11*22*/379*/ Princ a princezná v lese ***(4,29k)

Kedysi dávno mal dánsky kráľ a jeho kráľovná jediného syna, pekného a šikovného chlapca. Keď mal osemnásť rokov, jeho otec, starý kráľ, veľmi ochorel a nebola žiadna nádej, že sa ešte niekedy uzdraví. Kráľovná a princ boli veľmi nešťastní, pretože ho veľmi milovali. Ale hoci robili všetko, čo mohli, jeho stav sa stále zhoršoval a jedného dňa, keď už bolo leto a vtáci spievali, zdvihol hlavu, dlho sa pozeral z okna a padol na zem mŕtvy.

            Kráľovná dlhé týždne takmer nemohla jesť ani spať, tak veľmi za ním smútila. Princ sa obával, že ak bude plakať ďalej, že aj ona zomrie. Preto ju prosil, aby s ním odišla na krásne miesto, o ktorom vedel, že je na druhej strane lesa, a ona po čase súhlasila. Knieža bol nadšený a dohodli sa, že na druhý deň skoro ráno vyrazia.

            Cestovali celý deň, len sem-tam sa zastavili, aby si oddýchli. Kráľovná sa už začala cítiť lepšie a začala sa trochu zaujímať o veci, ktoré videla. Keď sa blížil večer, vstúpili do lesa. Tu už bola úplná tma, pretože stromy rástli tak blízko pri sebe, že cez ne nemohlo svietiť slnko. Čoskoro teda stratili cestu a bezradne blúdili a rozmýšľali, čo majú robiť.

            „Ak budeme spať na tomto hroznom mieste,“ povedala kráľovná, ktorá bola veľmi unavená a vystrašená, „divá zver nás zožerie.“ A začala plakať.

            „Hlavu hore, maminka,“ odpovedal jej syn, „mám pocit, že sa k nám blíži šťastie.“ A za ďalšou zákrutou prišli k malému domčeku, v ktorého okne horelo svetlo.

            „Nehovoril som ti to?“ zvolal princ. „Zostaň tu chvíľu a ja sa pôjdem pozrieť, či sa mi podarí zohnať jedlo a prístrešok na noc.“ A utekal k nemu tak rýchlo, ako len vedel, pretože v tom čase už boli veľmi hladní, keďže si so sebou priniesli len veľmi málo jedla a zjedli z neho už každý kúsok! Keď sa človek vydáva na dlhú cestu pešo, nerád má priveľa so sebou.

            Princ vošiel do domu a obzeral sa okolo seba, chodil z jednej izby do druhej, ale nikoho nevidel a ani nenašiel nič na jedenie. Nakoniec, keď smutne odchádzal, zbadal vo vnútornej izbe na stene visieť meč a košeľu z brnenia, pod ktorými bol pripevnený kus papiera. Na papieri bolo napísané, že kto nosí túto košeľu a meč, je v bezpečí pred každým nebezpečenstvom.

            Princ bol z toho pohľadu taký nadšený, že zabudol, aký bol hladný, a okamžite si pod tuniku navliekol košeľu z reťazovej zbroje a meč schoval pod plášť, pretože nemienil nič povedať o tom, čo našiel. Potom sa vrátil k matke, ktorá ho netrpezlivo čakala.

            „Čo si celý ten čas robil?“ spýtala sa nahnevane. „Myslela som, že ťa už zabili zlodeji!“

            „Ach, len som sa obzeral,“ odpovedal, „ale hoci som hľadal všade, nič na jedenie som nenašiel.“

            „Veľmi sa obávam, že je to lúpežnícky brloh,“ povedala kráľovná. „Radšej poďme ďalej, aj keď sme hladní.“

            „Nie, nie je, ale aj tak by sme tu radšej nemali zostať,“ odpovedal princ, „najmä keď tu nie je čo jesť. Možno nájdeme ešte nejaký iný dom.“

                        Chvíľu išli ďalej, až sa im podarilo prísť k inému domu, ktorý mal tiež svetlo v okne.

            „Pôjdeme sem,“ povedal princ.

