10*7*/339*/ Dve truhlice ***(3,34k)

Ďaleko, ďaleko uprostred borovicového lesa žila žena, ktorá mala vlastnú dcéru a aj nevlastnú dcéru. Odkedy sa jej narodila vlastná dcéra, matka jej dávala všetko, čo si len priala. A tak z nej vyrástla rovnako zlostná a nepríjemná dievčina, ako bola škaredá. Jej nevlastná sestra zasa v detstve tvrdo pracovala. Starala sa o domácnosť svojho otca, ktorý zomrel krátko po svojom druhom sobáši. Susedia ju mali radi pre jej dobrotu a pracovitosť rovnako ako i pre jej krásu.

S pribúdajúcimi rokmi sa rozdiel medzi oboma dievčatami stával čoraz výraznejším. A stará žena sa k svojej nevlastnej dcére správala horšie ako kedykoľvek predtým a vždy si hľadala zámienku, aby ju mohla zbiť alebo jej odoprieť jedlo. Na to jej stačilo čokoľvek, akákoľvek hlúposť. A jedného dňa, keď ju už nič lepšie nenapadlo, prikázala obom dievčatám spriadať, zatiaľ čo sedeli na nízkej rímse pri studni.

„A radšej si dávajte dobrý pozor na to, čo robíte,“ povedala, „lebo tú, ktorej sa priadza pretrhne ako prvej, zhodím dolu do studne.“

Samozrejme že si dala záležať na tom, aby ľan jej vlastnej dcéry bol jemný a silný, zatiaľ čo nevlastná dcéra mala len taký hrubý, ktorý by nikomu nenapadlo použiť. Ako sa dalo očakávať, o malú chvíľu sa úbohej dievčine pretrhla niť a stará žena, ktorá ju pozorovala spoza dverí, chytila nevlastnú dcéru za plecia a hodila ju do studne.

„To je tvoj koniec!“ povedala. Ale mýlila sa, pretože to bol len začiatok.

Dievča padalo dolu, dolu, a dolu. Zdalo sa, že studňa musí siahať až do samého stredu zeme, ale napokon sa jej nohy dotkli zeme a ona sa ocitla na poli, ktoré bolo krajšie ako letné pastviny v jej rodných horách. Stromy sa vlnili v jemnom vánku a v tráve tancovali kvety najjasnejších farieb. A hoci bola celkom sama, aj jej srdce tancovalo, pretože sa cítila šťastnejšia ako kedykoľvek predtým, odkedy jej zomrel otec. Kráčala teda ďalej cez lúku, až prišla k starému rozpadnutému plotu – takému starému, že bolo zázrakom, že sa vôbec udržal stáť, a vyzeralo to, akoby jeho opora závisela od starcových fúzov, ktoré sa po ňom rozliezali.

Dievča sa na chvíľu zastavilo a hľadalo miesto, kde by mohlo bezpečne prejsť. Ale skôr než sa stihla pohnúť, ozval sa od plota hlas:

„Neubližuj mi, dievčatko, som taký starý, taký starý, už mi veľa času neostáva.“

A dievča odpovedalo:

„Nie, neublížim ti, neboj sa ničoho.“ A potom zbadala miesto, kde bol plot nižší ako na iných miestach, a tak ho zľahka preskočila.

„Nech sa ti darí,“ povedala ohrada, keď dievčina kráčala ďalej.

            Čoskoro opustila lúku a zabočila na cestičku, ktorá viedla medzi dvoma kvetnatými živými plotmi. Priamo pred ňou stála pec a cez jej otvorené dvere videla hromadu bielych bochníkov.

            „Zjedz toľko chlebov, koľko chceš, ale neubližuj mi, dievčatko,“ zvolala pec. A dievčatko jej povedalo, aby sa ničoho nebála, lebo ona nikdy nikomu neublížila, a bola veľmi vďačná za dobrotu pece, ktorá jej dala taký krásny biely bochník. Keď ho dojedla do poslednej omrvinky, zavrela dvierka pece a povedala: „Dovidenia!“

            „Nech sa ti darí,“ povedala pec a dievčina odišla.

            Zrazu dostala veľký smäd a keď uvidela kravu s vedrom mlieka zaveseným na rohu, obrátila sa k nej.

