11*24*/381*/ Chlapec, ktorý hľadal strach ***(1,95k)

Kedysi dávno žila žena, ktorá mala jedného syna, ktorého veľmi milovala. Chalúpka, v ktorej bývali, bola postavená na okraji lesa, a keďže nemali žiadnych susedov, boli veľmi osamelí. Preto matka nechávala chlapca doma, aby jej robil spoločnosť.

            Jedného zimného večera sedeli spolu, keď sa zrazu zdvihla búrka a vietor rozrazil dvere. Žena sa zľakla, zachvela sa a obzrela sa cez plece, akoby napoly očakávala, že za sebou uvidí nejakú strašnú vec. „Choď zatvoriť dvere,“ povedala narýchlo synovi, „ja mám strach.“

            „Strach?“ zopakoval chlapec. „Aký je to pocit mať strach?“

            „No – jednoducho vtedy si vystrašený,“ odpovedala matka. „Zmocní sa ťa strach z niečoho, sotva vieš z čoho.“

            „Musí to byť veľmi zvláštne cítiť sa tak,“ odpovedal chlapec. „Pôjdem svetom a budem hľadať strach, kým ho nenájdem.“ A na druhý deň ráno, skôr ako jeho matka vstala z postele, odišiel a nechal les za sebou.

            Po niekoľkých hodinách chôdze dorazil k hore, na ktorú začal stúpať. Neďaleko vrcholu, na divokom a skalnatom mieste, narazil na bandu zúrivých zbojníkov, ktorí sedeli okolo ohňa. Chlapec, ktorému bolo zima a bol unavený, sa potešil, keď uvidel žiarivé plamene, a tak k nim pristúpil a povedal: „Dobrý deň, páni,“ a priplietol sa medzi mužov, až sa jeho nohy takmer dotýkali horiacich polien.

            Zbojníci prestali piť a zvedavo si ho prezerali, až napokon kapitán prehovoril.

            „Žiadna karavána ozbrojených mužov by sa sem neodvážila prísť, dokonca aj samotné vtáky sa vyhýbajú nášmu táboru. Tak kto si ty, že si sem tak odvážne prišiel?“

„Ach, odišiel som z domu svojej matky a hľadám strach. Možno by si mi ho mohol ukázať?“

            „Strach je všade, kde sme,“ odpovedal kapitán.

            „Ale kde je?“ spýtal sa chlapec a obzeral sa okolo seba. „Ja ho nevidím.“

            „Vezmi tento hrniec a trochu múky, masla a cukru na cintorín, ktorý leží tam dole, a upeč nám koláč na večeru,“ odpovedal zbojník. A chlapec, ktorý bol už celkom rozohriaty, veselo vyskočil, prehodil si hrniec cez ruku a utekal dolu kopcom.

            Keď prišiel na cintorín, nazbieral zopár konárov a založil oheň, potom naplnil hrniec vodou z neďalekého potôčika, zmiešal múku, maslo a cukor, a dal piecť koláč. Netrvalo dlho a koláč bol chrumkavý a hnedý. Potom ho chlapec zdvihol z hrnca a položil na kameň, kým neuhasil oheň. V tej chvíli sa z hrobu vystrela ruka a ozval sa hlas:

            „Je to koláč pre mňa?“

            „Myslíš si, že mŕtvym dám jedlo živých?“ odpovedal chlapec so smiechom. A keď ruku poklepal lyžicou a zdvihol koláč, vydal sa na úbočie hory a veselo si pískal.

            „Tak čo, našiel si strach?“ spýtali sa zbojníci, keď podával koláč kapitánovi.

            „Nie; bol tam?“ odpovedal chlapec. „Nevidel som nič, len ruku, ktorá vychádzala z hrobu a patrila niekomu, kto chcel môj koláč. Ale ja som ju len udrel lyžicou po prstoch a povedal som, že to nie je pre neho, a potom ruka zmizla. Ach, aký je ten oheň pekný!“ A vrhol sa pred ním na kolená, a tak si ani nevšimol prekvapené pohľady, ktoré na seba vrhali zbojníci.

