11*19*/376*/ Kto chce všetko, stratí všetko ***(2,02k)

Kedysi, v dávnych časoch, žil v istom indickom meste chudobný predavač oleja, ktorý sa volal Déno a ktorý nikdy nemal peniaze vo svojich vreckách. Keď sa tento príbeh začína, požičal si od bankára menom Léno sumu sto rupií, čo s úrokmi, ktoré Léno vždy účtoval, predstavovalo dlh tristo rupií. Dénovi sa veľmi nedarilo a nemal z čoho zaplatiť svoj dlh. Takže Léno sa veľmi hneval a každý večer chodil k Dénovi domov a nadával mu, až sa chudák takmer pripravil o život. Léno si zvyčajne dohodol návštevu práve vtedy, keď Dénova žena varila večeru, a robil také scény, že chudobný predavač oleja a jeho žena s dcérou stratili chuť do jedla a nemohli nič jesť. Takto to trvalo niekoľko týždňov, až si jedného dňa Déno povedal, že to už nevydrží a že radšej utečie. A keďže s manželkou a dcérou sa nedá len tak ľahko utiecť, pomyslel si, že ich musí nechať doma. A tak sa v ten večer namiesto toho, aby sa po celodennej práci vrátil do svojho domu ako zvyčajne, jednoducho vykĺzol z mesta bez toho, aby vôbec vedel, kam ide.

            Okolo desiatej hodiny večer Déno prišiel k studni pri ceste, neďaleko ktorej rástol obrovský olivový strom. A keďže bol veľmi unavený, rozhodol sa, že naň vylezie a trochu si oddýchne, než bude ráno pokračovať v ceste. Vyšiel hore a schúlil sa medzi veľké konáre tak pohodlne, že, premožený únavou, rýchlo zaspal. Kým spal, nejakí duchovia, ktorí sa za istých nocí potulujú po takýchto miestach, zdvihli strom a odleteli s ním na vzdialený breh mora, kde nežil žiadny tvor, a tam ho ešte pred východom slnka položili na zem. Vtedy sa predavač oleja prebudil, ale namiesto toho, aby sa ocitol uprostred lesa, s úžasom uvidel len pusté pobrežie a šíre more. Od samej hrôzy a úžasu takmer onemel. Ako sedel, snažil sa pozbierať si svoje zmysly. Pretože sem-tam zbadal mihotavé svetielka ako malé ohníčky, ktoré sa pohybovali a iskrili všade naokolo. Rozmýšľal, čo to môže byť. Nakoniec uvidel jedno tak blízko seba, že natiahol ruku, chytil ho a zistil, že je to iskrivý červený kameň, sotva menší ako vlašský orech. Rozopol si roh bedrovej plachty a vložil do nej vzácny kameň. Vzápätí získal ďalší, potom tretí a štvrtý, ktoré si starostlivo uschoval do plachty. Nakoniec, práve keď začínalo svitať, sa strom vzniesol, rýchlo letel vzduchom a opäť sa uložil pri studni, kde stál predchádzajúci večer.

            Keď sa Déno trochu spamätal zo strachu, ktorý mu spôsobilo neobyčajné vyčíňanie stromu, začal ďakovať prozreteľnosti, že je nažive. A keďže jeho láska k potulovaniu bola úplne vyliečená, vydal sa na cestu naspäť do mesta a do svojho domu. Tu sa stretol so svojou ženou, ktorá mu poriadne vynadala a napadla ho stovkami otázok a výčitiek. Len čo si vydýchla, Déno jej odpovedal:

„Chcem ti povedať len jedno, pozri, čo mám!“ A potom, čo starostlivo zavrel všetky dvere, rozhrnul roh svojho bedrového plášťa a ukázal jej štyri kamene, ktoré sa leskli a blikali, keď ich otáčal.

