11*10*/367*/ Dobrodružstvá malej Maji ***(3,16k)

Kedysi dávno žila žena, ktorá mala peknú chalúpku a záhradu uprostred lesa. Celé leto bola celkom šťastná, keď sa starala o svoje kvety a počúvala spev vtákov na stromoch. Ale v zime, keď na zemi ležal sneh a okolo dverí vyli vlky, cítila sa veľmi osamelá a vystrašená. „Keby som len mala dieťa, s ktorým by som sa mohla rozprávať, hoci aj malé, aká by to bola útecha!“ povedala si. A čím viac snehu napadlo, tým častejšie si tieto slová opakovala. A napokon prišiel deň, keď už nemohla vydržať ticho a samotu, a vydala sa na cestu do najbližšej dediny, aby niekoho poprosila, aby jej predal alebo požičal dieťa.

            Sneh bol veľmi hlboký, siahal jej nad členky a trvalo jej takmer hodinu, kým prešla niekoľko sto metrov.

            „Týmto tempom bude tma, kým sa dostanem k prvému domu,“ pomyslela si a zastavila sa, aby sa obzrela. Zrazu spoza stromu pred ňou vystúpila malá žena v klobúku s vysokou korunou.

            „Toto je zlý deň na prechádzky! Ideš ďaleko?“ spýtala sa drobná žienka.

            „No, chcem ísť do dediny, ale neviem, ako sa tam dostanem,“ odvetila druhá.

            „A môžem sa spýtať, aká dôležitá záležitosť ťa tam vedie?“ spýtala sa malá žena, ktorá bola ozajstnou čarodejnicou.

            „Môj dom je taký ponurý, nemám sa s kým rozprávať, nemôžem v ňom zostať sama, a tak hľadám dieťa, je mi jedno, aké by bolo malé, ktoré by mi robilo spoločnosť.“

            „Ach, ak je to všetko, nemusíš ísť ďalej,“ odpovedala čarodejnica a strčila si ruku do vrecka. „Pozri, tu je jačmenné zrno, ako pozornosť ho dostaneš za dvanásť šilingov. Keď ho zasadíš do kvetináča a budeš ho hojne polievať, o pár dní uvidíš niečo zázračné.“

            Tento prísľub zdvihol žene náladu. S radosťou zaplatila cenu a hneď ako sa vrátila domov, vykopala dieru v kvetináči a vložila do nej semienko.

            Tri dni čakala, sotva odtrhla oči od kvetináča v jeho teplom kúte, a tretie ráno zbadala, že kým spala, vyrástol z neho  vysoký červený tulipán obalený zelenými listami.

            „Aký krásny kvet,“ zvolala žena a sklonila sa, aby ho pobozkala. Keď vtom sa červené okvetné lístky roztrhli a uprostred nich sa nachádzalo rozkošné dievčatko vysoké len jeden palec. Toto drobné stvorenie sedelo na matraci z fialiek a bolo prikryté prikrývkou z ružových listov. Otvorilo oči a usmialo sa na ženu, akoby ju poznalo celý život.

            „Ach, ty miláčik, už nikdy nebudem osamelá!“ zvolala nadšene a dieťa pokývalo hlavou, akoby chcelo povedať:

            „Nie, samozrejme, že nebudeš!“

            Žena nestrácala čas a vyhľadala priestrannú orechovú škrupinu, ktorú husto vystlala bielym saténom, a položila na ňu matrac s dieťaťom, ktoré nazvala Maja. To bola jej posteľ a stála na stoličke blízko miesta, kde spala jej pestúnka; ráno ju však vyzdvihla, položila na list uprostred veľkej misy s vodou a dala jej dva biele konské chlpy, aby nimi veslovala. Bola najšťastnejším dieťaťom, aké kto kedy videl, a celý deň si spievala vlastným jazykom, ktorému nikto iný nerozumel.

            Niekoľko týždňov žili spolu a nikdy sa neunavili svojou spoločnosťou, potom sa stalo strašné nešťastie. Jednej noci, keď pestúnka po ťažkej celodennej práci tvrdo spala, cez otvorené okno vyskočila dnu veľká, škaredá, mokrá žaba a zostala stáť. Pozerala na Maju, ktorá spala pod jej prikrývkou z ružových listov.

