11*15*/372*/ Obchodníkova dcéra Dorana ***(1,82k)

Kedysi dávno žil v jednom hindustánskom meste predavač parfumov a voňaviek, ktorý mal veľmi krásnu dcéru menom Dorana. Táto dievčina mala priateľku vílu a obe sa tešili veľkej priazni Indru, kráľa rozprávkovej krajiny, pretože vedeli tak sladko spievať a tak obratne tancovať, že sa im nikto v kráľovstve nemohol vyrovnať v pôvabe a kráse. Dorana mala tie najkrajšie vlasy na svete, lebo boli ako upradené zlato a ich vôňa bola ako vôňa čerstvých ruží. Jej vlasy však boli také dlhé a husté, že ich ťarcha bola často neznesiteľná, a tak si jedného dňa odstrihla lesklý prameň, zabalila ho do veľkého listu a hodila do rieky, ktorá tiekla priamo pod jej oknom. I stalo sa, že kráľov syn bol na love a išiel sa napiť k rieke, keď k nemu priplával zložený list, z ktorého sa šírila vôňa ruží. Princ s nečinnou zvedavosťou urobil krok do vody a zachytil list, ktorý plával okolo. Otvoril ho a v ňom našiel chumáč vlasov, ktorý bol ako upradené zlato a z ktorého vychádzala slabá, nádherná vôňa.

            Keď princ v ten deň prišiel domov, vyzeral tak smutne a bol taký tichý, že sa jeho otec čudoval, či sa mu nestalo niečo zlé. Vtedy mladík vytiahol z hrude prameň vlasov, ktorý našiel v rieke, a držiac ho pred svetlom odpovedal:

            „Pozri, otče, existujú vôbec niekde takéto vlasy? Ak nezískam a neožením sa s dievčinou, ktorej patrí tento prameň, určite zomriem!“

            A tak kráľ hneď poslal hlásateľov po celom svojom panstve, aby hľadali dievčinu s vlasmi ako zo zlata, a nakoniec sa dozvedel, že je dcérou predavača parfumov. O predmete misie týchto hlásateľov sa rýchlo začalo rozprávať po celom svete a Dorana sa o tom dozvedela spolu s ostatnými. Tak jedného dňa povedala svojmu otcovi:

            „Ak sú tie vlasy moje a kráľ žiada, aby som sa vydala za jeho syna, musím to urobiť; ale nezabudni, že mu musíš povedať, že ak po svadbe zostanem celý deň v paláci, každú noc budem tráviť vo svojom starom dome.“

            Starec ju s údivom počúval, ale nič neodpovedal, lebo vedel, že je múdrejšia ako on. Samozrejme že vlasy patrili Dorane a poslovia sa čoskoro vrátili a oznámili to kráľovi, svojmu pánovi, ktorý si predvolal predavača voňaviek a oznámil mu, že si želá, aby sa jeho dcéra vydala za princa. Otec trikrát sklonil hlavu k zemi a odpovedal:

            „Vaša Výsosť je naším pánom a všetko, čo nám prikážete, urobíme. Dievčina žiada len toto – aby, ak po svadbe zostane celý deň v paláci, mohla sa každý večer vrátiť na noc do otcovho domu.“

            Kráľ si pomyslel, že je to veľmi zvláštna žiadosť, ale povedal si, že je to predsa len záležitosť jeho syna a dievča sa určite čoskoro unaví chodením sem a tam. Preto nerobil žiadne ťažkosti, všetko sa rýchlo zariadilo a svadba sa oslavovala s veľkou radosťou.

            Spočiatku princa podmienka spojená so svadbou s krásnou Doranou veľmi netrápila, pretože si myslel, že svoju nevestu bude aspoň vidieť celý deň. Na svoje zdesenie však zistil, že ona celý čas len sedí na stoličke s hlavou sklonenou dopredu na kolenách a on ju nikdy nedokázal presvedčiť, aby povedala čo i len jedno slovo. Každý večer ju na nosidlách odvážali do domu jej otca a každé ráno ju krátko po svitaní privážali späť, no nikdy nevydala ani hlásku a nedala najavo, že by svojho manžela videla, počula alebo nejako inak vnímala.