            „Ách!“ povedala jeho žena, „hlúpe kamienky! Keby to bolo niečo na jedenie, tak by v nich bol nejaký zmysel, ale načo sú nám takéto veci?“ A s úškrnom sa odvrátila, lebo sa stalo, že keď sa Léno predošlý večer ako zvyčajne chcel vybúriť na Déna, dosť ho vyrušilo, keď zistil, že jeho obeť nie je doma, a svojimi hrozbami úbohú ženu vystrašil. Len čo sa však dozvedel, že Déno sa vrátil, Léno sa objavil vo dverách. Niekoľko minút sa s predavačom oleja rozprával z plných pľúc, až kým sa neunavil, potom Déno povedal:

            „Ak by vaša ctihodnosť ráčila vstúpiť do môjho skromného príbytku, prehovorím.“

            Léno teda vošiel dnu a ten druhý, zatvoriac ako predtým všetky dvere, rozviazal roh svojej bedrovej plachty a ukázal mu štyri veľké blýskavé kamene.

            „Toto je všetko,“ povedal, „čo mám na svete, aby som to započítal na svoj dlh, lebo, ako vaša ctihodnosť vie, nemám ani cent, ale tieto kamene sú naozaj veľmi pekné!“

            Léno sa pozrel a hneď videl, že sú to nádherné rubíny, a ústa mu nad nimi priam slintali. Ale keďže by nikdy nedal najavo, čo má na mysli, pokračoval:

            „Čo mi záleží na tých tvojich hlúpych kameňoch? Chcem svoje peniaze, svoj zákonný dlh, ktorý mi dlhuješ, a ja ich z teba ešte nejako dostanem, inak to bude pre teba najhoršie.“

            Na všetky jeho výčitky Déno nedokázal nič odpovedať, len sedel so zopnutými rukami a prosil o trpezlivosť a súcit. Nakoniec Léno predstieral, že radšej ako mať na krku zlý dlh, si vezme tie kamene namiesto peňazí. A kým Déno takmer plakal vďačnosťou, vypísal potvrdenku na tristo rupií. Štyri vzácne kamene zabalil do plátna, vložil si ich do náprsnej tašky a odišiel do svojho domu.

            „Ako premením tieto rubíny na peniaze?“ pomyslel si Léno, keď kráčal. „Neodvážim sa si ich ponechať, lebo majú veľkú hodnotu, a keby sa radža dozvedel, že ich mám, pravdepodobne by ma pod nejakou zámienkou zavrel do väzenia a zabavil by mi aj kamene a všetko ostatné, čo mám. Ale akú výhodnú kúpu som získal! Štyri rubíny v hodnote kráľovského výkupného za sto rupií! No, no, musím si dať pozor, aby som neprezradil svoje tajomstvo.“ A pokračoval v spriadaní plánov. Nakoniec sa rozhodol, čo urobí. A keď si obliekol svoje najčistejšie šaty, vydal sa do domu hlavného vezíra, ktorý sa volal Muslo. A po tom, čo si uňho vyžiadal súkromnú audienciu, priniesol štyri rubíny a položil ich pred neho.

            Vezírovi sa pri pohľade na nádherné drahokamy zaiskrilo v očiach.

            „Vskutku krásne,“ zamrmlal. „Nemôžem ich kúpiť za ich skutočnú hodnotu, ale ak chceš, dám ti za tie štyri rubíny desaťtisíc rupií.“

            Na to bankár vďačne privolil; a odovzdajúc kamene výmenou za rupie sa ponáhľal domov a ďakoval hviezdam, že sa mu podaril taký rozumný obchod a získal taký obrovský poklad.

            Keď Léno odišiel, vezír začal v duchu rozmýšľať, čo s drahokamami urobiť, a veľmi rýchlo sa rozhodol, že najlepšie bude, keď ich daruje radžovi, ktorý sa volal Kahró. Bez toho, aby stratil čo i len chvíľu, vybral sa ešte v ten istý deň do paláca a požiadal o súkromný rozhovor s radžom. A keď sa ocitol sám so svojím kráľovským pánom, priniesol štyri drahokamy a položil ich pred neho.