            „Bože môj, to je celkom pekné dievčatko,“ pomyslela si žaba, „bola by z nej pekná žena pre môjho syna.“ Vzala do úst kolísku z vlašského orecha a skočila s ňou na okraj potoka, ktorý pretekal záhradou.

            „Poď sa pozrieť, čo som ti priniesla,“ zavolala stará žaba, keď dorazila do svojho domova v bahne.

            „Kvák! kvák! kvák!“ povedal syn žabiak a s potešením sa pozeral na spiace dieťa.

            „Ticho, nerob taký hluk, lebo ju zobudíš!“ zašepkala matka žaba. „Chcem, aby sa stala tvojou ženou, a kým sa budeme pripravovať na svadbu, posadíme ju na list lekna uprostred potoka, aby nám nemohla utiecť.“

            Práve na tomto zelenom plávajúcom väzení sa Maja s prvými slnečnými lúčmi prebudila, vystrašená a zmätená. Postavila sa rovno na list, obzerala sa okolo seba, hľadajúc spôsob úniku, a keď ho nenašla, opäť si sadla a začala horko plakať. Napokon jej vzlyky počula stará žaba, ktorá mala veľa práce vo svojom domčeku na dne močiara, plietla rákosie do mäkkého koberca pre Majine nohy a nad vchodom uviazala trstinu a hrozno, aby to vyzeralo pekne pre nevestu.

            „Ach, to úbohé dieťa sa cíti stratené a nešťastné,“ pomyslela si ľútostivo, lebo jej srdce bolo láskavé. „Nuž, hneď to budem mať hotové a potom ju so synom pôjdeme vyzdvihnúť. Keď uvidí, aký je pekný, bude opäť celá usmiata.“ A o niekoľko minút sa obaja objavili pri liste.

            „Toto je tvoj budúci manžel. Videla si niekedy niekoho, kto by sa mu podobal?“ spýtala sa hrdá matka a postrčila ho dopredu. Ale po jedinom pohľade naň sa Maja len rozplakala ešte viac; a rybičky, ktoré žili v potoku, priplávali okolo, aby zistili, čo sa deje.

            „Je absurdné, že také pekné stvorenie si musí vziať manžela, ktorého nechce,“ hovorili si medzi sebou. „A navyše takého škaredého! Môžeme tomu však ľahko zabrániť.“ A striedavo ohlodávali stonku ľaliového listu tesne pri koreni, až sa napokon uvoľnila. Potom stonku vzali do úst a niesli Maju veľmi ďaleko, až sa z malého potôčika stala veľká rieka.

            Ach, ako sa Maja tešila z tej plavby, keď si už bola celkom istá, že žaby sa k nej viac nedostanú. Prešla okolo mnohých miest a všetci ľudia na brehoch sa k nej obracali a kričali:

            „Aké krásne dievčatko! Odkiaľ sa tu vzalo?“

„Aké milé dievčatko!“ štebotali i vtáky v kríkoch. A modrý motýľ sa do nej zamiloval a nechcel ju opustiť; preto si vyzliekla šerpu, ktorá sa k nemu práve hodila, a priviazala mu ju okolo tela, takže s týmto novým druhom koňa cestovala oveľa rýchlejšie ako predtým.

            Na nešťastie ju náhodou zbadal veľký chrobák, ktorý bzučal nad riekou, a chytil ju do pazúrov. Úbohý motýľ sa pri pohľade naň strašne vyľakal a usilovne sa snažil vyslobodiť. Našťastie sa mu podarilo uvoľniť sa od šerpy a odletel do slnečných lúčov. Maja však nemala také šťastie, a hoci jej chrobák zbieral med z kvetov na večeru a niekoľkokrát jej povedal, aká je pekná, nemohla sa pri ňom cítiť dobre. Chrúst si to všimol a zavolal svoje sestry, aby sa s ňou hrali, ale tie sa len hrubo pozerali a hovorili:

            „Kde si vzal tú čudnú bytosť? Je naozaj veľmi škaredá, ale človek by ju mal ľutovať, lebo má len dve nohy.“

            „Áno, a nemá žiadne tykadlá,“ dodala ďalšia; „a je taká chudá! No, náš brat má určite veľmi zvláštny vkus!“

            „To teda má!“ zopakovali ostatné. A opakovali to tak nahlas a tak často, že tomu nakoniec uveril aj on. Vyzdvihol ju zo stromu, kde ju predtým posadil, a položil ju na sedmokrásku, ktorá rástla pri zemi.