            „Nie, nie, bojím sa!“ zvolala kráľovná. „Prepadnú nás a zabijú! Je to zase len lúpežnícky brloh: Som si istá, že to tak je!“

            „Áno, vyzerá to tak, ale s tým nič nenarobíme,“ povedal jej syn. „Už niekoľko hodín sme nemali čo jesť a ja som takmer rovnako unavený ako ty.“

            Úbohá kráľovná bola naozaj celkom vyčerpaná; ťažko znášala únavu a i napriek svojej hrôze sa chcela o tom presvedčiť.

            „A bude búrka,“ dodal princ, ktorý sa teraz, keď mal meč, ničoho nebál.

            Vošli teda do domu, kde nikoho nenašli. V prvej izbe stál stôl prestretý jedlom a boli tam všelijaké dobroty na jedenie a pitie, hoci niektoré misky boli prázdne.

            „No, toto vyzerá pekne,“ povedal princ, sadol si a dal si chutné jahody naukladané na zlatom tanieri a ľadovú limonádu. Ešte nikdy nič nechutilo tak dobre, ale predsa len to bol lúpežnícky brloh, do ktorého prišli, a lúpežníci, ktorí tu predtým obedovali, sa vybrali do lesa, aby zistili, koho by mohli okradnúť.

            Keď kráľovná a princ už nemohli viacej jesť, spomenuli si, že sú veľmi unavení, a princ sa vnútri obzeral, kým neobjavil pohodlnú posteľ s hodvábnymi plachtami, ktorá stála vo vedľajšej miestnosti.

            „Ty si ľahni do postele, maminka,“ povedal, „a ja si ľahnem vedľa. Neboj sa, môžeš pokojne spať až do rána.“ A tak si ľahol s mečom v ruke a držal stráž, kým sa nezačal rozvidnievať deň. Potom sa kráľovná zobudila a povedala, že je celkom oddýchnutá a pripravená znova vyraziť.

            „Najprv pôjdem do lesa a zistím, či sa mi nepodarí nájsť našu cestu,“ povedal princ. „A kým budem preč, ty zapáľ oheň a uvar kávu. Predtým, ako vyrazíme, sa musíme dobre naraňajkovať.“

            A odbehol do lesa.

            Keď odišiel, kráľovná zapálila oheň a potom si pomyslela, že by sa rada pozrela, čo je v ostatných izbách, a tak chodila z jednej do druhej a zakrátko prišla do jednej, ktorá bola veľmi pekne zariadená, s krásnymi obrazmi na stenách, bledomodrými závesmi, mäkkými žltými vankúšmi, a pohodlnými kreslami. Ako sa tak na to všetko pozerala, zrazu sa v podlahe otvorili padacie dvere. Z diery vyšiel zlodejský náčelník a chytil ju za členky. Kráľovná takmer zomrela od strachu a hlasno vykríkla, potom padla na kolená a prosila ho, aby jej ušetril život.

            „Tak dobre, ale len ak mi sľúbiš dve veci,“ odpovedal, „po prvé, že ma vezmeš domov do svojej krajiny a necháš ma korunovať za kráľa namiesto svojho syna, a po druhé, že ho zabiješ, ak by sa pokúsil vziať mi trón. Ak s tým nebudeš súhlasiť, tak ťa zabijem.“

            „Zabiť môjho vlastného syna?!“ zalapala po dychu kráľovná a zdesene naňho hľadela.

            „To nemusíš urobiť ty osobne,“ povedal zbojník. „Keď sa vráti, len si ľahni na posteľ a povedz, že si ochorela, a dodaj, že sa ti snívalo, že v lese, vzdialenom míľu, sú krásne jablká. Keby si sa z nich mohla najesť, bola by si opäť zdravá, ale ak nie, že zomrieš.“

            Kráľovná sa pri počúvaní zachvela. Mala rada svojho syna, ale bola strašne zbabelá, a tak nakoniec súhlasila a dúfala, že sa stane niečo, čo princa zachráni. Sotva dala svoj sľub, ozvali sa kroky a zbojník sa narýchlo skryl.

            „No, matka,“ zvolal princ, keď vošiel, „prešiel som les a našiel som cestu, takže sa vydáme na cestu hneď, ako sa naraňajkujeme.“

            „Ach, je mi tak zle!“ povedala kráľovná. „Nemôžem urobiť ani krok a je len jedna vec, ktorá ma vylieči.“

            „Čo je to?“ spýtal sa princ.