            „Ó, hó!“ povedal radža, „toto sú neoceniteľné drahokamy a urobil si dobre, že si mi ich dal. Na oplátku ja dám tebe a tvojim dedičom príjmy z desiatich dedín.

            Vezír sa pri týchto slovách veľmi potešil, ale len sa hlboko poklonil, a kým si kráľ vložil rubíny do turbanu, ponáhľal sa preč a žiaril šťastím pri pomyslení, že sa za desaťtisíc rupií stal pánom desiatich dedín. Rovnako spokojný bol aj radža, ktorý sa s novým klenotmi vydal do ženských komnát a ukázal ich kráľovnej, ktorá sa od radosti takmer zbláznila. Keď ich potom obracala v rukách, povedala: „Ach, keby som mala ešte osem takýchto drahokamov, aký by z nich bol krásny náhrdelník! Dones mi ich ešte osem, inak zomriem!“

            „Najnerozumnejšia zo žien,“ zvolal radža, „kde mám vziať ešte osem takých drahokamov ako tieto? Dal som za ne desať dedín, a ty nie si spokojná!“

            „Čo na tom záleží?“ povedala Rana, „chceš, aby som zomrela? Určite môžeš získať ďalšie odtiaľ, kde si zohnal tieto.“ A potom sa dala do plaču a náreku, kým jej radža nesľúbil, že ráno zariadi, aby dostala ďalšie takéto rubíny, a že ak bude trpezlivá, jej želanie sa splní.

            Ráno radža poslal po vezíra a povedal, že musí zohnať ešte osem takých rubínov, aké mu priniesol deň predtým, „a ak to neurobíš, obesím ťa,“ zvolal radža, lebo bol veľmi nahnevaný. Chudák vezír márne protestoval, že nevie, kde ich má hľadať, ale jeho pán nechcel počuť ani slovo.

            „Musíš,“ povedal. „Rana nesmie zomrieť pre nedostatok niekoľkých rubínov! Získaj ďalšie tam, kde si zohnal i tieto.“

Vezír odišiel z paláca s veľmi utrápenou mysľou a prikázal svojim otrokom, aby pred neho priviedli Léna. „Prines mi ešte osem takých rubínov, aké si priniesol včera,“ prikázal vezír, keď bankára predviedli pred neho. „Ešte osem a rýchlo, inak som mŕtvy.“

            „Ale ako môžem?“ zaplakal Léno, „také rubíny nerastú na kríkoch!“

            „Odkiaľ si ich získal?“ spýtal sa vezír.

            „Od Déna, predavača oleja,“ povedal bankár.

            „No, choď za ním a spýtaj sa ho, odkiaľ ich získal,“ odpovedal vezír. „Nebudem visieť ani kvôli dvadsiatim Dénom!“ A poslali ďalších otrokov, aby predvolali Déna.

            Keď Déno prišiel, dôkladne ho vypočuli a potom sa všetci traja vybrali za radžom a Déno mu vyrozprával celý svoj príbeh.

            „Ktorú noc si spal na tom olivovom strome?“ spýtal sa radža.

            „Nepamätám si,“ povedal Déno, „ale moja žena to bude vedieť.“

            Vtedy poslal po Dénovu ženu a tá mu objasnila, že to bolo v poslednú nedeľu nového mesiaca.

            Teraz už každý vie, že práve v nedeľu nového mesiaca majú duchovia zvláštnu moc vyvádzať smrteľníkom žarty. Radža im teda všetkým pod hrozbou smrti zakázal povedať o tom komukoľvek čo i len slovo a vyhlásil, že v nasledujúcu nedeľu nového mesiaca si oni štyria – Kahró, Muslo, Léno a Déno – pôjdu sadnúť na ten olivový strom a uvidia, čo sa stane.

            Dni sa pomaly vliekli k určenej nedeli a v daný večer sa všetci štyria tajne stretli a vošli do lesa. Nebolo to ďaleko, kým sa dostali k olivovníku, na ktorý vyliezli, ako si to radža naplánoval. O polnoci sa strom začal kývať a vzápätí sa pohol vo vzduchu.

