11*05*/362*/ Príbeh o bankárovi a farmárovi ***(0,98k)

Jedného dňa kráčal po poľnej ceste lakomý bankár, ktorý tam stretol farmára, ktorý išiel tým istým smerom. Bankár bol veľmi bystrý, ako väčšina ľudí z jeho vrstvy, a lamentoval, že v ten deň nemal šancu zarobiť peniaze, ale pri pohľade na muža vpredu sa úžasne rozjasnil.

            „To je kus šťastia,“ povedal si. „Uvidím, či tento farmár nie je na niečo dobrý.“ A urýchlil svoje kroky.

            Keď si veľmi zdvorilo popriali dobrý deň, bankár povedal farmárovi:

            „Práve som si myslel, ako nudne som sa cítil, keď som vás uvidel. Ale keďže ideme rovnakou cestou, v takejto príjemnej spoločnosti mi bude cesta celkom krátka.“

            „Z celého srdca vám ďakujem,“ odpovedal farmár, „ale o čom sa budeme rozprávať? Mestský človek ako vy nebude mať záujem počúvať o dobytku a úrode.“

            „Ach,“ povedal bankár, „poviem vám, čo budeme robiť. Každý z nás povie tomu druhému ten najdivokejší príbeh, aký si dokáže predstaviť, a ten, kto prvý spochybní príbeh toho druhého, mu zaplatí sto dolárov.“

            S tým farmár súhlasil a poprosil bankára, aby začal, keďže bol z nich dvoch väčší. Pritom sa v súkromí rozhodol, že nech je to akokoľvek nepravdepodobné, nič ho nesmie prinútiť naznačiť, že bankárovmu príbehu neverí. Takto zdvorilo naliehaný veľký muž začal:

            „Jedného dňa som išiel po tejto ceste, keď som stretol kupca, ktorý cestoval s veľkým sprievodom tiav naložených tovarom.“

            „Veľmi pravdepodobné,“ zamrmlal farmár, „sám som niečo také videl.“

            „Nie menej ako stojedna tiav,“ pokračoval bankár, „všetky priviazané za nozdry, od nosa po chvost, a ťahajúce sa pozdĺž cesty takmer pol míle.“

            „No?“ povedal farmár.

            „Nuž, na najprednejšiu ťavu sa vrhol drak a vzniesol ju s námahou do vzduchu, a keďže boli všetky priviazané k sebe, ostatných sto tiav ich muselo nasledovať.“

            „Úžasná sila toho draka!“ povedal farmár. „Ale – no – áno, nepochybne; áno – no – stojedna tiav – a čo s nimi urobil?“

            „Pochybuješ o tom?“ dožadoval sa lakomý bankár.

            „Ani trochu!“ povedal dobrosrdečne farmár.

            „Nuž,“ pokračoval bankár, „stalo sa, že práve vtedy princezná susedného kráľovstva sedela vo svojej súkromnej záhrade. Jej slúžka jej česala vlasy, a ona sa pozerala nahor s hlavou zaklonenou dozadu, zatiaľ čo slúžka ťahala za hrebeň. Keď vtom sa jej nad hlavou vzniesol ten nešťastný drak so svojou korisťou; a na nešťastie ťavy práve vtedy mimoriadne silno kopli. Drak sa stratil a celých stojedna tiav spadlo princeznej priamo do ľavého oka!“

            „Chudáčik!“ povedal farmár, „je to také bolestivé, keď má človek niečo v oku.“

            „No,“ povedal bankár, ktorý sa teraz zahrieval pri svojej úlohe, „princezná pokrútila hlavou, vyskočila a zaklopala si rukou na oko. „Ach, bože!“ zvolala. „Mám niečo v oku, a ako sa to strašne hýbe!“

            „Vždy to tak je,“ poznamenal farmár, „to je úplná pravda. No, čo tá chudera urobila?“

            „Pri počutí jej výkriku jej pribehla na pomoc slúžka. „Dovoľte mi, aby som sa pozrela,“ povedala, a potiahla princeznú za mihalnice a z oka jej vyšla ťava, ktorú si slúžka vložila do vrecka…“ („Ach!“ zachrčal farmár) „a potom už len vyhrnula svoju zásteru a vylovila z princezninho oka ďalších sto tiav, ktoré si všetky strčila do vrecka.“

