10*8*/340*/ Zlatníkovo bohatstvo ***(0,94k)

Bol raz jeden zlatník, ktorý žil v istej dedine, kde boli ľudia takí zlí, chamtiví a lakomí, ako len mohli byť, ale napriek svojmu okoliu bol tučný a prosperoval. Mal len jedného priateľa, ktorého mal rád, a to bol pastier kráv, ktorý sa staral o dobytok pre jedného z farmárov v dedine. Každý večer zlatník prechádzal k domu pastiera kráv a povedal: „Poď, ideme sa prejsť!“

Pastier kráv nemal rád večerné prechádzky, pretože, ako hovoril, celý deň pásol dobytok a bol rád, keď si mohol sadnúť, keď prišla noc; ale zlatník ho vždy prehovoril. A tak chudák musel ísť proti svojej vôli. To ho napokon tak rozčúlilo, že sa pokúšal vymyslieť, ako by sa mohol so zlatníkom pohádať, aby ho už viac neprosil, aby sa s ním prechádzal. Požiadal iného pastiera kráv o radu a ten mu povedal, že najlepšie by bolo ísť k nemu domov a zabiť zlatníkovu manželku.

 Pretože to bol hlúpy človek a v tej krajine neexistovali zákony, podľa ktorých by bol človek za takýto zločin určite potrestaný, vzal jedného večera pastier kráv veľkú palicu, prišiel do domu zlatníka, keď bola doma len pani Zlatníková, a udrel ju po hlave tak silno, že na mieste zomrela.

Keď sa zlatník vrátil a našiel svoju ženu mŕtvu, nič nepovedal, len ju vyniesol von do tmavej uličky, podoprel ju o stenu svojho domu a potom vyšiel na dvor a čakal. Onedlho išiel po uličke bohatý cudzinec a keď tam niekoho uvidel, ako sa domnieval, povedal:

„Dobrý večer, priateľu, dnes je ale krásna noc!“ Zlatníkova žena však nič nepovedala. Muž potom zopakoval svoje slová hlasnejšie, ale stále sa nedočkal odpovede. Tretíkrát zakričal: „Dobrý večer, priateľu! Si hluchý?“ ale postava neodpovedala. Vtedy sa cudzinec nahneval, lebo to považoval za veľmi hrubé správanie, zdvihol veľký kameň a hodil ho do pani Zlatníkovej, kričiac:

„Nech ťa toto naučí slušnému správaniu!“

Okamžite sa úbohá pani Zlatníková zvalila na zem; a keď si cudzinec všimol, čo urobil, zdesene ho okamžite chytil zlatník, ktorý s krikom vybehol von:

„Ty ničomník, zabil si mi ženu! Ach, ty nešťastník, spravodlivosť ťa neminie!“

S mnohými protestmi a výčitkami sa spolu zhovárali, pričom cudzinec prosil zlatníka, aby nič nehovoril a dobre mu zaplatil, aby odčinil smutnú nehodu. Nakoniec sa zlatník upokojil a súhlasil, že prijme od cudzinca tisíc zlatých, ktorý mu hneď pomohol pochovať jeho nebohú ženu, a potom sa ponáhľal do hosťovského domu, zbalil si veci a do rána bol preč, aby ho neobvinili a neodsúdili ako vraha svojej ženy. Veľmi skoro sa ukázalo, že zlatník má veľa peňazí navyše, takže sa ho ľudia začali vypytovať a napokon od neho žiadali, aby im povedal dôvod jeho náhleho zbohatnutia.

„Ach,“ povedal, „moja žena zomrela a ja som ju predal.“

„Ty si predal svoju mŕtvu ženu?“ kričali ľudia.

„Áno,“ povedal zlatník.

„Za koľko?“

„Za tisíc zlatých,“ odpovedal zlatník.

Dedinčania sa okamžite rozišli do svojich domov, každý chytil svoju ženu, zaškrtil ju a na druhý deň všetci odišli predať svoje mŕtve ženy. Prešli mnoho únavných míľ, ale od ľudí, ktorým ponúkali svoje mŕtve manželky na predaj, sa dočkali len tvrdých slov, smiechu alebo pokynov, ako sa dostať na najbližší cintorín. Nakoniec pochopili, že ich ten zlatník nejako podviedol. Preto sa ponáhľali domov, chytili nešťastného muža a bez toho, aby počúvali jeho výkriky a prosby, hnali ho na breh rieky a hodili ho na najhlbšie, najzúboženejšie a najodpornejšie miesto, aké našli.

„To ho naučí, aby si z nás viacej nerobil žarty,“ povedali si. „Keďže nevie plávať, utopí sa a my s ním už nebudeme mať žiadne problémy!“

Zlatník naozaj nevedel plávať, a len čo ho hodili do hlbokej rieky, potopil sa pod hladinu, a tak jeho nepriatelia odišli v presvedčení, že ho videli naposledy. V skutočnosti sa však napoly utopený dostal pri ďalší ohyb rieky, kde našťastie narazil na časť stromu alebo kríka, ktorá plávala takmer pod hladinou vody; držal sa tohto háčika a vďaka veľkému šťastiu sa nakoniec dostal na breh asi dve alebo tri míle po prúde rieky. Na mieste, kde pristál, narazil na peknú tučnú samicu byvola a hneď jej skočil na chrbát a odišiel domov. Keď ho ľudia z dediny uvideli, prekvapene vybehli von a povedali:

„Odkiaľ, preboha, pochádzaš a kde si vzal toho byvola?“

„Ach!“ povedal zlatník, „málo viete, aké rozkošné dobrodružstvá som zažil! Veď na tom mieste v rieke, kam ste ma hodili, som našiel lúky, stromy, pekné pastviny, byvoly a všelijaký iný dobytok. Vlastne som sa od nich len ťažko odtrhol, ale pomyslel som si, že vám o tom musím dať vedieť.

„Ach, ach!“ pomysleli si chamtiví dedinčania; „ak sú tam byvoly, ktoré sa dajú odtiaľ doviesť, pôjdeme po nejaké aj my. Povzbudení zlatníkom sa takmer všetci hneď na druhý deň ráno rozbehli k rieke; a aby sa rýchlo dostali na to krásne miesto, o ktorom im zlatník rozprával, priviazali si na nohy a na krk veľké kamene a jeden po druhom skákali do vody, ako najrýchlejšie mohli, a utopili sa. A kedykoľvek niektorý z nich mával rukami a zápasil, zlatník kričal:

„Pozrite sa, volá vás ostatných, aby ste prišli, našiel pekného byvola!“ A ostatní, ktorí ešte pochybovali, začali tiež skákať do rieky, až kým z nich nezostal ani jeden. Vtedy sa ľstivý zlatník vrátil, zobral si celú dedinu pre seba a naozaj veľmi zbohatol. Ale myslíte si, že bol šťastný? Ani trochu. Lži doteraz nikdy neurobili človeka šťastným. Veru, dostal sa na lep množstvu zlých a chamtivých ľudí, ale len vďaka tomu, že sám bol zlý a chamtivý; a ako sa ukázalo, keď tak zbohatol, veľmi pribral; a nakoniec bol taký tučný, že sa nemohol hýbať, a jedného dňa dostal mŕtvicu a zomrel, a nikoho na svete to ani trochu nezaujímalo.

[@ Pathanova poviedka, Andrew Lang, Robert Hodosi]

Vložiť komentár