11*25*/382*/ Kto čaká, ten vyhrá ***(2,66k)

Kedysi dávno vládol kráľ, ktorý mal jedinú dcéru. Dievča bolo od narodenia všetkými rozmaznávané a okrem toho, že bolo krásne, bolo aj chytré a svojhlavé. Keď dospelo do veku, keď sa malo vydať, odmietlo sa s princom, ktorého jej otec uprednostňoval, rozprávať, a vyhlásilo, že si manžela vyberie samo. Kráľ na základe dlhoročných skúseností vedel o nej, že keď sa raz rozhodne, nemá zmysel očakávať, že to zmení, a tak sa pokorne opýtal, čo si želá, aby urobil.

            „Zavolajte všetkých mladých mužov v kráľovstve, aby sa od dnešného dňa o mesiac dostavili ku mne,“ odpovedala princezná, „a ten, ktorému dám toto zlaté jablko, bude mojím manželom.“

            „Ale moja drahá…“ začal kráľ zdesene.

            „Ten, komu dám toto zlaté jablko, bude mojím manželom,“ zopakovala princezná hlasnejšie ako predtým. Kráľ pochopil jej tón a s povzdychom pristúpil k splneniu jej príkazu.

Prišli mladí muži – vysokí aj nízki, tmaví aj svetlí, bohatí aj chudobní. Stáli v radoch na veľkom nádvorí pred palácom a princezná, odetá v zelenom rúchu, za ktorým jej povieval zlatý závoj, prešla pred nimi všetkými, držiac zlaté jablko.

            Raz či dvakrát sa zastavila a zaváhala, ale nakoniec vždy prešla ďalej, až prišla k mladíkovi na konci posledného radu. Nebolo na ňom nič mimoriadne pozoruhodné, pomysleli si okolostojaci; nič, čo by mohlo dievča zaujať. Sto iných bolo krajších a všetci mali krajšie šaty. Ale on sa úprimne a s úsmevom pozrel princeznej do očí, a ona sa tiež usmiala a podala mu jablko.

            „To je nejaký omyl,“ zvolal kráľ, ktorý s napätím sledoval jej postup a dúfal, že sa jej žiadny z kandidátov nebude páčiť. „Nie je možné, aby sa chcela vydať za syna chudobnej vdovy, ktorá nemá ani groš na svete! Povedzte jej, že o tom nechcem ani počuť a že musí znova prejsť radom a vybrať si niekoho iného.“ Princezná prešla radom druhý a tretí raz, a zakaždým dala jablko synovi vdovy. „No, ak chceš, tak si ho vezmi,“ zvolal nahnevaný kráľ, „ale už tu nezostaneš.“ Princezná nič neodpovedala, len zvrtla hlavu, vzala syna vdovy za ruku a odišli z hradu.

            V ten večer sa vzali a po obrade sa vrátili do domu ženíchovej matky, ktorý v princezniných očiach nevyzeral oveľa väčší ako kurník.

            Stará žena sa vôbec nepotešila, keď jej syn vošiel a priniesol so sebou nevestu.

            „Akoby sme už predtým neboli dosť chudobní,“ zamrmlala. „Trúfam si povedať, že toto je nejaká pekná dáma, ktorá si nevie nijako zarobiť na živobytie.“ Princezná ju však pohladila po ruke a ticho povedala:

            „Nehnevaj sa, drahá mamička; som slávna pradiarka a môžem sedieť pri kolovrátku celý deň bez toho, aby som pretrhla jedinú niť.“

A dodržala slovo, ale napriek snahe všetkých troch boli čoraz chudobnejší a chudobnejší. Po šiestich mesiacoch sa dohodli, že manžel odíde do susedného mesta, aby si našiel prácu. Tu stretol kupca, ktorý sa chystal vyraziť na dlhú cestu so sprievodom tiav naložených najrôznejším tovarom a potreboval človeka, ktorý by mu pomohol. Syn vdovy ho prosil, aby ho vzal za sluhu, a obchodník súhlasil, pričom mu vopred dal jeho celoročný plat. Mladý muž sa s touto správou vrátil domov, a na druhý deň sa rozlúčil so svojou matkou a manželkou, ktoré boli z rozlúčky veľmi smutné.