            Tu bankár zalapal po dychu ako ten, kto sa zadýcha, ale farmár sa naňho pomaly pozrel a spýtal sa: „A potom?“

            „Teraz mi už nič nenapadá,“ odpovedal bankár. „Okrem toho, to je koniec; čo na to poviete?“

            „Nádherné,“ odpovedal farmár, „a nepochybne úplne pravdivé!“

            „Tak, teraz je rad na vás,“ povedal bankár. „Veľmi sa teším na váš príbeh. Som si istý, že bude veľmi zaujímavý.“

            „Áno, myslím, že bude,“ odpovedal farmár a začal:

            „Môj otec bol veľmi zámožný človek. Mal päť kráv, tri páry volov, pol tucta býkov a množstvo kôz, ale zo všetkého svojho majetku mal najradšej kobylu. Bola to dobre chovaná kobyla – ach, veľmi pekná kobyla!“

            „Áno, áno,“ prerušil ho bankár, „pokračujte!“

            „Už začínam,“ povedal farmár, „nenáhlite ma! No a jedného dňa, ako sa nešťastne ukázalo, išiel na tej kobyle na trh s roztrhnutým sedlom, ktoré ju tak zovrelo, že keď prišli domov, mala na chrbte ranu veľkú ako dlaň.“

            „Áno,“ povedal bankár netrpezlivo, „čo ďalej?“

            „Bol jún,“ povedal farmár, ‚a vieš, ako je v júni vzduch plný prachových búrok, ktoré občas sprevádza dážď? Nuž, úbohé zviera dostalo do tej rany prach, ba čo viac, spolu s prachom aj nejaké zrnká pšenice. A stalo sa, že prach, horúčava a vlhko spôsobili, že tá pšenica vyklíčila a začala rásť!“

            „Pšenica rastie, keď má dobrú príležitosť,“ povedal bankár.

            „Áno, a potom sme sa dozvedeli, že na chrbte toho koňa bola taká veľká úroda pšenice, akú ste kedy videli na stoakrovom poli. Museli sme najať dvadsať mužov, aby ju zožali!“

            „Na žatvu sa zvyčajne musia najímať ďalší ľudia,“ povedal bankár.

            „A z chrbta tej kobyly sme dostali štyristo vriec pšenice!“ pokračoval farmár.

            „Dobrá úroda!“ zamrmlal bankár.

            „A váš otec,“ povedal sedliak, „chudák, ktorý má sotva dosť na to, aby udržal telo a dušu pohromade… (Bankár sa uškrnul, ale mlčal), prišiel k môjmu otcovi, pričom si pokorne zopäl ruky.“

            Bankár tu vrhol na svojho spoločníka zúrivý pohľad, ale zahryzol sa do pier a mlčal.

            „A povedal: „Už týždeň som neochutnal jedlo. Ach, veľký pán, požičajte mi z vášho skladu vrece pšenice a ja vám to vrátim.“

„Iste, susedko,“ odpovedal otec, „vezmi si, čo potrebuješ, a vráť, čo môžeš.“

            „No a?“ zadivil sa bankár so zúrivosťou v očiach.

            „Nuž, vzal si so sebou vrece pšenice,“ odpovedal sedliak, „ale nikdy ju nevrátil a dodnes je to dlh. Niekedy rozmýšľam, či kvôli tomu nepôjdem na súd.“

            Vtedy si lakomý bankár začal rýchlo prechádzať palcom hore-dolu po prstoch pravej ruky a jeho pery sa pohybovali v rýchlom výpočte.

            „Čo sa deje?“ spýtal sa farmár.

            „Pšenica je lacnejšia, zaplatím vám za pšenicu,“ povedal bankár s pokojom zúfalca, keď si spomenul, že podľa vlastnej dohody je povinný dať farmárovi sto dolárov.

            A dodnes sa v tých končinách hovorí, keď má človek dlh: „Daj mi peniaze, alebo ak nie to, daj mi aspoň pšenicu.“

[@ Z ústnej tradície, Andrew Lang, Robert Hodosi]