„Podoj ma a vypi, koľko chceš, dievčatko,“ zvolala krava, „ale daj pozor, aby si nič nevyliala na zem, a neubližuj mi, lebo ja som nikdy nikomu neublížila.“

            „Ani ja,“ odpovedalo dievča, „ničoho sa neboj.“ Tak si sadla a dojila, kým sa vedro takmer nenaplnilo. Potom všetko vypila, až na malú kvapku na dne.

            „Teraz mi vyhoď všetko, čo zostalo, za kopytá a vedro mi opäť zaves na rohy,“ povedala krava. Dievča poslúchlo, pobozkalo kravu na čelo a odišlo.

            Od chvíle, keď dievčina spadla do studne, uplynulo už veľa hodín a slnko zapadalo.

            „Kde strávim noc?“ pomyslela si. A zrazu pred sebou uvidela bránu, ktorú si predtým nevšimla, a o ňu sa opierala veľmi stará žena.

            „Dobrý večer,“ povedalo dievča zdvorilo a stará žena odpovedala:

            „Dobrý večer, dieťa moje. Kiež by bol každý taký zdvorilý ako ty. Hľadáš niečo?“

            „Hľadám si nejaké miesto,“ odpovedalo dievča a žena sa usmiala a povedala:

            „Tak sa na chvíľu zastav, učeš mi vlasy a povieš mi, čo všetko dokážeš.“

            „Ochotne, babka,“ odpovedalo dievča. A začalo starenke česať vlasy, ktoré mala dlhé a biele.

            Takto prešlo pol hodiny a potom starenka povedala:

            „Keďže si si nemyslela, že si príliš dobrá na to, aby si ma učesala, ukážem ti, kde môžeš nájsť prácu. Buď obozretná a trpezlivá a všetko pôjde dobre.“

            Dievča jej teda poďakovalo a vybralo sa na farmu v malej vzdialenosti, kde sa zamestnalo dojením kráv a preosievaním obilia.

            Hneď ako sa na druhý deň ráno rozvidnelo, dievčina vstala a išla do kravína. „Určite musíte byť hladné,“ povedala a každú z nich postupne pohladkala. Potom priniesla zo stodoly seno, a kým ho jedli, pozametala kravín a na podlahu nanosila čistú slamu. Kravy boli tak spokojné s jej starostlivosťou, že stáli celkom pokojne, kým ich dojila, a nevyvádzali jej žiadne žarty, aké vyvádzali iným dojniciam, ktoré boli hrubé a nevychované. Keď skončila a chcela vstať zo stoličky, zistila, že okolo nej sedí celý kruh mačiek, čiernych, bielych a strakatých, ktoré všetky jedným hlasom zvolali: „Sme veľmi smädné, daj nám, prosím, trochu mlieka!“

            „Chudáčikovia moji,“ povedala, „samozrejme že ho dostanete.“ Vošla do mliekárne, nasledovaná všetkými mačkami, a každej dala malý červený tanierik. Ale skôr ako sa napili, všetky sa jej otreli o kolená a spokojne mňaukali na znak vďaky.

            Ďalšia vec, ktorú muselo dievča urobiť, bolo ísť do skladu a preosiať pšenicu cez sito. Kým sa venovala čisteniu pšenice od pliev, počula šuchot krídel a do okna priletel kŕdeľ vrabcov.

            „Sme hladné, daj nám trochu zrna! Daj nám trochu zrna!“ volali a dievča im odpovedalo:

            „Chúdence vtáčatá, samozrejme že vám dám!“ a rozsypala po zemi plnú hrsť. Keď dojedli, vyleteli jej na plecia a na znak vďaky mávali krídlami.

            Čas plynul a žiadna krava na celom vidieku nebola taká tučná a dobre udržiavaná ako tá jej a žiadna mliekáreň nemala toľko mlieka. Farmárova žena bola taká spokojná, že jej dávala vyšší plat a správala sa k nej ako k vlastnej dcére. Jedného dňa vyzvala táto panička dievčinu, aby prišla do kuchyne, a keď tam prišla, stará žena jej povedala: „Viem, že sa vieš postarať o kravy a ich mlieko; teraz sa pozrime, čo dokážeš okrem toho. Vezmi toto sito k studni, naplň ho vodou a dones mi ho domov bez toho, aby si po ceste vyliala čo i len kvapku.

