11*11*/368*/ Diamant sa reže diamantom ***(2,23k)

V jednej hindustánskej dedine žil kedysi obchodník, ktorý napriek tomu, že vstával skoro, tvrdo pracoval a neskoro odpočíval, zostával veľmi chudobný a smola ho tak prenasledovala, že sa nakoniec rozhodol odísť do ďalekej krajiny a tam skúsiť šťastie. Uplynulo dvanásť rokov, šťastie sa obrátilo a on si nahromadil veľké bohatstvo. Mal teda dostatok prostriedkov, aby si zabezpečil pohodlie do konca svojich dní, a tak opäť pomyslel na svoju rodnú dedinu, kde chcel stráviť zvyšok svojho života medzi svojimi ľuďmi. Aby mohol svoje bohatstvo bezpečne preniesť cez mnohé únavné míle, ktoré ho delili od jeho domova, kúpil si niekoľko nádherných šperkov, ktoré zavrel do malej skrinky a nosil ich ukryté na svojom tele. A aby na seba neupozornil zlodejov, ktorí sa pohybovali na okolitých cestách a živili sa okrádaním pocestných, začal svoje putovanie v chudobných šatách človeka, ktorý nemá čo stratiť.

            Takto pripravený rýchlo cestoval a za niekoľko dní cesty prišiel k mestu, kde sa rozhodol kúpiť si lepšie šaty a – teraz, keď sa už nebál zlodejov – vyzerať viac ako boháč, ktorým sa stal. V novom odeve vstúpil do mesta a pri veľkej bráne našiel bazár, kde medzi mnohými obchodmi plnými drahých hodvábov, kobercov a tovaru zo všetkých krajín bol jeden krajší ako všetky ostatné. Tam, uprostred tovaru rozprestretého tak, aby bol čo najvýhodnejší, sedel majiteľ a fajčil dlhú striebornú fajku. A tak sa k nemu kupec priklonil, zdvorilo pozdravil majiteľa, sadol si tiež a začal nakupovať. Majiteľ obchodu, menom Béka Mul, bol veľmi bystrý človek, a keď sa s obchodníkom rozprával, čoskoro si bol istý, že jeho zákazník je bohatší, ako sa zdá, a snaží sa to zatajiť. Keď sa uskutočnili určité nákupy, pozval novo-prichádzajúceho, aby sa občerstvil, a o krátky čas sa spolu príjemne rozprávali. V priebehu rozhovoru sa Béka Mul spýtal kupca, kam cestuje, a keď počul meno dediny, poznamenal:

            „Ach, na tej ceste by ste si mali dávať pozor. Je to veľmi zlé miesto kvôli zlodejom.“

            Kupec pri týchto slovách zbledol. Pomyslel si, že by bolo veľmi trpké, keby ho práve na konci cesty okradli o všetko bohatstvo, ktoré si s takou starostlivosťou nahromadil. Ale tento nevýrazný a prosperujúci Béka Mul to určite musí vedieť najlepšie, a tak vzápätí povedal:

            „Drahý pane, mohol by si mi preukázať láskavosť a na chvíľu mi zamknúť do trezoru malú truhličku? Keď sa dostanem do svojej dediny, mohol by som si priviesť pol tucta statných mužov z vlastného rodu a znovu si ju vyžiadať.“

            Predavač pokrútil hlavou. „To by som nemohol,“ odpovedal. „Je mi to ľúto, ale do takýchto vecí mi nič nie je. Bál by som sa do toho pustiť.“

            „Ale,“ prosil kupec, „ja v tomto meste nikoho nepoznám a ty určite musíš mať nejaké miesto, kde máš svoje vlastné drahocenné veci. Urob to, prosím, ako veľkú láskavosť.“

            Béka Mul stále zdvorilo, ale rozhodne odmietal; ale kupec, ktorý cítil, že teraz prezradil, že je bohatší, ako sa zdalo, a nechcel, aby sa o tom dozvedelo viac ľudí, keď sa bude pýtať inde, naňho stále naliehal, až nakoniec súhlasil. Kupec predložil malú škatuľku so šperkami a Béka Mul mu ju zavrel do pevnej truhlice s inými drahokamami, a tak sa s mnohými sľubmi a komplimentmi rozišli.“