            „Snívalo sa mi,“ odpovedala kráľovná slabým hlasom, „že míľu odtiaľto je les, v ktorom rastú tie najkrajšie jablká. Ak by som sa z nich mohla najesť, čoskoro by som bola opäť zdravá.“

            „Ale sny nič neznamenajú,“ povedal princ. „Neďaleko odtiaľto žije jeden čarodejník. Pôjdem za ním a požiadam ho o kúzlo, ktoré ťa vylieči.“

            „Moje sny vždy niečo znamenajú,“ povedala kráľovná a pokrútila hlavou. „Ak nedostanem žiadne jablká, zomriem.“ Nevedela, prečo chcel zbojník poslať princa práve do tohto lesa, ale v skutočnosti bol plný divých zvierat, ktoré roztrhajú na kusy každého pocestného, ktorý doň vstúpi.

            „Dobre, pôjdem,“ odpovedal princ. „Ale naozaj sa musím najprv naraňajkovať, o to rýchlejšie pôjdem pešo.“

            „Ak sa nebudeš ponáhľať, nájdeš ma po návrate mŕtvu,“ zamrmlala kráľovná rozčúlene. Myslela si, že jej syn sa o ňu dostatočne nestará, a v tom čase už začala veriť, že je naozaj taká chorá, ako hovorila.

Keď sa princ najedol a napil, vydal sa na cestu a čoskoro prišiel k lesu, ktorý bol naozaj plný levov a tigrov, medveďov a vlkov, ktoré sa ponáhľali k nemu. Ale namiesto toho, aby sa naňho vrhli a roztrhali ho na kusy, ľahli si pri ňom na zem a oblizovali mu ruky. Rýchlo našiel strom s jablkami, ktoré chcela jeho matka, ale konáre boli tak vysoko, že na ne nedosiahol, a po hladkom kmeni sa nedalo naň vyliezť.

            „Veď to nemá zmysel, tam sa nedostanem,“ povedal si. „Čo mám teraz robiť?“

            Keď sa však odvrátil, jeho meč sa náhodou dotkol stromu a hneď spadli dve jablká. Radostne ich zodvihol a chystal sa odísť, keď sa z blízkeho kopca vynoril malý pes, pribehol k nemu, začal ho ťahať za šaty a kňučal.

            „Čo chceš, psík?“ spýtal sa princ a zohol sa, aby ho pohladkal po chlpatej čiernej hlave.

            Pes sa rozbehol k diere, ktorá bola na kopci, sadol si tam a pozeral sa naňho, akoby chcel povedať: „Poď so mnou.“

            „Môžem sa ísť pozrieť, čo tam je,“ pomyslel si princ a vydal sa na kopec. No diera bola taká malá, že sa cez ňu nemohol dostať dnu, a tak do nej strčil meč a hneď sa zväčšila.

            „Ha, ha!“ zasmial sa, „mať takýto meč naozaj za niečo stojí.“ Zohol sa a preliezol cez dieru.

            Prvé, čo uvidel, keď vstúpil do miestnosti na samom konci tmavej chodby, bola krásna princezná, ktorá bola železnou reťazou priviazaná k železnému stĺpu.

            „Aký zlý osud ťa sem priviedol?“ spýtal sa prekvapene a dáma mu odpovedala:

            „Nemá zmysel, aby som ti to hovorila, aby sa môj osud nestal i tvojím.“

            „Toho sa nebojím. Povedz mi, kto si a čo ťa sem priviedlo,“ prosil princ.

            „Môj príbeh nie je dlhý,“ povedala a smutne sa usmiala. „Som princezná z Arábie a dvanásť lúpežníkov, ktorí tu žijú, sa medzi sebou hádajú, kto ma z nich dostane za ženu.“

            „Mám ťa zachrániť?“ spýtal sa princ. A ona odpovedala:

            „Áno, ale nemôžeš to urobiť. Pretože, ako by si mohol pretrhnúť reťaz, ktorou som spútaná?“

            „Ach, to je dosť ľahké,“ povedal a vytiahol meč; a hneď ako sa dotkol reťaze, oká na nej sa rozpadli a princezná bola voľná.

