11*17*/374*/ Kráľ a cap ***(1,00k)

Žil raz jeden kráľ, ktorý rozumel reči všetkých vtákov, zvierat a hmyzu. Túto znalosť mu samozrejme darovala krstná víla. Ale bol to dosť nepríjemný darček. Pretože vedel, že ak by niekedy prezradil čokoľvek, čo sa takto naučil, premenil by sa na kameň. Ako sa mu podarilo vyhnúť sa tomu dlho pred začiatkom tohto príbehu, neviem povedať, ale bezpečne dospel do mužského veku, oženil sa so ženou a bol šťastný, ako to u panovníkov býva.

            Musím vám povedať, že tento kráľ bol hinduista; a keď hinduista jedáva svoje jedlo, má na zemi pekné miestečko, čerstvo potreté blatom, a sedí uprostred neho s veľmi nepatrným oblečením, čo je celkom iný spôsob ako u nás.

            No a jedného dňa kráľ jedol večeru práve na takomto peknom, čistom, blatom omietnutom mieste a jeho žena sedela oproti, aby ho obsluhovala a robila mu spoločnosť. Keď jedol, hodil na zem niekoľko zrniek ryže a malý mravec, ktorý si hľadal obživu, jedno zrnko chytil a niesol si ho k svojej diere. Tesne za kráľovým miestom sa tento mravec stretol s iným mravcom a kráľ počul, ako ten druhý hovorí:

            „Drahý priateľ, daj mi to zrnko ryže a zožeň si pre seba ďalšie. Vidíš, moje topánky sú také špinavé, že keby som išiel na kráľovo miesto na jedenie, znečistil by som ho, a to nemôžem urobiť, bolo by to veľmi neslušné.“

            Majiteľ ryžového zrnka však len odpovedal:

            „Ak chceš ryžu, choď si pre ňu. Nikto si nevšimne tvoje špinavé topánky. Nemyslíš si snáď, že budem nosiť ryžu pre všetkých našich príbuzných?“

            Potom sa kráľ rozosmial.

            Kráľovná sa pozrela na seba od hora dole, ale na svojom výzore nevidela ani necítila nič, čo by kráľa rozosmialo, a tak povedala:

            „Čomu sa smeješ?“

            „Smial som sa?“ odpovedal kráľ.

            „Samozrejme, že áno,“ odvetila kráľovná, „a ak si myslíš, že som smiešna, želám si, aby si to povedal, namiesto toho, aby si sa správal takýmto hlúpym spôsobom! Čomu sa smeješ?“

            „Ničomu sa nesmejem,“ odpovedal kráľ.

            „Dobre, ale smial si sa a ja chcem vedieť prečo.“

            „No, obávam sa, že ti to nemôžem povedať,“ povedal kráľ.

            „Musíš mi to povedať,“ odpovedala kráľovná netrpezlivo. „Ak sa smeješ, keď nie je čomu sa smiať, musíš byť chorý alebo šialený. Čo sa deje?“

            Kráľ to stále odmietal povedať a kráľovná stále vyhlasovala, že to musí a chce vedieť. Hádka trvala niekoľko dní a kráľovná nedala svojmu manželovi pokoj, až sa nakoniec chudák takmer zbláznil a pomyslel si, že keďže sa mu život už takmer neoplatí žiť, kým to trvá, mohol by jej to tajomstvo predsa len prezradiť a niesť následky.

            „Ale,“ pomyslel si, „ak sa mám stať kameňom, nemienim ležať, ak si môžem pomôcť, na nejakej prašnej ceste, aby ma tu a tam kopali ľudia a zvieratá, aby ma hádzali po psoch, aby som slúžil ako hračka nezbedným deťom, a aby som bol všeobecne nespokojný a nešťastný. Budem radšej kameňom na dne chladnej rieky a budem sa tam jemne váľať, kým nenájdem nejaké bezpečné miesto na odpočinok, kde budem môcť zostať navždy.“

            Tak povedal svojej žene, že ak sa s ním odvezie do stredu rieky, povie jej, čomu sa smial. Myslela si, že žartuje, a so smiechom súhlasila; dali si osedlať svoje kone a vyrazili.

