11*14*/371*/ Ryba so zlatou hlavou ***(2,06k)

Kedysi dávno žil v Egypte kráľ, ktorý pre ťažkú chorobu stratil zrak. Samozrejme, že bol veľmi nešťastný a s pribúdajúcimi mesiacmi bol ešte nešťastnejší, a ani všetci najlepší lekári v krajine ho nedokázali vyliečiť. Chudák od biedy tak schudol, že si všetci mysleli, že zomrie, a myslel si to aj princ, jeho jediný syn.

            V Egypte preto zavládla veľká radosť, keď po rieke Níl dorazil na lodi istý cestovateľ a po tom, čo sa ľudí opýtal na dôvod ich skleslých pohľadov, vyhlásil, že je dvorným lekárom kráľa ďalekej krajiny a že ak mu dovolia, vyšetrí oči slepého kráľa. Okamžite ho prijali ku kráľovi a po niekoľkých minútach dôkladného skúmania oznámil, že prípad je síce veľmi vážny, ale nie celkom beznádejný.

            „Kdesi vo Veľkom mori,“ povedal, „existuje ryba so zlatou hlavou. Ak sa ju niekomu podarí uloviť a priniesť mi ju, ja z jej krvi pripravím masť, ktorá kráľovi navráti zrak. Sto dní tu budem čakať, ale ak by sa po uplynutí tejto doby ryba ešte stále nechytí, potom sa už budem musieť vrátiť k svojmu pánovi.“

            Na druhý deň ráno sa mladý princ vydal na cestu za rybou a vzal so sebou sto mužov, z ktorých každý niesol sieť. Čakala ich celkom malá flotila člnov, na ktorých sa plavili do stredu Veľkého mora. Počas troch mesiacov usilovne pracovali od východu do západu slnka, ale hoci ulovili veľké množstvo rýb, ani jedna z nich nemala zlatú hlavu.

            „Už je to celkom zbytočné,“ povedal princ poslednú noc. „Aj keby sme ju našli dnes večer, sto dní sa skončí o hodinu a dlho predtým, ako by sme sa dostali do egyptského hlavného mesta, bude doktor už na ceste domov. Napriek tomu sa ešte raz vyberiem na more a sám ešte raz hodím sieť. Tak aj urobil a práve vo chvíli, keď uplynulo sto dní, vytiahol sieť so zlatohlavou rybou zapletenou v jej okách.

            „Úspech sa dostavil, ale, ako sa to často stáva, je už neskoro,“ zamrmlal mladík, ktorý študoval na filozofických školách, „ale predsa len, vložím rybu do tej nádoby plnej vody a prinesiem ju so sebou späť, aby som otcovi ukázal, že sme urobili, čo sme mohli.“ Keď sa však priblížil k rybe, pozrela naňho takými žalostnými očami, že sa nemohol rozhodnúť odsúdiť ju na smrť. Dobre totiž vedel, že hoci lekári v jeho krajine nepoznajú tajomstvo masti, urobia všetko, čo je v ich silách, aby z krvi ryby niečo získali. A tak zdvihol odmenu za toľkú prácu, hodil ju späť do mora a potom sa vydal na cestu naspäť do paláca. Keď tam konečne dorazil, našiel kráľa vo vysokej horúčke, ktorú mu spôsobilo sklamanie. Príbehu, ktorý mu rozprával jeho syn, odmietol uveriť.

            „Svojou hlavou za to zaplatíš! Svojou hlavou za to zaplatíš!“ zvolal a prikázal dvoranom, aby okamžite zavolali do paláca kata.

            Ale niekto samozrejme hneď bežal za kráľovnou a oznámil jej kráľov príkaz, a tak princovi obliekla obyčajné oblečenie, naplnila mu vrecká zlatom a ponáhľala sa s ním na loď, ktorá v tú noc vyplávala na vzdialený ostrov.