            „Nezabudni na mňa, kým tu nebudeš,“ zašepkala mu princezná, keď ho objala okolo krku, „a keď pôjdeš okolo studne, ktorá leží blízko mestskej brány, zastav sa a pozdrav starca, ktorého tam nájdeš sedieť. Pobozkaj mu ruku a potom sa ho spýtaj, čo ti môže poradiť na cestu.“

            Potom sa mladík vydal na cestu, a keď prišiel k studni, kde sedel starec, spýtal sa ho, ako mu to prikázala jeho žena.

            „Syn môj,“ odpovedal starec, „dobre si urobil, že si ku mne prišiel, a na oplátku si zapamätaj tri veci: „Tá, ktorú srdce miluje, je vždy najkrajšia.“ „Trpezlivosť je prvý krok na ceste k šťastiu.“ „Vyhráva ten, kto čaká.“

            Mladík mu poďakoval a vydal sa na cestu. Na druhý deň skoro ráno sa karavána vydala na cestu a pred západom slnka dorazila na prvé miesto zastavenia, okolo niekoľkých studní, kde sa už utáborila ďalšia skupina kupcov. V tejto skalnatej krajine však už dlho nepršalo a ľudia aj zvieratá boli vyprahnutí od smädu. Iste, asi pol míle odtiaľto bola ďalšia studňa, kde bolo vždy dosť vody, ale aby ste sa k nej dostali, museli ste sa spustiť hlboko dolu, a okrem toho nebolo známe, že by sa niekto, kto do tej studne kedy zostúpil, vrátil.

            Kým si však karavány neuložia trochu vody do svojich vriec z kozích koží, neodvážili sa ísť ďalej do púšte a v noc príchodu vdovinho syna a jeho pána sa kupci rozhodli ponúknuť veľkú odmenu každému, kto bude mať dosť odvahy zostúpiť do zakliatej studne a priniesť trochu vody nahor. Tak sa stalo, že za východu slnka mladíka prebudil zo spánku hlásateľ, ktorý obchádzal tábor a vyhlasoval, že každý prítomný kupec dá tisíc piastrov tomu, kto bude riskovať život a prinesie vodu pre nich a ich ťavy.

            Mladík chvíľu váhal, keď počul toto vyhlásenie. Príbeh o studni sa šíril široko-ďaleko a už dávno sa dostal do jeho uší. Vedel, že nebezpečenstvo je veľké, ale ak sa vráti živý, bude mať osemdesiattisíc piastrov. Obrátil sa na hlásateľa, ktorý prechádzal okolo stanu:

            „Ja pôjdem,“ povedal.

            „Aké šialenstvo!“ zvolal jeho pán, ktorý stál náhodou blízko. „Si príliš mladý na to, aby si takto zahodil svoj život. Bež za tým hlásateľom a povedz mu, že berieš späť svoju ponuku.“ Mladík však pokrútil hlavou a kupec videl, že je zbytočné snažiť sa ho presvedčiť.

            „Nuž, je to tvoja vlastná vec,“ poznamenal napokon. „Ak musíš ísť, musíš. Ak sa niekedy vrátiš, dám ti ťavu s tovarom a okrem toho svoju najlepšiu mulicu.“ A dotkol sa turbanu na znak rozlúčky a vošiel do stanu.

            Sotva to urobil, videl, ako z tábora vychádza zástup mužov.

            „Ako sa ti môžeme poďakovať!“ zvolali a tlačili sa okolo mladíka. „Naše ťavy aj my sami sme takmer mŕtvi od smädu. Pozri sa, tu je lano, ktoré sme priniesli, aby sme ťa spustili dolu.“

            „Tak poďme,“ odpovedal mladík. A všetci sa vydali na cestu.