            Jedného večera sa princ, veľmi nešťastný a nepokojný, túlal po starej a krásnej záhrade neďaleko paláca. Záhradník bol veľmi starý muž, ktorý slúžil aj princovmu prastarému otcovi, a keď uvidel princa, prišiel, poklonil sa mu a povedal:

            „Dieťa! Dieťa moje! Prečo vyzeráš tak smutne – deje sa niečo?“ Princ odpovedal: „Som smutný, môj starý priateľ, lebo som si vzal ženu krásnu ako hviezdy, ale ona so mnou nehovorí a ja neviem, čo mám robiť. Noc čo noc ma opúšťa a odchádza do domu svojho otca a deň čo deň sedí v mojom dome, akoby bola z kameňa, a neprehovorí ani slovo, nech už urobím alebo poviem čokoľvek.“

            Starec chvíľu stál a premýšľal, potom sa pomaly odniesol do svojej chalupy. O chvíľu sa vrátil k princovi s piatimi alebo šiestimi malými balíčkami, ktoré mu vložil do rúk a povedal:

            „Zajtra, keď tvoja nevesta odíde z paláca, posyp si telo práškom z jedného z týchto balíčkov a hoci budeš jasne vidieť, staneš sa neviditeľným. Viac pre teba nemôžem urobiť, ale nech všetko dobre dopadne!“

            Princ mu poďakoval a opatrne si balíčky odložil do turbanu.

            Nasledujúcu noc, keď Dorana odchádzala na nosidlách do otcovho domu, princ vytiahol balíček s čarovným práškom, posypal sa ním a ponáhľal sa za ňou. Čoskoro zistil, že ako starec sľúbil, je pre všetkých neviditeľný, hoci sa cítil ako zvyčajne a videl všetko, čo sa okolo neho dialo. Rýchlo predbehol nosidlá a kráčal vedľa nich k príbytku predavača voňaviek. Tam ho položili na zem, a keď ho jeho nevesta, dôkladne zahalená, opustila a vstúpila do domu, aj on vstúpil nepozorovane dnu.

            Pri prvých dverách si Dorana zložila jeden závoj; potom vstúpila do ďalších dverí na konci chodby, kde si zložila ďalší závoj; potom vystúpila po schodoch a pri dverách do ženských priestorov si zložila tretí závoj. Potom prešla do svojej vlastnej izby, kde boli postavené dve veľké umývadlá, jedno s voňavkou z ruží a druhé s vodou; v nich sa umyla a potom si zavolala jedlo. Slúžka jej priniesla misku tvarohu, ktorý narýchlo zjedla, a potom sa obliekla do strieborného rúcha a omotala si okolo seba šnúry perál, zatiaľ čo jej vlasy korunoval veniec z ruží. Keď bola úplne oblečená, posadila sa na štvornohú stoličku, nad ktorou bol baldachýn s hodvábnymi závesmi, ktoré si stiahla okolo seba, a zvolala:

            „Leť, stolička, do paláca radžu Indru!“

            Stolička sa okamžite vzniesla do vzduchu a neviditeľný princ, ktorý s veľkým údivom sledoval celé toto dianie, ju chytil za jednu nohu, ako odlietala, a zistil, že sa rýchlym tempom nesie vzduchom.“

            O chvíľu dorazili do domu víly, ktorá, ako som vám už povedal, bola Doraninou obľúbenou priateľkou. Víla stála a čakala na prahu, rovnako krásne oblečená ako Dorana sama, a keď sa stolička zastavila pri jej dverách, prekvapene zvolala:

            „Prečo tá stolička dnes lieta celá pokrivená! Prečo je to asi tak? Mám podozrenie, že si sa rozprávala so svojím manželom, a preto nelieta rovno.“

            Dorana však vyhlásila, že s ním neprehovorila ani slovo, a nevedela si predstaviť, prečo stolička lietala, akoby bola zaťažená na jednej strane. Víla sa stále tvárila pochybovačne, ale neodpovedala a posadila sa vedľa Dorany. Princ sa opäť pevne chytil jednej nohy na stoličke, ktorá potom letela vzduchom ďalej, až sa dostali do paláca radžu Indru.

            Celú noc ženy spievali a tancovali pred radžom Indrom, zatiaľ čo čarovná lutna hrala sama od seba tú najčarovnejšiu hudbu; až princa, ktorý sedel a všetko to pozoroval, to úplne uchvátilo. Tesne pred svitaním dal radža znamenie, aby prestali, a obe ženy sa opäť posadili na stoličku a tá s princom, ktorý sa jej znova chytil za nohu, odletela späť na zem, a bezpečne odniesla Doranu a jej manžela do obchodu predavača vôní. Tu sa princ sám ponáhľal okolo Doraniných nosidiel s ospalými nosičmi priamo do paláca. A keď prekročil prah svojich vlastných izieb, opäť bol viditeľný. Potom si ľahol na pohovku a čakal na Doranin príchod.