            Na mieste, ako je východný bazár, kde obchody ležia so širokými otvorenými priečeliami a ich tovar je vystavený nielen vnútri, ale aj vonku na terasách a verandách vyvýšených niekoľko stôp nad verejnou cestou, nemohol taký dlhý rozhovor, ako bol ten medzi Béka Mulom a obchodníkom, nevzbudiť pozornosť ostatných majiteľov obchodov v úzkej uličke. Keby to len kupec bol vedel, takmer každý majiteľ obchodu v tejto štvrti bol zlodej, a najchytrejší a najväčší z nich bol Béka Mul. Ale on to nevedel, len sa nemohol ubrániť pocitu, že sa takto rozlúčil s celým svojím bohatstvom v prospech cudzinca. A tak, keď sa potuloval ulicou a sem-tam niečo nakúpil, podarilo sa mu tak či onak položiť niekoľko otázok o poctivosti Béka Mula a každý darebák, ktorého oslovil, vediac, že v otázke je nejaký dobrý dôvod, a dúfajúc, že za to dostane nejaký podiel z koristi, odpovedal samou chválou Béka Mula ako vzoru všetkých cností.

            Takto sa obchodník zbavil obáv a s pomerne ľahkým srdcom sa vydal na cestu do svojej dediny a asi o týždeň sa vrátil do mesta s poltuctom mladých statných synovcov a priateľov, ktorých si najal, aby mu pomohli odniesť domov jeho drahocennú truhlicu.

            Na veľkom trhovisku v strede mesta kupec opustil svojich priateľov a povedal, že pôjde po truhlicu so šperkami a vráti sa k nim, s čím súhlasili, a tak odišiel. Keď prišiel k obchodu Béka Mula, pristúpil k nemu a pozdravil ho.

            „Dobrý deň, drahý pane,“ povedal. Ten sa však tváril, že ho nevidí. Zopakoval teda pozdrav. „Čo chceš?“ vyštekol Béka Mul, „už dvakrát si povedal svoj „dobrý deň,“ prečo mi nepovieš, čo potrebuješ?“

            „Ty si ma nepamätáš?“ spýtal sa obchodník.

            „Pamätať si teba?“ zavrčal druhý, „nie, prečo by som mal? Mám čo robiť, aby som si zapamätal dobrých zákazníkov, a nemusím si pamätať každého žobráka, ktorý príde s prosbou o milodar.“

            Keď to obchodník počul, začal sa triasť.

            „Drahý pane!“ zvolal, „určite si pamätáš na mňa a na tú malú škatuľku, ktorú som ti dal na starosť? A sľúbil  si – áno, naozaj, sľúbil si veľmi láskavo – že sa môžem vrátiť, aby som si ju vyzdvihol, a…“

„Ty darebák,“ zreval Béka Mul, „vypadni z môjho obchodu! Vypadni, ty drzý darebák! Každý vie, že nikdy nikomu neschovávam poklady; mám dosť práce, aby som si udržal svoje vlastné! Choď preč! Vypadni!“ S týmito slovami začal obchodníka vytláčať z obchodu, a keď sa chudák vzpieral, dvaja z okoloidúcich prišli Béka Mulovi na pomoc a vyhodili obchodníka na cestu ako balík tovaru, ktorý spadol z ťavy. Pomaly sa zdvihol z prachu, pomliaždený, potlčený a krvácajúci. Ale v tele necítil žiadnu bolesť, iba strašný otupujúci pocit, že je predsa teraz úplne zničený a stratený! Pomaly sa odtiahol o kúsok ďalej od miesta, kde ešte stále stál medzi rozhádzanými hodvábmi a kobercami ten tučný a zúrivý Béka Mul. A keď prišiel k priateľskej stene, skrčil sa, oprel sa o ňu a hlavu si položil do dlaní, aby sa oddal agónii utrpenia a zúfalstva.

            Sedel tam nehybne ako skamenený, zatiaľ čo okolo neho padala tma. A keď okolo jedenástej v noci prechádzal okolo istý veselý mladík menom Kúši Ram s priateľom, uvidel kupca sedieť zhrbeného pri stene a poznamenal: „Zlodej, bezpochyby.“ „Mýliš sa,“ odvetil druhý, „zlodeji nesedia takto na očiach ľudí ani v noci.“ A tak tí dvaja prešli ďalej a viac naňho nemysleli. Okolo piatej hodiny nasledujúceho rána sa Kúši Ram opäť vracal domov, keď na svoje počudovanie uvidel nešťastného obchodníka stále sedieť tak, ako ho videl sedieť pred niekoľkými hodinami. S človekom, ktorý celú noc sedí na otvorenej ulici, sa určite musí niečo diať, a tak sa Kúši Ram rozhodol zistiť, čo to je; pristúpil k obchodníkovi a jemne ho potriasol za rameno. „Kto ste?“ spýtal sa ho. „A čo tu robíte? Ste chorý?“