            Keď dorazili k studni, lano mu pevne uviazali pod pazuchami, podali mu veľkú fľašu z kozej kože a opatrne ho spustili na dno jamy. Tu cez skaly bublal priezračný potok a on sa zohol a chcel sa napiť, keď sa pred ním objavil obrovský Arab a silným hlasom povedal

            „Poď so mnou!“

            Mladík vstal a nepochyboval, že prišla jeho posledná hodina, ale keďže nemohol nič iné robiť, nasledoval Araba do žiarivo osvetlenej haly na druhej strane riečky. Tam sa jeho sprievodca posadil, pritiahol k sebe dvoch chlapcov, jedného čierneho a druhého bieleho, a povedal cudzincovi:

            „Chcem sa ťa niečo opýtať. Ak na ňu odpovieš správne, tvoj život bude ušetrený. Ak nie, tvoja hlava príde o život, tak ako pred tebou prišiel o hlavu už nejeden človek. Povedz mi, ktoré z mojich dvoch detí považujem za krajšie?“

            Otázka sa nezdala byť ťažká, pretože kým biely chlapec bol také krásne dieťa, aké sa kedy len dalo vidieť, jeho brat bol škaredý aj na černocha. Ale práve keď sa mladík chystal prehovoriť, v mysli mu preblesla starcova rada a pohotovo odpovedal: „Ten, koho máme najradšej, je vždy najkrajší.“

            „Zachránil si ma!“ zvolal Arab, rýchlo vstal zo svojho miesta a stisol mladíka v náručí. „Ach! keby si len tušil, čo som si vytrpel od hlúpostí všetkých ľudí, ktorým som položil túto otázku, a bol som odsúdený zlým duchom, aby som tu zostal, kým mi na ňu niekto neodpovie! Ale čo ťa priviedlo na toto miesto a ako sa ti môžem odmeniť za to, čo si pre mňa urobil?“

            „Tým, že mi pomôžeš načerpať dostatok vody pre moju karavánu osemdesiatich kupcov a ich tiav, ktoré z jej nedostatku umierajú,“ odpovedal mladík.

            „To sa dá ľahko urobiť,“ povedal Arab. „Vezmi tieto tri jablká, a keď si naplníš nádobu z kože a budeš pripravený na čerpanie, polož jedno z nich na zem. V polovici cesty k zemi nechaj spadnúť ďalšie a na vrch polož tretie. Ak sa budeš riadiť mojimi pokynmi, nič sa ti nestane. A okrem toho si vezmi tieto tri granátové jablká, zelené, červené a biele. Jedného dňa pre ne nájdeš využitie!“

            Mládenec urobil, čo mu povedal, a vyšiel na skalnatú pustatinu, kde ho už netrpezlivo očakávali kupci. Ach, ako boli všetci smädní! Ale aj keď sa ťavy napili, koža sa zdala byť plná ako vždy.

            Kupci mu plní vďaky za vyslobodenie vtlačili do rúk peniaze, zatiaľ čo jeho vlastný pán mu prikázal, aby si vybral tovar, aký sa mu páči, a mulicu, ktorá ho bude nosiť.

            Tak sa vdovin syn konečne stal bohatým, a keď kupec predal svoj tovar a vrátil sa domov do rodného mesta, jeho sluha najal človeka, prostredníctvom ktorého poslal peniaze a mulicu späť svojej žene.

            „Pošlem aj granátové jablká,“ pomyslel si, „lebo ak ich nechám v turbane, môžu mi jedného dňa vypadnúť.“ A vytiahol ich z turbanu. Plody však zmizli a na ich mieste boli tri drahokamy, zelený, biely a červený.

            Dlhý čas zostal u obchodníka, ktorý mu postupne zveril všetky svoje obchody a dával mu veľký podiel z peňazí, ktoré zarobil. Keď jeho pán zomrel, mladík sa chcel vrátiť domov, ale vdova ho prosila, aby zostal a pomáhal jej. No jedného dňa sa s úľakom prebudil a spomenul si, že od jeho odchodu uplynulo dvadsať rokov.

            „Chcem vidieť svoju ženu,“ povedal na druhý deň ráno svojej panej. „Ak vám môžem byť kedykoľvek užitočný, pošlite za mnou posla; zatiaľ som Hasanovi povedal, čo má robiť.“ Potom nasadol na ťavu a vydal sa na cestu.

