11*20*/377*/ Osud korytnačky ***(1,25k)

Vo veľmi horúcej krajine, ďaleko na východe, bolo krásne malé jazero, v ktorom mali svoj domov dve divé kačice, ktoré sa celé dni kúpali a hrali v jeho priezračnej vode. Mali ho len pre seba, až na korytnačku, ktorá bola o mnoho rokov staršia ako ony a prišla tam pred nimi, a našťastie namiesto toho, aby si korytnačku znepriatelili, ako sa to často stáva, keď máte len jedného človeka, s ktorým sa môžete rozprávať, stali sa z nich veľké kamarátky a väčšinu dňa strávili vo vzájomnej spoločnosti.

            Všetko išlo hladko a šťastne až do jedného leta, keď sa nedostavili dažde a slnko svietilo tak prudko, že každé ráno bolo v jazere o niečo menej vody a na brehu o niečo viac blata. Lekná na okraji začali opadávať, palmy zvesili svoje koruny a obľúbené miesto kačíc, kde sa mohli ponoriť najhlbšie, bolo čoraz plytšie. Nakoniec prišlo ráno, keď sa kačice na seba znepokojene pozerali a pred súmrakom si pošepkali, že ak do dvoch dní nepríde dážď, musia odletieť a hľadať si nový domov, lebo ak zostanú v tom starom, ktorý tak milovali, určite zomrú od smädu.

            Úpenlivo pozorovali oblohu mnoho hodín, kým si schovali hlavy pod krídla a zaspali od samej únavy. Nebolo však vidieť ani najmenší obláčik, ktorý by zakryl hviezdy, ktoré žiarili tak veľké a žiarivé, a viseli tak nízko na oblohe, že ste mali pocit, že sa ich môžete dotknúť. A tak, keď sa rozodnilo ráno, rozhodli sa, že musia ísť povedať korytnačke o svojich plánoch a rozlúčiť sa s ňou.

            Našli ju pohodlne schúlenú na hromade suchého porastu, viac ako napoly spiacu, pretože bola stará a nemohla sa odvážiť vyjsť von na horúčavu ako kedysi.

            „Ach, tu ste,“ zvolala, „už som si začala myslieť, že vás už vôbec nikdy uvidím, lebo hoci sa jazero zmenšilo, zdá sa mi, že som zoslabla, a je to také osamelé tráviť celé dni a noci sama!“

            „Ach, priateľka moja,“ odpovedala staršia z dvoch kačíc, „ak si trpela ty, trpeli sme aj my. Okrem toho ti musím povedať niečo, čo ti, obávam sa, spôsobí ešte väčšiu bolesť. Ak nechceme zomrieť od smädu, musíme okamžite opustiť toto miesto a hľadať iné, kam slnečné lúče nedopadajú. Krváca mi srdce, keď to hovorím, lebo niet ničoho – ničoho iného na svete -, čo by nás prinútilo odlúčiť sa od teba.“

            Korytnačka bola z kačkinej reči taká prekvapená aj utrápená, že na chvíľu nenašla slová, ktorými by odpovedala. Keď však zatlačila svoje slzy, povedala trasľavým hlasom:

            „Ako si môžete myslieť, že dokážem žiť bez vás, keď ste boli tak dlho mojimi jedinými priateľmi? Ak ma opustíte, smrť rýchlo ukončí môj žiaľ.“

            „Náš smútok je rovnako veľký ako ten tvoj,“ odpovedala druhá kačica, „ale čo môžeme robiť? A pamätaj, že ak tu nebudeme, aby sme sa napili vody, o to viac jej bude pre teba! Keby nebolo tohto strašného nešťastia, buď si istá, že by nás nič nerozdelilo od toho, koho tak veľmi milujeme.“

            „Priatelia,“ odpovedala korytnačka, „voda je pre mňa rovnako potrebná ako pre vás, a ak vám smrť hľadí do tváre, hľadí aj mne. Ale v mene všetkých rokov, ktoré sme spolu prežili, nenechávajte ma, prosím, zahynúť tu osamotenú! Kamkoľvek pôjdete, vezmite ma so sebou!“

            Nastala pauza. Kačice sa cítili nešťastné pri pomyslení na to, že by mali opustiť svoju starú kamarátku, ale zároveň, ako by mohli splniť jej prosbu? Zdalo sa to úplne nemožné a nakoniec jedna z nich prehovorila:

            „Ach, ako môžem nájsť slová na odmietnutie? zvolala kačka, „ale ako môžeme urobiť to, o čo nás prosíš? Uváž, že naše telá sú rovnako ako tvoje ťažké a naše nohy malé. Ako by sme teda mohli s tebou kráčať cez hory a púšte, kým by sme nedošli do krajiny, kde už slnko tak silno nepáli? Veď skôr ako by sa skončil deň, všetci traja by sme zomreli od únavy a hladu! Nie, naša jediná nádej spočíva v našich krídlach, a ty, žiaľ, nevieš lietať!“