            Tu Maja zostala celé leto a naozaj nebola vôbec nešťastná. Odvážila sa chodiť na prechádzky sama, utkala si posteľ z niekoľkých stebiel trávy a dala si ju pod ďatelinový list, aby sa mohla kde ukryť. Červené košíčky, ktoré rástli v machu, držali v sebe toľko rosy, koľko len chcela, a chrúst ju naučil, ako získať med. Ale leto netrvá večne a čoskoro kvety zvädli a namiesto rosy napadol sneh, zem zamrzla a bol na nej ľad. Maja nevedela, čo si počať, lebo šaty mala obnosené ako handry. A hoci sa pokúšala zvinúť do suchého listu, lámal sa jej pod prstami. Čoskoro jej bolo jasné, že ak si nenájde iné útočisko, zomrie od hladu a zimy.

            Pozbierala teda všetku odvahu, opustila les a prešla cez cestu na pole, ktoré bolo v lete nádherné, plné vlniacej sa kukurice, ale teraz to bola len masa tvrdých stebiel. Putovala ďalej a nevidela nič okrem oblohy nad hlavou, až sa zrazu ocitla blízko otvoru, ktorý akoby viedol do podzemia.

            „V každom prípade tam bude teplo,“ pomyslela si Maja, „a možno mi tá osoba, ktorá tam žije, dá niečo na jedenie. V každom prípade na tom nemôžem byť horšie ako teraz.“ A odvážne kráčala chodbou. Zrazu prišla k dverám, ktoré stáli vedľa chodby. Otvorila ich a keď nazrela dnu, objavila celú miestnosť plnú kukurice. To jej dodalo odvahu a pokračovala ďalej rýchlejšie, až sa dostala do kuchyne, kde stará poľná myš piekla koláč.

            „Ty úbohé zvieratko,“ zvolala myš, ktorá nikdy predtým nič podobné nevidela, „vyzeráš byť vyhladovaná až na smrť! Poď si sem sadnúť, zohrej sa a ja sa s tebou podelím o večeru.“

            Maja sa takmer rozplakala od radosti nad láskavými slovami starej myši. Nepotrebovala žiadnu druhú ponuku, ale zjedla toho viac ako kedykoľvek v živote, hoci to ani neboli raňajky také veľké, ako pre kolibríka! Keď dojedla, natiahla ruku a usmiala sa a stará myš jej povedala:

            „Vieš rozprávať príbehy? Ak áno, môžeš zostať so mnou, kým slnko opäť nezačne hriať, a budeš mi pomáhať v mojom dome. Ale v zime je tu nuda, ak nemáš niekoho dosť šikovného, kto by ťa zabavil.“

            „Áno,“ odpovedala Maja, ktorá sa od svojej pestúnky naučila veľa príbehov a okrem toho zažila aj všetky svoje vlastné dobrodružstvá a úteky pred smrťou. Vedela aj to, ako sa má zametať izba, a nikdy nezabudla vstávať skoro ráno a mať všetko čisté a upratané pre starú myš.

            Zima teda príjemne ubiehala a Maja začala hovoriť o jari a o čase, keď bude musieť opäť vyraziť do sveta a hľadať svoje šťastie.