            „Poď!“ povedal princ a chytil ju za ruku. Ale ona sa odtiahla.

            „Nie, neodvážim sa!“ zvolala. „Keby sme sa v chodbe stretli s lupičmi, oboch by nás zabili.“

            „To určite nie!“ povedal princ a oháňal sa mečom. „Ale ako dlho si už tu?“ dodal rýchlo.

            „Myslím, že asi dvadsať rokov,“ povedala princezná a počítala na prstoch.

            „Dvadsať rokov?!“ zvolal princ. „Tak to by si mala radšej zavrieť oči, lebo keď tu sedíš tak dlho, mohli by ťa bolieť, keby si príliš náhle vyšla na denné svetlo. Takže ty si princezná z Arábie, ktorej krása je známa po celom svete! Aj ja som princ.“

            „Nevrátiš sa do Arábie a neoženíš sa so mnou, keď si mi teraz zachránil život?“ spýtala sa princezná. „Aj keď môj otec ešte žije, musí byť starý a po jeho smrti sa môžeš stať kráľom.“

            „Nie,“ odpovedal princ, „to nemôžem teraz urobiť. Musím žiť a zomrieť vo svojej krajine. Ale i tak o rok prídem za tebou a ožením sa s tebou.“ A to bolo všetko, čo chcel povedať.

            Potom si princezná zložila z prsta ťažký prsteň a nasadila mu ho. Boli na ňom vyryté mená jej otca a matky, ako aj jej vlastné, a požiadala ho, aby si ho nechal ako pamiatku na svoj sľub.

            „Radšej zomriem, ako by som sa s ním rozlúčil,“ povedal princ. „A ak budem o rok ešte nažive, prídem. Myslím, že som počul, že na druhej strane tohto lesa je prístav, z ktorého sa lode plavia do Arábie. Hneď sa tam ponáhľajme.“

            Ruka v ruke sa vydali cez les, a keď prišli do prístavu, našli loď práve pripravenú na vyplávanie. Princezná sa rozlúčila s princom a nastúpila na loď. Keď dorazila do svojej krajiny, všade bolo plno radosti, pretože jej rodičia už ani nečakali, že ju ešte niekedy uvidia. Rozprávala im, ako ju princ zachránil pred zbojníkmi a o rok sa s ňou ožení, a oni sa tomu veľmi potešili.

            „Napriek tomu,“ povedal kráľ, „by som si prial, aby tu bol teraz. Rok je dlhý čas.“

            Keď už princeznú nemal princ pred očami, spomenul si, prečo vošiel do lesa, a zo všetkých síl sa ponáhľal späť do domu zbojníkov.

            Zbojnícky náčelník už z diaľky cítil vôňu jabĺk, lebo mal nos ako obor, a povedal kráľovnej:

            „To je čudný chlap! Keby išiel do lesa, divá zver by ho určite zožrala, ak nemá nejaké mocné kúzlo, ktoré by ho chránilo. No ak je to tak, musíme sa to o od neho dozvedieť.

„Nie, nemá žiadne,“ odpovedala kráľovná, ktorú zbojník celkom zaujal.

            Zbojník jej však neveril.

            „Musíme vymyslieť spôsob, ako to z neho dostaneme,“ povedal. „Keď príde, povedz, že si opäť zdravá, a priprav mu nejaké jedlo. Potom, kým bude jesť, povedz mu, že sa ti snívalo, že ho napadli divé šelmy, a spýtaj sa ho, ako sa mu podarilo pred nimi utiecť. Keď ti to povie, ľahko nájdem spôsob, ako ho zbaviť jeho kúzla.“

            Krátko nato vošlo knieža.

            „Ako sa máš, matka!“ povedal veselo. „Tu sú tvoje jablká. Teraz budeš čoskoro opäť zdravá a pripravená odísť so mnou.“

            „Ach, už je mi lepšie,“ povedala. „A pozri, tvoja večera je teplá, zjedz ju a potom vyrazíme.“

            Kým jedol, mu povedala: „Mala som strašný sen, keď si bol preč. Videla som ťa v lese plnom divých zvierat, ktoré okolo teba behali a zúrivo vrčali. Ako sa ti podarilo pred nimi utiecť?“

            „Ach, to bol len sen!“ zasmial sa princ.