            Dievčaťu sa pri tomto príkaze rozbúchalo srdce, lebo ako by mohla splniť príkaz svojej pani? Mlčala však a vzala sito a išla s ním k studni. Zastavila sa nad okrajom a naplnila ho až po okraj, ale len čo ho zdvihla, všetka voda vytiekla cez dierky. Znova a znova to skúšala, ale v sitku nezostala ani kvapka, a práve sa v zúfalstve chcela vrátiť dnu naprázdno, keď z oblohy priletel kŕdeľ vrabcov.

            „Popol! popol!“ cvrlikali, dievča sa na nich pozrelo a povedalo:

            „Nuž, nemôžem byť v horšej situácii, ako som, a tak poslúchnem vašu radu.“ A odbehla späť do kuchyne a naplnila si sito popolom. Potom ešte raz ponorila sito do studne a hľa, tentoraz z neho nezmizla ani kvapka vody!

            „Tu je to sito, pani,“ zvolalo dievča a išlo do izby, kde sedela starenka.

            „Si šikovnejšia, ako som čakala,“ odpovedala, „alebo ti pomohol niekto, kto sa vyzná v kúzlach?“ Dievča však mlčalo a starenka sa jej už na nič nepýtala.

            Uplynulo veľa dní, počas ktorých sa dievča venovalo svojej práci ako zvyčajne, ale jedného dňa si ju zavolala stará žena a povedala:

            „Mám pre teba ešte niečo, čo by si mala urobiť. Tu sú dve priadze, jedna biela a druhá čierna. Musíš ich vyprať v rieke, kým čierna nebude biela a biela čierna.“ A dievča ich vzalo do rieky a niekoľko hodín ich usilovne pralo, ale nech prala, ako chcela, ani trochu sa nezmenili.

            To je horšie ako sito, pomyslela si a už sa chcela zúfalo vzdať, keď vtom sa vzduchom rozľahlo šuchotanie krídel a na každej vetvičke brezy, ktorá rástla pri brehu, sedel vrabec.

            „Čierna na východ, biela na západ!“ spievali všetci naraz a dievča si osušilo slzy a znova sa cítilo odvážne. Zobrala čiernu priadzu, postavila sa tvárou k východu, ponorila ju do rieky a v okamihu sa stala bielou ako sneh, potom sa otočila na západ, podržala bielu priadzu vo vode a tá sa stala čiernou ako krídlo vrany. Obzrela sa na vrabce, usmiala sa a kývla im, a keď zamávali krídlami, rýchlo odleteli.

            Pri pohľade na priadzu stará žena onemela, ale keď konečne našla hlas, spýtala sa dievčaťa, ktorý čarodejník jej pomohol urobiť to, čo ešte nikto predtým neurobil. Nedostala však žiadnu odpoveď, lebo dievčina sa bála, aby neprivodila svojim malým priateľom problémy.

            Na mnoho týždňov sa pani zavrela vo svojej izbe a dievča sa venovalo svojej práci ako zvyčajne. Dúfala, že tým sa ťažké úlohy, ktoré jej boli uložené, skončili, ale mýlila sa, pretože jedného dňa sa stará žena náhle objavila v kuchyni a povedala jej:

            „Musím ťa podrobiť ešte jednej skúške, a ak ju zvládneš, budeš mať navždy pokoj. Tu sú priadze, ktoré si vyprala. Vezmi ich a utkaj z nich sieť, ktorá bude hladká ako kráľovské rúcho, a postaraj sa, aby bola utkaná do západu slnka.“

            „To je tá najľahšia vec, ktorú som dostala na starosť,“ pomyslelo si dievča, ktoré bolo dobrou priadkou. Keď však začala, zistila, že motúz sa každú chvíľu zamotáva a láme.

            „Ach, nikdy to nedokážem!“ zvolala napokon, oprela si hlavu o krosná a rozplakala sa, ale v tej chvíli sa otvorili dvere a do nich vstúpil sprievod mačiek, pekne jedna za druhou.