Krátko po tom, čo sa dal do služby u kupca, sa mu narodil malý chlapec a princezná aj stará žena sa celý deň usilovne snažili, aby dieťa dostalo jedlo a oblečenie. Keď prišli peniaze a granátové jablká, už nemuseli pracovať a princezná hneď videla, že to vôbec nie je ovocie, ale drahé kamene veľkej hodnoty. Stará žena však nebola zvyknutá, tak ako jej nevesta, na pohľad na drahokamy, považovala ich len za obyčajné ovocie a chcela ich dať dieťaťu na jedenie. Veľmi sa nahnevala, keď jej ich princezná narýchlo vzala a schovala do šiat. Potom išla na trh a kúpila tri najkrajšie granátové jablká, aké našla, a tie odovzdala starkej pre chlapčeka.

            Následne nato im všetkým kúpila krásne nové šaty, a keď boli oblečení, vyzerali tak dobre, ako len mohli. Potom vybrala jeden z drahých kameňov, ktoré jej poslal manžel, a vložila ho do malej striebornej škatuľky. Tú zabalila do zlatom vyšívanej šatky a naplnila starenine vrecká zlatými a striebornými mincami.

            „Choď, drahá matka,“ povedala, „do paláca a daruj klenot kráľovi. A ak sa ťa opýta, čo ti môže dať na oplátku, povedz mu, že chceš papier s jeho pečaťou, v ktorom bude vyhlásené, že sa nikto nebude miešať do ničoho, čo sa rozhodneš urobiť. A predtým, ako opustíš palác, rozdeľ peniaze medzi sluhov.“

            Stará žena vzala škatuľu a vydala sa na cestu do paláca. Nikto tam nikdy nevidel taký krásny rubín. Tak zavolali najznámejšieho klenotníka v meste, aby vyhlásil jeho hodnotu. Ten však mohol povedať len toľko:

            „Keby chlapec zo všetkých síl vyhodil kameň do vzduchu a vy by ste mohli nahromadiť zlato do výšky letu kameňa, nestačilo by to na zaplatenie tohto rubínu.“

            Pri týchto slovách kráľovi klesla tvár. Keď raz uvidel rubín, nemohol sa s ním rozlúčiť, no na jeho kúpu by nestačili ani všetky peniaze v jeho pokladnici. Preto chvíľu mlčal a premýšľal, čo by mohol starenke ponúknuť, a nakoniec povedal:

            „Keďže vám nemôžem dať jeho hodnotu v peniazoch, je niečo, čo by ste za ňu vzali?“

            „Papier podpísaný Vašou rukou a spečatený Vašou pečaťou, v ktorom vyhlasujete, že môžem urobiť, čo chcem, bez toho, aby mi v tom niekto bránil,“ odpovedala pohotovo. A kráľ, potešený, že získal to, po čom túžil, za takú malú cenu, jej bez meškania dal taký papier. Potom sa stará žena rozlúčila a vrátila sa domov.

            Sláva o tomto zázračnom rubíne sa čoskoro rozniesla široko-ďaleko a do malého domu prišli vyslanci, aby sa dozvedeli, či majú na predaj viac takých vzácnych kameňov. Každý kráľ tak veľmi túžil získať poklad do vlastníctva, že dal svojmu poslovi svojou cenou prebiť všetkých ostatných. A tak princezná predala zvyšné dva kamene za takú veľkú sumu peňazí, že keby sa zlaté kúsky rozdelili, dosiahli by odtiaľto až na Mesiac. Prvé, čo urobila, bolo, že si pri chalupe postavila palác, ktorý sa týčil na zlatých stĺpoch, v ktorých boli vsadené veľké diamanty, ktoré žiarili vo dne v noci. Samozrejme, správa o tomto paláci bola prvá vec, ktorá sa dostala ku kráľovi, jej otcovi, po jeho návrate z vojen. A ten sa ponáhľal, aby si ho pozrel. Vo dverách stál dvadsaťročný mladík, ktorý bol jeho vnukom, hoci o tom ani jeden z nich nevedel, a kráľovi sa vzhľad mladíka tak zapáčil, že ho vzal so sebou do svojho paláca a ustanovil ho za veliteľa celého vojska.