            „Ale moje sny sú vždy pravdivé,“ povedala jeho matka. „Povedz mi, ako to bolo.“

            Princ chvíľu rozmýšľal, či jej to má povedať, alebo nie, ale nakoniec sa rozhodol, že ju zasvätí do tajomstva.

            „Človek by mal svojej matke povedať všetko,“ pomyslel si. A prezradil jej to.

            „Pozri, matka, tu mám meč a košeľu z brnenia, ktoré som našiel v prvom dome, do ktorého som v tomto lese vošiel, a kým ich budem nosiť, nič sa mi nemôže stať. To ma zachránilo pred divou zverou.“

            „Ako som tomu len dostatočne vďačná!“ zvolala kráľovná. A hneď ako sa princovi otočila chrbtom, ponáhľala sa to oznámiť zbojníkovi.

Hneď ako sa zbojník dozvedel túto novinu, urobil uspávací nápoj a kráľovnej prikázal, aby ho dala svojmu synovi, skôr než pôjde v tú noc spať.

            A tak, len čo sa princovi začalo chcieť spať, kráľovná mu dala pohár s uspávacím nápojom. „Vypi to. Veľmi ma to poteší,“ povedala. „Urobí ti to dobre po tom všetkom, čo si prežil, a budeš dobre spať.“

            „Aká zvláštna chuť!“ zamrmlal princ, keď sa napil.

            Okamžite zaspal. A zbojník prišiel a vzal mu meč aj košeľu.

            „Tieto veci patria môjmu bratovi,“ povedal zbojník. A hneď ako ich vzal do ruky princa zobudil.

            „Teraz som tu pánom ja,“ povedal. „Vyber si jednu z dvoch vecí – buď zomrieš, alebo ti vypichnem oči a pošlem ťa naspäť do lesa.“

            Princovi pri týchto slovách stuhla v žilách krv. Potom ho napadla myšlienka a obrátil sa k matke: „To je tvoje dielo?“ spýtal sa prísne. A hoci sa rozplakala a zaprela to, princ vedel, že nehovorí pravdu.

            „No,“ povedal, „kým je život, je aj nádej. Vrátim sa do lesa.“

            Vtedy mu zbojník vypichol oči, dal mu palicu, trochu jedla a pitia, a zahnal ho do lesa v nádeji, že ho divá zver zabije, lebo už nemal meč a košeľu, ktoré by ho chránili.

            „Teraz,“ povedal kráľovnej, „sa vrátime do tvojej krajiny.“

            Na druhý deň sa vydali na cestu, a len čo dorazili domov, zosobášili sa a zbojník sa stal kráľom.

            Medzitým sa úbohý princ potuloval po lese a dúfal, že nájde niekoho, kto mu pomôže a možno ho vezme do služby, lebo teraz nemal peniaze ani domov. I stalo sa, že v lese bola veľká poľovačka a všetky divé zvieratá pred lovcami utiekli a schovali sa, takže mu žiadne z nich neublížilo. Nakoniec jedného dňa, práve keď mu došli všetky zásoby jedla, si pomyslel, že určite bude musieť zomrieť od hladu. No práve vtedy vchádzal do prístavu, odkiaľ sa plavili lode do Arábie. Jedna loď bola práve pripravená na odchod a kapitán práve nastupoval na palubu, keď vtom uvidel princa.

            „Tu je chudák slepec!“ povedal. „Nepochybne je to práca zlodejov. Vezmime ho so sebou do Arábie. Chcel by si ísť s nami, môj dobrý priateľ?“ opýtal sa princa.

            Ó, ako sa veľmi potešil, keď k nemu opäť niekto láskavo prehovoril! Odpovedal, že áno, a námorníci mu pomohli vyliezť na palubu lode. Keď sa dostali do Arábie, kapitán ho vzal do verejných kúpeľov a prikázal jednému z otrokov, aby ho umyl. Kým ho umýval, skĺzol mu z prsta princeznin prsteň a potom ho našiel otrok, ktorý čistil kúpele. Ten ho ukázal svojmu priateľovi, ktorý žil v paláci.