            „Ach, na to ešte chvíľu nemusíš myslieť,“ odpovedala poľná myš. „Na zemi majú príslovie: „Keď sa deň predĺži, zima zosilnie.“ Doteraz bolo celkom teplo, ale sneh môže napadnúť kedykoľvek. Nikdy nie je zima bez neho, a potom budeš veľmi vďačná, že si tu, a nie vonku! Ale trúfam si povedať, že pre mladú bytosť, ako si ty, je tu pokoj,“ dodala, „a pozvala som svojho suseda krtka, aby nás prišiel navštíviť. Celé tieto mesiace spal, ale počula som, že sa opäť prebúdza. Bola by si šťastné dievča, keby si vzal do hlavy, že sa s tebou ožení, lenže, žiaľ, je slepý a nevidí, aká si pekná.“ A za túto jeho slepotu bola Maja úprimne rada, pretože za manžela nechcela mať krtka.

            Zrazu však prišiel na sľúbenú návštevu, ale Maji sa aj tak vôbec nepáčil. Bol síce taký bohatý a vzdelaný, ako sa len dalo, ale nenávidel slnko, stromy a kvety, teda všetko, čo mala Maja najradšej. Pravdaže, keďže bol slepý, nikdy ich nevidel a ako mnohí iní ľudia si myslel, že všetko, čo nepozná, nestojí za poznanie. Ale Majine rozprávky ho bavili, hoci by jej to za nič na svete nedovolil znova uvidieť, a obdivoval jej hlas, keď spievala:

            „Mária, Mária, kam ideš? A kdeže rastie tvoja záhrada?

            Na vrchole stromu, a vôbec nie dolu; júj, ako som rada!“

Hoci jej povedal, že je to všetko nezmysel a že stromy a záhrady sú len hlúposť. A keď bude jeho ženou, naučí ju veci, ktoré sa naozaj oplatí vedieť.

            „Zatiaľ,“ povedal s veľavravnosťou, „som vyhĺbil chodbu z tohto domu do svojho, po ktorej môžeš chodiť; ale upozorňujem ťa, aby si sa nezľakla veľkého mŕtveho tvora, ktorý prepadol cez dieru v streche a leží na jednej strane chodby.“

            „Čo je to za stvorenie?“ opýtala sa Maja dychtivo.

            „Ach, to ti naozaj neviem povedať,“ odpovedal krtko ľahostajne. „Je obalené niečím mäkkým, má dve tenké nohy a z hlavy mu trčí dlhá ostrá vec.“

            „Je to vták,“ zvolala Maja radostne, „a ja milujem vtáky! Musel zomrieť od chladu,“ dodala a stíšila hlas. „Ach, dobrý pán Krtko, vezmite ma, aby som sa naň pozrela!“

            „Tak poď, lebo ja idem domov,“ odpovedal krtko. Zavolala na starú poľnú myš, aby ich sprevádzala, a všetci sa vydali na cestu.

            „Tu je ten vták,“ povedal krtko. „Ako som vďačný osudu, že zo mňa neurobil vtáka. Tie nevedia povedať nič iné, len trilili, trilili, a zomrú s prvým závanom chladu.“

            „Ach, áno, úbohé zbytočné stvorenie,“ odpovedala poľná myš. Ale kým sa rozprávali, Maja sa prikradla na druhú stranu, pohladila perie malej lastovičky a pobozkala jej oči.

            Celú tú noc ležala a myslela na lastovičku, ktorá ležala mŕtva na chodbe. Nakoniec to už nemohla vydržať, vykradla sa na miesto, kde sa skladovalo seno, a utkala si hrubý koberec. Potom išla k zásobám bavlny, ktorú poľná myš v lete nazbierala z niektorých bahenných kvetov, a oboje odniesla do chodby, podstrčila bavlnu pod vtáka a rozprestrela naň sennú prikrývku.

            „Možno si bola jednou z lastovičiek, ktoré mi v lete spievali,“ povedala. „Škoda, že som ťa nemohla znova oživiť, ale teraz už zbohom!“ A položila svoju tvár, mokrú od sĺz, na hruď vtáka. Určite cítila slabý pohyb na svojom líci? Áno, bolo to tam znova! Predpokladajme, že vták predsa len nebol mŕtvy, ale len bezvládny od chladu a hladu! Pri tejto myšlienke sa Maja ponáhľala späť do domu a priniesla niekoľko zrniek obilia a kvapku vody v liste. Priložila ho k lastovičkinmu zobáku, ktorý sa nevedomky otvoril, a keď sa napila vody, podala jej jedno zrnko za druhým.