            Len čo prišla, posadila sa a zostala mlčať ako zvyčajne, s hlavou sklonenou na kolenách. Chvíľu nebolo počuť ani hlások, ale vzápätí princ povedal:

            „Včera v noci sa mi sníval zvláštny sen, a keďže sa týkal teba, poviem ti ho, hoci ničomu nevenuješ pozornosť.“

            Dievča si síce jeho slová vôbec nevšímalo, ale napriek tomu pokračoval v rozprávaní o každej jednej veci, ktorá sa včera večer stala, pričom nevynechal žiaden detail o všetkom, čo videl alebo počul. A keď pochválil jej spev s trochu roztraseným hlasom, Dorana sa naňho len pozrela, ale nepovedala nič, hoci ju v duchu napĺňal údiv. „Čo za sen!“ pomyslela si. „Mohol to byť sen? Ako sa mohol vo sne dozvedieť všetko, čo urobila alebo povedala?“ Stále mlčala; len raz sa pozrela na princa a potom zostala celý deň ako predtým, s hlavou sklonenou na kolenách.

            Keď prišla noc, princ sa opäť stal neviditeľným a nasledoval ju. Opäť sa diali tie isté veci ako predtým, ale Dorana spievala lepšie ako kedykoľvek predtým. Ráno princ po druhý raz povedal Dorane všetko, čo urobila, a tváril sa, že sa mu to len snívalo. Hneď ako skončil, Dorana sa naňho pozrela a povedala:

            „Je pravda, že sa ti to snívalo, alebo si tam naozaj bol?“

            „Bol som tam,“ odpovedal princ.

            „Ale prečo ma sleduješ?“ spýtala sa dievčina.

„Pretože,“ odpovedal princ, „ťa milujem a byť s tebou je šťastie.“

            Tentoraz sa Doranine viečka zachveli, ale viac nepovedala a po zvyšok dňa mlčala. Večer však, práve keď nastupovala do nosidiel, povedala princovi:

            „Ak ma miluješ, dokáž to tým, že ma dnes večer nebudeš nasledovať.“

            A tak princ urobil, ako si priala, a zostal doma.

            V ten večer čarovná stolička lietala tak neisto, že sa ledva udržali na svojich miestach, a nakoniec víla zvolala:

            „Je len jeden dôvod, prečo by to malo takto šklbať! Rozprávala si sa so svojím manželom!“

            A Dorana odpovedala: „Áno, hovorila som s ním, ach, áno, hovorila som s ním!“ Ale viac už nepovedala.

            V tú noc Dorana spievala tak nádherne, že na konci povstal radža Indra a prisľúbil, že si môže pýtať, čo len chce, a on jej to dá. Najprv mlčala, ale keď na ňu naliehal, odpovedala:

            „Daj mi čarovnú lutnu.“

            Radža, keď to počul, bol sám na seba veľmi nahnevaný, že dal taký neuvážený sľub, lebo túto lutnu si cenil nad všetok svoj majetok. Ale čo jej sľúbil, to musel aj splniť, a so zlou milosťou jej ju podal.

            „Už sem nikdy nesmieš prísť,“ povedal, „lebo keď si teraz žiadala toľko veľa, ako sa v budúcnosti uspokojíš s menšími darmi?“

            Dorana mlčky sklonila hlavu, keď si brala lutnu, a spolu s vílou vyšla za veľkú bránu, kde ich čakala stolička. Ešte neistejšie ako predtým odleteli späť na zem.

            Keď Dorana v to ráno prišla do paláca, spýtala sa princa, či sa mu opäť snívalo. Smial sa od šťastia, lebo tentoraz sa mu prihovorila z vlastnej vôle, a on odpovedal:

            „Nie, ale teraz začínam snívať – nie o tom, čo sa stalo v minulosti, ale o tom, čo sa môže stať v budúcnosti.“

            V ten deň Dorana sedela veľmi ticho, ale odpovedala princovi, keď na ňu prehovoril; a keď nastal večer a s ním čas odchodu, stále sedela ďalej. Vtedy k nej princ pristúpil a ticho jej povedal:

            „Neodchádzaš do svojho domu, Dorana?“

            Vtedy vstala, s plačom sa mu vrhla do náručia a jemne mu šepkala:

            „Už nikdy, môj pane, už nikdy ťa neopustím!“

            Tak princ získal svoju krásnu nevestu; a hoci sa už ani jeden z nich nezaoberal vílami a ich kúzlami, denne sa učili viac o kúzlach lásky, ktoré sa človek môže stále učiť, a to dokonca i vtedy, keď sa kúzla víl vytratia.

[@ Pandžábsky príbeh, Major Campbell, Feroshepore, Andrew Lang, Robert Hodosi]