            „Čo sa deje, krásna dievčina?“ spýtali sa. A dievča odpovedalo: „Moja pani mi dala túto priadzu, aby som z nej utkala kus látky, ktorý musí byť hotový do západu slnka, a ja som ešte ani nezačala, lebo priadza sa láme, kedykoľvek sa jej dotknem.“

„Ak je to všetko, osuš si oči,“ povedali mačky, „zvládneme to za teba.“ A skočili na krosná a tkali tak rýchlo a zručne, že za krátky čas bola látka hotová a bola taká jemná, ako by ju nosil len sám kráľ. Dievčina bola pri pohľade na ňu taká nadšená, že každej mačke dala bozk na čelo, keď odchádzali z izby jedna za druhou tak, ako prišli.

            „Kto ťa naučil tejto múdrosti?“ spýtala sa starenka, keď dvakrát či trikrát prešla rukami po látke a nikde nenašla žiadnu nerovnosť.“ Dievča sa však len usmialo a neodpovedalo. Včas sa naučila, akú hodnotu má mlčanie.

            Po niekoľkých týždňoch poslala stará žena po svoju slúžku a povedala jej, že jej rok služby sa skončil a môže sa vrátiť domov, ale že dievča jej poslúžilo tak dobre, že dúfa, že by radšej zostalo s ňou. Na tieto slová však slúžka pokrútila hlavou a jemne odpovedala:

            „Bola som tu šťastná, pani, a ďakujem vám za vašu dobrotu, ale zanechala som za sebou nevlastnú sestru a nevlastnú matku, a rada by som bola opäť s nimi. Stará žena sa na ňu chvíľu dívala a potom povedala:

            „Nuž, musí to byť tak, ako chceš; ale keďže si pre mňa verne pracovala, dám ti odmenu. Teraz choď do podkrovia nad skladom a tam nájdeš veľa truhlíc. Vyber si tú, ktorá sa ti najviac páči, ale dávaj pozor, aby si ju neotvorila, kým ju neuložíš na miesto, kde si praješ, aby zostala.“

            Dievča vyšlo z izby, aby išlo do podkrovia, a len čo vyšlo von, našlo všetky mačky, ktoré na ňu čakali. Kráčali v sprievode, ako bolo ich zvykom, a nasledovali ju do podkrovia, ktoré bolo plné veľkých i malých truhlíc, jednoduchých i nádherných. Jednu zdvihla, pozrela sa na ňu a potom ju odložila, aby si prezrela inú, ešte krajšiu. Ktorú si má vybrať, žltú alebo modrú, červenú alebo zelenú, zlatú alebo striebornú? Dlho váhala a išla najprv k jednému a potom k druhému, keď počula mačacie hlasy, ktoré volali: „Vezmi si čiernu! Vezmi si čiernu!“

            Tie slová ju prinútili obzrieť sa okolo seba – žiadnu čiernu truhlicu nevidela. Ale kým mačky pokračovali vo svojom kriku, nazrela do niekoľkých kútov, ktoré zostali nepovšimnuté. A nakoniec objavila malú čiernu škatuľku, takú malú a takú čiernu, že ju bolo možné ľahko prehliadnuť.

            „Toto je truhlička, ktorá sa mi najviac páči, pani,“ povedalo dievča a odnieslo ju do domu. A stará žena sa usmiala, prikývla a rozlúčila sa s ňou. Dievča sa teda vydalo na cestu, keď sa rozlúčilo s kravami, mačkami a vrabcami, ktoré sa pri lúčení rozplakali.

            Kráčala ďalej a ďalej a ďalej, až sa dostala na rozkvitnutú lúku, a tam sa zrazu niečo stalo, nevedela čo presne, ale zrazu sedela na múre studne na dvore svojej macochy. Potom vstala a vošla do domu.

            Žena a jej dcéra sa pozerali, akoby sa premenili na kameň, ale macocha napokon zalapala po dychu:

            „Tak ty si predsa len živá! Nuž, šťastie bolo vždy proti mne! A kde si bola celý uplynulý rok? Potom dievčina rozprávala, ako nastúpila do služby v podsvetí a okrem platu si domov priniesla aj malú truhličku, ktorú by si rada postavila vo svojej izbe.

            „Daj mi peniaze a odnes tú škaredú truhličku von do svojej chyže,“ zvolala žena od zlosti a dievča, celkom vystrašené jej krikom, sa ponáhľalo preč so vzácnou truhličkou, ktorú si zvieralo na prsiach.