            „Nerob hluk, aby nikto neuhádol, že nie si mŕtva,“ povedala. „Večer ti prinesiem ešte trochu jedla a poviem krtkovi, že musí tú dieru znova upchať, lebo chodba je príliš studená na to, aby som v nej mohla chodiť. A teraz zbohom.“ A odišla späť k poľnej myši, ktorá tvrdo spala.

Po niekoľkých dňoch Majinej pozornej starostlivosti sa lastovička cítila dosť silná na to, aby mohla rozprávať, a rozpovedala Maji, ako sa ocitla na mieste, kde ju našla. Skôr ako bola dostatočne veľká, aby mohla lietať veľmi vysoko, roztrhla si krídlo o ružový ker, takže nemohla dostatočne rýchlo letieť spolu so svojou rodinou a priateľmi, keď odlietali do teplejších krajín. Pri svojom rýchlom lete si ani nevšimli, že ich malá lastovička nie je s nimi. Napokon od samej únavy spadla na zem a musela sa skotúľať do diery v chodbe.

            Pre lastovičku bolo veľkým šťastím, že krt aj poľná myš si mysleli, že je mŕtva, a nerobili si s ňou starosti. Takže keď naozaj prišla jar, slnko hrialo, v lesoch rástli modré hyacinty a v živých plotoch prvosienky, lastovička bola rovnako vysoká a silná ako všetky jej spoločníčky.

            „Zachránila si mi život, drahá Maja,“ povedala, „ale teraz nastal čas, aby som ťa opustila,“ dodala, „ak mi nedovolíš, aby som ťa odniesla na chrbte ďaleko z tohto pochmúrneho väzenia.“

            Majine oči sa pri tej myšlienke zaiskrili, ale statočne pokrútila hlavou.

            „Áno, musíš ísť, ale ja musím zostať,“ odpovedala. „Poľná myška bola ku mne dobrá a ja ju nemôžem takto opustiť. Myslíš, že si dokážeš otvoriť dieru von?“ spýtala sa úzkostlivo. „Ak áno, mala by si začať hneď, lebo dnes večer máme večeru s krtkom a mojej pestúnke by sa vôbec nepáčilo, keby ťa našla, ako na tom pracuješ.“

            „To je pravda,“ odpovedala lastovička. Tak rýchlo prišla ku streche, ktorá napokon nebola veľmi vysoko nad nimi. Dala sa do práce so svojím zobákom a čoskoro pustila do tmavého priestoru záplavu slnečných lúčov.

            „Nechceš ísť so mnou, Maia?“ povedala. A hoci jej srdce túžilo po stromoch a kvetoch, odpovedala ako predtým:

            „Nie, nemôžem.“

            Tento jediný záblesk slnka bol na nejaký čas všetko, čo Maja zažila. Pretože nad dierou a okolo domu vyrástlo také husté obilie, že slnko takmer vôbec nebolo vidno. Hoci jej vtáčia priateľka jej stále chýbala, nemala čas na ničnerobenie, pretože poľná myš jej povedala, že sa čoskoro vydá za krtka, a preto musela priasť vlnu a bavlnu na svoje oblečenie. A keďže si nikdy v živote nevyrobila šaty, presvedčila štyri šikovné pavúky, aby strávili dni v podzemí a premenili vlnu a bavlnu na drobné šaty. Maji sa šaty páčili, ale nenávidela myšlienku na slepého krtka a nevedela, ako mu uniknúť. Večer, keď sa pavúky chystali na noc do svojich domovov, išla s nimi k dverám a čakala, kým vietor rozfúka kukuričné klasy a ona uvidí oblohu.

            „Keby teraz prišla lastovička,“ hovorila si, „išla by som s ňou až na koniec sveta.“ Ale lastovička nepriletela!