            „To je princeznin prsteň!“ povedal. „Odkiaľ ho máš?“

            „Spadol slepcovi z prsta,“ povedal otrok. „Musel ho ukradnúť, ale dovolím si tvrdiť, že by si ho mohol vrátiť princeznej.“

            V ten večer teda muž odniesol prsteň do paláca a dal ho svojej dcére, ktorá bola princezninou obľúbenou otrokyňou, a tá ho dala svojej panej. Keď ho princezná uvidela, vydala zo seba radostný výkrik.

            „To je prsteň, ktorý som dala svojmu snúbencovi!“ povedala. „Okamžite ma k nemu zaveďte!“

            Správcovi kúpeľov sa zdalo čudné, že sa princezná zasnúbila so slepým žobrákom, ale urobil, čo mu prikázala, a keď princa uvidela, rozplakala sa:

            „Konečne si prišiel! Rok sa skončil a ja som si už myslela, že si mŕtvy. Teraz sa hneď vezmeme.“ Vrátila sa domov a oznámila kráľovi, že má poslať sprievod, aby jej snúbenca priviedol do paláca. Kráľ bol, prirodzene, dosť prekvapený náhlym príchodom princa; keď sa však dozvedel, že je slepý, veľmi ho to nahnevalo.

            „Nemôžem si dovoliť, aby po mne nastúpil slepý človek,“ povedal. „Je to úplne nezmyselné!“

            Ale princezná si celý život počínala po svojom a kráľ jej nakoniec ustúpil, ako to robil vždy. Princa odviedli do paláca s veľkou slávnosťou a nádherou, ale kráľ napriek tomu nebol spokojný. No i tak sa nedalo nič robiť a naozaj bolo načase, aby sa princezná vydala, hoci vyzerala tak mlado ako vždy. Boli tu stovky rytierov a princov, ktorí ju prosili, aby im dala svoju ruku, ale ona nechcela mať s nikým nič spoločné. A teraz si vzala do hlavy, že sa vydá za tohto slepého princa, a nikoho iného nechcela.

Jedného večera, keď bolo vonku krásne počasie, princ s princeznou vyšli do záhrady a sadli si pod strom.

            Na blízkom kríku sedeli dva havrany a princ, ktorý rozumel vtáčej reči, počul, ako jeden z nich hovorí: „Vieš, že dnes je svätojánska noc?“

            „Áno,“ povedal druhý.

            „A poznáš tú časť záhrady, ktorá sa nazýva Kráľovnin záhon?

            „Áno.“

            „No možno nevieš, že kto má zlé oči alebo vôbec nemá oči, mal by si umyť svoje očné jamky v rose, ktorá tam dnes v noci padá, lebo potom sa mu vráti zrak. Len to musí urobiť medzi dvanástou a jednou hodinou.“

            To bola pre princa a princeznú dobrá správa a mladík poprosil princeznú, aby ho zaviedla na miesto v záhrade, ktoré sa volalo Kráľovnin záhon, čo bol malý trávnatý pozemok, kam si kráľovná často chodievala ľahnúť a zdriemnuť si na poludnie. Potom si medzi dvanástou a jednou hodinou navlhčil oči rosou, ktorá tam padala, a zistil, že opäť vidí tak dobre ako kedykoľvek predtým.

            „Vidím ťa!“ povedal princeznej a hľadel na ňu, akoby nikdy predtým nič také nevidel.

            „Neverím tomu,“ odpovedala.

            „Tak choď a zaves si svoju vreckovku na krík, a keď ju hneď nájdem, musíš mi uveriť,“ povedal.

            Tak aj urobila a on sa vybral rovno ku vreckovke.

            „Áno, naozaj, vidíš,“ zvolala princezná. „Matkin záhon ti skutočne vrátil zrak!“ A odišla na breh a znova si sadla; a vzápätí, keďže bol horúci deň, princezná zaspala. Ako ju princ pozoroval, zrazu uvidel, že sa jej na krku niečo leskne. Bola to malá zlatá lampa, ktorá vydávala jasné svetlo a visela na zlatej retiazke. Princ si pomyslel, že by si ju rád prezrel bližšie, a tak retiazku odopol. Ale keď to urobil, lampa spadla na zem. Skôr ako ju stihol zdvihnúť, priletel jastrab, malú lampu schmatol a opäť s ňou odletel. Princ sa pustil do prenasledovania a bežal stále ďalej a ďalej bez toho, aby vtáka dostihol, až sa mu nakoniec stratil z cesty. Snažil sa ho nájsť, blúdil hore-dole, až prišiel k lesu, kde prvýkrát stretol princeznú.