            Príbytok bol veľmi špinavý, pretože odkedy dievča spadlo do studne, nikto sa k nemu nepriblížil, ale ona ho vyčistila a pozametala, a potom položila malú truhličku na malú poličku v rohu.

            „Teraz ju môžem otvoriť,“ povedala si, odomkla ju kľúčom, ktorý visel na jej rukoväti, zdvihla veko, ale keď to urobila, takmer ju oslepilo svetlo, ktoré na ňu dopadlo. Nikto by si nikdy nepomyslel, že v tej malej čiernej škatuľke môže byť také množstvo krásnych vecí! Prstene, korunky, opasky, náhrdelníky – všetko z nádherných kameňov; a žiarili takým leskom, že nielen macocha a jej dcéra, ale aj všetci ľudia naokolo sa pribehli pozrieť, či v dome nehorí. Žene bolo, samozrejme, celkom zle od chamtivosti a závisti, a určite by si všetky šperky vzala pre seba, keby sa nebála hnevu susedov, ktorí jej nevlastnú dcéru milovali rovnako ako ju nenávideli.

            Ale ak nemohla ukradnúť truhlicu a jej obsah pre seba, mohla si aspoň zaobstarať inú podobnú a možno ešte bohatšiu. Povedala teda vlastnej dcére, aby si sadla na okraj studne, a hodila ju do vody presne tak, ako to urobila s tým druhým dievčaťom; a presne tak ako predtým na jej dne bola rozkvitnutá lúka.

            Macochina dcéra šliapala po ceste, po ktorej šliapala jej nevlastná sestra, a videla veci, ktoré videla ona; ale tu sa podobnosť skončila. Keď ju plot prosil, aby mu neubližovala, hrubo sa zasmiala a vytrhla niekoľko kolov, aby sa jej ľahšie prechádzalo; keď jej pec ponúkla chlieb, rozhádzala chleby po zemi a dupala po nich; a keď podojila kravu a vypila, koľko chcela, hodila zvyšok na trávu a odkopla vedro a vôbec ich nepočula, ako sa za ňou vraveli: „Za toto ťa postihne nemilá odmena!“

            K večeru došla k miestu, kde sa starenka opierala o stĺpik brány, ale prešla okolo nej bez slova.

            „To sa vo svojej krajine neviete správať?“ spýtala sa starena.

            „Nemôžem sa zastaviť a rozprávať, ponáhľam sa,“ odpovedalo dievča. „Je už neskoro a ja si musím nájsť miesto.“

            „Zastav sa a trochu ma učeš,“ povedala starenka, „a ja ti pomôžem nájsť miesto.“

            „Vskutku, učeš sa sama! Mám na práci niečo lepšie!“ A zabuchla bránu pred tvárou starenky a odišla. A nikdy nepočula slová, ktoré sa za ňou ozvali: „Za toto ťa postihne nemilá odmena!“

            Onedlho dievčina dorazila na statok, kde ju zamestnali, aby sa starala o kravy a preosievala obilie, ako to robila jej nevlastná sestra. Ale svoju prácu robila len vtedy, keď ju niekto strážil; inokedy bol kravín špinavý a kravy zle nakŕmené a zbité, takže kopali do vedra a snažili sa ju udrieť do zadku; a všetci hovorili, že nikdy nevideli také vychudnuté kravy a také nekvalitné mlieko. Čo sa týka mačiek, vyháňala ich a zle s nimi zaobchádzala, takže nemali ani chuť naháňať potkany a myši, ktoré teraz behali všade. A keď prišli vrabce prosiť o trochu obilia, nedarilo sa im o nič lepšie ako kravám a mačkám, lebo dievča po nich hádzalo topánky, až od strachu odleteli do lesa a ukryli sa medzi stromy.

Takto prešli mesiace, keď si jedného dňa pani zavolala dievča k sebe.

            „Všetko, čo som ti dala robiť, si robila zle,“ povedala, „ale dám ti ešte jednu šancu. Hoci nevieš pásť kravy ani oddeľovať zrno od pliev, možno dokážeš lepšie robiť iné veci. Preto vezmi toto sito k studni, naplň ho vodou a daj pozor, aby si ho priniesla naspäť bez toho, aby si vyliala čo i len kvapku.“

            Dievča vzalo sito a odnieslo ho k studni, ako to urobila jej sestra; ale žiadne vtáčiky jej neprileteli na pomoc a po tom, čo ho dvakrát alebo trikrát ponorila do studne, priniesla ho späť prázdne.