            Krátko nato sa vdovin syn vrátil do svojej vlasti. Tam, pravda, stála malá chalúpka, v ktorej žil so svojou matkou, ale nádherná budova vedľa nej bola preňho celkom nová. Čo sa stalo s jeho ženou a matkou, a kto by mohol bývať na tom úžasnom mieste? To boli prvé myšlienky, ktoré mu prebehli hlavou. Ale nechcel sa prezradiť tým, že by sa pýtal okoloidúcich cudzincov. Vyliezol teda na strom, ktorý stál oproti palácu, a pozoroval ho.

Zrazu vyšla von nejaká dáma a začala zbierať niekoľko ruží a jazmínov, ktoré viseli okolo verandy. Dvadsať rokov, ktoré uplynuli od chvíle, keď ju naposledy videl, sa v okamihu rozplynuli a on spoznal, že je to jeho vlastná manželka, ktorá vyzerala takmer tak mlado a krásne ako v deň ich rozchodu. Chcel zoskočiť zo stromu a ponáhľať sa k nej, keď sa k nej pridal mladý muž a láskyplne jej položil ruku okolo krku. Pri tomto pohľade nahnevaný manžel natiahol luk, ale skôr než stihol vypustiť šíp, vrátila sa mu rada múdreho muža: „Trpezlivosť je prvý krok na ceste k šťastiu.“ A tak ju opäť zložil.

            V tej chvíli sa princezná otočila, pritiahla si hlavu svojho druha k sebe a pobozkala ho na obe líca. Druhýkrát naplnil srdce pozorovateľa slepý hnev a vytrhol luk z konára, na ktorom visel, keď sa mu v ušiach akoby ozvali slová, ktoré počul tak dávno:

            „Vyhráva ten, kto čaká.“ A luk mu klesol k boku. Potom sa tichým vzduchom rozľahol hlas mladíka:

            „Matka, nemôžeš mi nič povedať o mojom otcovi? Žije ešte? A či sa k nám už nikdy nevráti?“

            „Žiaľ, syn môj, ako ti môžem odpovedať?“ odpovedala pani. „Uplynulo dvadsať rokov, odkedy od nás odišiel za svojím majetkom, a za ten čas som o ňom počula len raz. Ale čo ťa k tomu priviedlo práve teraz?“

            „Pretože včera v noci sa mi zdalo, že je tu,“ povedal mladík, „a vtedy som si spomenul na to, na čo som tak dávno zabudol, že som mal otca, hoci aj samotná jeho história mi bola cudzia. A teraz mi povedz, prosím ťa, všetko, čo o ňom vieš.“

            A keď syn stál pod jazmínom, dozvedel sa otcovu históriu a muž na strome tiež počúval.

            „Ach,“ zvolal mladík, keď skončila, pričom si od bolesti skrúcal ruky,. „Ja som hlavný kráľov generál. Ty si kráľovská dcéra. A máme najveľkolepejší palác na celom svete. No môj otec žije, nevieme kde, a podľa toho, čo tušíme, môže byť chudobný a úbohý. Zajtra požiadam kráľa, aby mi dal vojakov, a budem ho hľadať po celej zemi, kým ho nenájdem.

            Potom muž zišiel zo stromu a zovrel svoju ženu a syna v náručí. Celú noc sa rozprávali, a keď vyšlo slnko, ešte stále sa rozprávali. Ale hneď ako sa patrilo, vyšiel do paláca, aby vzdal hold kráľovi a informoval ho o všetkom, čo sa stalo, a o tom, kto vlastne všetci sú. Kráľ sa veľmi potešil, keď si pomyslel, že jeho dcéra, ktorej už dávno odpustil a veľmi mu chýbala, žije pri jeho bránach a okrem toho je matkou mládenca, ktorý mu bol taký drahý. „Bolo to napísané vopred,“ zvolal panovník. „Pred svetom si môj zať a po mne budeš kráľom.“

            A muž sklonil hlavu.

            Čakal; a zvíťazil.

[@ Arménska poviedka, Frederic Macler, Andrew Lang, Robert Hodosi]