            Princezná sa medzitým zobudila a keď zistila, že je sama, vydala sa ho hľadať. Nakoniec aj ona zablúdila, a ako tak kráčala a nevedela, ktorým smerom sa má vybrať, chytili ju zbojníci a odviedli ju späť do jaskyne, z ktorej ju princ zachránil. Tak princ a princezná zase mali tie isté problémy a neboli na tom lepšie ako predtým.

            Princ putoval ďalej a snažil sa nájsť cestu naspäť do Arábie, až jedného dňa náhodou stretol dvanásť mladíkov, ktorí sa veselo prechádzali lesom, spievali a smiali sa. „Kam idete?“ spýtal sa. A oni mu povedali, že hľadajú prácu.

            „Ak môžem, pridám sa k vám,“ povedal princ. A oni mu odpovedali: „Čím je nás viac, tým lepšie.“

            Potom sa princ vydal s nimi a všetci putovali ďalej, až stretli starého trola.

            „Kam idete, páni moji?“ spýtal sa ich trol.

            „Hľadáme si službu,“ povedali mu.

            „Tak poďte a slúžte mne,“ povedal, „budete mať čo jesť a piť, a nebudete mať veľa práce. A ak na konci roka dokážete odpovedať na tri otázky, dám vám každému vrece zlata. Inak vás budem musieť premeniť na zvieratá.“

            Mladíci si mysleli, že to znie dosť jednoducho, a tak sa s trolom vrátili domov do jeho hradu.

            „Nájdete tu všetko, čo budete chcieť,“ povedal, „a jediné, čo musíte urobiť, je postarať sa o dom, pretože ja odchádzam a vrátim sa, až keď sa skončí rok.“

            Potom odišiel a mladíci, ponechaní sami na seba, sa dobre zabávali, pretože nerobili žiadnu prácu a zabávali sa len spevom a pitím. Každý deň našli stôl prestretý chutnými potravinami a nápojmi, a keď dojedli, taniere a riady po nich upratali neviditeľné ruky. Len princ, ktorý smútil za stratenou princeznou, jedol a pil striedmo, a usilovne sa staral o poriadok v dome.

            Jedného dňa, keď sedel vo svojej izbe, počul pod oknom hlas starého trola, ktorý sa rozprával s iným trolom.

            „Zajtra,“ povedal, „sa končí rok.“

            „A na čo sa budeš pýtať?“ spýtal sa druhý.

            „Najprv sa opýtam, ako dlho tu sú – nevedia to, mladí hlupáci! Po druhé sa opýtam, čo svieti na streche hradu.“

            „A čo to je?“

            „Lampa, ktorú som ukradol princeznej, keď spala v záhrade.“

            „A aká je tretia otázka?“

            „Spýtam sa, odkiaľ pochádza jedlo a pitie, ktoré každý deň konzumujú. Kradnem ich z kráľovho stola, ale oni to nevedia.“

Na druhý deň vstúpil trol do domu.

            „Teraz vám položím svoje otázky,“ povedal. „Na začiatok: Ako dlho ste tu?“

            Mladí muži boli takí zaneprázdnení pitím a veselosťou, že na dohodu úplne zabudli, a tak mlčali.

            „Jeden týždeň,“ povedal napokon jeden z nich.

            „Dva mesiace,“ hádal ďalší. Princ však odpovedal: „Jeden rok.“

            „Správne,“ odpovedal trol. Druhá otázka však bola ťažšia.

            „Čo to svieti na streche?“

            Mladíci hádali a hádali. „Slnko.“ „Mesiac.“ Ale nikto z nich to naozaj nevedel.

            „Môžem odpovedať?“ spýtal sa princ.

            „Áno, určite,“ odpovedal trol a princ prehovoril.

            „Lampa, ktorú si ukradol princeznej, keď spala v záhrade.“ A trol opäť prikývol.