            „To som si myslela,“ povedala stará žena nahnevane, „kto je zbytočný v jednej veci, je zbytočný aj v druhej.“

            Možno si pani myslela, že sa dievča poučilo, ale ak áno, veľmi sa mýlila, pretože práca nebola o nič lepšia ako predtým. Zrazu po ňu poslala znova a dala svojej slúžke čiernu a bielu priadzu, aby ich vyprala v rieke, ale nemala nikoho, kto by jej prezradil tajomstvo, vďaka ktorému sa čierna zmení na bielu a biela na čiernu, a tak ich priniesla späť tak, ako boli. Tentoraz sa na ňu stará žena len zachmúrene pozrela, ale dievča bolo príliš spokojné samo so sebou, aby sa staralo o to, čo si o nej kto myslí.

            Po niekoľkých týždňoch prišla tretia skúška a ona dostala priadzu, aby ju spriadla, ako ju dostala jej nevlastná sestra pred ňou.

            Do miestnosti však nevstúpila žiadna mačka, ktorá by utkala sieť z jemnej látky, a pri západe slnka priniesla svojej panej len plnú náruč špinavej, zamotanej vlny.

            „Zdá sa, že na svete nie je nič, čo by si vedela urobiť,“ povedala stará žena a nechala ju samú.

            Čoskoro po tom sa skončil rok a dievča išlo za svojou pani, aby jej povedalo, že chce ísť domov.

            „Málo som si priala, aby som si ťa nechala,“ odpovedala stará žena, „lebo ani jednu vec si neurobila tak, ako si mala. Napriek tomu ti dám nejakú odmenu, preto choď do podkrovia a vyber si jednu z truhlíc, ktoré tam ležia. Ale dávaj pozor, aby si ju neotvorila, kým ju neuložíš tam, kde si praješ, aby zostala.“

            To bolo to, v čo dievča dúfalo, a tak sa potešilo, že bez toho, aby sa zastavilo a poďakovalo starej žene, bežalo čo najrýchlejšie do podkrovia. Boli tam truhlice, modré a červené, zelené a žlté, strieborné a zlaté; a tam v rohu stála malá čierna truhlica, presne taká, akú jej nevlastná sestra priniesla domov.

            „Ak je v tej malej čiernej skrinke toľko drahokamov, do tejto veľkej červenej sa ich zmestí dvakrát toľko,“ povedala si, a chytila ju a vydala sa na cestu domov, ani sa nešla rozlúčiť so svojou paňou.

            „Pozri, mami, pozri, čo som priniesla!“ zvolala, keď vošla do chalupy a v oboch rukách držala truhličku.

            „Ach, máš niečo úplne iné ako tú malú čiernu skrinku,“ odpovedala stará žena s radosťou. Dievča však bolo také zaneprázdnené hľadaním miesta, kde by mohla stáť, že si matku veľmi nevšímalo.

            „Najlepšie to bude vyzerať tu – nie, tu,“ povedala a položila ju najprv na jeden kus nábytku a potom na druhý. „Nie, veď je to príliš pekné na to, aby to stálo v kuchyni, umiestnime to do hosťovskej izby.“

            Matka s dcérou ju teda hrdo vyniesli na poschodie a položili na poličku nad krbom; potom odopli kľúč od kľučky a otvorili truhlicu. Tak ako predtým, aj teraz vyskočilo jasné svetlo, ktoré priamo nadvihlo veko, ale nevychádzalo z lesku šperkov, ale z horúcich plameňov, ktoré šľahali po stenách a spálili chalúpku a všetko, čo v nej bolo, a tiež macochu a jej dcéru.

            Tak ako kedysi, keď sa nevlastná dcéra vrátila domov, aj teraz sa všetci susedia ponáhľali pozrieť, čo sa stalo, no prišli neskoro. Zostala tam stáť len malá chyža, v ktorej nevlastná dcéra napriek svojmu bohatstvu žila šťastne až do konca svojich dní.

[@Thorpove príbehy, Andrew Lang, Robert Hodosi]