            „Je tu pre teba ďalšia šanca,“ povedal napokon jeden z nich. „Na druhej strane hory leží hlboký rybník; choď k nemu a možno cestou stretneš strach.“

            „V to dúfam,“ odpovedal chlapec. A hneď sa vydal na cestu.

            Čoskoro zbadal, ako sa hladina jazierka leskne v mesačnom svetle, a keď sa priblížil, uvidel vysokú hojdačku, ktorá stála priamo nad ním, a v nej sedelo dieťa a horko plakalo.

            „To je zvláštne miesto na hojdačku,“ pomyslel si chlapec, „ale zaujímalo by ma, prečo plače.“ Ponáhľal sa k dieťaťu, keď vtom k nemu pribehla dievčina a oslovila ho.

            „Chcem zdvihnúť svojho malého brata z hojdačky,“ zvolala, „ale je tak vysoko nado mnou, že ho nedosiahnem. Ak sa priblížiš k okraju rybníka a dovolíš mi, aby som si ti sadla na plecia, myslím, že sa mi ho podarí vziať.“

            „Ochotne,“ odpovedal chlapec a v okamihu mu dievčina vyliezla na plecia. Ale namiesto toho, aby dieťa zdvihla z hojdačky, čo mohla ľahko urobiť, pritlačila svoje nohy tak pevne na obe strany mladíkovho krku, že cítil, že sa o ďalšiu minútu udusí alebo spadne do vody pod sebou. Preto pozbieral všetky svoje sily, mocne sa vzopäl a zhodil  dievčinu dozadu. Keď sa dotkla zeme, z ruky jej spadol náramok, ktorý mladík zdvihol.

            „Nechám si ho ako spomienku na všetky tie čudné veci, ktoré sa mi stali, odkedy som odišiel z domu,“ povedal si a otočil sa, aby hľadal dieťa. Avšak zbadal, že ono aj hojdačka zmizli a na oblohe sa objavili prvé známky svitania.

            S náramkom na ruke sa mladík vydal do mestečka, ktoré sa nachádzalo na rovine na vzdialenejšej strane hory. Keď hladný a smädný vstúpil do jeho hlavnej ulice, zastavil ho Žid. „Odkiaľ máš ten náramok?“ spýtal sa Žid. „Pretože patrí mne.“

            „Nie, je môj,“ odpovedal chlapec.

            „Nie je. Okamžite mi ho daj, inak zle pochodíš!“ zvolal Žid.

            „Poďme pred sudcu a povedzme mu naše príbehy,“ povedal chlapec. „Ak rozhodne v tvoj prospech, dostaneš ho, ak v môj, nechám si ho!“

            S tým Žid súhlasil a obaja spolu išli do veľkej siene, v ktorej sudca riešil spory. Veľmi pozorne si vypočul, čo chcel každý z nich povedať, a potom vyniesol rozsudok. „Ani jeden z dvoch žiadateľov nepreukázal svoje právo na náramok, preto musí zostať v držbe sudcu, kým pred neho neprinesiete ešte jeden takýto náramok.“

            Keď to počuli, Žid a chlapec sa pozreli jeden na druhého a ich oči hovorili: „Kam máme ísť hľadať ten druhý?“ Keďže však vedeli, že nemá zmysel spochybňovať rozhodnutie, sklonili sa a opustili audienčnú sieň.

Mladík putoval nevedno kam, až sa ocitol na brehu mora. O kúsok ďalej stála loď, ktorá narazila na skrytú skalu a rýchlo sa potápala. Zatiaľ čo na palube sa zhromaždila posádka s tvárami bielymi ako smrť. Všetci na palube kričali a zalamovali rukami.