            „Chorý?“ povedal obchodník dutým hlasom, „áno, chorý na chorobu, na ktorú nie je liek.“

            „Ach, nezmysel!“ zvolal Kúši Ram. „Poď so mnou, poznám liek, ktorý ťa vylieči, myslím.“ Mladý muž chytil kupca za ruku, zdvihol ho na nohy a odvliekol ho do svojho príbytku, kde mu najprv dal veľký pohár vína a potom, keď ho občerstvil jedlom, ho vyzval, aby vyrozprával svoje dobrodružstvá.“

Medzitým si kupcovi spoločníci na trhovisku ako tupé osoby mysleli, že keď sa nevrátil, musel ísť domov sám; a len čo ich unavilo čakať, vrátili sa do svojej dediny a nechali ho, aby sa postaral sám o svoje záležitosti. Bol by teda dopadol zle, keby nebolo jeho záchrancu Kúši Rama, ktorému ešte ako chlapcovi zanechali veľké množstvo peňazí a nikto mu neporadil, ako ich má minúť. Bol veľmi duchaprítomný, dobrosrdečný a chytrý, ale peniaze rozhadzoval ako vodu a spravidla na najbližšiu vec alebo osobu, ktorá mu stála v ceste, a tou bol, žiaľ, najčastejšie on sám! Teraz si však vzal do hlavy, že sa s týmto nešťastným obchodníkom spriatelí. A tak si zaumienil, že mu pomôže; obchodník pocítil, že sa mu vrátila sebadôvera, a bez ďalších rečí vyrozprával všetko, čo sa stalo.

            Kúši Ram sa od srdca zasmial pri predstave, že by niekto cudzí zveril svoje bohatstvo Béka Mulovi.

            „Veď je to najväčší darebák v meste,“ zvolal, „ak neveríš tomu, čo o ňom niektorí hovoria! Nuž, zatiaľ sa nedá nič robiť, len tu pokojne zostať a myslím, že o krátky čas nájdem liek, ktorý vylieči tvoju chorobu.“ Na to si kupec opäť dodal odvahu a do srdca sa mu vkradla malá ľahkosť, keď vďačne prijal pozvanie svojho nového priateľa.

            O niekoľko dní neskôr pozval Kúši Ram k sebe niekoľko priateľov. Dlho sa s nimi rozprával. A hoci kupec rozhovor nepočul, počul výkriky smiechu ako pri nejakom dobrom vtipe. Ale smiech sa mu v srdci ozýval tlmene. Pretože čím viac uvažoval, tým viac si zúfal, že sa mu niekedy podarí získať späť svoje šťastie z rúk Béka Mula.

            Jedného dňa, krátko nato, k nemu prišiel Kooshy Ram a povedal:

            „Pamätáš sa na stenu, kde som ťa našiel v tú noc, blízko obchodu Béka Mula?“

            „Áno, naozaj si spomínam,“ odpovedal obchodník.

            „Nuž,“ pokračoval Kúši Ram, „dnes popoludní musíš tam ísť, stáť na tom istom mieste a pozorovať; a keď ti niekto dá znamenie, musíš ísť k Béka Mulovi, pozdraviť ho a povedať: „Ach, drahý pane, môžeš mi láskavo vrátiť tú moju škatuľku, ktorú máš v úschove?“

            „Aký to má zmysel?“ spýtal sa kupec. „Teraz to neurobí o nič viac, ako keď som ho o to požiadal predtým.“

            „Nevadí!“ odvetil Kúši Ram, „urob presne to, čo ti hovorím, a zopakuj presne to, čo som ti povedal, slovo za slovom. A o zvyšok sa postarám ja.“

            A tak v to popoludnie kupec v určitom čase odišiel a postavil sa k múru, ako mu bolo povedané. Všimol si, že ho Béka Mul uvidel, ale ani jeden z nich si toho druhého nevšímal. Onedlho sa po bazáre priblížili nádherné nosidlá, v akých sa vozia vysokopostavené dámy. Niesli ho štyria nosiči dobre oblečení v bohatých livrejách a jeho závesy a prívesky boli naozaj nádherné. V sprievode bola vážna postava, ktorú kupec spoznal ako jedného z priateľov, ktorí navštívili Kúši Rama, a za ním kráčal sluha s truhlicou prikrytou látkou na hlave.