            „Tvoj otec sa raz bude kajať a potom bude vďačný, že si nažive,“ povedala. „Ale poslednú radu ti dám a to je: Neprijmi do svojich služieb nikoho, kto chce dostávať každý mesiac výplatu.“

            Mladému princovi sa táto rada zdala dosť zvláštna. Ak mal byť sluha tak či onak platený, nechápal, aký by mohol byť rozdiel v tom, či to bolo raz za rok alebo za mesiac. Mnohokrát sa však presvedčil, že jeho matka je múdrejšia ako on, a tak sľúbil, že ju poslúchne.

Po niekoľkotýždňovej plavbe dorazil na ostrov, o ktorom hovorila jeho matka. Bol plný kopcov, lesov a kvetov a všade stáli krásne biele domy so záhradami.

            „Aké očarujúce miesto na život,“ pomyslel si princ. A tak nestrácal čas a kúpil si jeden z najkrajších príbytkov.

            Potom na neho naliehali rôzni sluhovia, aby mu ponúkli svoje služby. Ale keďže všetci vyhlásili, že na konci každého mesiaca musia dostať zaplatené, mladík, ktorý si pamätal slová svojej matky, ich jednoducho odmietol. Nakoniec sa jedného rána pred ním objavil Arab a prosil, aby ho princ zamestnal.

            „A aký plat žiadaš?“ opýtal sa ho princ, aby zistil, či je vhodný.

            „Nechcem peniaze,“ odpovedal Arab, „na konci roka uvidíte, akú hodnotu majú moje služby pre Vás, a môžete mi zaplatiť, koľko budete chcieť.“ Mladík sa potešil a vzal si Araba za sluhu.

            Hoci z pohľadu na tú stranu ostrova, kde sa princ vylodil, by to nikto neuhádol, druhá časť ostrova bola úplnou púšťou kvôli pustošeniu strašnej príšery, ktorá prišla z mora a zožrala všetko obilie a dobytok. Guvernér poslal skupiny vojakov, aby na tú príšeru číhali a zabili ju. Ale akosi sa nikdy nestalo, že by sa niekto zobudil vo chvíli, keď sa to pustošenie odohrávalo. Márne boli ospalí vojaci vždy prísne potrestaní, nabudúce sa vždy stalo to isté. Nakoniec boli po celom ostrove vyslaní zvestovatelia, aby ponúkli veľkú odmenu tomu, kto netvora zabije.

            Len čo sa Arab dozvedel túto správu, vydal sa rovno do guvernérovho paláca.

            „Ak sa môjmu pánovi podarí netvora zabiť, akú odmenu mu dáte?“ spýtal sa.

            „Moju dcéru a čokoľvek okrem toho, čo si vyberie,“ odpovedal guvernér. Arab však pokrútil hlavou.

            „Dajte mu svoju dcéru a nechajte si svoj majetok,“ povedal. „Ale odteraz nech sa Vaša dcéra podieľa na Vašich ziskoch, nech sú akékoľvek.“

            „Dobre teda,“ odvetil guvernér a prikázal pripraviť listinu, ktorú obaja podpísali.

            V tú noc sa Arab vykradol na breh, aby ho strážil. Ale skôr než sa vydal na cestu, natrel sa celý olejom, od ktorého ho pokožka tak strašne pálila, že nemal šancu zaspať, ako to spravili vojaci. Potom sa schoval za veľkú skalu a čakal. Zrazu sa zdalo, že sa na vodnej hladine zdvihlo vlnobitie, a o niekoľko minút neskôr sa na skaly bezhlučne priplazila ohavná príšera – sčasti vták, sčasti šelma a sčasti had. Kráčala kradmo smerom k poliam, ale Arab bol na ňu pripravený, a keď prechádzala popri ňom, zabodol jej dýku do mäkkej časti za uchom. Tvor sa zapotácal, vydal hlasný výkrik a potom sa mŕtvy prevrátil na zem s nohami v mori.

            Arab ho chvíľu pozoroval, aby sa uistil, že v jeho nepriateľovi nezostal život. Ale keďže obrovské telo zostalo celkom nehybné, opustil svoj úkryt a odrezal nepriateľovi uši. Odniesol ich svojmu pánovi a povedal mu, aby ich ukázal guvernérovi a vyhlásil, že netvora zabil on sám, a nie niekto iný.

