mu narástlo perie a ona si sadla na chrbát tohto veľkého vtáka, ktorý ju vyniesol na vrchol skaly. Tu našla hniezdo z hliny vystlané suchým machom a uprostred neho drobného mužíčka, čierneho a vráskavého, ktorý pri pohľade na Bellu vydal výkrik prekvapenia.

            „Ach, ty si to pekné dievča, ktoré ma malo prísť zachrániť!“

            „Zachrániť ťa!“ zopakovala Bella. „Ale kto si ty, môj malý priateľ?“

            „Som manžel Groachy z ostrova Lok a kvôli nej som tu.“

            „Ale čo robíš v tomto hniezde?“

            „Sedím na šiestich kamenných vajciach a nebudem prepustený, kým sa nevyliahnu.“

            Keď to Bella“ počula, začala sa smiať.

            „Chudáčik kohútik!“ povedala, „a ako ťa mám vyslobodiť?“

            „Tým, že vyslobodíš Houarna, ktorý je v moci Groachy.“

            „Ach! povedz mi, ako to môžem urobiť, a keby som mala obísť celé Bretónsko na kolenách, urobím to!“

            „Nuž, najprv sa musíš obliecť ako mladý muž a potom ísť hľadať Groachu. Keď ju nájdeš, musíš vymyslieť, ako sa zmocniť oceľovej siete, ktorá jej visí od pása, a navždy ju v nej zavrieť.“

            „Ale kde mám nájsť šaty mladého muža?“ spýtala sa.

            „Ukážem ti to,“ odpovedal, a kým hovoril, vytiahol si štyri svoje ryšavé vlasy a odfúkol ich, pričom si pritom niečo mrmlal. V okamihu sa štyri vlasy zmenili na štyroch krajčírov, z ktorých prvý niesol kapustu, druhý nožnice, tretí ihlu a štvrtý žehličku. Nečakajúc na rozkazy si sadli do hniezda, a pohodlne si prekrížili nohy a začali pripravovať oblek pre Bellu.

            Z jedného listu kapusty jej ušili kabát a druhý poslúžil na vestu, ale na široké nohavice, ktoré boli vtedy v móde, boli potrebné dva. Klobúk bol vystrihnutý zo stredu kapusty a pár topánok z hrubej stonky. A keď si ich Bella všetky obliekla, boli by ste ju považovali za pána oblečeného v zelenom zamate, podšitom bielym saténom.

            Vďačne sa mužíkom poďakovala a po niekoľkých ďalších pokynoch vyskočila na chrbát svojho veľkého vtáka a nechala sa odniesť na ostrov Lok. Keď sa tam ocitla, prikázala mu, aby sa premenil späť na palicu, a s ňou v ruke nastúpila do modrej loďky, ktorá ju odviezla do paláca mušlí.

            Groacha sa zdala byť nadšený, že ju vidí, a povedala jej, že nikdy predtým nevidela takého pekného mladého muža. Veľmi skoro zaviedla svojho návštevníka do veľkej sály, kde vždy čakalo víno a ovocie, a na stole ležal čarovný nôž, ktorý tam nechal Houarn. Nepozorovane ho Bella ukryla do vrecka svojho zeleného plášťa a potom nasledovala svoju hostiteľku do záhrady a k rybníku, v ktorom boli ryby, ktorých boky žiarili tisíckami rôznych farieb.

            „Ach, aké krásne, nádherné stvorenia!“ povedala. „Som si istá, že ma nikdy neomrzí pozerať sa na ne. A sadla si na breh, s lakťami na kolenách a bradou v dlaniach, s očami upretými na ryby, ktoré sa mihali okolo.

            „Nechcel by si tu zostať navždy?“ spýtala sa Groacha a Bella odpovedala, že si nič lepšie neželá.

            „Potom si ma musíš len vziať,“ povedala Groacha. „Ach, nehovor nie, lebo som sa do teba hlboko zamilovala.“

            „No, nepoviem nie,“ odpovedala Bella so smiechom, „ale najprv mi musíš sľúbiť, že mi dovolíš chytiť jednu z tých krásnych rýb do svojej siete.“

            „Nie je to také ľahké, ako to vyzerá,“ odvetila Groacha s úsmevom, „ale zober si túto sieť a skús svoje šťastie.“

            Bella vzala sieť, ktorú mu Groacha podala, a rýchlo sa otočila a hodila ju čarodejnici na hlavu.

            „Staň sa na tele tým, čím si na duši!“ zvolala a v okamihu sa z krásnej morskej víly stala ropucha, na ktorú bol hrozný pohľad. Usilovne sa snažila roztrhnúť sieť, ale nebolo to nič platné. Bella ju len ešte viac utiahla, hodila čarodejnicu do jamy, cez jej ústie prevalila veľký kameň a nechala ju tam.

            Keď sa priblížila k jazierku, uvidela veľký sprievod rýb, ktoré jej išli v ústrety a chrapľavými tónmi kričali:

            „Toto je náš pán a vládca, ktorý nás zachránil pred oceľovou sieťou a hrncom zlata!“

            „A ktorý vám vráti vaše správne tvary,“ povedala Bella a vytiahla z vrecka nôž. No práve keď sa chcela dotknúť prednej ryby, padol jej zrak na zelenú žabku, ktorá kľačala vedľa nej, s malými labkami prekríženými na srdiečku.

            Bella mala pocit, akoby jej prsty zvierali hrdlo, ale dokázala zakričať:

            „To si ty, môj Houarn? Si to ty?“

            „To som ja,“ zakvákal malý žabiak, a keď sa ho dotkol nôž, stal sa z neho opäť človek, vyskočil a zovrel ju v náručí.

            „Ale nesmieme zabudnúť na ostatných,“ povedala nakoniec a začala premieňať rybky do ich správnej podoby. Bolo ich toľko, že to trvalo dosť dlho. Práve keď skončila, prišiel trpaslík z Jelenieho skoku na voze ťahanom šiestimi kohútikmi, čo kedysi bolo šesť kamenných vajec.

            „Tu som!“ zvolal. „Zrušila si kúzlo, ktoré ma držalo, a teraz si poď po svoju odmenu,“ a keď zosadol z voza, zaviedol ich dolu do jaskýň plných zlata a drahokamov, a prikázal Belle a Houarnovi, aby si vzali, koľko chcú.

            Keď mali plné vrecká, Bella prikázala, aby sa z jej palice stal okrídlený voz, dosť veľký na to, aby ich aj so zachránenými mužmi odviezol späť do Lanillisu.

            Tam sa na druhý deň zosobášili, ale namiesto toho, aby sa usadili s malou kravičkou a prasiatkom na výkrm, po ktorých tak dlho túžili, mohli si kúpiť pozemky na míle ďaleko a každému mužovi, ktorého vyslobodili od Groachy, dali malé hospodárstvo, kde šťastne žil až do konca svojich dní.

[@ E. Souvestre, Andrew Lang, Robert Hodosi]