            „Nie, samozrejme, že nemôžem lietať,“ odpovedala korytnačka s povzdychom. „Ale vy ste také múdre a videli ste toľko sveta. Určite dokážete vymyslieť nejaký plán.“ A dychtivo na ne uprela svoje oči. Keď kačice videli, ako vrúcne ich chce korytnačka sprevádzať, dojalo ich to, a keď dali svojej priateľke znamenie, že chcú byť samy, vyplávali na jazero, aby sa spolu poradili. Hoci korytnačka nepočula, čo si hovorili, mohla sa pozerať a polhodina, ktorú ich rozhovor trval, sa jej zdala ako sto rokov. Nakoniec ich uvidela, ako sa vracajú jedna vedľa druhej, a tak veľmi korytnačka túžila poznať svoj osud, že takmer zomrela od rozrušenia, kým k nej došli.

            „Dúfame, že sme našli plán, ktorý by ti mohol pomôcť,“ povedala veľká kačica vážne, „ale musíme ťa varovať, že to nie je bez veľkého nebezpečenstva, najmä ak nebudeš pozorne dodržiavať naše pokyny.“

            „Ako by som sa mohla neriadiť vašimi pokynmi, keď je v stávke môj život a šťastie?“ spýtala sa korytnačka radostne. „Povedzte mi, aké sú, a ja sľúbim, že ich budem vďačne dodržiavať.“

            „Tak teda,“ odpovedala kačica, „kým ťa budeme prenášať vzduchom spôsobom, ktorý sme si určili, musíš zostať tak pokojne, akoby si bola mŕtva. Nech sa ocitneš akokoľvek vysoko nad zemou, nesmieš cítiť strach, nesmieš pohnúť nohami ani otvoriť ústa. Bez ohľadu na to, čo uvidíš alebo budeš počuť, je absolútne nevyhnutné, aby si bola úplne pokojná, inak nemôžeme zodpovedať za následky.“

            „Budem absolútne poslušná,“ odpovedala korytnačka, „nielen pri tejto príležitosti, ale počas celého svojho života; a ešte raz verne sľubujem, že počas celej cesty nepohnem hlavou ani nohou, nebudem sa ničoho báť a neprehovorím ani slovo.“

            Keď to bolo dohodnuté, kačice plávali, až kým nenašli v jazere plávajúcu pevnú palicu. Tú si priviazali na krky niekoľkými pevnými koreňmi lekna a vrátili sa čo najrýchlejšie ku korytnačke.

            „Teraz,“ povedala staršia kačica a jemne pritlačila palicu k svojej kamarátke, „vezmi si túto palicu pevne do úst a nepúšťaj ju, kým ťa opäť nevysadíme na zem.“

            Korytnačka urobila, čo jej povedala staršia kačica, a obe kačky zdvihli palicu za oba konce, roztiahli krídla a rýchlo sa vzniesli do vzduchu, pričom korytnačka visela medzi nimi.

            Chvíľu išlo všetko dobre. Preleteli cez údolia, ponad veľké hory, nad zničenými mestami, ale nikde nebolo vidieť žiadne jazero. Napriek tomu korytnačka verila svojim priateľom a statočne sa držala palice.

            Nakoniec v diaľke uvideli malú dedinu a čoskoro už prechádzali ponad strechy domov. Ľudia boli takí ohromení tým zvláštnym pohľadom, že všetci – muži, ženy aj deti – vybehli von, aby sa na to pozreli, a navzájom sa rozkričali:

            „Pozrite! Pozrite! Pozrite sa na zázrak! Dve kačice nesú korytnačku! Vari sa už niekedy niečo také stalo?“ Prekvapenie bolo také veľké, že muži zanechali orbu a ženy tkanie, aby sa pridali k hlasom svojich priateľov.

            Kačice leteli neustále ďalej a nevšímali si rozruch pod nimi, ale korytnačka nie. Najprv mlčala, ako jej bolo prikázané. Ale nakoniec sa ukázalo, že hluk pod ňou je pre ňu priveľký, a začala si myslieť, že jej všetci závidia schopnosť cestovať vzduchom. V zlom okamihu zabudla na sľuby, ktoré tak slávnostne dala, a otvorila ústa, aby odpovedala. Ale skôr než stihla vysloviť slovo, rútila sa vzduchom dolu tak rýchlo, že rýchlo stratila vedomie, a v tomto stave sa rozbila na kusy o stenu domu. Kačice potom za ňou pustili palicu, ktorá držala ich priateľku a ktorá už nebola užitočná. Smutne sa na seba pozreli a pokrútili hlavami.

            „Obávali sme sa, že to takto skončí,“ povedali, „ale možno mala predsa len pravdu. Táto smrť bola určite lepšia ako tá, ktorá by ju bez vody čakala.“

[@ Indické rozprávky a bájky, M. Galland, Andrew Lang, Robert Hodosi]