            „Ale to ty, a nie ja, si ho zabil,“ namietol princ.

            „To nevadí, urobte, ako vám navrhujem. Mám na to dôvod,“ odpovedal Arab. A hoci si mladík nerád pripisoval zásluhy za to, čo nikdy neurobil, nakoniec sa podvolil.

            Guvernér bol z tejto správy taký nadšený, že princa prosil, aby si ešte v ten deň vzal jeho dcéru za ženu, ale princ odmietol a povedal, že jediné, po čom túži, je loď, ktorá ho odvezie do sveta. Samozrejme, že mu to bolo hneď umožnené, a keď sa so svojím verným Arabom nalodil, našli na lodi nahromadené zásoby diamantov a drahých kameňov, ktoré tam vďačný guvernér tajne uložil.

            Tak sa plavili, plavili a plavili, až nakoniec dorazili k brehom veľkého kráľovstva. Arab nechal princa na palube a išiel do mesta, aby zistil, čo je to za miesto. Po niekoľkých hodinách sa vrátil a povedal, že počul, že kráľovská dcéra je najkrajšia princezná na svete a že princ by urobil dobre, keby ju požiadal o ruku.

            Princ, nič netušiac, poslúchol túto radu. Vzal do ruky niekoľko najkrajších náhrdelníkov, nasadol na nádherného koňa, ktorého mu kúpil Arab, a odviezol sa do paláca, tesne nasledovaný svojím verným sprievodcom.

            Cudzí kráľ bol náhodou v dobrej nálade, a tak ich ochotne prijal k sebe. Vzácne náhrdelníky položil na schody pred trónom a prosil kráľa, aby mu dal svoju dcéru za ženu.

            Panovník ho mlčky vypočul a po krátkej odmlke odpovedal:

            „Najprv ti však musím povedať, že už prešla svadobným obradom so sto deväťdesiatimi mladíkmi a ani jeden z nich po ňom neprežil dvanásť hodín. Tak rozmýšľaj, kým je ešte čas.“

            Princ sa zamyslel a tak sa zľakol, že sa takmer bez ďalších slov vrátil na svoju loď. Ale práve keď sa chystal stiahnuť svoj návrh, Arab mu zašepkal:

            „Ničoho sa neboj, a vezmi si ju.“

            „Šťastie sa raz musí zmeniť,“ povedal napokon, „a kto by neriskoval hlavu pre ruku takejto skvostnej a neporovnateľne krásnej princeznej?“

            „Ako chceš,“ odpovedal kráľ. „Potom vydám rozkaz, aby sa sobáš uskutočnil ešte dnes večer.“

            A tak sa aj stalo a po obrade sa nevesta a ženích odobrali do svojich komnát, aby sa sami navečerali, pretože taký bol zvyk v krajine. Mesiac jasne svietil a princ pristúpil k oknu, aby sa pozrel na rieku a na vzdialené kopce, keď mu zrazu pohľad padol na hodvábny rubáš úhľadne položený na pohovke, na ktorom bolo zlatou niťou vyšité jeho meno a ktorý dostal od kráľa.

            Zhrozený z toho výjavu odvrátil hlavu a tentoraz jeho pohľad spočinul na skupine mužov, ktorí usilovne kopali pod oknom. Bola to zvláštna hodina na to, aby niekto pracoval, a na čo bola tá diera? Bol to zvláštny tvar, taký dlhý a úzky, takmer ako… Ach! áno, to bolo to, čo to bolo! Bol to jeho hrob, ktorý kopali!

            Šok z tohto objavu ho pripravil o reč, no napriek tomu zostal fascinovane stáť a nemohol sa pohnúť. V tej chvíli sa z úst princeznej, ktorá sedela za stolom, vyrútil malý čierny had a rýchlo sa k nemu plazil. Arab však sledoval, čo sa stane, a tak chytil hada kliešťami, ktoré držal v jednej ruke, a odťal mu hlavu ostrou dýkou.