            „Pozri, pane,“ zašepkal Déno, „strom letí!“

            „Áno, áno,“ povedal radža, „hovoril si pravdu. Teraz si pokojne sadni a uvidíme, čo sa stane.“

            Strom letel ďalej a ďalej, a štyria muži sa pevne držali jeho konárov, až napokon dosadol na pusté morské pobrežie, kde sa na púštnu pláž valilo veľké šíre more. Vzápätí, tak ako predtým, začali vidieť malé svetelné body, ktoré sa okolo nich leskli ako ohne. Vtedy si Déno pomyslel:

            „Minule som si vzal len štyri, ktoré sa ku mne priblížili, a zbavil som sa za to všetkých dlhov. Tentoraz si vezmem všetky, ktoré sa mi podarí získať, a budem bohatý!“

            „Ak som za štyri kamene dostal desaťtisíc rupií,“ pomyslel si Léno, „teraz si ich nazbieram štyridsať a budem taký bohatý, že zo mňa pravdepodobne urobia aspoň vezíra!“

            „Za štyri kamene som dostal desať dedín,“ ticho premýšľal Muslo, „teraz dostanem toľko kameňov, že si kúpim kráľovstvo, stanem sa radžom a zamestnám si svojich vlastných vezírov!“

            A Kahró si pomyslel: „Načo je dobré získať iba osem kameňov? Veď tu je ich dosť na dvadsať náhrdelníkov a bohatstvo znamená moc!“

            Plný chamtivosti a túžby každý z nich zliezol zo stromu, rozprestrel si látku, a pobehoval sem a tam, a zbieral drahocenné klenoty. A pritom sa každý obzeral cez plece, či sa jeho susedovi darí lepšie ako jemu. Boli tak zaujatí zhromažďovaním bohatstva, že ich nečakane zastihlo svitanie, a strom sa zrazu opäť zdvihol a odletel, nechajúc ich na brehu mora, ako za ním hľadia, každý so svojou plachtou obťažkanou drahocennými klenotmi.

V meste nastalo ráno a v paláci zavládlo veľké zdesenie, keď komorníci vyhlásili, že radža večer odišiel a nevrátil sa.

            „Ach!“ povedal jeden z nich, „to je v poriadku! Vezír Muslo bude vedieť, kde je, veď to bol on, kto bol včera kráľovým spoločníkom.“

            Potom išli do vezírovho domu a tam sa dozvedeli, že vezír z neho večer odišiel a nevrátil sa. „Ale,“ povedal jeden sluha, „bankár Léno bude určite vedieť, kde je, lebo to bol on, kto išiel s Muslom.“

            Potom navštívili Lénov dom a tam sa dozvedeli, že bankár odišiel večer predtým a že sa tiež nevrátil. Ale vrátnik im povedal, že ho sprevádzal Déno, predavač oleja, takže ten zaiste bude vedieť, kde sú.

            Odišli teda do Dénovho domu a Dénova žena ich privítala s prívalom výčitiek a nárekov, lebo aj Déno odišiel večer predtým do Lénovho domu, a nevrátil sa.

            Márne čakali a hľadali – nikto z nešťastnej štvorice sa nevrátil domov a zmätený príbeh, ktorý rozprávala Dénova žena, bol jediným spojivom k ich osudu.

            Dodnes sa v tejto krajine hovorí, že keď chamtivý človek prekročí hranice svojej chamtivosti a vezme si toho príliš veľa, všetko stratí.

            „Všetko stratili!“ nezostali ani Déno, ani Léno, ani Muslo, ani Kahró. A ani päť ľudí zo sto nevie, ako toto príslovie vzniklo a čo vlastne znamená: „Kto chce všetko, stratí všetko.“

[@ Major Campbell, Feroshepore, Andrew Lang, Robert Hodosi]