            „Stretli ste sa so strachom?“ zakričal chlapec. A odpoveď sa ozvala nad šumom vĺn.

            „Ach, pomoc! pomoc! Topíme sa!“

            Potom chlapec odhodil šaty a doplával k lodi, kde sa k nemu natiahlo mnoho rúk, aby ho vytiahli na palubu.

            „Loď sa zmieta sem a tam, a čoskoro ju to stiahne ku dnu,“ kričala opäť celá posádka. „Smrť je veľmi blízko a my všetci máme veľký strach.“

            „Podajte mi lano,“ odpovedal chlapec, vzal ho, na jednom konci si ho bezpečne obtočil okolo tela a na druhom pripevnil k sťažňu, a skočil do mora. Šiel dolu, dolu, dolu, dolu, až sa napokon nohami dotkol dna, postavil sa a obzrel sa. Tam, pravda, morská panna so zlomyseľnou tvárou silno ťahala za reťaz, ktorú pripevnila k lodi pomocou drapáka, a kúsok po kúsku ju ťahala pod vlny. Chytil jej ruky do svojich rúk, prinútil ju pustiť reťaz a loď nad ním zostala stabilná, takže ju námorníci mohli jemne odplaviť od skaly. Potom vzal z hromady chalúh pri nohách hrdzavý nôž, preťal lano okolo pása a pevne pripútal morskú pannu ku kameňu, aby už nemohla robiť zlobu. Potom sa s ňou rozlúčil a doplával späť na pláž, kde ešte stále ležali jeho šaty.

            Mladík sa rýchlo obliekol a kráčal ďalej, až prišiel ku krásnej tienistej záhrade plnej kvetov, ktorou pretekal čistý potôčik. Deň bol horúci a on bol unavený, preto vošiel dnu cez bránu, sadol si pod trs kríkov pokrytých voňavými červenými kvetmi a netrvalo dlho, kým zaspal. Zrazu ho prebudilo trepotanie krídel a chladný vánok. Opatrne zdvihol hlavu a uvidel tri holubice, ako sa ponárajú do potoka. Radostne špliechali okolo seba, natriasali sa a potom sa ponorili na dno hlbokej kaluže. Keď sa opäť objavili, neboli to už tri holubice, ale tri krásne dámy, ktoré niesli medzi sebou stôl z perlete. Naň položili poháre na pitie vyrobené z ružových a zelených mušlí, a jedna z dievčin si naplnila pohár z krištáľového kalicha a zdvihla ho k ústam, keď ju zastavila jej sestra.

            „Na čie zdravie piješ?“ spýtala sa jej.

            „Na mladíka, ktorý mi pripravil koláč a potľapkal ma po ruke lyžicou, keď som ju vyťahovala spod zeme,“ odpovedala dievčina, „a vôbec sa nebál ako iní ľudia! Ale na čie zdravie piješ ty?“

            „Na mladíka, na ktorého plecia som vyliezla na okraji rybníka a ktorý ma zhodil takým trhnutím, že som celé hodiny ležala v bezvedomí na zemi,“ odpovedala druhá. „Ale ty, moja sestra,“ dodala a obrátila sa na tretie dievča, „na koho piješ ty?“

            „Dole v mori som sa chytila lode, zatriasla ňou a ťahala ju, až by sa čoskoro stratila v hlbinách mora,“ povedala. A keď rozprávala, vyzerala celkom inak ako predtým s reťazou v rukách, keď sa snažila narobiť zlobu. „Ale prišiel mladík, oslobodil loď a priviazal ma ku skale. Na jeho zdravie si pripíjam.“ Všetky tri zdvihli poháre a mlčky sa napili.

            Keď položili poháre, zjavil sa pred nimi mladík.