            Kráľ sotva uveril vlastným očiam, keď sa na druhý deň skoro ráno jeho nový zať dožadoval audiencie u Jeho Veličenstva.

            „Čože, ty?“ zvolal, keď mladík vstúpil.

            „Áno, ja. Prečo nie?“ spýtal sa ženích, ktorý sa tváril, že o ničom nevie. „Pamätáte si, že som vám povedal, že šťastie sa musí nakoniec obrátiť, a tak sa aj stalo. Ale prišiel som sa opýtať, či by ste boli taký láskavý a povedali záhradníkom, aby zasypali veľkú dieru priamo pod mojím oknom, ktorá mi kazí výhľad?

            „Samozrejme, že áno, samozrejme, že sa to urobí!“ zarazil sa kráľ. „Je tu ešte niečo iné?“

            „Nie, nič iné, ďakujem,“ odpovedal princ, uklonil sa a odišiel.

            Od chvíle, ako Arab odťal hadovi hlavu, sa zdalo, že kúzlo, alebo čo to bolo, z princeznej opadlo a ona žila so svojím manželom veľmi šťastne. Dni im rýchlo ubiehali pri poľovačkách v lesoch alebo pri plavbe po širokej rieke, ktorá tiekla okolo paláca. A keď padla noc, princezná si spievala pri harfe alebo jej princ rozprával príbehy o svojej krajine.

            Jedného večera prišiel na dvor muž v čudnom odeve, s tvárou spálenou dohneda od slnka. Požiadal o stretnutie so ženíchom a, padnúc pred ním na zem, oznámil, že je poslom, ktorého poslala egyptská kráľovná a vyhlásila ho za kráľa po jeho mŕtvom otcovi.

            „Jej Veličenstvo Vás prosí, aby ste sa bez meškania vydali na cestu a Vaša nevesta tiež, pretože záležitosti kráľovstva sú trochu v chaose,“ skončil posol.

            Potom sa mladý muž ponáhľal vyhľadať audienciu u svojho svokra, ktorý s radosťou zistil, že manžel jeho dcéry nie je len guvernérom provincie, ako sa domnieval, ale kráľom mocnej krajiny. Okamžite prikázal pripraviť nádhernú loď a o týždeň prišiel do prístavu, aby sa rozlúčil s mladým párom.

            Napriek smútku za mŕtvym kráľom bola kráľovná šťastná, že môže privítať svojho syna doma, a prikázala, aby palác vyzdobili nádhernými vecami na počesť nevesty. Ľudia očakávali od svojho nového panovníka veľké veci, pretože veľmi trpeli krutou vládou starého panovníka, a každé ráno sa zástupy ľudí dostavovali s petíciami v rukách, o ktorých dúfali, že presvedčia nového kráľa, aby im vyhovel. Vskutku, mal dosť práce, ale pre to všetko bol veľmi šťastný, kým za ním jednej noci neprišiel Arab a nepoprosil ho o povolenie vrátiť sa do svojej krajiny.

            Mladý muž, plný zdesenia, povedal: „Opustiť ma! Naozaj ma chceš opustiť?“

Arab smutne sklonil hlavu.

            „Nie, môj pán, nikdy by som vás nechcel opustiť! Ale dostal som predvolanie a neodvážim sa ho neuposlúchnuť.“

            Kráľ mlčal a snažil sa v sebe udusiť smútok, ktorý pociťoval pri pomyslení, že stratí svojho verného sluhu.

            „Nuž, nesmiem sa pokúšať zadržať ťa,“ odmlčal sa nakoniec. „To by bola slabá odplata za všetko, čo si pre mňa urobil! Všetko, čo mám, je tvoje; ber si, čo chceš, lebo bez teba by som bol už dávno mŕtvy!“

            „A bez teba by som bol ja tiež dávno mŕtvy,“ odpovedal Arab. „Pretože ja som tá zlatohlavá ryba, ktorej život si ušetril.“

[@ Arménska poviedka, Frederic Macler, Ernest Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]