            „Tvoja výbava je hotová,“ povedala poľná myška jedného dňa, keď boli bobule červené a listy žlté, „a s krtkom sme sa rozhodli, že tvoja svadba bude o štyri týždne.“

„Ach, nie tak skoro! nie tak skoro!“ zvolala Maja a rozplakala sa, čo poľnú myš veľmi nahnevalo a vyhlásila, že Maja nemá viac rozumu ako iné dievčatá a nevie, čo je pre ňu dobré. Potom prišiel krtko a odniesol ju na svojom chrbte, aby si pozrela nový domček, ktorý pre ňu vykopal a ktorý bol tak hlboko pod zemou, že Majine drobné nožičky by ju nikdy nedokázali doniesť ani tak vysoko ako bol príbytok poľnej myši, odkiaľ by mohla vidieť slnečné svetlo. Ako dni plynuli, jej srdce bolo čoraz ťažšie a ťažšie, a posledný večer sa vyplazila na pole medzi strnisko, aby sa pozrela na západ slnka, kým sa s ním navždy rozlúči.

            „Zbohom, zbohom,“ povedala, „a zbohom mojej malej lastovičke. Ach! keby len vedela, prišla by mi pomôcť.“

            „Trilili, trilili,“ zaštebotal hlas tesne nad ňou a lastovička sa vedľa nej zniesla na zem. „Vyzeráš smutne; naozaj sa necháš oženiť s tým škaredým krtkom?“

            „Čoskoro zomriem, to je jedna útecha,“ odpovedala s plačom. Ale lastovička len povedala:

            „Ticho, ticho, nasadni mi na chrbát, ako som ti už povedala, a ja ťa odnesiem do krajiny, kde vždy svieti slnko, a ty čoskoro zabudneš, že taký tvor ako krtko vôbec existuje.“

            „Áno, pôjdem,“ povedala Maja.

            Vtedy lastovička silným zobákom odtrhla jedno z kukuričných stebiel a prikázala jej, aby jej ho bezpečne priviazala na krídlo. A vyštartovali, leteli, leteli na juh mnoho dní.

            Ó, ako sa Maja tešila, že opäť vidí krásnu zem! Stokrát túžila, aby sa lastovička zastavila, ale ona jej vždy povedala, že to najlepšie ju ešte len čaká. A tak leteli ďalej a ďalej, zastavovali sa len na krátke odpočinutie, až dorazili na miesto pokryté vysokými bielymi mramorovými stĺpmi. Niektoré z nich sa vypínali veľmi vysoko, ovinuté viničom, z ktorého vykúkali nekonečné hlavy lastovičiek, iné ležali natiahnuté medzi kvetmi, bielymi, žltými a modrými.

            „Tam hore bývam,“ povedala lastovička a ukázala na najvyšší zo stĺpov. „Ale taký domček by sa ti nikdy nehodil, lebo by si z neho mohla vypadnúť a zabiť sa. Vyber si teda jednu z tých kvetín dole, budeš ju mať len pre seba a celú noc budeš spať schúlená v jej listoch.“

            „Ja si vezmem tento,“ odpovedala Maja a ukázala na biely kvet v tvare hviezdy s drobným červeným a žltým vencom uprostred a dlhou stonkou, ktorá sa kolísala vo vetre. „Ten je zo všetkých najkrajší a tak sladko vonia.“ Potom sa k nemu lastovička spustila; keď sa však priblížili, uvideli maličkého panáčika s korunkou na hlave a krídlami na pleciach, ako balansuje na jednom z listov. „Ach, to je kráľ kvetinových duchov,“ zašepkala lastovička. A kráľ natiahol ruky k Maji a pomohol jej zoskočiť z lastovičkinho chrbta.

                        „Dlho som na teba čakal,“ povedal, „a teraz si konečne prišla, aby si sa stala mojou kráľovnou.“

            Maja sa usmiala a zostala stáť vedľa neho. Vtedy všetky víly, ktoré prebývali v kvetoch, sa ponáhľali, aby jej priniesli darčeky; a najlepší z nich bol pár krásnych modrých priesvitných krídel, pomocou ktorých vedela lietať tak dobre ako jedna z nich.

            A tak namiesto svadby s krtkom bola malá Maja korunovaná za kráľovnú a víly tancovali okolo nej v kruhu, zatiaľ čo lastovička spievala svadobnú pieseň.

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]