            Tretia otázka bola ešte ťažšia.

            „Odkiaľ pochádza mäso a nápoje, ktoré ste tu mali?“

            Nikto z mladíkov to nedokázal uhádnuť.

            „Môžem to povedať?“ spýtal sa princ.

            „Áno, ak vieš,“ odpovedal trol.

            „Pochádza z kráľovho stola,“ povedal princ.

            A to bolo všetko. Teraz si mohli vziať vrecia so zlatom a odísť, a mladíci odišli v takom zhone, že princ zostal pozadu. Vzápätí stretli starca, ktorý si od nich pýtal peniaze.

            „Nie, nemáme žiadne,“ odpovedali.

            Ponáhľali sa teda ďalej a vzápätí sa objavil princ.

            „Má vaše lordstvo trochu peňazí pre chudobného človeka?“ opýtal sa starec.

            „Áno,“ povedal knieža a dal mu celé svoje vrece.

            „Nechcem to,“ povedal starec, ktorý bol v skutočnosti ten trol, ktorého práve opustili v prestrojení. „Ale keď si taký štedrý, tu je princeznina lampa a samotná princezná je v jaskyni, kde si ju predtým našiel; ale ako ju chceš bez čarovného meča opäť zachrániť, to neviem.“

            Keď to princ počul, vedel, kde je; a to bol začiatok jej záchrany. Preobliekol sa teda za podomového obchodníka a cestoval ďalej, kým nedošiel do svojho mesta, kde žila jeho matka, kráľovná a lúpežný náčelník. Potom vošiel do zlatníckej dielne a objednal si veľké množstvo kuchynských hrncov z čistého zlata. Túto objednávku nemal zlatník každý deň, ale veci boli napokon pripravené, hrnce, kotlíky a mriežky z čistého zlata. Potom ich princ vložil do košíka, odišiel do paláca a požiadal o návštevu kráľovnej.

            Len čo sa dopočula o nádherných zlatých hrncoch a panviciach, hneď vyšla von, začala vybaľovať košík a obdivovať veci. Bola nimi taká zaujatá, že princ si čoskoro našiel príležitosť vkradnúť sa do spálne, vziať meč a košeľu, ktoré tam viseli, a vrátiť sa späť bez toho, aby si matka všimla jeho neprítomnosť.

            „Všetky tie veci sú krásne!“ povedala. „Koľko by si za ne chcel?“

            „Povedzte si svoju cenu, Vaše Veličenstvo,“ odpovedal princ.

            „Naozaj neviem, čo mám povedať,“ povedala kráľovná. „Počkaj, kým sa vráti môj manžel – muži takýmto veciam rozumejú lepšie; a potom, keďže si cudzinec, by sa s tebou rád trochu porozprával.“ Princ sa uklonil a mlčky čakal v kúte.

Čoskoro nato sa zbojník vrátil.

            „Poď sa pozrieť na všetky tie krásne zlaté hrnce!“ zvolala kráľovná.

            Keď však zbojník vošiel do miestnosti, princ sa ho dotkol čarovným mečom, a on omdlel a spadol na zem.

            „Teraz ma možno poznáš, matka,“ povedal princ a vyzliekol si prestrojenie, „radšej by si sa mala kajať za všetko zlé, čo si mi urobila, inak bude tvoj život krátky.“

            „Ach, zmiluj sa!“ zvolala, „nemohla som si pomôcť. Bola som taká vystrašená.“

            Princ sa zľutoval. Prikázal, aby zlého zbojníckeho kráľa vyzliekli z jeho krásnych šiat a zahnali ho do lesa, kde ho divá zver roztrhala na kusy. Kráľovnú nechal v jej vlastnej krajine. Potom sa vydal k jaskyni, kde sedela princezná spútaná ako predtým, a s pomocou čarovného meča ju opäť bez problémov vyslobodil. Čoskoro dorazili do prístavu a odplávali do Arábie, kde sa zosobášili; Potom šťastne vládli obom svojim krajinám, veľmi dlhý čas, až pokým nezomreli. A ktovie, možno im vládnu i doteraz.

[@ Dánska poviedka, Evald Tang Kristensen, Skovgaard-Pedersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]