            „Tu som ja, mladík, na ktorého zdravie ste pili, a teraz mi dajte náramok, ktorý sa zhoduje s drahokamovým náramkom, ktorý zaiste spadol z ruky jednej z vás. Istý Žid sa mi ho pokúsil vziať, ale ja som mu to nedovolil. Tak ma odvliekol pred sudcu, ktorý mi náramok zadržal, kým mu neukážem ešte jeden taký. A ja som sa túlal sem a tam, a hľadal som ho. A tak som sa ocitol na rôznych zvláštnych miestach.

            „Poď teda s nami,“ povedali devy a viedli ho chodbou do sály, z ktorej sa otváralo mnoho komnát, z ktorých každá bola nádhernejšia ako tá predchádzajúca. Najstaršia sestra vzala z police zavalenej zlatom a šperkami náramok, ktorý sa v každom ohľade podobal tomu, ktorý mal sudca, a pripevnila ho mladíkovi na ruku.

            „Ihneď choď a ukáž ho sudcovi,“ povedala, „a on ti k nemu dá ten prvý.“

            „Nikdy na vás nezabudnem,“ odvetil mladík, „ale môže trvať dlho, kým sa znova stretneme, lebo nikdy nebudem mať pokoj, kým nenájdem strach.“ Potom sa vydal na cestu a získal od sudcu svoj prvý náramok. A opäť sa vydal hľadať strach.

            Mladík kráčal ďalej a ďalej, ale strach mu nikdy neskrížil cestu, až jedného dňa vošiel do veľkého mesta, kde boli všetky ulice a námestia také plné ľudí, že sotva mohol medzi nimi prejsť.

            „Prečo sú tu zhromaždené toľké davy ľudí?“ spýtal sa muža, ktorý stál vedľa neho.

            „Vládca tejto krajiny zomrel,“ odpovedal, „a keďže nemal deti, je potrebné vybrať nástupcu. Preto sa každé ráno vypustí z tamtej veže jeden z posvätných holubov, a na koho vták sadne, ten je náš kráľ. O niekoľko minút holub vyletí. Počkaj a uvidíš, čo sa stane.“

            Každé oko sa uprelo na vysokú vežu, ktorá stála uprostred hlavného námestia. A vo chvíli, keď bolo vidieť, že slnko stojí rovno nad ňou, otvorili sa dvere a vzduchom sa rútil krásny holub, lesknúci sa ružovou a sivou, modrou a zelenou farbou. Letel ďalej, ďalej, ďalej, až nakoniec spočinul na hlave chlapca. Vtedy sa ozval veľký krik:

            „Kráľ! kráľ!“ Ale keď počúval výkriky, v mozgu sa mu zjavila vízia, rýchlejšia ako blesk. Videl sám seba sedieť na tróne, tráviť svoj život neustálym snažením, aby urobil chudobných ľudí bohatými, nešťastných šťastnými a zlých dobrými. Pritom by nikdy neurobil nič, čo by si prial, dokonca by sa ani nemohol oženiť s dievčaťom, ktoré by miloval.

„Nie! nie!“ vykríkol a schoval si tvár do dlaní, ale zástupy, ktoré ho počuli, si mysleli, že ho premohla veľkoleposť, ktorá ho čakala, a nevenovali tomu pozornosť.

            „No, aby sme sa uistili, vypustite viac holubov,“ kričali. Ale každý holub nasledoval toho prvého, a výkriky sa ozývali hlasnejšie ako kedykoľvek predtým:

            „Kráľ! kráľ!“ A keď to mladík počul, prebehli ním zimomriavky, ktorých význam nepoznal.

            „Toto je strach, ktorý si tak dlho hľadal,“ zašepkal hlas, ktorý akoby sa dostal len k jeho ušiam. A mladík sklonil hlavu, keď sa mu pred očami opäť zjavila tá istá vízia, prijal svoj osud a pripravil sa na to, že svoj život prežije so strachom vedľa seba.

[@ Turecký príbeh, Von Dr. Ignaz Künos, E. J. Brill, Leiden, Andrew Lang, Robert Hodosi]