            Nosidlá sa niesli rýchlym krokom a zastavili sa pri obchode Béka Mula. Tučný majiteľ obchodu bol hneď na nohách a hlboko sa uklonil, keď obsluhujúci pán pristúpil.

            „Môžem sa opýtať,“ povedal, „kto je to v tých nosidlách, že si praje navštíviť môj skromný obchod? A čo pre ňu môžem urobiť?“

            Muž po šepote na záclonu nosidiel vysvetlil, že ide o jeho príbuznú, ktorá je na cestách, ale keďže jej manžel s ňou nemôže ísť ďalej, želá si nechať u Béka Mula škatuľku so šperkami do úschovy. Potom sa opäť hlboko uklonil. „Nie je to celkom podľa mojich zvyklostí,“ povedal, „ale samozrejme, ak by som mohol pani potešiť, bol by som veľmi šťastný a škatuľku by som strážil ako svoj život.“ Potom zavolali sluhu, ktorý niesol škatuľku; škatuľka sa odomkla a kopa šperkov sa otvorila pred pohľadom uchváteného darebáka, ktorému sa pri obracaní bohatých drahokamov zbiehali slinky v ústach.

            Obchodník to všetko sledoval z diaľky a teraz videl – mohol sa mýliť? – nie, zreteľne videl ruku, ktorá kývala cez záves na tej strane nosidiel smerom od obchodu. „Signál! Bol to signál?“ pomyslel si. Ruka mu opäť netrpezlivo pokynula, zdalo sa mu, že netrpezlivo. A tak veľmi potichu vykročil vpred a pozdravil Béka Mula, ktorý sedel a obracal obsah tejto úžasnej škatule so šperkami, ktorú mu šťastie a nejakí blázni zverili do opatery, a povedal:

            „Ach, drahý pane, mohol by si mi láskavo vrátiť tú moju škatuľku, ktorú máš u seba v úschove?“

            Podvodník sa zatváril, akoby ho pichlo, ale rýchlo mu prebehla hlavou myšlienka, že ak tento muž začne opäť robiť rozruch, stratí dôveru týchto nových a bohatších zákazníkov, a tak sa ovládol a odpovedal:

            „Drahý priateľu, samozrejme, áno! Už som na to zabudol.“ A odišiel, priniesol malú škatuľku a vložil ju do obchodníkových roztrasených rúk. Ten rýchlo vytiahol kľúčik, ktorý mu visel na šnúrke okolo krku, a otvoril škatuľku; keď videl, že sú v nej všetky jeho poklady, vybehol na cestu a so škatuľkou pod pazuchou začal tancovať ako blázon s veľkými výkrikmi radosti a hlasným smiechom. Vtom pribehol posol a pozdravil pána, ktorý sprevádzal nosidlá, a povedal:

            „Manžel tejto dámy sa vrátil a je znova pripravený s ňou cestovať, takže nie je potrebné ukladať šperky. Na to pán rýchlo zatvoril a znovu uzamkol truhlicu a odovzdal ju čakajúcemu sluhovi. Vtom sa z nosidiel ozval výkrik smiechu a von vyskočil – nebola to dáma – ale Kúši Ram, ktorý sa okamžite rozbehol a pripojil sa ku kupcovi uprostred cesty a tancoval rovnako bláznivo ako on. Béka Mul stál a hlúpo na nich hľadel; potom si s prenikavým záchvevom smiechu odhodil turban, vyskočil na cestu a spolu s ostatnými dvomi začal tancovať a lúskať prstami, až sa zadýchal.

            „Drahý pane,“ povedal muž, ktorý hral úlohu príbuzného sprevádzajúceho nosidlá, „prečo tancuješ? Kupec tancuje, lebo získal späť svoj majetok; Kúši Ram tancuje, lebo je to bohatý šialenec a oklamal ťa; ale prečo tancuješ ty?“

            „Tancujem,“ vykríkol Béka Mul a pozrel naňho krvou podliatym okom, „tancujem, lebo som poznal trinásť rôznych spôsobov, ako oklamať ľudí predstieraním, že mi môžu dôverovať. Nevedel som, že ich je viac, a teraz už poznám štrnásty! Preto tancujem!“

[@ Pandžábsky príbeh, Major Campbell, Feroshepore, Andrew Lang, Robert Hodosi]