            Cestou prišli k peknej studni v tieni vysokých, široko rozložitých stromov a kráľ navrhol, aby zosadli a trochu si oddýchli, napili sa chladnej vody a potom pokračovali ďalej. Kráľovná s tým súhlasila, a tak zosadli a sadli si do tieňa pri studni, aby si oddýchli.

            I stalo sa, že v blízkosti sa potuloval starý cap a jeho žena koza. A keď tam kráľ a kráľovná sedeli, koza prišla k okraju studne a zahľadela sa na krásne zelené lístky, ktoré v jemných výhonkoch vyrastali zo stien v studni.

            „Ach!“ zvolala koza na svojho manžela capa, „poď sa rýchlo pozrieť. Tu sú nejaké listy, z ktorých sa mi zbiehajú slinky; poď a prines mi ich!“

            Cap sa k nej priblížil, prezrel si ich a potom sa trochu krivo zahľadel na svoju ženu.

            „Očakávaš, že ti tie listy prinesiem? Predpokladám, že si neuvažovala o tom, ako by som sa k nim na svete dostal? Zdá sa, že vôbec nerozmýšľaš; keby si rozmýšľala, vedela by si, že keby som sa pokúsil dostať k tým listom, spadol by som do studne a utopil by som sa!“

            „Ach,“ zvolala koza, „prečo by si tam mal spadnúť? Skús ich predsa vytiahnuť!“

            „Nebudem taký hlúpy a pokúšať sa o to,“ odpovedal cap.

            Ale koza začala nariekať a stále prosila.

            „Pozri,“ povedal jej manžel cap, „na svete je veľa hlupákov, ale ja medzi nich nepatrím. Tento hlúpy kráľ tu, pretože nevie vyliečiť svoju ženu z kladenia otázok, hodlá zahodiť svoj život. Ale ja viem, ako ťa vyliečiť z tvojich hlúpostí, a chystám sa to urobiť.“

            A tým svoju ženu kozu tak silno udrel, že o dve minúty sa už poslušne kŕmila niekde inde a rozhodla sa, že lístie v studni jej nestojí za to.

            Potom sa kráľ, ktorý rozumel každému slovu, opäť rozosmial.

            Kráľovná sa naňho podozrievavo pozrela, ale kráľ vstal a prešiel k miestu, kde sedela.

            „Ešte stále si rozhodnutá zistiť, čomu som sa minule smial?“ spýtal sa manželky kráľovnej.

            „Úplne,“ odpovedala kráľovná nahnevane.

            „Pretože,“ povedal kráľ a poklepal si jazdeckým bičom po nohe, „som sa rozhodol, že ti to nepoviem, a navyše som sa rozhodol, že ti zabránim, aby si sa o tejto téme viac zmieňovala.“

            „Čo tým myslíš?“ spýtala sa kráľovná nervózne.

            „Nuž,“ odpovedal kráľ, „všimol som si, že keď je ten cap nespokojný so svojou ženou, jednoducho ju udrie a zdá sa, že to vyrieši otázku.“

            „Chceš povedať, že by si ma zbil?“ zvolala kráľovná.

            „Bolo by mi nesmierne ľúto, keby som to musel urobiť,“ odpovedal kráľ, „ale musím ťa nejako presvedčiť, aby si išla pokojne domov a aby si sa už nepýtala hlúpe otázky, keď ti poviem, že na ne nemôžem odpovedať. Samozrejme, že ťa zbijem, ak budeš trvať na svojom, dobre?“

            A kráľovná odišla domov a kráľ tiež; a hovorí sa, že obaja sú šťastnejší a múdrejší ako kedykoľvek predtým.

[@ Pandžábsky príbeh, Major Campbell, Feroshepore, Andrew Lang, Robert Hodosi]